Viktor Dvorčák

Viktor Dvorčák (maď. Dvorcsák Győző[1]; * 21. apríl 1878, Vyšný Svidník, Slovensko – † 8. august 1943, Budapešť, Maďarsko[2]) bol prešovský župný archivár, novinár a politik, spolupracovník maďarskej vlády s krycím menom Szőke Költő (Plavovlasý básnik).[3]

Viktor Dvorčák
slovenský župný archivár, novinár a politik
Narodenie	21. apríl 1878 Vyšný Svidník, Slovensko
Úmrtie	8. august 1943 (65 rokov) Budapešť, Maďarsko
Biografický portál

Pred prvou svetovou vojnou bol poslancom Uhorského snemu za Slovensko.[4] V roku 1916 publikoval dielo Sáros földje 1914 – 15 (Šarišský ľud 1914 – 1915), v ktorom opísal šarišských Slovákov ako ľud bez vlastného národného života, hlásiaci sa k Maďarom. Známym sa stal aj ako tvorca a propagátor myšlienky tzv. slovjackeho národa. Od roku 1917 bol redaktorom promaďarského týždenníka Naša zastava, ktorý vychádzal v Prešove v rokoch 1907 – 1918[pozn 1] a neskôr v Budapešti v rokoch 1939 – 1943. [5] Bol tiež redaktorom novín Eperjesi Lapok (Prešovské noviny).

Po rozpade Rakúska-Uhorska sa zasadzoval za zotrvanie Slovenska alebo aspoň východného Slovenska v spoločnom zväzku s Maďarskom. Ako predseda Východoslovenskej národnej rady organizoval verejné zhromaždenia na podporu integrity Uhorska. Nadviazal kontakty aj s ďalšími podobne prouhorsky orientovanými organizáciami, ktoré v tom čase vznikali na východnom Slovensku. 11. decembra 1918 vyhlásil v Košiciach samostatnú Slovenskú ľudovú republiku, ktorá proklamovala nezávislosť od Prahy a úzke spojenie s Maďarskom. Následne sa stal prezidentom tohto útvaru a postavil sa na čelo jeho vlády. Po obsadení Košíc česko-slovenskými vojskami 29. decembra 1918 Slovenská ľudová republika zanikla.[6] Dvorčák bol v Česko-Slovensku odsúdený na smrť, ale podarilo sa mu utiecť do Poľska a odtiaľ do Maďarska.

S finančnou podporou grófa Istvána Bethlena rozvinul svoje protičeskoslovenské aktivity.[7] V marci 1919 s maďarskou vládou rokoval o príprave ozbrojenej akcie na Slovensku.[8] Podieľal sa aj na kampani za odtrhnutie Slovenska od Česka s víziou jeho autonómie v rámci Maďarska.[8] V roku 1920 bol zvolený za poslanca maďarského Národného zhromaždenia, kde zastupoval slovenskú menšinu.[9][10] V deň podpisu Trianonskej mierovej zmluvy vystúpil v maďarskom parlamente s prejavom, v ktorom sa vyhlásil za zástupcu Slovákov v Česko-Slovensku a v Amerike, odmietol pripojenie Slovenska k Česko-Slovensku a odsúdil „český imperializmus“.[11] Podieľal sa na činnosti iredentistickej organizácie Felvidéki Komité (Hornozemský komitét), v ktorej bol poverený riadením „slovenskej propagandy“.[12] Česko-slovenské vzťahy interpretoval v duchu dobových maďarských revizionistických téz – slovenskému národu, ktorý túžil zostať v spoločnom zväzku s Maďarskom, bola odobratá možnosť slobodného vyjadrenia názoru a bol vystavený českému teroru. V novembri 1920 na pôde maďarského parlamentu vyhlásil boj Čechom dovtedy, „pokiaľ na Slovensku nebude slobodne poletovať vták Turul“.[13] Neúspešné a bez reálneho vplyvu na medzinárodnú politiku zostali jeho snahy preniesť slovenský problém na medzinárodné fórum. Neskôr vydával v Paríži iredentistický časopis La Slovaquie, ktorý sa pokúšal rozširovať v Česko-Slovensku.[14] Jeho program nenašiel podporu ani v podmienkаch okupácie Slovenska po viedenskej arbiráži.[2]