Ernő Gerő

Gerő sa narodil v Trebušovciach v židovskej rodine ako jedno z desiatich detí. Jeho otec bol maloobchodník a prenajímateľ. Keď mal 12 rokov, zomrela mu matka Mária rod. Engelová. Hoci pochádzal z veriacej rodiny, neskôr náboženstvo úplne odmietol. Úspešne absolvoval gymnázium v Budapešti (dnes Újpesti Károlyi István Általános Iskola és Gimnázium), v roku 1916 začal študovať na Medicínskej fakulte (dnes Semmelweisova Univerzita), avšak titul nikdy nezískal. Tu sa stretol aj s organizáciou Socialistický zväz robotníckej mládeže, kde vstúpil. Neskôr, v roku 1918 prestúpil do Komunistickej strany Maďarska (Kommunista Ifjúmunkások Magyarországi Szövetsége) a zapájal sa do rôznych jej činností. Bol vyslaný na zjazd, ktorý sa konal 20. – 22. júna 1919. Bol tiež členom Červenej armády, avšak nikdy v nej neslúžil. Angažoval sa na počiatku vzniku komunistického hnutia Maďarskej časti Rakúsko-Uhorska, po krátkej vláde komunistu Béla Kúna v Maďarskej republike rád, ktorá bola zvrhnutá v auguste 1919. Hoci nebol významnou osobnosťou režimu, bol na neho vydaný zatykač. Gerő odišiel na príkaz strany v januári 1920 do Viedne, kde sa zapojil do Landlerovej frakcie a pomáhal maďarským komunistickým emigrantom. Bol vyslaný do Bratislavy, kde spolupracoval na formácií slovenských a rumunských mládežníckych zväzoch. Publikoval v časopise Ifjúmunkás (Mladí robotníci) po slovensky a maďarsky. Gerő bol odsúdený na 14 rokov väzenia, avšak utiekol do Sovietskeho zväzu. Počas 20 rokov života v ZSSR bol aktívnym agentom NKVD a neskôr KGB. Vďaka tomu bol Gerő v Kominterne - medzinárodnej organizácií komunistov, bol vo Francúzsku a zúčastnil sa aj Španielskej občianskej vojny. Tam pôsobil ako poradca v španielskej vláde Juana Negrína. Robil čistky voči trockistom v medzinárodných brigádach. Vďaka tomu dostal prezývku „mäsiar Barcelony“.[1]

Po vypuknutí 2. svetovej vojny sa vrátil do Moskvy a prečkal tam vojnu. Po zániku komunistickej internacionály v roku 1943 mal na starosti propagandu, mierenú proti nepriateľom a vojnových zajatcov. Gerő bol medzi prvými komunistickými funkcionármi, ktorí sa začiatkom novembra 1944 vrátili do Maďarska. Ernő Gerő bol členom dočasnej vlády - Národnej generálnej rady (Nemzeti Főtanács) od 26. januára do 11. mája 1945.

V novembri 1945 sa konali voľby, kde maďarskí komunisti pod vedením Gerőa a Mátyása Rákosiho získali 17% hlasov, pričom Strana menších statkárov zvíťazila s 57% podporou. Avšak sovietsky veliteľ, maršal Kliment Vorošilov zostavil koaličnú vládu na čele s komunistami. Komunisti v roku 1949 zmanipulovali voľby a prebrali moc v krajine, keď bol Rákosi ešte vo vedení strany. Gerő a Mihály Farkas boli Rákosiho spolupracovníkmi a Rákosi si v roku 1952 uzurpoval aj úrad premiéra. Jeho autorita bola o rok, po smrti Stalina otrasená po tom, čo ZSSR trvalo na výmene premiéra za Imreho Nagya. Gerő bol ponechaný ako protiváha voči reformátorom. Rákosimu sa podarilo znovuzískať kontrolu, avšak začiatkom roka 1956 mu bola autorita podkopaná tajným prejavom Nikity Chruščova, ktorý odsúdil stalinizmus a 18. júla ho Anastáz Mikoljan donútil odísť z úradu. Ostal mu ale dostatočný vplyv v Maďarskej robotníckej strane (MDP) na to, aby dosadil Gerőa na čelo strany.

Gerő viedol krajinu krátke obdobie, známe ako „Gerőve medzivládie“ od 18. júla do 24. októbra 1956, len čosi viac než tri mesiace. Bol rovnako nenávidený ako Rákosi. Nielenže bol Rákosiho úzkym spolupracovníkom, ale bol rovnako zapojený do čistiek, nútenej industrializácie a kolektivizácie v Maďarsku.

23. októbra 1956 predniesol prejav, v ktorom oznámil odvetné opatrenia proti povstalcom.

Sovietski vyslanci tlačili na Gerőa, aby 25. októbra 1956, počas druhého dňa povstania odstúpil, po tom, ako nevhodne predniesol prejav, ktorý rozzúril dav ľudí. Ústredný výbor strany po stretnutí odsúhlasil, aby na jeho miesto ako vedúceho v strane zasadol János Kádar a Imre Nagy ako premiér, ukončiac tak Gerőve medzivládie. Gerő ušiel do ZSSR, ale po potlačení revolúcií umiernenejší Kádarov režim odmietol jeho návrat do Maďarska.

Napokon mu bolo dovolené vrátiť sa z exilu v roku 1960, ale bol okamžite vylúčený z komunistickej strany. Pracoval ako príležitostný prekladateľ v Budapešti počas svojho dôchodku. Jeho postava zohráva ústrednú úlohu v romantickom románe Vilmosa Kondora z roku 2012 Budapeštianska Noir. Zomrel v Budapešti v roku 1980 vo veku 81 rokov. Jeho urna s popolom je uložená na budapeštianskom cintoríne.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ernő Gerő