Islamská architektúra

Kába

Potom, čo bol roku 622 prorokovi Mohamedovi odovzdaný od Boha islam, získaval prívržencov a počas desiatich rokov dobyli jeho prívrženci Mekku, kde prestavali sväté útočisko – Kába. Z tejto stavby možno ťažko usudzovať na úroveň predislámskej architektúry; keďže sa okrem tejto stavby nezachovala žiadna pamiatka, sú názory na architektonickú úroveň rôzne. Samotná Kába je stavba, ktorú islamská architektúra nikdy neopakovala, čo dokazuje jej jedinečnosť, z architektonického hľadiska je ale táto stavba nevýznamná a ukazuje na nízku úroveň staviteľstva.[3] V tejto dobe však žiadna islamská architektúra nevznikala a jej prejavy boli len pokračovaním predislamskej architektúry.[4]

Po smrti Mohameda (632) došlo k prvej expanzii islamu[5], už v tomto čase sa objavujú prvé mešity, ktoré vychádzali z myšlienky, že sa musí pojať moslimami danej oblasti, okrem toho musela mešita mať sedadlo pre imáma, ktorý prednášal kázeň.[6] Šírenie islamu však v rokoch 634 – 661 prebiehalo živelne a chaoticky a neexistoval tak dôvod na vznik rozsiahlejších architektonických diel. V tomto období sa moslimovia zhromažďovali v už existujúcich budovách dobytých miest, stavebné činnosti sa vyvíjali iba pri zakladaní miest.

Skalný dóm

Roku 661 preniesol kalif Mu'áwija politické centrum z Mediny do Damasku a začal organizovať politický život ríše. Túto ríšu sa podarilo stabilizovať až jeho tretiemu nástupcovi Abdumalikovi, za ktorého vlády sa umenie a architektúra stali neoddeliteľnou súčasťou života v ríši. Zaujímavosťou tohto obdobia je, že sa pokúsilo vytvoriť islamskú ikonografiu, hoci sa v islame od začiatku objavovali silné tendencie k nezobrazovaniu ľudských bytostí. Ako zákaz sa však presadila až po roku 750 počas abbásovského obdobia.

Prvou veľkou stavbou islamského sveta je Skalný dóm v Jeruzaleme, dokončený roku 692. Táto stavba vychádza z byzantských a rímskych vzorov, ale jej centrálnej kopuly je umiestnená vysoko nad stĺpovou chodbou. Cieľom tejto stavby bolo demonštrovať moc nad Jeruzalemom.

Damask

Mešity tohto obdobia majú rôzny charakter, spravidla ide o malé stavby alebo prestavby iných starších budov. Spočiatku nebola mešita nijako štandardizovaná a bola obmedzená iba náboženskými potrebami. Na príkaz kalifa Valida vznikli tri mešity, ktoré sa stali najvýznamnejšími stavbami tohto typu v tomto období. Mešity v Jeruzaleme a Medine boli zničené a možno ich len čiastočne rekonštruovať z dobových nákresov a archeologických vykopávok. Mešita v Damasku, však zostala zachovaná a umožňuje nám tak urobiť si pomerne presnú predstavu o architektonických možnostiach doby. Damaská mešita je síce tiež ovplyvnená antickými vzormi, ale prináša aj novú prácu s priestorom, ktorá ovplyvnila ďalšie stavby islamského sveta. Okolo nádvoria je z troch strán stĺporadie, zatiaľ čo k južnej strane sú pripojené tri lode. Stĺpy aj ich hlavice pochádzajú zo zbúraných antických stavieb, čo urýchlilo a zlacnilo práce a umocňovalo antický vplyv. Pri stavbe tejto mešity bol pravdepodobne prvýkrát použitý minaret.[7]

Nájdené svetské stavby sú známe ako umajjovské zámky a sú výrazne ovplyvnené rímskymi vilami. Tento vplyv je však doplnený z iránskej architektúry, drvivá väčšina geometrických vedomostí a predstáv pochádzala z rímskych a byzantských vedomostí.

Stĺpy v mešite v Córdobe

Pokračovanie tejto architektúry je v španielskej Andalúzii, kde sa udržala umajjovská dynastia aj po strate moci vo zvyšku ríše. Architektúra sa tu postupne spojila s architektúrou predislamského Španielska, aj keď islamská bola dominantná. Vrcholné dielo možno nájsť v sídelnom meste Córdobe: v Córdobskej mešite, postavené v 8. storočí, sa napríklad prvýkrát objavuje riešenie pomocou systému nad sebou stojacich oblúkov.

Abu Dulafova mešita

Po roku 740 vypuklo niekoľko občianskych vojen, ktoré skončili zmenou vládnucej dynastie a presunom politického centra do Iraku k Abbásovcom. Táto dynastia vládla do konca 10. storočia, ale už od jeho polovice začala strácať na význame a začiatkom 11. storočia už mala len moc na úrovni irackých sultánov.

Centrom ríše sa stal Bagdad, v ktorom sa však z tejto doby nezachovalo vôbec nič. Architektonické pamiatky tohto obdobia sa najlepšie zachovali v Samarre, kde Abbásovci z politických dôvodov sídlili v druhej polovici 9. storočia. Hoci je Samarra preskúmaná len čiastočne, možno tvrdiť, že v tomto období vyvrcholil hypostyl. Nedošlo prakticky k žiadnym významnejším objavom, ktoré by zmenili mešitu. Tie sa ale stali skutočným zastávkou pre veriacich. Boli budované bez zbytočných ozdôb, ako materiál sa používali tehly. V Samarre bola postavená najväčšia mešita všetkých čias tzv. Veľká mešita, novinkou vymyslenou na území Iraku, ktorá sa uplatnila aj tu, je točiť minaret. Ďalšou známou mešitou v Samarre je Abú Dulafova mešita, ktorá je taktiež vo veľmi strohom štýle. Mešita sa tak stala základným stavebným typom, ktorého riešenie sa postupne premietlo aj do ostatných stavieb.

V Samarre možno okrem náboženských nájsť aj civilné stavby, najvýznamnejší je palác al-Džausak al-chákání, svojím spôsobom mesto v meste, kde žili všetci členovia vládnuceho rodu.

Čo sa týka mestských stavieb, tak možno rozlišovať niekoľko štýlov, ktoré sa skôr líšia v miere zdobnosti ako vo výrazných rozdieloch v samotnej architektúre alebo urbanizmu.

Ukážka typických ozdobných prvkov

Keďže neexistoval jednotný názor na umenie, vznikla rada provinčných centier, ktorých architektonické výsledky sa veľmi líšili, a to nie vždy v priamej súvislosti s ich politickou nezávislosťou. Napr. Egypt bol politicky úplne nezávislý od Bagdadu, ale jeho architektúra bola abbásovsovcami veľmi ovplyvnená, o čom svedčí aj Ibn Tulunova mešita, prakticky jediná zachovaná stavba v Egypte z tohto obdobia. Architektonicky úplne nezávislú oblasť tvorila Andalúzia, kde prakticky pokračovalo umajjovské obdobie, pretože táto oblasť zostala pod kontrolou Umajjovcov.

Druhou viac-menej nezávislou islamskou provinciou bol Tunis, kde sa však nezávislosť prejavila aj na architektúre a iránska architektúra bola obohatená o miestne vplyvy. Tie sa prejavili najmä na menších stavbách svetského rázu. Organizácia týchto stavieb totiž podliehala správcom, ktorí boli spojení s pôvodnou kultúrou tejto oblasti.

Najviac sa miestne zákonitosti prejavili v severovýchodnom Iráne, kde sa vystriedalo niekoľko dynastií, vďaka ktorým vznikla architektúra spájajúca tunajšie predislamské prvky s islamskou architektúrou. Takmer všetky architektonické diela z tejto oblasti však poznáme iba z opisov, pretože bola neskôr zničená a archeologický výskum tejto lokality je veľmi komplikovaný. Ako stavebný materiál sa používali takmer výlučne tehly. Prakticky jediná významná zachovalá ukážka tejto architektúry je mauzóleum Sásánovcov, ktoré dokazuje skutočnosť, že v islamskej architektúre sa postupne rozvinul trend spojiť nosné a grafické prvky.

Samarkand

V tomto období došlo k prudkému zvýšeniu počtu moslimov. Keďže k nemu dochádzalo na celom nimi ovládanom území, začal byť problém udržiavať jednotu. Postupný rozpad jednoty je zrejmý v celom islamskom umení, aj v politike tohto obdobia. Vďaka presadzovaniu regionálnych záujmov došlo v niektorých oblastiach k prudkému rozvoju, zatiaľ čo iné stagnovali. Pre architektúru je typická snaha oddeliť od seba jednotlivé funkcie budovy. Tieto tendencie sú zrejmé predovšetkým u stavieb slúžiacich na náboženské účely, kde sa postupne vyvinulo niekoľko nových typov budov.

Hoci sa k stavbe stále používal hlavne lokálne dostupný materiál, začali sa pozvoľna presadzovať tehly, ktoré mali oproti iným stavebným materiálom množstvo výhod. V tomto období islamskej architektúry sa objavilo niekoľko konštrukčne dôležitých prvkov, z ktorých najdôležitejšie boli zvládnutie valivé klenby s viacerými ohniskami a konštrukčné úlohy spojené so zvládnutím kopuly. Architektúra tohto obdobia chce byť príťažlivá, moslimovia pomocou stavieb cielene menili ráz mesta, čo im umožnilo lepšie presadiť svoje náboženstvo a svoju vládu. V tomto období už islam definitívne dospel k zákazu zobrazovať osoby, z čoho vyplynula nutnosť hľadať motívy pre výzdobu inde, najčastejšie sa presadila geometrická výzdoba, z ktorej sa vyvinuli mukarnasy.

Základným druhom sakrálne zameranej architektúry zostala mešita, ktorá sa stále stavala v hypostyle, a to predovšetkým na novo získaných územiach. V severnej Afrike sa možno stretnúť s niekoľkými inováciami, ktorých význam bol skôr regionálneho charakteru. Významnou zmenou však bolo využitie ívánov, ktoré sa objavili začiatkom 12. storočia v západnom Iráne, odkiaľ sa rozšírilo po veľkej časti moslimského sveta. Táto inovácia postupne zmenila rozloženie priestor pre veriacich, stredové preddverie tak začala určovať vzhľad budovy.

Nové typy budov vznikli z potreby zabrániť pôsobeniu rôznych sektárskych hnutí[8] pomocou náboženskej a právnickej výchovy kontrolovanej štátom. Tento trend začal už v 11. storočí[3][9], pre tento účel boli stavané špeciálne budovy tzv. madrasy. O podobe prvých madras neexistujú žiadne pramene, od polovice 12. storočia získavajú madrasy niektoré spoločné črty, hoci sa zďaleka nešlo o nejaký vyrovnaná vzhľad. To platí aj o ďalších nových budovách, ako boli ribaty a chánkáhy.

Zaujímavou kapitolou islamskej architektúry sú mauzólea, tieto stavby nemajú žiadny predislamský vzor a ich funkcia smeruje proti pôvodným ideálom islamu. Vďaka tomu, že neexistovala žiadna predloha ani náboženské obmedzenia, existuje celý rad diametrálne rozličných mauzóleí, hoci aj v tomto množstve možno nájsť niekoľko základných typov.

Na pomedzí civilných a náboženských stavieb stojí veže, ktoré totiž neslúžili iba na zvolávanie veriacich k modlitbe, ale slúžili aj ako orientačné body či ako víťazný pamätník, ktorý oznámil nástup islamu do novej oblasti.

Civilná architektúra zahŕňa veľa druhov stavieb, z ktorých sú architektonicky zaujímavé predovšetkým paláce a kúpele. Paláce boli spravidla komplexom mnohých budov, pričom hlavný palác mával niekoľko dvorov, kupolovitých siení a íván. Múry bývali zdobené výjavmi z dvorského života.

V tomto období vznikol aj systém vojenskej architektúry. Prakticky v každom meste bola citadela slúžiaca k armádnym účelom. Uskutočnenie takejto stavby bolo spravidla spojené s rekonštrukciou alebo stavbou hradieb. Boli situované tak, aby armáda mohla bez najmenších problémov ovládať mesto a zároveň nebola odrezaná od diania za hradbami. Naznačuje to, že posádky plánovane slúžili ako pre prípad útoku, tak pre prípad vzbury.

Vo 13. storočí došlo k mongolskej expanzii, ktorá rozbila jednotný moslimský štát na niekoľko častí, ktoré žili politicky aj architektonicky rozdielnym životom. V tomto období tak možno hovoriť len o islamskej architektúre týchto rôznych ríš, pretože tieto architektúry len nadväzujú na predchádzajúci vývoj, ale ďalej nie sú vo vzájomnom kontakte.

Hagia Sofia

Osmanskú ríšu vytvorili Turci, ktorí sa na začiatku 14. storočia usadili na hraniciach s Byzantskou ríšou a postupne ovládli rozsiahle územia. Súčasťou ich politiky bola aktívna stavebná činnosť, spočívajúca nielen vo výstavbe strategicky dôležitých miest, ale aj v investíciách do architektonicky jedinečných diel.

Osmanská architektúra bola ovplyvnená architektúrou Byzantskej ríše, predovšetkým chrámom Hagia Sofia v Istanbule. Napriek tomu nemožno povedať, že by v chráme Osmania rozvíjali byzantskú architektúru. Premenili totiž kresťanskú baziliku na mešitu a začlenili tak zaujímavé prvky byzantskej architektúry do svojej.

Hoci architektúra tejto ríše prešla niekoľkými výraznými obdobiami, možno tvrdiť, že jej základným znakom je dôraz na kopulu, ktorá sa pre ich architektúru stala typickým znakom. Vývojovo možno sledovať, ako v jednotlivých obdobiach zvládali techniky, ktoré im umožnili stavať rôzne technicky náročné kopuly. Osmania prakticky v každom meste postavili mešitu s centrálnou kopulou, tá bola často doplnená polokopulami či menšími kopulami. Najvýraznejšou stavbou tohto typu je mešita sultána Süleymana.

Ostatné druhy stavieb a stavebnej techniky boli pre osmanskú architektúru menej typické, svetská architektúra nadväzuje na predchádzajúce skúsenosti, ale dosť často sa prispôsobovala potrebám staviteľa alebo jeho finančnej situácii. Dôležitým znakom osmanskej architektúry je jej začlenenie do terénu, ktorému bola venovaná značná pozornosť a ktoré je na svoju dobu veľmi prepracované. Naopak, oproti iným islamským architektúram, klásť menší dôraz na záhradnú architektúru.

Architektúra Iránu je veľmi ovplyvnená jeho históriou, ktorá prešla niekoľkými zvratmi. Po roku 1250 obsadil územie Iránu mongolský chán Hulaghu. Po roku 1336 bol Irán rozdelený do viacerých štátov, ktoré nemali veľkú moc a ich stavebná činnosť bola prakticky nulová. Architektúra tohto obdobia je takmer nepreskúmaná, pretože sa nachádza v oblastiach pre archeológmi ťažko prístupné a veľká časť stavieb bola niekoľkokrát prestavovaná, čím sa zmenil ich vzhľad aj účel. Najväčšími vynálezmi tejto doby sú zdvojené kopule a odľahčované murivá slabými priezormi. Prvýkrát boli tieto novinky aplikované na veľkú stavbu na mauzóleu chána Öldžejtü, ktoré je najvýznamnejšou stavbou 14. storočia. Neskôr tieto vynálezy umožnili rozvinúť pôvodnú architektúru do monumentálnej podoby. Ešte v tomto období bol na islamskej architektúre v Iráne viditeľný vplyv perzskej architektúry.

Roku 1395 obsadil a znova zjednotil Irán Timur, ktorý založil dynastiu Timurovcov, ktorí ovládali Irán až do roku 1501. Architektúra tohto obdobia rozvinula predchádzajúce skúsenosti, rozvinul sa najmä na systém geometrickej výzdoby, dôraz bol kladený na farbu, a to ako celku, tak detailu.

Isfahán

Roku 1501 sa vlády zmocnili Safíjovci, ktorí propagovali šiitské poňatie islamu. Ich stavebná činnosť bola veľmi rozsiahla, technicky však len rozvíjali výdobytky predchádzajúcich období. Objavom tejto doby je skôr dôraz na budovanie parkov a okrasných záhrad, ktoré dotvárali celkový dojem. Civilná architektúra nie je príliš známa a pravdepodobne sa rozvíjal klasický arabský dom. Významným prvkom architektúry tohto obdobia je budovanie hraničných pevností, ktoré majú nielen vojenskú, ale aj estetickú rovinu.

V tomto období bola vybudovaná či výrazne prebudovaná celá rada miest, v ktorých vzniklo mnoho monumentálnych stavieb spravidla náboženského charakteru. Pre tieto stavby je typická kopula, značné využívanie zlata a spájanie konštrukčných a ozdobných prvkov. Za najvýznamnejšiu stavbu sa považuje Kráľovské námestie v Isfaháne, okolo ktorého vznikla celá rada budov. U väčšiny komplexov nie je známe, či boli stavané podľa celkového plánu, alebo či sa stavby usporiadavali podľa okamžitej potreby.

Po páde tejto dynastie (1722) architektúra pozvoľna upadla.

Ukážka architektúry v Agre

V 16. storočí vznikla vzájomným ovplyvnením islamskej, hinduistickej a perzskej architektúry v Indii v mughalskej ríši jedinečná architektúra. Prevzatím iných typických prvkov došlo k vytvoreniu osobitného štýlu. Tento štýl nepriniesol žiadne nové konštrukčné riešenia. Do islamskej architektúry však vďaka tomuto stretnutiu architektonických prúdov prenikla práca s vodou alebo snaha o symetriu. Stavby mali vyjadrovať krásu a majestátnosť.

Prvou stavbou, na ktorej sa začal táto architektúra rodiť, je zrejme mešita Kiláekuhna[10], ktorá vznikla v Starej pevnosti v Dillí postavené v Dillískom štýle. Všeobecne možno túto stavbu zaradiť do perzskej architektúry, napriek tomu sa v nej objavujú islamskej prvky, ako je spracovanie kupoly. Viditeľný je aj vplyv indických stúp, viditeľná je aj väčšia úloha mramoru a snaha o využitie svetla, ktorá sa stala v mughalskej architektúre dôležitá. Táto architektúra sa však výraznejšie rozvinula až za vlády Akbara (1556 – 1605), ktorý sa v ríši pokúsil zlúčiť tradície všetkých obyvateľov. V náboženských otázkach sa síce nestretol s úspechom, napriek tomu sa táto snaha mohutne odrazila v architektúre. Sídelným miestom Akbara bola Ágra, v ktorej prebiehala čulá stavebná aktivita. Roku 1569 sa rozhodol vybudovať nové sídelné mesto Fatéhpur Síkrí, ktoré je najväčšou ukážkou tejto architektúry a urbanizmu. V celom meste je zrejmý plán, ktorý počítal s využívaním priestoru tak, aby ho bolo medzi jednotlivými komplexy toľko, aby nebolo potrebné budovať ulice. Každý komplex má hlavnú budovu, pričom ich osi smerujú k ďalším hlavným budovám. Jednotlivé komplexy sa skladajú z monumentálnych budov, využívajú sa kontrasty použitých materiálov, záhrady. Veľmi starostlivo sú rozpracované prvky dokresľujúcich ráz stavby ako napríklad schodisko, okná atď. Veľká pozornosť je venovaná aj celkovému využitiu terénu.

Tádž Mahal

Najznámejším a zrejme aj najhonosnejším príkladom tejto architektúry je Tádž Mahal, ktorý dal v Ágre vybudovať Šáhdžahán ako mauzóleum pre svoju manželku. Táto stavba reprezentuje vrchol islamskej architektúry v Indii a patrí medzi vrcholné ukážky architektúry vôbec. Tádž Mahal bol dokončený v roku 1648, stavba bola tak nákladná, že ohrozila ekonomiku celej Mughali. Stavba je dokonale symetrická, jedinou výnimkou je sarkofág, ktorý je umiestnený v krypte. Monumentálnosť je umocnená štyrmi minaretmi a tým, že nie je umiestnená uprostred parku, ale až na jeho konci, aby sa odrážala vo vodnom kanáli.

Potom už mughalská architektúra postupne upadala a po roku 1700 už prakticky neexistovala, napriek tomu táto architektúra ovplyvnila islamskú architektúru nielen v Indii a Pakistane, ale aj v Afganistane a niektoré jej myšlienky sa dostali do Číny.

Alhambra, sieň Levov, na fotografii vidieť konštrukčné riešenie pomocou mnohých stĺpov

V Španielsku prebehla v 13. storočí reconquista, po ktorej sa vplyv islamu obmedzil na malé územie neďaleko Granady. Na tomto území potom vlastne pokračoval vývoj, ktorý bol začatý v umajjovskom období, pretrvali tu aj klasické rysy, ako je značné množstvo stĺpov, veľké kupoly a veľmi prepracované dekorácie. Na tomto území takto vznikol jedinečný komplex Alhambra, ktorý aj vďaka svojmu geometrii patrí medzi vrcholné diela svetovej architektúry. Aj v tejto oblasti sa prejavila snaha budovať záhrady, ktoré boli spojené s využívaním vodných plôch.

Na konci 15. storočia bolo toto územie ovládnuté kresťanmi, napriek tomu možno povedať, že vplyv islamskej architektúry sa vo španielskej architektúre naďalej uplatňoval a niektoré prvky možno nájsť ešte v španielskych barokových stavbách, záhradná architektúra potom bola v Španielsku ovplyvnená islamom ešte v 19. storočií.

Faisal Masjid, mešita dokončená v roku 1986

O modernej islamskej architektúre sa hovorí v súvislosti s architektúrou po druhej svetovej vojne. V druhej polovici 20. storočia sa vytvorili dva základné prúdy, z ktorých jeden sa snaží obnoviť tradície a vlastne tak iba kopíruje minulé myšlienky a druhý prúd sa nechal ovplyvniť myšlienkami populárnymi v Európe a Spojených štátoch. Existuje ešte tretí prúd, ktorý však opúšťa hranice tradícií islamskej architektúry a snaží sa nájsť vlastnú cestu, ktorá už pravdepodobne nepatrí do islamského umenia, ale tvorí samostatnú kapitolu moderny a postmoderny. Smery, ktoré vyšli z islamských tradícií, boli spočiatku v zložitej situácii, pretože islam bol v mnohých štátoch vinou kolonizácie vytlačený na periférii a medzi vzdelancami sa prakticky nevyskytoval. Takýto vývoj samozrejme spôsobil utlmenie islamskej architektúry. Keď sa opätovne stal islam štátnym náboženstvom, nastal v architektúre problém, pretože jej chýbali nové nosné myšlienky. Napriek tomu mimo tradičné stavby, ako sú mešity, vzniká celá rada nových, výstavných budov, ktoré nesú inak poňaté typické znaky islamskej architektúry, práca s novými materiálmi umožňuje vytvárať stavby, ktoré zapadajú do typicky moslimského sveta, a napriek tomu posúvajú architektúru do nových oblastí.

V Európe a USA vznikajú predovšetkým nové, malé mešity, ktoré slúžia menšinovej moslimskej komunite, tieto stavby v drvivej väčšine prípadov napodobňujú káhirské alebo turecké mešity za použitia moderných technológií, niektoré mešity však vznikajú v budovách európskeho rázu.

Vzhľadom na masívne šírenie islamu sa mimo hlavné prúdy v tejto architektúre vyskytli aj tendencie, ktoré nemali príliš veľký vplyv na architektúru a ani v nich nevznikli príliš monumentálne stavby. Spravidla ide o oblasti, kde nebol islam dominantným náboženstvom, alebo o chudobné oblasti, ktoré sa veľmi skoro oddelili od centra. Často ide tiež o regióny, kde islam prakticky neexistoval, ale v oblasti pôsobilo niekoľko islamských obchodníkov (napr. stredná Afrika, kde vznikla séria menších mešít, ktoré spravidla kopírujú stavby z oblastí s väčším islamským vplyvom).

Hlinená mešita v Mali

Po ovládnutí Egypta a severnej Afriky začali islamskí obchodníci prenikať ďalej na západ a niesli so sebou aj svoju kultúru. Týka sa to predovšetkým územie Ghanskej ríše, kde sa stal touto cestou islam pomerne významným náboženstvom. Podľa niektorých údajov bývali obchodníci v Kumba Saleh vo štvrti s kamennými domy, štvrť mala mať dvanásť mešít.[11] Architektúra tejto oblasti však neponúkla žiadne nové riešenia a nijako výrazne neovplyvnila miestne staviteľstvo. Raritou je hlinená mešita Sankore v Timbuktu, ktorá kopíruje Veľkú mešitu v Djenné.

Mešita Niujie – typická ukážka čínskeho vplyvu na islamskú architektúru

V Číne bol islam vždy menšinové náboženstvo, napriek tomu jej územie ovplyvnil, keď na jej územie prenikla rad islamských obchodníkov a boli proti nej zamerané aj niektoré výpady islamských vojsk. V čínskej islamskej architektúre sa stretli dva pomerne odlišné štýly, čo bola čínska architektúra a islamská architektúra. Spojenie nadviazalo na niektoré styčné prvky – predovšetkým na snahu o majestátnosť, zmysel pre symetriu a záujem o záhradnú architektúru.

Prvá známa mešita v Číne bola postavená v 7. storočí, ale skutočný prienik islamu do Číny nastal až za dynastie Tchang, keď bola postavená aj najväčšia čínska mešita – Veľká Mešita Si'an. Ostatné stavby, ktoré postavili v Číne moslimovia, prakticky patria do architektúry Číny, pretože preberajú minimum prvkov typických pre islamskú architektúru.