Mehmed III.

Po nástupe na trón nechal popraviť všetkých svojich devätnástich bratov.[1][2] Boli uškrtení jeho kráľovskými katmi, z ktorých mnohí boli hluchí, nemí alebo nechápaví, aby bola zabezpečená absolútna lojalita.[3] Mehmed III. je v osmanskej histórii preslávený kvôli tejto krutosti.

Mehmed III. bol nečinný vládca, ktorý prenechal vládu jeho matke Safiyi Sultán, ktorá bola v tom čase válide sultán.[4] Jeho prvým hlavným problémom bola rivalita medzi dvomi jeho vezírmi, Serdar Ferhadom Pašom a Koca Sinanom Pašom, a ich podporovateľmi. Jeho matka a zať Damat Ibrahim Paša podporovali Koca Sinana Pašu a zabránil Mehmedovi III. prevziať kontrolu nad samotným problémom. Táto situácia vyústila až k povstaniu janičiarov. 7. júla 1595 Mehmed III. nakoniec odvolal Serdar Ferhada Pašu z pozície veľkovezíra, kvôli jeho neúspechu vo Valašsku a nahradil ho Sinanom.[5]

Hlavnou udalosťou jeho vlády bola Rakúsko-osmanská vojna v Uhorsku (1593 - 1606). Osmanské porážky vo vojne spôsobili, že Mehmed III. prevzal osobné velenie nad armádou, čím sa stal prvým sultánom, ktorý tak urobil od roku 1566 (vtedy tak učinil Süleyman I.). V sprievode sultána dobyli Osmani v roku 1596 Jáger. Keď započul, že sa Habsburská armáda približuje, chcel rozpustiť armádu a vrátiť sa späť do Istanbulu.[6] Osmani sa však nakoniec rozhodli čeliť nepriateľovi a porazili habsburské a sedmohradské vojská v bitke pri Mezőkeresztesi,[7] počas ktorej musel byť sultán odvedený preč z bojiska v polovici bitky. Po víťaznom návrate do Istanbulu povedal svojim vezírom, že znovu pôjde do kampane.[8] O rok neskôr Benátčan Bailo nachádzajúci sa v Istanbule poznamenal, „lekári vyhlásili, že sultán nemôže odísť do vojny, kvôli jeho zlému zdraviu spôsobenému nadmerným jedením a pitím“.[9]

Ako odmenu za vojnové služby bol Cigalazade Yusuf Sinan Paša v roku 1596 vyhlásený veľkovezírom. Mehmed však pod tlakom dvora a jeho matky krátko nato vrátil Damata Ibrahima Pašu na túto pozíciu.[5]

Víťazstvo v bitke pri Mezőkeresztesi však bolo čoskoro potlačené niektorými dôležitými stratami, vrátane straty Győru Rakúšanmi a porážkami osmanských vojsk vedenými Hafızom Ahmetom Pašom sedmohradskými vojskami pod vedením Michala Chrabrého pri Nikopole v roku 1599. V roku 1600 obliehalo osmanské vojsko pod vedením Tiryaki Hasana Pašu 40 dní Veľkú Kanižu, pred tým ako ho dobylo a neskôr úspešne odolávali proti omnoho väčšej útočnej sile pri obliehaní Veľkej Kaniži.[10]

Ďalšou hlavnou udalosťou jeho vlády boli povstania Celali v Anatólii. Karayazıcı Abdülhalim, bývalý osmanský štátnik, zajal mesto Urfa a v roku 1600 deklaroval sám seba za sultána. Povesti o jeho nároku na trón sa rozšírili do Konštantínopola a Mehmed nariadil, aby sa s povstalcami zaobchádzalo tvrdo, aby rozptýlili zvesti, medzitým popravil Hüseyina Pašu, ktorého Karayazıcı Abdülhalim označoval za veľkovezíra. V roku 1601 utiekol Abdülhalim do blízkosti Samsunu, keď ho porazili vojská pod vedením Sokulluzada Hasana Pašu, guvernéra Bagdadu. Jeho brat Deli Hasan však zabil Sokulluzada Hasana Pašu a porazil vojská pod vedením Hadım Hüsreva Pašu. Potom pochodoval do Kütahye, ktorú zajal a vypálil.[5][10]