Peter Ratkoš

Peter Ratkoš sa narodil 22. júla 1921 v obci Východná v chudobnej rodine maloroľníka Martina Ratkoša a jeho manželky Zuzany, rod. Užíkovej. Študoval na gymnáziách v Liptovskom Svätom Mikuláši a Ružomberku a na Slovenskom katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom.[2] Jeho otec zomrel krátko po návrate z prvej svetovej vojny. Vyrastal tak ako polosirota vo finančne skromných pomeroch. Spolu s matkou a so sestrou zápasili s existenčnými problémami v časoch hospodárskej krízy. Zrejme aj preto sa sám neskôr označoval za „dedinského proletára“ z Horného Liptova.[3][pozn 1]

V rokoch 1941 – 1945 študoval odbor dejepis a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (FK SU; od roku 1954 Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, FF UK). Počas pôsobenia na mieste vedeckého asistenta v Historickom seminári FF SU v Bratislave (1945 – 1950) vydal monografiu zaoberajúcu sa problematikou christianizácie Veľkej Moravy, Sv. Cyril a Metod (1947),[4] ako aj tri štúdie venované stredovekým regionálnym dejinám Liptova publikované v Jazykovednom sborníku Matice slovenskej a Historickom sborníku Matice slovenskej (1947).[5] V týchto prácach prejavil o. i. záujem o toponomastiku a pramennú analýzu listín. Z generačného hľadiska tak patrí do prvej generácie seminaristov Daniela Rapanta zo 40. rokov (František Bokes, Belo Polla, Ondrej Richard Halaga a i.).[6]

V roku 1948 pod vedením D. Rapanta úspešne zložil rigoróznu skúšku a získal titul doktora filozofie.[7] Vo svojej rigoróznej práci Dejiny hornoliptovského baníctva rozvinul tému regionálnej histórie baníctva v stredoveku a ranom novoveku, ku ktorej sa neskôr vrátil.

Jeho vedeckú prácu možno celkovo rozdeliť na tri etapy, ohraničené rokmi 1945 – 1947 (veľkomoravská problematika, regionálne dejiny Liptova), 1949 – 1956 (ranostredoveké slovenské dejiny, sústredenie na otázky genézy feudalizmu) a 1956 – 1987 (návrat k veľkomoravskej problematike, začleňovanie Slovenska do Uhorska a vývoj do 13. storočia, banícke povstanie rokov 1525 – 1526, osmanská expanzia v rokoch 1526 – 1532).[pozn 2] V rokoch 1945 – 1948 sa venoval výskumu histórie Veľkej Moravy a regionálnym dejinám rodného kraja, Liptova, s chronologickým vymedzením na stredovek až raný novovek. V rokoch 1949 – 1956 už rozšíril svoj záujem na celoslovenskú problematiku. Na rozdiel od svojho niekdajšieho školiteľa D. Rapanta[pozn 3] si Ratkoš osvojil zásady historického materializmu a marxistickej ideológie sovietskeho typu. V tomto duchu teoreticky vymedzil svoje práce najmä na genézu feudalizmu a nevoľníctva. Ako na margo tejto doby uvádza jeho kolega Richard Marsina:[9]

Napriek tomu, že Ratkošove práce spĺňali tieto kritériá a navyše bol jediným členom Komunistickej strany Slovenska zo štyroch asistentov v seminári,[10] nebolo mu umožnené naďalej pôsobiť na univerzite, ako plánoval. Namiesto toho získal miesto v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a umení (HÚ SAVU; od roku 1953 Historický ústav Slovenskej akadémie vied, HÚ SAV), o ktoré nemal záujem. Pôvodne sa s ním rátalo ako s administratívnym riaditeľom HÚ SAVU, čomu však prekážala skutočnosť, že bol v kádrových posudkoch z univerzity vedený ako klerikál a bývalý člen Hlinkovej gardy. Keďže Akadémia nemala pedagogické úlohy, vďaka čomu bola aj menej prísne sledovaná štátnymi orgánmi,[11] Ratkoš po získaní doktorátu a absolvovaní študijného výskumného pobytu v Maďarsku (1948 – 1949) nastúpil v roku 1950 na miesto vedeckého pracovníka HÚ SAVU.[2]

Biľag „klerikála“ a bývalého „ľudáka“ ho však neopustil. V septembri 1954 sa podrobil výsluchu, vedenému riaditeľom HÚ SAV Ľudovítom Holotíkom, ohľadne svojich údajných stykov s bývalými ľudákmi, sympatií s katolicizmom a „podvratnej politickej práce“ v jeho rodnej dedine, Východnej. Bol prísne pokarhaný a vyzvaný, aby sa oslobodil od zvyškov ľudáctva a buržoázneho nacionalizmu. Štátne orgány pozbavili Ratkoša všetkých funkcií a poslali na platenú dovolenku, vzápätí bol však ústavom vyžiadaný späť, keďže išlo o najlepšieho medievalistu. Táto udalosť sa zrejme podpísala na jeho psychickom zdraví – vyvinuli sa u neho paranoidné stavy (podozrieval kolegov zo špehovania).[12] Navyše zhoršenie zdravotného stavu vo veku 29 rokov mu znemožnilo intenzívnejšiu činnosť.[13]

V tretej etape vedeckej práce, ktorá sa začala v roku 1956, sa Ratkoš – popri veľkomoravských dejinách a problematike začleňovania územia Slovenska do Uhorska a jeho vývoja v Uhorskom kráľovstve do 13. storočia – bližšie zameral na banícke povstanie rokov 1525 – 1526. V roku 1959 na túto tému obhájil kandidátsku dizertačnú prácu Povstanie baníkov na Slovensku 1525 – 1526, ktorá bola následne v roku 1963 vydaná ako monografia.[14] Ratkoš interpretoval banícke povstanie ako slovenskú ranoburžoáznu revolúciu, náprotivok nemeckej sedliackej vojny (1524 – 1525/1526) a českého husitského hnutia (15. stor.). Ako poznamenáva poľský historik Maciej Górny, „ešte aj pred rokom 1989 bolo pre profesionálov zjavné, že autor tohto ‚objavu‘ voľne narábal s faktmi“.[15]

Vo svojich štúdiách rozpracoval marxistickú koncepciu počiatkov feudalizmu a zapojenia Slovenska do Uhorska. Na túto tému zorganizoval samostatnú vedeckú konferenciu, ktorá sa konala 12. – 14. novembra 1963 v Smoleniciach a z ktorej zostavil zborník O počiatkoch slovenských dejín (1965).[16] V roku 1966 sa habilitoval na docenta všeobecných dejín stredoveku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Následne v roku 1968 získal v HÚ SAV hodnosť doktora historických vied za tematický súbor 15 prác Slovenské dejiny v 10. – 13. storočí.[13]

Popri ranostredovekej problematike sa Ratkoš v tretej etape svojho pôsobenia venoval aj niektorým témam z ranonovovekých slovenských dejín. Kritike podrobil staršie závery týkajúce sa expanzie Osmanskej ríše na územie Slovenska, ktorú do slovenskej historiografie uviedol Víťazoslav Sasinek štúdiou Turci na Slovensku (1877). Ratkoš využil nové pramene a v štúdii Slovensko za osmanskej expanzie v rokoch 1526 – 1532 (1967)[17] podal komplexný nový pohľad na túto problematiku. Vo vedeckom článku Počiatky novokrstenectva na Slovensku (1957)[18] sa venoval dovtedy v historiografii zanedbaným dejinám anabaptizmu na Slovensku. Ako prvý slovenský historik vyložil problematiku husitského hnutia na území Slovenska z marxistického hľadiska a podľa vzoru českých marxistických historikov uviedol do slovenskej historiografie kult husitov a husitizmu.[19] Ratkoš publikoval celkom vyše 50 odborných a vedeckých štúdií, z ktorých viaceré vyšli aj v Maďarsku, Západnom a Východnom Nemecku, Rakúsku, Sovietskom zväze a v Juhoslávii.[20]

Napriek tomu, že jeho práce boli výrazne ovplyvnené marxistickou ideológiou sovietskeho typu, ide o dôležitý príspevok na poli slovenskej historiografie, ktorý podnietil výskum viacerých, dovtedy nepreskúmaných tém zo slovenských dejín. Tak ako uzatvára svoj nekrológ Pavel Horváth, z Ratkošovho diela „možno neustále čerpať a neustále aj naň nadväzovať“.[21]

V rámci svojej pedagogickej činnosti externe prednášal staršie slovenské dejiny (najmä hospodárske) na Právnickej fakulte a FF UK v Bratislave,[22] ako aj na katedrách iných vysokých škôl.[21] Ako školiteľ viedol početných interných i externých ašpirantov HÚ SAV. Pôsobil v československo-poľskej a československo-juhoslovanskej historickej komisii.[22]

Vedeckoorganizačnú činnosť vykonával nielen na poli histórie, ale aj na úseku archívnictva, ochrany pamiatok a múzejníctva. Úzko spolupracoval so Slovenskou archívnou komisiou (1951 – 1954), bol aktívnym členom Slovenskej vedeckej archívnej rady (1954 – 1968) a podieľal sa na činnosti československo-maďarskej reštitučnej komisie (1958 – 1960). Prispel k záchrane viacerých archívnych fondov a jednotlivín pred scudzením, krádežami či znehodnotením. Išlo najmä o rodové archívy z Rakova (Benický), Krasňan (Pongrác), Červeného Kameňa (Pálfi), Uhrovca (Zai) či zo springerovského panstva Bučany (Medňanský, Fould). Podieľal sa aj na záchrane archívnych fondov magistrátu Kežmarku, Boce, kapitulského archívu a knižnice v Bratislave, Strany slovenskej národnej jednoty v Maďarsku (1939 – 1944) a pod.[23] Od jej založenia bol stálym predsedom komisie pre historickú archeológiu a dlhoročným členom Slovenskej vedeckej archívnej rady. Taktiež pôsobil v redakčných radách viacerých odborných periodík, vo vedeckých radách niekoľkých múzeí a v edičných radách vydavateľstiev. Vykonával aj expertíznu a posudkovú činnosť pre mimoústavné inštitúcie a kultúrne orgány.[21]

Spoluautor Encyklopédie Slovenska.[2]

Ratkoš vyvíjal aj popularizačnú činnosť. Prispieval do viacerých novín a časopisov určených pre širokú verejnosť (Pamiatky a múzeá, Vlastivedný časopis, Príroda a spoločnosť, Naša veda, Slovensko, Nové slovo, Kultúrny život a i.).[24] Jeho Veľkomoravské legendy a povesti (1977)[25] prispeli k propagovaniu staršej slovenskej literatúry medzi slovenskými čitateľmi. Ako ťažko chorý dokoncipoval svoje posledné dielo Slovensko v dobe veľkomoravskej (1988),[26] v ktorom sa snažil podať v ucelenej podobe svoje poznatky a pohľady na túto dejinnú etapu, nedožil sa však už jeho korektúr ani vydania.[27]

• Sv. Cyril a Metod: Počiatky kresťanstva u Slovákov (Bratislava, 1947)
• Príspevok k dejinám banského práva a baníctva na Slovensku (Bratislava, 1951)
• Povstanie baníkov na Slovensku 1525 – 1526 (Bratislava, 1963)
• Slovensko v dobe veľkomoravskej (Košice 1988, 2. vyd. 1990)

• Dokumenty k baníckemu povstaniu na Slovensku 1525 – 1526 (Bratislava 1957)
• O počiatkoch slovenských dejín (Bratislava 1965)
• Pramene k dejinám Veľkej Moravy (Bratislava 1964, 2. opr. a rozš. vyd. 1968)
• Východná 1269 – 1969 (1972)
• Veľkomoravské legendy a povesti (Bratislava 1977, 2. vyd. 1990)
• Dejiny Žiaru nad Hronom (Martin, 1978)

• Bratislavský hrad (Bratislava 1960); spoluautori: Belo Polla, Ján Lichner, Tatiana Štefanovičová
• Dejiny Slovenska 1. (Bratislava 1961)
• Dejiny Československa (Bratislava 1970); spoluautori: Jozef Butvin, Miroslav Kropilák
• Naše dejiny v prameňoch (Bratislava 1971); spoluautori: Jozef Butvin, Miroslav Kropilák
• Dejiny Slovenska I. (Bratislava 1986)

• Husitské revolučné hnutie a Slovensko. In: Mezinárodní ohlas husitství. S. 27 – 50. (Praha 1958)
• Veľká Morava a činnosť Konštantína a Metoda. In: Veľká Morava a naša doba. S. 13 – 56. (Bratislava 1963)
• Vznik mesta a hradu Kežmarok. Československý časopis historický, roč. 13, č. 4 (Bratislava 1965)
• Otázky vývoja slovenskej národnosti do začiatku 17. storočia. Historický časopis 20, s. 19 – 64. (Bratislava 1972)
• Anonymove Gesta Hungarorum a ich pramenná hodnota. Historický časopis 31, s. 825 – 870 (Bratislava 1983)
• Kontinuita slovenského osídlenia v 9. -- 11. storočí. In: Historické štúdie XXVII/2. Slovenský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. S. 83 – 92. (Bratislava 1984)