Spojené provincie La Platy

Okamžite od revolúcie vznikli vážne konflikty medzi rôznymi názormi ohľadom politickej organizácie provincii. Niektorí obhajovali silnú a výkonnú centrálnu vládu s malou zodpovednosťou voči regionálnych záujmom. Tento názor spočiatku presadzovali aj osvietenci a stúpenci nezávislosti. Iní sa snažili o integráciu zástupcov z provincii do väčšieho zhromaždenia. Keď druhý názor získal prevahu, začala v roku 1811 Primera chunta začleňovať zástupcov z provincii. Avšak keď začalo byť zrejmé, že takéto usporiadanie nebolo dostatočne účinné, aby viedlo riadne vojenské úsilie, prevzal výkonné právomoci triumvirát (Prvý triumvirát), kým zhromaždenie si ponechalo iba niektoré kontrolné funkcie[14].

8. októbra 1812 prebehla v Buenos Aires ďalšia revolúcia, ktorá viedla k zosadeniu tzv. Prvého triumvirátu a jeho nahradeniu Druhým triumvirátom[15]. Vzburu viedli dvaja revolucionári José de San Martín a Carlos María de Alvear, táto dostala pomenovanie Revolúcia 8. októbra 1812[16]. Revolúcia vznikla z dôvodu, že niektorí patrioti sa domnievali, že členovia Prvého triumvirátu nie sú dostatočne oddaní myšlienke nezávislosti. Druhý triumvirát zvolal národné zhromaždenie nazvané Asamblea del Año XIII, teda zhromaždenie roku XIII. Toto sa bez zástupcov niektorých provincii zišlo 31. januára 1813 (z toho vzniklo aj jeho pomenovanie). Úlohou zhromaždenia bolo definovanie vhodného systému pre republiku. Toto de facto znamenalo vyhlásenie nezávislosti na Španielsku a napísanie prvej ústavy nového štátu[17].

Zhromaždenie roku XIII. sa okrem iného rozhodlo vymeniť tzv. Druhý triumvirát za iný orgán, ktorý bude vládnuť v krajine (1814). Tento však už nebol kolektívny, ale jednalo sa o jedno-osobový orgán, ktorý dostal názov Director Supremo de las Provincias Unidas del Río de la Plata, teda "hlavný riaditeľ" Spojených provincii La Platy. Každý Director Supremo mal mať funkčné obdobie dva roky[18]. Zhromaždenie dúfalo, že pomocou tohto orgánu bude účinnejšie bojovať proti rojalistom, navyše Director Supremo nemal mať neobmedzenú moc, ale mal byť kontrolovaný radou pozostávajúcou z deviatich členov, pričom všetci mali byť zodpovední práve zhromaždeniu. V roku 1820 došlo k podpísaniu Dohody Pilar, čo znamenalo jednak koniec funkcie Directora Supremo a federalizáciu krajiny[19]. Zároveň sa začalo šesťročné obdobie bez hlavy štátu nazvané tiež Anarquía del año 20, teda Anarchia 20. rokov[20].

Deklarácia nezávislosti Spojených provincií (1816).

Vojenské nezdary z roku 1815, kedy armáda Spojených provincií utrpela niekoľko porážok zo strany rojalistov a návrat španielskeho kráľa Ferdinanda VII. na trón znamenali nutnosť definitívne rozhodnúť o politickom statuse krajiny. 9. júla 1816 sa stretlo v meste San Miguel de Tucumán zhromaždenie reprezentantov provincií (nazývané v súčasnosti Congreso de Tucumán), ktoré vyhlásilo nezávislosť Spojených provincií Južnej Ameriky (resp. Spojených provincií La Platy) od španielskej koruny, zároveň boli vyhlásené ustanovenia pre vytvorenie ústavy[21].

Liga Federal (1815-1820), tiež nazývaná Liga slobodných ľudí (Liga de los Pueblos Libres), bol aliancia niektorých provincii súčasnej Argentíny a Uruguaja, ktorá bola organizovaná pod demokratickými federalistickými myšlienkami, ktoré boli silno obhajované ich vodcom Josém Gervasiom Artigasom[22].

Vláda Spojených provincií La Platy pocítila rastúcu hrozbu odvolania zo strany Federálnej ligy, takže neurobila nič, čo by znížilo potenciálnu hrozbu portugalskej invázie do provincii Misiones Orientales (v súčasnosti súčasť Brazílie) a Banda Oriental (v súčasnosti Uruguaj), čo boli hlavné bašty Artigasa. Brazílsky generál Carlos Frederico Lecor sa domnieval, že jeho početná a materiálna prevaha porazí Artigasa a jeho armádu, čo viedlo k okupácii Montevidea 20. januára 1817. Boje však pokračovali ďalšie tri roky predovšetkým na vidieku. Artigas bol nahnevaný z pasivity Buenos Aires a tak mu vyhlásil vojnu, keď prehrával s Portugalcami.

1. februára 1820 guvernéri z Federálnej ligy Francisco Ramírez a Estanislao López porazili armádu Directora Supremo, čím skončila centralistická vláda Spojených provincií a vznikla federálna dohoda (Dohoda Pilar) s provinciou Buenos Aires. Podobne Federálna liga skončila, keď sa jej provincie znovupripojili k Spojeným provinciám. Artigas bol porazený Portugalcami a ustúpil do provincie Entre Ríos. Tu odmietol Dohodu Pilar a vstúpil do vojny s bývalými spojencami (napríklad guvernérom Franciscom Ramírezom), ktorí rozdrvili zvyšky Artigasovej armády. Artigas tak odišiel do exilu v Paraguaji, kde zostal až do svojej smrti. Východné provincie boli anektované Brazíliou v roku 1821.

Zhromaždenie reprezentantov provincii (Congreso de Tucumán) prijalo v roku 1819 novú ústavu. Táto však bola prijatá iba zástupcami Buenos Aires, no odmietnutá ostatnými provinciami, takže nezačala vôbec platiť. Bitka pri potoku Cepeda v roku 1820 zmarila cieľ lídrov Buenos Aires riadiť krajinu pod argentínskou ústavou z roku 1819. V roku 1820 došlo k podpísaniu Dohody Pilar, čím sa krajina federalizovala, no zároveň s koncom posledného Directora Supremo v rovnakom roku stratila na 6 rokov hlavu štátu. Medzi rokmi 1820 a 1826 Spojené provincie fungovali ako voľná aliancia autonómnych provincii, ktoré spolu fungovali na základe paktov a zmlúv. Absentovala však skutočná ústredná vláda. Medzinárodné vzťahy celého spoločenstva však riadil guvernér Buenos Aires. V roku 1826 získal dostatočnú silu Bernardino Rivadavia, ktorý sa stal prvým prezidentom. Vo funkcii však bol iba rok a pol, keďže čelil množstvu domácich problémov a aj následnej vojne s Brazíliou[23].

Bitka pri Sarandí (1825). Spojené provincie tvorené vojakmi z Banda Oriental porazili Brazíliu.

V roku 1825 začala vojna s Brazíliou. Slabosť a rozpoltenosť Spojených provincií využila Brazília, ktorá už v roku 1816 zaútočila na východné časti krajiny a v januári 1817 okupovala Montevideo. Miestne sily definitívne porazili Brazílčania v roku 1820 a anektovali tak niektoré časti východných provincii, ktoré boli známe pod označením Cisplatina. Po vyhlásení nezávislosti Brazílie na Portugalsku sa Cisplatina stala súčasťou Brazílskej ríše. Obyvateľstvo v týchto oblastiach, predovšetkým v Cisplatine (Banda Oriental), však bolo voči Brazílčanom pomerne nepriateľské. Spojené provincie tak obyvateľstvu poskytli politickú a materiálu podporu, pretože sa domnievali, že im to pomôže nastoliť znova vlastnú vládu nad týmto regiónom. Odpor miestneho obyvateľstva viedli Fructuoso Rivera a Juan Antonio Lavalleja. V roku 1825 zvolali títo zhromaždenie na ktorom vyhlásili nezávislosť od Brazílie a potvrdili opätovne vernosť Spojeným provinciám. Ako odpoveď vyhlásila Brazília Spojeným provinciám vojnu. Brazília sa snažila využiť svoju námornú prevahu a zahájila blokádu Río de la Plata a tým aj obchodu do Spojených provincií. Po počiatočných úspechoch menšej argentínskej flotily však Brazília využila svoju prevahu a zvíťazila v rozhodujúcej námornej bitke pri Monte Santiago (7-8. apríl 1827), čím úspešne predĺžila námornú blokádu Buenos Aires. V pozemných bitkách však boli Argentínčania oveľa úspešnejší, keď potupili brazílskeho cisára, ktorý sa musel vzdať priameho velenia nad armádou a vrátiť sa do hlavného mesta Brazílie. V bitke pri Ituzaingó zvíťazili Argentínčania a zabránili tak prípadnému postupu Brazílčanov k Buenos Aires. V bitke pri meste Sarandí jednoznačne vyhrali jednotky Spojených provincií, ktoré však tvorili iba bojovníci z Banda Oriental. Neuspokojivé výsledky znamenali, že konflikt sa stal v Brazílii veľmi nepopulárnym, pričom aj veľmi zaťažoval štátny rozpočet oboch krajín. Obe bojujúce strany tak pristúpili k podpisu Dohody z Montevidea (1828), ktorá ukončila vojenský konflikt. Cisplatina tak dostala nezávislosť pod názvom Východná republika Uruguaj, čo je predchodca súčasného Uruguaja.

Keď sa argentínske jednotky vrátili z vojny s Brazíliou do Buenos Aires, ich veliteľ Juan Lavalle[24] viedol vojenský prevrat proti guvernérovi Manuelovi Dorregovi, ktorého pri prevrate popravili (1. december 1828). Lavalle začal ťaženie proti federalistom. Odpor voči Lavallovi zorganizoval Juan Manuel de Rosas[25]. Rosas donútil Lavalla opustiť vládu a obnovil parlament. Lavallov spojenec José María Paz následne v roku 1830 zorganizoval tzv. Unitárnu ligu, do ktorej sa pripojilo deväť západných a severných provincii krajiny. Naopak Rosas podpísal v roku 1831 tzv. Federálny pakt (Pacto Federal), do ktorého sa pridali okrem Buenos Aires aj provincie Santa Fe a Entre Ríos. Všetky unitárne provincie však boli v prebiehajúcom konflikte porazené a pripojili sa k paktu, čím vznikla Argentínska konfederácia. Rosas sa zostal guvernérom Buenos Aires, ktorá sa stala hlavnou funkciou v konfederácii zodpovednou za medzinárodné vzťahy celej krajiny[26].

Päť provincii vytvorilo štát Bolívia:

• Charcas
• Cochabamba
• Mizque
• Chichas
• Tarija

Provincia nazývaná Provincia Oriental (teda Východná provincia), známa aj ako Banda Oriental (Východné pobrežie) sa stala nezávislou ako Uruguaj, pôvodne Východná republika Uruguaj.

Misiones Orientales bola de iure uznaná za brazílsku po vojne so Spojenými provinciami.

Po dlhej občianskej vojne vstúpili nasledujúce provincie do Argentínskej republiky:

• Buenos Aires
  • Vojenská posádka v Carmen de Patagones v provincii Patagónia je v súčasnosti súčasť provincie Buenos Aires
• Catamarca
• Córdoba
• Corrientes
• Entre Ríos
• Jujuy
• La Rioja
• Mendoza
• Salta
• San Juan
• San Luis
• Santa Fe
• Santiago del Estero
• Tucumán

Spojené provincie sa pokúsili získať kontrolu nad Falklandskými ostrovmi (v Argentíne nazývané Malvínske ostrovy) prostredníctvom obchodu, či udelením práva rybolovu a lovu. Kolónia bola na ostrovoch založená už v roku 1826, resp. 1828. Osídľovaním ostrovov sa zaoberali hlavne Jorge Pacheco a Luis Vernet. Vernet okrem iného hľadal podporu aj na britskom konzuláte. V roku 1829 požiadal o ochranu Spojené provincie, aby tieto vyslali vojnovú loď do oblasti, no žiadna nebola k dispozícii. Vernet bol menovaný za vojenského a civilného veliteľa ostrova, čo vyvolalo britské protesty. Pokusy regulovať rybolov a plavbu viedli ku konfliktu so Spojenými štátmi americkými. Ostrovy sa tak dostali do neporiadku. Argentína tak vyslala majora Estebana Mestiviera, aby tu vytvoril trestaneckú kolóniu, no tento bol krátko po svojom príchode na ostrovy v roku 1832 zavraždený. Protesty Britov voči menovaniu Mestiviera nemali žiadnu odozvu a tak Briti vyslali námornú flotilu na obnovenie britskej nadvlády nad ostrovmi v decembri 1832.