Prvý triumvirát (Argentína)

Neschopnosť veľkej chunty účinne vládnuť celému územiu Spojených provincii La Platy, no predovšetkým vojenské neúspechy, ktoré jej armáda zaznamenávala v niektorých okrajových oblastiach, postavili proti vláde aj verejnú mienku v Buenos Aires. Veľká chunta mala príliš veľký počet členov, ktorí sa často nemohli na niektorých otázkach dohodnúť. Opozícia tak vinila veľkú chuntu, že nepracuje a jej členovia iba strácajú čas v diskusiách, čo odďaľuje prijatie dôležitých rozhodnutí. Potom, čo 20. júna 1811 porazili rojalisti armádu Spojených provincii v bitke pri Huaqui, sa nespokojnosti ešte vystupňovala[1]. Prezident veľkej chunty Cornelio Saavedra sa rozhodol osobne prevziať velenie severnej armády a túto reorganizovať. Opozícia na čele s Marianom Morenom využila neprítomnosť prezidenta v Buenos Aires a nanútila členom veľkej chunty prijatie nových členov z Buenos Aires. Následne došlo k rozhodnutiu, aby bola veľká chunta nahradená iným typom vlády, ktorý by bol efektívnejší. 22. septembra 1811 tak vznikol tzv. prvý triumvirát, kde moc získali zástupcovia Buenos Aires. Vytvorenie triumvirátu však neznamenalo automatický zánik veľkej chunty. Táto ešte krátky čas fungovala taktiež a mala určité legislatívne právomoci[2].

Triumvirát si stanovil za úlohu vypracovať dokument, ktorý by presne stanovil právomoci pre jednotlivé orgány v rámci celej krajiny. 22. októbra 1811 bolo prijaté nariadenie nazvané Reglamento Orgánico, ktorým došlo k legislatívnemu rozdeleniu právomocí. Na základe tohto dokumentu bola vytvorená tzv. Konzeratívna rada (de facto veľká chunta), ktorá mala právo vyhlásiť vojnu, podpísať mier, uzavrieť zmluvy, vytvoriť súdy a menovať členov regionálnych vlád a zastupiteľstiev. Triumvirát zas mal vykonávať výkonnú moc a reagovať na rozhodnutia konzervatívnej rady. Keďže však konzervatívna rada získala veľké právomoci, rozhodol sa triumvirát radu rozpustiť, čím prevzal absolútnu vládu. Toto rozhodnutie triumvirát legitimizoval 22. novembra 1811, keď schválil dočasný štatút, ktorý splnomocnil vládu, aby prijala všetky opatrenia, ktoré bude považovať za potrebné pre obranu a záchranu krajiny. Prvý triumvirát tým zároveň prijal oficiálny titul dočasnej vlády Spojených provincii[3].

V decembri 1811 však vypukla proti triumvirátu vzbura, ktorú viedol pluk Patricia. Vzbura vznikla ako odpoveď na rozhodnutie triumvirátu nahradiť veliteľa tohto pluku. Nespokojencov viedli Cornelio Saavedra a Manuel Belgrano. Triumvirátu sa povstanie podarilo potlačiť a následne nariadil vyhostenie zástupcov vnútrozemských provincii z Buenos Aires, keďže títo podľa názoru triumvirátu podporovali vzburu. Potom začal triumvirát v rámci svojej centralistickej orientácie nahrádzať guvernérov zástupcami z Buenos Aires. Súčasne sa začala politika a rozhodnutia triumvirátu vyznačovať silnými centralistickými tendenciami v prospech Buenos Aires. Ale čoskoro začali vznikať konflikty aj medzi členmi samotného triumvirátu, ktoré viedli k výmene Juana Josého Pasa za nového člena, ktorým sa stal Juan Martín de Pueyrredón[4]. Nasledovali ďalšie vojenské neúspechy na severe a súčasne stúpla hrozba vojenskej invázie z Brazílie. Rovnako však aj nerozhodnosť triumvirátu v otázke vyhlásenia nezávislosti sa nepáčila viacerým politikom a vojakom. Práve vojaci (nie milicionári) na čele s Josém de San Martínom postupne dosiahli, že došlo k skončeniu činnosti prvého triumvirátu. Tento tak bol nahradený druhým triumvirátom[5].

• Feliciano Chiclana, Juan José Paso a Manuel de Sarratea.
• Sekretári bez hlasovacieho práva: Bernardino Rivadavia, José Julián Pérez a Vicente López y Planes.

• J. Chalupa Ďejiny Argentiny, Uruguaye a Chile, Nakladatelství Lidové noviny, 2012, ISBN 9788074221934
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Primer Triunvirato (Argentina) na španielskej Wikipédii.