Nikefor I. (Byzantská ríša)

Po Nikeforovom nástupe na trón navrhol Karol Veľký, ktorý bol roku 800 korunovaný za cisára, vzájomné uznanie a legalizáciu dvoch cisárstiev. Nikefor však na jeho návrh nepristúpil a medzi Byzanciou a Frankami začal narastať konflikt. Išlo v ňom o Benátky, jedinú oblasť, kde spolu východná a západná rímska ríša v danej dobe susedili. Roku 806 pripadla benátska oblasť vrátane Dalmácie západnej ríši a v roku 809 začal italský kráľ Pipin, jeden z Karolových synov, ozbrojený boj. K dispozícii mal iba nedostatočné loďstvo, a tak ho Byzantínci donútili stiahnuť sa z lagúny. Potom proklamoval Karol Veľký svoju ochotu uzavrieť s Byzanciou mier. Aj Nikefor už pripúšťal možnosť dohody, pretože jeho ríšu ohrozoval od roku 808 bulharský chán Krum. Uzavrieť ju však už nestačil.

V čase Nikeforovej vlády bola Byzancia tiesnená nielen Bulharmi na Balkáne, ale aj Arabmi na východnej hranici. Vojensky úspešná bola prakticky len na Peloponéze. V roku 805 dosiahol Nikefor I. svoje jediné, ale veľmi významné vojenské víťazstvo v bitke proti povstaleckým peloponézskym Slovanom pri pevnosti Patras. Na tomto víťazstve sa významne podieľal aj generál Fokas, predok neskoršieho slávneho rodu Fokasovcov. Grécko sa definitívne vrátilo pod vládu Byzancie a začlenilo sa do správneho systému ríše. Cisár potom väčšinu Slovanov z Peloponézu odviedol aj s ich rodinami do Anatólie, kde mali muži slúžiť v armáde, prípadne boli zotročení. Na posilnenie gréckeho obyvateľstva Nikefor na západný Peloponéz a tiež do Tesálie presídlil grécke obyvateľstvo z južnej Itálie, Sicílie, gréckych ostrovov a Anatólie. Malé Slovanské etnikum Milingov a Ezeritov, ktoré tu ostalo sa utiahlo do hôr Erymathosu a Taugetosu a neskôr boli vstrebaní do gréckeho obyvateľstva.

Najväčším zahraničnopolitickým problémom v dobe Nikeforovej vlády bola bulharská ríša, ktorá vtedy dosiahla veľký rozmach za vlády jedného zo svojich najvýznamnejších panovníkov, chána Kruma. Krum sa podieľal ako spojenec Karola Veľkého na rozvrátení ríše Avarov a posunul hranice svojho štátu až k Tise, Karpatom a Dnestru. Na Balkáne sa mu podrobili slovanské kmene v dolnom Pomoraví a získal starobylé mesto Singidunum (od 9. storočia Belehrad). Z obavy pred ďalším posilnením moci Bulharov sa Nikeforovým hlavným cieľom stalo zničenie ich ríše. Podnikol proti ním dve výpravy, ale ani jedna z nich nebola nakoniec úspešná. K ukončeniu prvej výpravy v roku 807 ho prinútili nepokoje v armáde. Odvetou dobyl Krum významnú pevnosť Serdiku (dnes Sofia), a vážne tým ohrozil nedávno zreštaurované byzantské panstvo v Macedónii. Počas druhej, oveľa mohutnejšej výpravy sa Nikeforovi podarilo vyplieniť bulharské hlavné mesto Plisku. Krum žiadal mier, ale Nikefor ho odmietol. Výprava skončila pre víťaza katastrofou. Pri návrate padlo byzantské vojsko v horskej rokline Vărbica do pasce a bolo z väčšej časti pobité. Smrť tu našiel aj cisár, z ktorého lebky si vraj Krum dal vyrobiť zlatom okovanú čašu. Na byzantský trón nastúpil ťažko zranený Nikeforov syn Staurakios.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nikefor I. (Byzantská ríša)