Znojmo

Priestor mesta bol osídlený už v dobe prehistorickej. Od 8. storočia nášho letopočtu sa na skalnom ostrohu naproti dnešnému centru mesta a hradu rozkladalo rozsiahle staromoravské hradisko, ktoré strážilo brod cez rieku Dyje vzdialený asi 900 m, kadiaľ prechádzala obchodná cesta z Čiech cez západnú Moravu do Podunajska. Vnútri hradiska, ktoré v 8. až 10. storočí ovládalo rozsiahlu oblasť dnešnej juhozápadnej Moravy a priľahlej časti Dolného Rakúska, bol vo veľkomoravskom období vystavaný kostolík (rotunda) sv. Hipppolyta. Existencia druhého kostola zostáva zatiaľ väčšou časťou akademickej obce spochybňovaná. Existovalo tu tiež rozsiahle pohrebisko, objavené v roku 2007 a naďalej intenzívne skúmané. Staromoravské Znojmo (Hradište) bolo niekedy v polovici 10. storočia poničené Maďarmi, život tu bol ale vzápätí na prelome tisícročí obnovený. Po dobytí Moravy českými Přemyslovcami (1019/1029) bolo prvé správne centrum zriadené práve ešte na Hradišti. Nový přemyslovský hrad bol vybudovaný bližšie k strategickému riečnemu brodu na náprotivnej strane Gránického údolia za vlády moravského kniežaťa Konráda I. a jeho syna Litolda.

Prvá písomná zmienka o Znojme je vo sfalšovanej listine hlásiacej sa do roku 1048, ktorou knieža Břetislav zakladá prepoštstvo v Rajhrade a kde je medzi svedkami uvedený znojemský kastelán Markvart. Po smrti kniežaťa Břetislava pripadlo Znojemsko jeho synovi Konrádovi I. Najneskôr po roku 1092 tu vzniklo samostatné údelné přemyslovské kniežatstvo. Za Konrádovho syna Litolda sa na znojemskom hrade razili aj prvé mince – znojemské denáre. Na predpolí hradu vznikli predmestské osady s dominantami kostolov sv. Michala a sv. Mikuláša.

Rotunda svätej Kataríny z prvej polovice 11. storočia

Najvýznamnejší zo znojemských Přemyslovcov Konrád II. Otto, ktorý postupne ovládol celú Moravu a nakoniec sa stal aj kniežaťom v Čechách, založil v roku 1190 premonštrátsky kláštor v Louce, ktorý stojí na juh od historického stredu mesta. V rokoch 1222 – 1226 bolo Znojmo Přemyslom Otakarom I. povýšené na kráľovské mesto, prvé svojho druhu na južnej Morave. Bolo opevnené silnými hradbami, ktoré sa z veľkej časti zachovali dodnes. Veľký rozkvet Znojma nastal v 13. a 14. storočí, kedy malo už dláždené ulice, vodovod a dva špitály. Roku 1240 daroval kráľ Václav I. prepoštstvo sv. Hypolita na Hradišti spoločenstvu špitálnych bratov a sestier u sv. Františka v Prahe, vzniknutému z iniciatívy svätej Anežky Českej, sestry kráľa Václava, z ktorého sa onedlho vytvoril Rytierský rád krížovníkov s červenou hviezdou.

V bezprostrednej blízkosti hradu založil kráľ Václav I. kláštor Rádu minoritov (1226 – 1239), neskôr tu vznikol aj kláštor klarisiek (1271 – 1274). Po bitke na Moravskom poli (26. augusta 1278) bol v minoritskom kláštornom kostole Nanebovzatia Panny Márie pochovaný český kráľ a moravský markgróf Přemysl Otakar II. (1279). V roku 1296 preniesol Václav II. pozostatky svojho otca do chrámu sv. Víta v Prahe. V januári 1307 sa u znojemských minoritov zišiel český kráľ Rudolf I. so svojím otcom, rímskym kráľom Albrechtom I., aby tu vyhlásili nový poriadok postupnosti panovníkov na českom tróne, ktorý však kvôli skorému Rudolfovému úmrtí a odlišnej vôli českej šľachty, nikdy nenadobudli platnosť. Za vlády kráľa Jana Luxemburského bolo mesto niekoľkokrát zastavené rakúskym vojvodom a v roku 1404 bolo ako bašta stúpencov moravského markgrófa Prokopa Luxemburského dva mesiace bezúspešne obliehané vojskami rakúskeho vojvodu Albrechta IV. a uhorského kráľa Žigmunda. V husitských vojnách v 1. polovici 15. storočia zostalo mesto katolícke a prokráľovské. Smrťou Žigmunda Luxemburského tu v roku 1437 vymrela dynastia Luxemburgovcov.

Po bitke na Bielej hore sa v meste v roku 1628 konal zemský snem, na ktorom bolo pre Moravu vyhlásené obnovenie zriadenie zemské, ktorým uzákonili dedičnosť Habsburgovcov na českom tróne a rekatolizáciu. Roku 1645, za tridsaťročnej vojny, dobyli schudobnelé Znojmo počas troch dní Švédi pod velením generála Lennarta Torstensona (1603 – 1651).

Koncom 17. storočia bolo mesto postihnuté veľkou epidémiou moru, ktorá si vyžiadala takmer 800 obetí. Znojmo zasiahli aj napoleonské vojny, prvýkrát v roku 1805, kedy tadiaľ prešli Rusi aj Francúzi pred bitkou pri Slavkove, a druhýkrát v roku 1809, kedy sa v blízkosti Znojma odohrala bitka medzi rakúskymi a francúzskymi vojskami, známa ako bitka pri Znojme. Znojemský hrad stratil po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 svoj strategický význam a v spustnutom stave ho cisár Jozef I. predal Maxmiliánovi Františkovi z Deblín a jeho bratovi, ktorí jeho západnú časť prestavali na zámok a vo východnej časti zriadili pivovar. Od roku 1784 bol zámok využívaný ako kasárne a špitál a od roku 1921 slúži Juhomoravskému múzeu. Z pôvodného hradu sa zachovala len románska rotunda sv. Kataríny a do roku 1892 stála pri vstupe z predhradia takzvaná Lúpežnická veža.

Ďalší rozvoj Znojma nastal v 18. a 19. storočí v súvislosti s vybudovaním cisárskych ciest do Brna, Prahy a Viedne, vybudovaním prepojovacej Štátnej dráhy Viedeň-Hrušovany-Brno s odbočkou na Znojmo (1870) a najmä Severozápadnej železnice Viedeň-Znojmo-Jihlava-Nymburk-Praha / Děčín (1871). Výstavba trate dala podnet k vypracovaniu nadčasového, veľmi kvalitného regulačného plánu, podľa ktorého sa mesto začalo veľmi rýchlo rozširovať, najmä smerom na východ k Novosadům, k doline potoka Lesky a k novej stanice. Na okružnej ceste vzniklo zaujímavé hviezdicové Mariánske námestie, inšpirované parížskym Place Charles-de-Gaulle. Výstavba trate umožnila rozvoj znojemského zeleninárstva a sadovníctva a nálezy ložísk kaolínu prispeli k rozvoju keramického priemyslu v meste. Boli založené početné parky, postavili sa nové školy, Albrechtove kasárne (neskôr Žižkove), mestská vodáreň, židovská synagóga (1888), mestské divadlo (1900), evanjelický kostol či krajský súd s väznicou (1913 – 1919, dnes okresný súd).

Znojmo pred rokom 1909

Sľubný rozmach mesta zastavila prvá svetová vojna. Pri rozpade Rakúsko-Uhorska na jeseň 1918 sa Znojmo stalo centrom separatistického regiónu Nemeckej južnej Moravy, ktorý sa vzoprel pripojeniu k novo vzniknutému Československu a s odvolaním sa na Wilsonom deklarované právo sebaurčenia vyhlásil spolupatričnosť s Nemeckým Rakúskom. Až vojenskou intervenciou 16. decembra 1918 bolo Znojmo s okolím obsadené československými jednotkami. Nasledoval mohutný príliv českých úradníkov do mesta a s ním súvisiaci odchod časti Nemcov, najmä z radov inteligencie. Tým bola doterajšia majorita Nemcov v meste vyrovnaná a v roku 1920 bol starostom mesta zvolený prvý Čech – Dr. Josef Mareš. Vďaka jeho uvážlivej politike širokého konsenzu sa podarilo spolužitie medzi oboma národnosťami v meste udržať v pokojných medziach. Mesto vtedy oficiálne navštívil prezident republiky Tomáš Garrigue Masaryk. Rozvoj mesta v medzivojnovom období bol aj naďalej vďaka masívnej výstavbe obytných domov dynamický, napriek tomu sa mesto začalo prvýkrát vo svojej histórii potýkať so syndrómom mesta na periférii. Vznik colnej hranice medzi ČSR a Rakúskom, redukcia prevádzky na Severozápadnej dráhe a ďalšie centralistické opatrenia pražskej vlády do značnej miery obmedzili vývoz tradičných znojemských komodít do rozľahlej spádovej oblasti v okolí Viedne a prispeli k ochudobneniu značnej časti obyvateľov. Tento aspekt prispel k silnej radikalizácii nemeckého obyvateľstva, najmä po vzniku Sudetonemeckej strany.

Mníchovskou dohodou z jesene 1938 bolo Znojmo pripojené k hitlerovskej Tretej ríši. To vyvolalo exodus značnej časti českého a židovského obyvateľstva zo Znojma do iných častí republiky. Židovská synagóga bola uzavretá a neskôr zbúraná. S koncom druhej svetovej vojny na jar 1945 bolo Znojmo poškodené niekoľkými náletmi sovietskych a amerických bombardérov. Priamy zásah dostala budova starej radnice, veľké škody utrpela vlaková stanica. Nemecká branná moc mesto opustila tesne pred príchodom Červenej armády (8. mája 1945). S príchodom Sovietov a obnovením československej štátnej moci došlo k divokej fáze odsunu nemeckého obyvateľstva z mesta. Prvé vlaky po obnovenej trati z vnútrozemia privážali stovky českých novousadlíkov. Neskôr, vo fáze organizovaného odsunu, bolo nemecké obyvateľstvo internované v priestore núteného pracovného tábora na Pražskej triede. V meste tiež v rokoch 1945 – 1948 zasadal mimoriadny ľudový súd. Počas vlakových transportov v roku 1946 bolo odsunutých do amerického okupačného pásma v Nemecku až 15 tisíc znojemských Nemcov. Nové obyvateľstvo prichádzalo najmä z oblasti Českomoravskej vrchoviny a tiež z Hanej, Valašska a Slovácka. Išlo o najväčšiu etnickú premenu v dejinách mesta od 13. storočia.

V parlamentných voľbách v roku 1946 tu zvíťazila kandidátka Komunistickej strany Československa. Po komunistickom prevrate v februári 1948 došlo k postupnému uzatvoreniu hraníc s Rakúskom. Znojmo sa stalo tzv. Hraniččiarským mestom, "hrádzou proti imperializmu".

V stredu 21. augusta 1968, zaplavili dnešné Masarykovo námestie sovietske tanky T 54 s bielymi inváznymi pruhmi.

Súčasťou mesta boli predtým aj obce Dobšice, Dyje, Kuchařovice, Nový Šaldorf-Sedlešovice a Suchohrdly,[2] ktoré dnes tvoria Zväzok obcí Znojemsko.

Katastrálne územie Znojma

[3] [4] [5]

• 
  Veková štruktúra obyvateľov Znojma v roku 2011
• 
  Rodinný stav obyvateľov Znojma v roku 2011
• 
  Vzdelanie obyvateľov Znojma v roku 2011

Každý rok prebieha Znojemské historické vinobranie, spojené s predajom burčiaku a kultúrnymi atrakciami po celom meste.[8] Vinobrania sa pravidelne zúčastňuje asi 80 tisíc návštevníkov.[9]