Max Weber

Jeho snahou bolo povýšiť sociálne vedy na úroveň prísnej vedeckosti, a to tým, že skúmal ich metódy a chápal ich ako čisto opisné. Weber sa usiloval striktne rozlišovať skúsenostné vedy a hodnotiace posudzovanie, jednostranné partikulárne poznanie a uchopovanie totálneho i empirickú skutočnosť a podstatu bytia. Na rozdiel od Diltheyovej teórie intuitívneho chápania sa musí podľa Webera chápajúca sociológia ako veda, ktorá chce výkladom pochopiť sociálne konanie a tým príčinne objasniť jeho priebeh a jeho účinky, pýtať racionálne na účel a prostriedky, pretože iba tým môže chápanie dosiahnuť obzvlášť vysokú evidentnosť. Ako pomocný pojem vyvinul Weber pojem ideálneho typu. Ideálny typ je podľa Webera sociologická metóda, ku ktorej sa sociálna skutočnosť musí približovať (je to abstrakcia, ktorá v skutočnosti neexistuje – čisto trhové hospodárstvo, pozitívna byrokracia).

Weber špecifikoval pojem autorita, resp. moc, ktorú spája s pojmom panstvo. Moc a panstvo rozlišuje. Moc chápe ako každú šancu presadiť v rámci spoločenského vzťahu vlastnú vôľu aj proti odporu, bez ohľadu na to v čom táto šanca spočíva. Panstvo chápe ako šancu nájsť pre príkaz určitého obsahu poslušnosť u určitých osôb. Vytvoril 3 typy panstva:

1. tradičné (panstvo založené na tradičných vzťahoch, odvodené z každodennej viery v posvätnosť oddávna platných tradícií),

2. legálne (stáva sa z titulu legality, spočíva v dôvere v zákonnosť stanovených poriadkov a v právo tých, ktorí sú na ich základe povolaní vykonávať moc),

3. charizmatické (založené na nevšednej oddanosti, posvätnosti, hrdinskej sile alebo na príklade určitej osobnosti a poriadkov, ktoré hlása)

Štát definoval ako entitu, ktorá má monopol nad legitímnym užitím sily, moci. Je to inštitucionálny mocenský zväz, ktorí si na určitom území monopolizoval legitímne fyzické násilie ako prostriedok panstva a na ten účel sústredil v rukách svojich vedúcich činiteľov vecné prevádzkové prostriedky.

Politika je každá aktivita, vďaka ktorej môže štát zasahovať do distribúcie moci. Politik by mal prijať dva druhy etiky, etiku konečného dôsledku a etiku zodpovednosti. Politiku charakterizuje ako umenie dosiahnuť nemožné. Max Weber je známy aj štúdiou o byrokratizácii spoločnosti. Byrokratizácia je prechodom od hodnotovo orientovanej tradičnej spoločnosti ku cieľovo orientovanej. Byrokratizácia podľa Webera uväzňuje človeka v klietke založenej na pravidlách a rozumovej kontrole. Pomocou tejto tézy prišiel na to, že socializmus v Rusku v kombinácii so zrušením pôvodných štruktúr, bude viesť k prebyrokratizovaniu a upevneniu pozície štátu a nie naopak, ako to hlásali bolševici.

Max Weber v svojom najslávnejšom diele Protestantská etika a duch kapitalizmu[1] analyzuje vzťah medzi etikou asketického protestantizmu a vznikom ducha moderného kapitalismu v celosvetovom meradle. Prvýkrát bolo publikované v rokoch 1904-1905 v časopise Archiv für Sozialwissenschaft und Politik ako séria esejí. Weber definuje sociológiu náboženstva ako samostatný vedný obor a odmieta ju jako konštitutivnú súčasť sociológie kultúry. Tvrdí, že náboženské predstavy skupín, akými sú kalvinisti, zohrali svoju úlohu pri vytváraní kapitalistického ducha. Protestantská etika a duch kapitalizmu sa považuje za zakladajúci text sociológie náboženstva a sociológie vôbec. Dielo sa skladá z dvoch častí, obe sú rozdelené na tri kapitoly a prvá z nich vyšla vďaka prekladu sociológa Miloša Havelky vo vydaní Metodologie, sociologie a politologie[2] (Praha, Oikoymenh 1998).

V prvej časti diela s názvom Konfesia a sociálne rozvrstvenie popisuje Weber súvislosť medzi protestantizmom a podnikateľskou činnosťou. Odkazujúc sa na štatistiky tvrdí, že v porovnaní s katolíkmi majú protestanti vyšší podiel na kapitálovom vlastníctve a na vedúcich pozíciách v modernom hospodárstve. V 16. storočí sa sa prevažná väčšina bohatých miest priklonila k protestantizmu a Weber si kladie otázku, aký dôvod mala predispozícia ekonomicky rozvinutých oblastí pre cirkevnú revolúciu. Protestanti majú tiež vyššiu úroveň vzdelania a to obvykle s technickým zameraním, zatiaľ čo u katolíkov prevažuje humanitné zameranie. Voľba povolania je podľa neho podmienená náboženskou atmosférou rodičovského domu. Prikláňa sa k tvrdeniu, že protestanti vykazujú špecifický sklon k ekonomickému racionalizmu. Proto Weber vylúčil vysvetlenie pozorovaného javu tým, že protestantizmus má ideály materialistické zatiaľ čo katolicismus asketické. Weber cituje svojho študenta M. Offenbachera:

Katolík... je kľudnejší; Vybavený menším pudom po zisku, vsádza viac na zaistený priebeh života, aj keď s menšími príjmami, než na ohrozený, rozčuľujúci, ale eventuálne slávu a bohtstvo prinášajúci život. Ľudová múdrosť to formuluje žartovne: buď dobre jesť, alebo dobre spať. V danom prípade protestant rád dobre je, zatiaľ čo katolík chce dobre spať.

Jeho tvrdenie podporuje aj príklad anglických, holandských a amerických puritánov. Kapitalistický obchodný duch sa spája so zbožnosťou protestantizmu, obzvlášť pozorovaný v kalvinizme.

V druhej kapitole sa zaoberá ,,duchom'' kapitalizmu. Pod pojmom ,,duch" kapitalizmu neodkazuje na ducha v metafyzickom zmysle, ale skôr ako súbor hodnôt z hľadiska tvrdej práce a pokroku. Jednotlivec je povinný zvyšovať svoj kapitál pre sebaúčel (pre zisk samotný), a nie preto, aby zhromaždené prostriedky využíval na uspokojenie svojich materiálnych životných potrieb alebo hedonistických pôžitkov. Protivníkom, s ktorým musel ,,duch" kapitalizmu bojovať, bol podľa Webera tradicionalizmus. Človek s tradicionalistickými hodnotai nechce zarábať viac peňazí, ale iba toľko, koľko potrebuje. U tradicionalistických pracovníkov zlyháva stupňovanie produktivity práce za motiváciou zvyšovania mzdových sadzieb. Je nutné využiť opačné prostriedky znižovaním mzdových sadzieb. Ľud potom pracuje len preto, že je chudobný, a len dovtedy, pokiaľ je chudobný.

V tretej kapitole Lutherova koncepcia povolania. Úloha skúmania. analyzuje pojem ,,povolanie" z náboženského hľadiska. Upozorňuje na náboženskú predstavu povolania uloženého Bohom, ktorá zaznieva z nemeckého slova ,,Beruf" a anglického ,,calling". Toto slovo pochádza z prekladu biblie, a to z ducha prekladateľov biblie, nie z ducha originálu. Svoj dnešný význam slovo ,,povolanie" nadobudlo vo všetkých protestantských národoch, zatiaľ čo v katololíckych národoch absentuje. Weber sa odvoláva na preklad biblie od Luthera. Podľa Luthera je mníšsky spôsob života ,,produktom egoistickej, povinnostiam sveta sa vzďaľujúcej neschopnosti lásky" a v kontraste k tomu sa javí svetské povolanie ako vonkajší výraz ,,lásky k blížnemu". Poukazuje na to, že plnenie každodenných povinností je za všetkých okolností jedinou cestou, ako sa zapáčiť Bohu. Na výbere povolania skôr nezáleží, je niečím, čo má človek prijať ako Božie nariadenie. Weber priznáva, že Luthera nemôžeme považovať za vnútorne spriazneného s kapitalistickým ,,duchom" a pojem povolania uňho ostal tradicionalisticky podviazaný. Zdôrazňuje rozdiel medzi kapitalizmom a luteránstvom. Katolicizmus odjakživa vnímal kalvinizmus sa svojho hlavného odporcu a to obzvlášť kvôli jeho etickým zvláštnostiam. Kalván si buduje odlišný vzťah medzi náboženským životom a pozemským jednaním než katolík alebo luterán. Avšak ani kalvinizmus nepovažoval ,,duch" kapitalizmu za svoj cieľ. Ten spočíval v spasení duší jeho stúpencov. Weber verí, že duch kapitalizmu mohol vzniknúť len ako výsledok vplyvov reformácie a učenia následníkov kalvinizmu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Max Weber
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Max Weber
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Max Weber

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

• "O niektorých kategóriách chápajúcej sociológie" - výňatok z knihy K metodológii sociálnych vied