Cristina Fernándezová Kirchnerová

Cristina Fernándezová v roku 1970 ako 17-ročná.

Narodila sa 19. februára 1953 v meste Ciudad Eva Perón, čo bol názov hlavného mesta provincie Buenos Aires La Plata v rokoch 1952 až 1955. Bola staršou dcérou otca španielskeho a matky nemeckého pôvodu, ktorí ale v čase narodenia Cristiny neboli ešte zosobášení, pričom sa vzali o niekoľko rokov neskôr. Okrem Cristiny mali ešte jednu dcéru Gisele. Rodina však bola pomerne chudobná, otec pracoval na rôznych miestach, predovšetkým ale v poľnohospodárstve, neskôr ako vodič autobusu. Matka pracovala ako sekretárka v miestnej odborovej organizácii. Kým otec bol odporca vtedajšieho prezidenta Juana Peróna, matka bola jeho podporovateľkou.[8][9] Detstvo prežila medzi troma mestami a to La Plata, Tolosa (dnes už predmestie La Platy) a Ringuelet. Jej prvým kontaktom s politikou bola kandidatúra blízkeho priateľa rodiny a suseda Roberta Guarestiho na starostu La Platy, ktorého naplno podporovala aj Fernándezova. Stredoškolské štúdium absolvovala na škole mníšok La Misericordia. Následne v roku 1972 pokračovala v štúdiu na Národnej univerzite v La Plate, kde študovala psychológiu. Po jednom roku štúdia psychológie sa však rozhodla pre štúdium práva a prestúpila na Fakultu právnych a spoločenských vied danej univerzity.[10] V marci 1973 umožnila vojenská chunta konanie slobodných volieb, ktoré jednoznačne vyhral Perónista Héctor José Cámpora, keďže Juan Perón bol stále v nútenom exile a chunta mu nedovolila kandidovať.[11] Perón sa o niekoľko mesiacov vrátil do krajiny, vyhral nové voľby a v októbri sa stal prezidentom.[12] To zintenzívnilo činnosť krajne pravicovej teroristickej organizácie Triple A, ktorá sa zameriavala na ľavicovo zmýšľajúcich ľudí. Triple A tak zavraždila aj niekoľko jej priateľov.[13]

V septembri 1974 nadviazala vzťah s Néstorom Kirchnerom, ktorý na tamojšej univerzite taktiež študoval právo. Vďaka Kirchnerovi sa začala zapájať do politických diskusii, keďže Kirchner bol už v tej dobe presvedčeným Perónistom. V tej dobe sa mnoho Perónistov zo strachu pred Triple A a komandami ozbrojených síl uchýlilo do ilegality, ale Kirchner a Fernándezová nie, keďže nesúhlasili s ozbrojeným odporom.[14] V tomto období sa už naplno začínala tzv. špinavá vojna.[15] V máji 1975 sa Kirchner a Fernándezová po pomerne krátkom vzťahu zosobášili. Manželia sa dohodli, že sa presťahujú do Kirchnerovho rodného mesta Río Gallegos, no kým žili ešte v La Plate, ukrývali u seba členov Montoneros, ktorým hrozil únos a zavraždenie. V januári 1976 navštívili Kirchner a Fernándezová Río Gallegos, kde boli na krátko uväznení, následne sa o mesiac vrátili do La Platy. V marci 1976 ozbrojené sily zosadili prezidentku Maríu Estelu Martínezovú Perónovú, čím začala nová vojenská diktatúra. Kirchnerovci však odmietali ozbrojený boj proti vojenskej diktatúre a verili v politické riešenie. Manželia sa tak radšej presťahovali hneď po tom, čo Kirchner v júli 1976 ukončil štúdium, do Río Gallegos, kde si Kirchner založil advokátsku kanceláriu, ktorej súčasťou sa v roku 1979 po ukončení štúdia stala aj Cristina, ktorá bola podľa pamätníkov lepšia právnička ako jej manžel.[16] Ale Fernándezová v čase odchodu do Río Gallegos ešte nemala ukončené svoje štúdium, ktoré následne dokončila diaľkovo.[17] Ich klientmi boli najmä banky, ktoré chceli zabavovať majetok neplatiacich klientov. Zastupovali dokonca vojakov, ktorí boli obvinení zo zločinov v rámci špinavej vojny. Práve táto ich činnosť neskôr vyvolala veľkú kritiku z nedostatočného boja proti diktatúre a obviňovala ich z pokrytectva.[18] Vo februári 1977 sa presťahovali späť do La Platy, lebo Cristina mala o krátky čas rodiť. Mesto však už bolo v tom čase silne militarizované, armáde sa podarilo úplne potlačiť niekdajšie revolučné hnutia, ktoré tu pôsobili. Po narodení ich prvého dieťaťa sa tak radšej vrátili späť do Río Gallegos.[19] Napriek tomu bol Kirchner krátko na to na tri dni uväznený, keďže ho chunta podozrievala z podpory Montoneros. Stalo sa tak iba mesiac po narodení ich prvého dieťaťa.[20]

Na začiatku 80. rokov 20. storočia založili Kirchnerovci politické združenie Ateneo Juan Domingo Perón, ktoré slúžilo ako platforma v rámci miestnej organizácie Justicialistickej strany. Advokátskej kancelárii Kirchnerovcov sa postupne začalo pomerne dariť, pričom vďaka zarobeným peniazom si manželia v Río Gallegos postupne kúpili až 22 nehnuteľností. V roku 1983 sa stala právničkou Justicialistickej strany, bolo to práve v dobe politického uvoľňovania, kedy sa pomaly končila vojenská diktatúra. Diktatúra ešte v tom roku padla a boli umožnené slobodné voľby. V roku 1987 sa stal Kirchner intendantom (starostom) mesta Río Gallegos, pričom v orgánoch mesta začala následne pracovať aj Cristina.[3] V roku 1989 bola zvolená do parlamentu provincie Santa Cruz v rámci frakcie strany s názvom Front za santacruzské víťazstvo (Frente para la Victoria Santacrucena). Ambície Kirchnera však boli vyššie, než iba starosta, chcel byť guvernérom provincie Santa Cruz, čo sa mu po voľbách v roku 1991 skutočne podarilo, pričom Fernándezová Kirchnerová bola manažérkou jeho kampane. Pred tým ale v júli 1990 guvernér Ricardo Jaime del Val kvôli veľkej finančnej kríze provincie rezignoval, jeho funkciu prevzal viceguvernér José Ramón Granero, no ešte pred tým niekoľko dní provinciu dočasne viedla práve Fernándezová Kirchnerová. Provinciu tak Kirchner preberal v katastrofálnom ekonomickom stave, deficit rozpočtu bol 1,2 miliardy dolárov a provincia nemala peniaze ani na výplaty pre vlastných zamestnancov. Fernándezová Kirchnerová sa následne stala vedúcou právneho a technického sekretariátu provincie. V roku 1994 bola zvolená do ústavodarného zhromaždenia, ktoré prejednávalo zmeny ústavy presadzované prezidentom Carlosom Menemom v jeho snahe o presadenie možnosti opätovnej kandidatúry na post prezidenta.[10]

Sám Kirchner bol proti týmto ústavným zmenám, ktoré však prezident Menem nakoniec presadil a v roku 1995 bol opätovne zvolený za prezidenta. Aj Kirchner bol opätovne zvolený za guvernéra, čo iba potvrdilo jeho popularitu v provincii, ktorej sa pod jeho vedením finančne darilo. Fernándezová Kirchnerová sa týchto volieb zúčastnila tiež, kandidovala do federálneho senátu za provinciu Santa Cruz a bola úspešná, vďaka čomu vstúpila do veľkej politiky. Guvernér Kirchner bol spočiatku spojencom prezidenta Menema, ktorý vďaka tomu aj výraznejšie finančne a legislatívne podporoval provinciu Santa Cruz. Postupne sa ale ich vzťah úplne zmenil a stali sa politickými nepriateľmi, čo malo vplyv aj na politické pôsobenie Fernándezovej Kirchnerovej v senáte. Táto začala v senáte otvorene kritizovať členov vlády, ale aj samotného prezidenta kvôli podozreniam z korupčných praktík. Tým sa stala problémovou a bola odvolaná zo všetkých výborov, v ktorých pôsobila. Na pozíciu senátorky sa tak rozhodla v decembri 1997 radšej rezignovať a sústredila sa na kampaň na svoje zvolenie do federálnej poslaneckej snemovne, kde bola skutočne aj zvolená a stala sa tak poslankyňou.[13] V roku 1999 sa konali ďalšie voľby, prezidentom sa stal Fernando de la Rúa z Radikálnej občianskej únie, Kirchner vyhral tretie voľby na guvernéra a vyhlásil, že je to jeho posledné funkčné obdobie v tejto funkcii s tým, že jeho ambíciou je kandidovať na prezidenta.[20] Už počas druhého funkčného obdobia prezidenta Menema sa ekonomická situácia štátu začala postupne zhoršovať. V roku 2001 skončila Fernándezová Kirchnerová v poslaneckej snemovni a kandidovala znova do senátu, pričom bola znova úspešná. V senáte bola zvolená za predsedkyňu ústavnoprávneho výboru. Na konci roka 2001 už Argentínu naplno zasiahli dôsledky ekonomickej krízy, krajina sa dostala do veľkých ekonomických problémov. Tieto následne vyvolali masové celonárodné násilné protesty, po ktorých 21. decembra rezignoval prezident De la Rúa. Keďže krajina v tej dobe nemala viceprezidenta, ktorý rezignoval rok pred tým, právomoci prezidenta prevzal dočasný predseda senátu Ramón Puerta. Ten okamžite zvolal zasadnutie legislatívneho zhromaždenia, ktoré 23. decembra zvolilo za nového prezidenta Adolfa Rodrígueza Saá, ktorý mal zostať prezidentom až do volieb. Prezident Saá vyhlásil očakávaný štátny bankrot, no jeho ostatné opatrenia na riešenie krízy iba vystupňovali protesty a tak aj Saá o krátky čas odstúpil.[21] 30. decembra sa tak právomocí prezidenta mal opätovne ujať dočasný predseda senátu Ramón Puerta, ktorý však v tento deň ohlásil svoju rezignáciu zo zdravotných dôvodov.[22] Ďalším v poradí, ktorý podľa ústavy mal prevziať právomoci prezidenta bol predseda poslaneckej snemovne, ktorým bol Eduardo Camaño. Aj on, podobne ako pred tým Puerta, okamžite zvolal legislatívne zhromaždenie, ktoré 2. januára 2002 zvolilo nového prezidenta, ktorým sa stal Eduardo Duhalde. Ten mal byť v úrade až kým funkciu neprevezme prezident, ktorý vyhrá voľby v roku 2003.[23]

Prvá dáma Fernándezová Kirchnerová počas stretnutia s americkou prvou dámou Laurou Bushovou v novembri 2005.

Volebný lístok Fernándezovej Kirchnerovej a Julia Cobosa vo voľbách v roku 2007.

Kvôli tzv. Avellanedskému masakru z júna 2002, pri ktorom boli pri demonštrácii tzv. piqueteros zabití dvaja demonštranti a ďalších 33 bolo zranených sa Duhalde rozhodol zvolať prezidentské voľby skôr o šesť mesiacov.[24] Na začiatku roka 2003 si Justicialistická strana vyberala kandidáta do prezidentských volieb, hlavnými kandidátmi sa stali bývalí prezidenti Carlos Menem a Adolfo Rodríguez Saá a práve Néstor Kirchner. Strana sa však rozdelila na dve veľké skupiny, jedna podporovala Menema a druhá prezidenta Eduarda Duhaldeho, ktorý však nechcel kandidovať a naopak podporoval Néstora Kirchnera, ktorý sa tak stal s Menemom hlavným favoritom. Primárne voľby nakoniec členovia strany obišli a do volieb išli všetci traja hlavní kandidáti samostatne. Každý kandidoval súčasne za Justicialistickú stranu, no tiež za vlastný volebný koaličný front, v prípade Kirchnera sa jednalo o Front za víťazstvo (Frente para la Victoria). Na konci apríla 2003 sa uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb, toto vyhral Carlos Menem s viac ako 24% hlasov, druhý Kirchner získal 22%.[25] Druhé kolo sa malo konať v máji, ale predvolebné prieskumy naznačovali, že Kirchner drvivo vyhrá, keďže mal získať všetky hlasy, ktoré získali zvyšní kandidáti. Znova sa začali objavovať obvinenia z korupcie voči Menemovi a tak sa Menem rozhodol odstúpiť z volieb, prezidentom sa tak automaticky bez druhého kola stal Kirchner. Kirchner sa počas kampane profiloval ako sociálny demokrat, vďaka čomu postupne získal širokú podporu.[26]

Fernándezová Kirchnerová sa tak stala prvou dámou Argentíny, no súčasne bola aj senátorkou. Hľadala teda možnosti, ako zvládnuť obe funkcie a tak obmedzila mieru svojho pôsobenia v senáte.[27] Postupne sa ale spolupráca prezidenta Kirchnera s bývalým prezidentom Duhaldem narušila, keď prezident z vlády odvolal Duhaldeho prívržencov. Duhaldeho vplyv v strane bol stále silný a tak sa Kirchner od Duhaldeho dištancoval a snažil sa o získanie dominancie pre seba. Pri voľbách v roku 2005 sa už ich vzájomné spory prejavili naplno. Prezident Kirchner vtedy na post senátorky za provinciu Buenos Aires navrhol práve svoju manželku Cristinu a Duhalde zas svoju manželku Hildu. Voľby nakoniec vyhrala Fernándezová Kirchnerová, ale do senátu sa dostala aj Gonzálezová Duhaldeová.[28] Ako senátorka a súčasne prvá dáma sa zasadzovala predovšetkým o dodržiavanie ľudských práv v Argentíne ale aj celej Latinskej Amerike. Súčasne podporovala väčšiu angažovanosť žien v politickej činnosti na všetkých úrovniach. Krajinu taktiež zastupovala na rôznych medzinárodných fórach, kde dokonca podpisovala v mene Argentíny aj niektoré medzinárodné zmluvy.[14]

Cristina Fernándezová Kirchnerová v roku 2007 počas svojej inaugurácie. Úrad jej symbolicky odovzdal jej predchodca a súčasne manžel Néstor Kirchner.

Od roku 2003 pomerne úspešne vládol Néstor Kirchner, no napriek tomu, že argentínska ústava už od vlády prezidenta Menema umožňovala aj druhé funkčné obdobie bezprostredne po sebe, začali sa objavovať náznaky, že by Kirchner nemusel v ďalších voľbách kandidovať. Už v júni 2007 naznačovali niektorí členovia vlády, že Kirchner podporí kandidatúru svojej manželky Cristiny Fernándezovej Kirchnerovej na funkciu prezidentky.[29] Už v tej dobe sa uvažovalo, že Kirchner sa rozhodol nekandidovať a naopak podporiť svoju manželku, aby obišiel limity na počet prezidentských mandátov po sebe, keďže manželia sa mali pravidelne v prezidentskej funkcii striedať.[30] Oficiálne oznámila Fernándezová Kirchnerová svoju kandidatúru na prezidentku 19. júla 2007 v divadle Argentino vo svojom rodnom meste La Plata. Voľby sa konali v októbri, Fernándezová Kirchnerová získala viac ako 45% hlasov pri účasti 76% oprávnených voličov, čo iba potvrdilo popularitu Kirchnera a jeho vlády najmä medzi chudobou a robotníkmi. Fernándezová Kirchnerová síce nebola prvou prezidentkou Argentíny, keďže ňou bola v roku 1974 María Estela Martínezová Perónová, no táto sa stala prezidentkou po smrti prezidenta Juana Peróna z pozície viceprezidentky. Až Fernándezová Kirchnerová bola do úradu zvolená, ako vôbec prvá žena v dejinách Argentíny.[31]

Už krátko po voľbách predstavila Fernándezová Kirchnerová budúcich ministrov svojej budúcej vlády. Z dvanástich boli siedmi už vo vláde Néstora Kirchnera, čo iba potvrdzovalo náznaky, že Kirchner si zachová významný vplyv aj počas vlády svojej manželky. Ani zvolená prezidentka sa netajila, že mieni pokračovať v politike svojho manžela, takže výber ministrov bol očakávateľný.[32] Fernándezová Kirchnerová prevzala oficiálne funkciu prezidenta podľa tradície 10. decembra 2007. Napriek nesporným úspechom vlády jej predchodcu, ktorý preberal Argentínu v katastrofálnom ekonomickom stave po štátnom bankrote, musela aj nová prezidentka už na začiatku čeliť opakujúcim sa problémom a to inflácii, chudobe, či vysokej kriminalite. Na to nadväzovali veľmi zlé vzťahy s medzinárodnými finančnými inštitúciami. Medzi prvé vážne problémy, ktorým prezidentka musela čeliť boli protesty poľnohospodárov, ktorí protestovali proti výraznému nárastu exportných poplatkov.[10]

Prezidentka Fernándezová Kirchnerová s výtlačkom denníka Clarín, s ktorým má dlhodobé spory.

Už krátko po zvolení musela Fernándezová Kirchnerová čeliť obvineniam z nelegálneho financovania svojej kampane. Obvinenia vychádzali priamo z vládnych kruhov v USA, ktoré naznačovali, že nelegálne financovanie prichádzalo z Venezuely. Škandál dostal pomenovanie maletinazo, teda kufríkový škandál, čo bol spôsob, akým mali byť z Venezuely prepravované peniaze. To súčasne znamenalo zhoršenie vzťahov s USA, keď argentínska aj venezuelská vláda obvinili amerických predstaviteľov z pokusu o rozdelenie Latinskej Ameriky.[33] Fernándezová Kirchnerová následne prikázala obmedziť činnosť amerického veľvyslanca iba na stretnutia s predstaviteľmi ministerstva zahraničných vecí.[34] V januári 2008 sa prezidentka strela s americkým veľvyslancom, ktorý uviedol, že tieto obvinenia nevychádzajú z vlády USA, čo konflikt zmiernilo. Nová prezidentka nechala krátko po svojom nástupe do úradu vytvoriť nové ministerstvo vedy, technológii a výrobnej inovácie, na čelo ktorého bol menovaný renomovaný molekulárny biológ Lino Barañao. V marci 2008 prijala vláda nový systém zdaňovania poľnohospodárskeho exportu, čo citeľne zvýšilo príjmy štátu, no súčasne aj výdavky poľnohospodárov. Tí reagovali veľkými celoštátnymi demonštráciami a dvojtýdňovým štrajkom v snahe nové dane zvrátiť. Na nespokojných farmárov začali počas protestov útočiť stúpenci Kirchnerovcov, pričom vláda bola obviňovaná, že polícia na tieto útoky úmyselne nereagovala.[35] O mesiac neskôr vláda reagovala zvolaním vlastnej demonštrácie na podporu nových daní, ktorej sa taktiež zúčastnili tisíce ľudí.[36] S presadím daní v kongrese však mala vláda problémy aj vďaka nehlasovaniu niektorých poslancov a senátorov, vrátane viceprezidenta Julia Cobosa, ktorý sa tak pre množstvo stúpencov Kirchnerovcov stal zradcom a jeho postavenie vo vláde bolo veľmi zložité. Popularita samotnej prezidentky sa po konflikte s farmármi prepadla na polovicu. Znova silneli kritické hlasy o tom, že vládu v skutočnosti ovláda Néstor Kirchner.[37]

V tomto období, počas výročia Falklandskej vojny, prezidentka Fernándezová Kirchnerová potvrdila nároky Argentíny na Falklandské ostrovy. Vláda tiež presadila prevod finančných prostriedkov zo súkromných dôchodkových fondov do štátneho systému.[38] V júni 2009 sa konali voľby do časti poslaneckej snemovne a senátu, kde síce Front za víťazstvo vyhral, no stratil absolútnu väčšinu v oboch komorách kongresu. V reakcii na slabší volebný výsledok rezignoval Néstor Kirchner na post predsedu Justicialistickej strany.[39] O niekoľko mesiacov neskôr sa začal dlhý spor Kirchnerovcov s denníkom Clarín, ktorý bol spôsobený krokmi prezidentky ohľadne povinného zaisťovania DNA obetí poslednej vojenskej chunty, čo malo postihnúť aj majiteľku mediálnej skupiny Clarín Ernestinu Herrerovú Nobleovú, ktorá bola podozrivá z podvodnej adopcie dvoch detí po obetiach chunty, pričom rodičov týchto detí armáda zavraždila.[40] Vláda sa tak následne snažila presadiť zákony, ktoré by obmedzili počet mediálnych licencii na jedného majiteľa a súčasne by povinne získali väčší počet mediálnych licencii štát a mimovládne organizácie. Práve tieto opatrenia sa mali dotknúť najväčších mediálnych spoločnosti v krajine Clarín a La Nación.[41] V októbri 2009 obvinil aktivista a právnik Enrique Piragini Kirchnerovcov z podvodu, následne sudca nariadil finančnú kontrolu majetku Kirchnerovcov. Už z verejných zdrojov však bolo známe, že majetok Fernándezovej Kirchnerovej sa od roku 2003, kedy sa k moci dostal jej manžel, zvýšili o 572%. Oficiálne vyšetrovanie však konštatovalo, že podobné údaje sa nezhromažďujú, čo viedlo k zastaveniu vyšetrovania.[42] Vláda v tomto období pristúpila tiež k prijatiu nového systému detských prídavkov v snahe znížiť mieru chudoby u detí.

Cristina Fernándezová Kirchnerová pri rakve Néstora Kirchnera počas jeho štátneho pohrebu.

Rok 2010 začal konfliktom prezidentky a guvernéra centrálnej banky, ktorý nesúhlasil s poslednými krokmi vlády, ktoré mali riešiť infláciu. Prezidentka chcela totiž na riešenie ekonomických problémov využívať aj devízové rezervy štátu. Prezidentka následne guvernéra centrálnej banky odvolala dekrétom, no tento sa obrátil na súd v snahe svoje odvolanie zvrátiť ako neústavné. Kvôli tomuto problému dokonca mimoriadne zasadal kongres, čo vyvolalo ďalšiu polemiku, nakoľko prezidentka bola presvedčená, že iba prezident republiky môže podľa ústavy zvolať mimoriadne zasadnutie kongresu.[43] Súd nakoniec predbežným opatrením zakázal vláde využívať devízové rezervy štátu, voči tomu sa však vláda odvolala.[44] Následne súd zrušil aj odvolanie guvernéra centrálnej banky a vrátil ho do pôvodnej funkcie. Opozícia začala požadovať kvôli tomuto konfliktu konanie o odvolaní prezidentky z funkcie, čo sa však neuskutočnilo.[45] Súčasne sa znovu otvorila téma podozrivého zbohatnutia Kirchnerovcov v rokoch 2007 a 2008. To vyvolalo nové podozrenia z korupcie, následne odstúpili dvaja zo štyroch asistentov prezidentky.[46]

Prezidentka Fernándezová Kirchnerová navštívila v marci 2010 Peru, s ktorým mala Argentína pomerne zlé vzťahy ešte od 90. rokov 20. storočia kvôli tomu, že administratíva vtedajšieho argentínskeho prezidenta Menema tajne dodávala zbrane do Ekvádoru. Následne sa strela aj s vtedajšou ministerkou zahraničných vecí USA Hillary Clintonovou, ktorá vyjadrila podporu politike argentínskej vlády ohľadne riešenia zahraničného dlhu krajiny a súčasne sa obe političky zhodli, že vzájomné vzťahy oboch štátov sú na dobrej úrovni. Neskôr sa strela tiež s ruským prezidentom Dmitrijom Medvedevom, či uzatvorila nové dohody s Venezuelou. Neskôr sa v Buenos Aires konala vojenská prehliadka pri príležitosti 200-ročného výročia nezávislosti Argentíny, na ktorej sa zúčastnili tiež zahraničné jednotky, no prezidentka sa prehliadky nezúčastnila. To vyvolalo ďalší škandál, keďže absencia prezidentky bola považovaná za pohŕdanie ozbrojenými silami.[47] V júni 2010 dokončila jej administratíva optimalizáciu zahraničného dlhu, ktorú začal ešte predchádzajúci prezident Kirchner. Tým sa optimalizovalo až 92% pôvodného zahraničného dlhu.[48] Zahraničný dlh Argentíny sa tak znížil na 30% HDP krajiny a devízové rezervy dosiahli 49 miliárd amerických dolárov. V júli 2010 podpísala prezidentka Fernándezová Kirchnerová zákon, ktorý legalizoval manželstva ľudí rovnakého pohlavia. To zhoršilo už tak napäté vzťahy s katolíckou cirkvou.[49]

V tomto období sa začal zhoršovať zdravotný stav stav Néstora Kirchnera, ktorý musel aj podstúpiť operáciu.[50] Na konci októbra 2010 odišli manželia Kirchnerovci do do svojho bydliska v meste El Calafate v provincii Santa Cruz kvôli plánovanému sčítaniu ľudu. Tu náhle Néstor Kirchner 27. októbra 2010 zomrel vo veku 60 rokov. Bol ešte rýchlo prevezený do miestnej nemocnice, kde však bola v čase 9:15 hod. konštatovaná smrť z dôsledku zástavy srdca. Napriek srdcovým problémom však bola pre verejnosť smrť bývalého prezidenta veľmi neočakávaná. Neskôr bolo upresnené, že prezident zomrel v dôsledku infarktu myokardu.[51]

Cristina Fernándezová Kirchnerová počas volebného dňa v októbri 2011.

Podľa pôvodného plánu Kirchnerovcov mal v nasledujúcich prezidentských voľbách znova kandidovať Néstor Kirchner. Jeho smrť ale tieto plány zhatila a tak sa začali objavovať náznaky, že prezidentka sa bude zrejme uchádzať o svoje znovuzvolenie. Smrť manžela však prezidentku veľmi zasiahla a začali sa objavovať informácie, že jej psychický stav nemusí byť uspokojivý. Americké ministerstvo zahraničných vecí nechalo dokonca tajne preverovať zdravotný stav Fernándezovej Kirchnerovej, či táto neužíva lieky proti úzkosti a stresu. Americká vláda sa obávala, že zdravotný stav argentínskej prezidentky by mohol zvrátiť posledné zlepšenie vzájomných vzťahov.[52] V júni 2011 oznámila Fernándezová Kirchnerová, že sa bude uchádzať o znovuzvolenie v nasledujúcich voľbách. O niekoľko dní neskôr tiež oznámila, že za viceprezidenta bude s ňou kandidovať Amado Boudou, bývalý minister financií. To vyvolalo prekvapenie, pretože na post viceprezidenta sa objavovali iné mená, navyše Boudou nebol považovaný za typ klasického politika.[53] Voľby sa konali v októbri 2011, pričom Fernándezová Kirchnerová získala až 54% hlasov pri účasti skoro 80% oprávnených voličov a obhájila tak prezidentský post. Druhý v poradí bol kandidát socialistov, ktorý získal iba 16% hlasov. Prezidentkina strana získala tiež až osem z deviatich guvernérov a získala väčšinu v kongrese, ktorú stratila v posledných voľbách do kongresu v roku 2009.[54]

Prezidentka Fernándezová Kirchnerová počas svojho vystúpenia v OSN.

Hneď začiatok jej druhého funkčného obdobia však bol poznačený správou, že prezidentka trpí rakovinou štítnej žľazy. Počas následných lekárskych zákrokov sa však ukázalo, že prezidentka rakovinu nemá a tak sa do úradu veľmi rýchlo vrátila.[55] Jedným z prvých opatrení vlády bolo prijatie zákona, ktorý obmedzoval predaj pôdy cudzincom na presne stanovenú mieru. V nasledujúcich 60. dňoch po nadobudnutí účinnosti tohto zákona boli všetky provincie povinné federálnej vláde nahlásiť presný počet pôdy, ktorú vlastnia cudzinci.[56] Súčasne sa Argentína dostala do konfliktu s Brazíliou kvôli obchodným kvótam a taktiež s USA kvôli zadržaniu amerického nákladného vojenského lietadla, ktoré malo podľa argentínskej vlády nelegálne prevážať zbrane a iné vybavenie.[57] Súčasne vláda znova začala vo väčšej miere snahy o získanie Falklandov. Keďže vládna strana mala v oboch komorách kongresu väčšinu, začala s fiškálnou reformou, ktorá bola postavená na zvýšení niektorých daní, obmedzení rastu miezd a zvýšení štátneho protekcionizmu.[58] Vláda tiež otvorene podporila úvahy o znárodnení argentínskej ropnej spoločnosti YPF.[59]

K ďalším opatreniam patrilo výrazné sprísnenie menovej politiky. Prístup k cudzím menám umožnila vláda iba osobám, ktoré cestovali mimo krajiny.[60] To však vyvolalo masívny nárast čierneho obchodu s cudzími menami.[61] Rok 2012 bol poznačený konfiktom medzi prezidentkou a perónistickým guvernérom provincie Buenos Aires Danielom Sciolim. Ten najprv oznámil svoj úmysel kandidovať v ďalších voľbách na prezidenta, následne ho prezidentka kritizovala pre zlú rozpočtovú politiku jeho provincie, kvôli čomu nemala provincia peniaze na mzdy pre svojich zamestnancov. Podľa kritikov tým chcela Scioliho hlavne politicky poškodiť.[62] Politika prezidentky však v septembri 2012 vyvolala celoštátne protesty, ktorých sa zúčastnili státisíce ľudí. K tomu sa pripojilo varovanie Medzinárodného menového fondu, ktorý naznačil, že vládne údaje o miere inflácie sú značne podhodnotené a v skutočnosti je táto úroveň dvakrát vyššia.[63] Prezidentka však tieto obvinenia odmietla, rovnako odmietla aj požiadavky MMF na nový odhad inflácie štátu. Na medzinárodnej úrovni sa vláda zamerala na zvýšenie miery obchodu s africkými štátmi a Iránom. Keďže však bol Irán podozrivý z organizovania teroristického útoku na židovské centrum AMIA v Buenos Aires v roku 1994, zhoršili sa vzťahy vlády so židovskou obcou. Na druhej strane kritizovala Fernándezová Kirchnerová pri svojom prejave Veľkú Britániu za Falklandy, no súčasne kritizovala aj Irán kvôli útoku AMIA.[64]

Jedna z viacerých demonštrácii proti prezidentke Fernándezovej Kirchnerovej.

Na začiatku roka 2013 sa argentínskej vláde podarilo uzatvoriť s Iránom dohodu, podľa ktorej umožnil Irán vypočúvanie podozrivých osôb z útoku AMIA. Podľa tejto dohody však podozrivé osoby mali byť vypočuté v Iráne, podľa iránskeho práva a iba tie, ktoré boli stotožnené Interpolom. To však vyvolalo odpor opozície a kritiku židovskej náboženskej obce.[65] Po záplavách z apríla 2013, ktoré postihli hlavné mesto Buenos Aires, ako aj provinciu Buenos Aires, kritizoval starosta hlavného mesta Mauricio Macri vládu, lebo podľa neho bránila mestám prijímať pôžičky, čo komplikovalo obnovu.[66] Ďalšou reformou, ktorú vláda presadila, sa týkala justície. Reforma obmedzovala pôsobnosť súdov na štát, či vytvárala nový súd, ktorý mal odbremeniť najvyšší súd od časti jeho agendy. To vyvolalo kritiku opozície, ktorá tvrdila, že vláda sa iba snaží získať kontrolu nad justíciou. Tieto zmeny ale nakoniec zrušil najvyšší súd ako protiústavné. Neskôr prezidentka čelila ďalšiemu podozreniu z korupcie, ktoré vyplynulo z novinového článku a vyvolalo nové veľké protesty, ktorých sa zúčastnili skoro dva milióny ľudí.[67]

Ďalšie zdravotné problémy prekonala v septembri 2013, kedy podstúpila operáciu mozgu.[68] Už od roku 2012 dochádzalo postupne k spomaleniu ekonomického rastu krajiny, na základe čoho začali znova narastať dlhy štátu. Tento stav sa negatívne prejavil v priebehu roka 2014, keď sa Argentína znova dostala na pokraj bankrotu, keďže nemala dostatok prostriedkov na splácanie svojich dlhov. Veľmi negatívny vplyv malo predovšetkým rozhodnutie new yorského súdu, ktorý ukladal Argentíne povinnosť vyplatiť najprv tzv. hedžové fondy a až potom zvyšných veriteľov. Po kríze z roku 2001 sa totiž Argentína dohodla s veriteľmi na tom, že im vyplatí iba časť ich pohľadávok pod podmienkou, že iní veritelia nebudú voči nim zvýhodnení. Toto súdne rozhodnutie však túto dohodu narušilo.[69] Na konci júla 2014 tak Argentína vyhlásila tzv. technický bankrot, teda neschopnosť splatiť dlh vo výške 29 miliárd amerických dolárov. To znamenalo, že k oficiálnemu vyhláseniu bankrotu nedošlo, vláda iba vyhlásila, že dlh nesplatí. To viedlo k zníženiu HDP Argentíny, čím začala nová kríza.[70] V priebehu roka 2014 čelila prezidentka ďalšiemu korupčnému škandálu, ktorý bol spojený s podozrivým financovaním hotelov v meste El Calafate, ktoré mali byť spravované jej deťmi. Škandál dostal pomenovanie Hotesur, v zmysle obvinení mali byť tieto zariadenia využívané na pranie špinavých peňazí. Znova sa tak začalo hovoriť o odvolaní prezidentky.[71]

V januári 2015 mala byť podaná prokurátorom Albertom Nismanom obžaloba na Fernándezovú Kirchnerovú a ďalšie osoby za sprisahanie za údajné zakrývanie účasti Iránu na teroristickom útoku AMIA z roku 1994.[72] Iba pár hodín pred tým, než mal prokurátor Nisman vystúpiť s obvineniami v kongrese, bol nájdený zastrelený vo svojom byte.[73] Pri vyšetrovaní sa ukázalo, že Nisman spáchal samovraždu, no stále sa objavali hlasy, ktoré výsledky vyšetrovania spochybňovali.[74] Prezidentka však vyhlásila, že Nisman bol zavraždený agentmi tajnej služby a navrhla kongresu, aby tajnú službu rozpustila.[75] Počas vyšetrovania bol medzi dokumentmi Nismana nájdený aj návrh na zadržanie prezidentky.[76] Žalobu voči prezidentke nakoniec podal iný prokurátor, pričom vláda tento krok označila za súdny prevrat.[77] Prezidentku nakoniec obvinení za krytie páchateľov teroristického útku AMIA ešte počas jej funkcie zbavili.[78] Vo funckií nakoniec zostala do riadneho konca svojho funkčného obdobia v decemberi 2015. Nahradil ju pravicový prezident Mauricio Macri.[79]