Barlaam z Kalábrie

• Barlaam z Kalábrie[4][7]
• Barlaam Kalábrijský[2][5][10] [slovenská výslovnosť: barlám][5], Barlaám Kalábrijský[11], Varlaám Kalábrijský[11] (V z novogréckej výslovnosti)
• Barlaam zo Seminary[12]
• vlastným menom: Bernardo Massari[1]
• gr. Βαρλαὰμ Καλαβρός – Barlaam Kalabros (starogréčtina) alebo Varlaam Kalavros (novogréčtina)[2]

Barlaam sa narodil do pravoslávnej rodiny v južnej Itálii. Okrem toho, že vyštudoval v monastieri svätého Eliáša v Galatre[2] sa o jeho ranom živote veľa nevie. Hoci ovládal gréčtinu aj latinčinu, nemožno u neho nájsť žiadne latinské vplyvy. Jeho intelektuálna formácia bola založená takmer výlučne na dôkladnej znalosti starogréckej, patristickej a byzantskej literatúry. V mladosti sa stal mníchom[3][8] a bol vysvätený za kňaza.[2][8] Niekedy v rokoch 1325 až 1330 odišiel žiť do Byzantskej ríše. Istý čas býval v Arte, neskôr v Solúne až nakoniec odišiel do Konštantínopola, kde po boku Nikéfora Grégora vyučoval filozofiu a astronómiu[1][2] v Chóre a cisárskej univerzite.[6] Jeho vzťahy s Grégorom boli naštrbené a v roku 1330 ním bol dokonca označený za „arogantného“ a „latinského ignoranta“.[8]

V hlavnom meste Byzantskej ríše sa Barlaam tiež stal igumenom Monastiera Akataleptos. V tejto pozícii zotrval až do roku 1341. Počas vlády Andronika III. sa zúčastnil rokovaní o cirkevnej únii v Konštantínopole i u pápežov. Pri tejto príležitosti napísal viacero proti-latinských spisov. Zo štúdia týchto spisov možno usúdiť, že sa v západnej filozofii nevyznal do hĺbky.[2] V roku 1339 v mene byzantského cisára navštívil panovnícke dvory v Neapole a v Paríži.[3][7] V Avignone sa stretol s pápežom Benediktom XII., ktorého žiadal o pomoc proti Osmanom. Pápežovi taktiež predstavil myšlienku zjednotenia cirkvi vrámci ekumenického koncilu, ktorý by odstránil rozdiely medzi jednotlivými cirkvami. Benedikt však návrh odmietol s odôvodnením, že záležitosťou sa zaoberal už druhý lyonský koncil v roku 1274.[2]

V polovici 30. rokov 14. storočia začal v duchu racionalizmu napádať mystický smer hésychazmu. Argumentoval tým, že svetlo, ktoré sa hésychasti snažili dosiahnuť nebolo večné ale len stvorené. Kritizoval psychosomatické mystické cvičenia athoských mníchov, ktoré nazval termínom omfalopsychoi (v dosl. preklade [ľudia] s dušami v pupkoch)[3][13][14], čo viedlo k niekoľko ročnému rozdeleniu byzantskej society. Do čela opozície sa mu postavil významný byzantský mystik a teológ Gregor Palamas, ktorého spolu s jeho prívržencami Barlaam obvinil z mesaliánstva.[3][6][8][13]

I napriek dlhým polemikám sa postupne hésychazmus začal presadzovať stále viac. Veľkej kritike Barlaam čelil najmä v období po svojom návrate z Avignonu. Nakoniec bol na synode v Konštantínopole v roku 1341 počas patriarchátu Jána Kaleka hésychazmus oficiálne uznaný za učenie Pravoslávnej cirkvi. Barlaam bol odsúdený a jeho knihy určené na zničenie. Odišiel preto na Západ, kde bol v Avignone vrelo prijatý pápežom Klementom VI. Počas návštevy sa Avignonu stretol aj s renesančným básnikom Petrarcom, ktorého bližšie oboznámil s gréčtinou.[2] Niektoré zdroje toto stretnutie kladú už do obdobia jeho prvej návštevy Avignonu.[1][6] Po tom, čo konvertoval na katolícku vieru bol v roku 1342 vysvätený za biskupa a bola mu zverená diecéza v juhotalianskom Gerace.[2][13]

Presné miesto a čas jeho úmrtia je predmetom sporov. Podľa niektorých zdrojov zomrel na ceste z Byzancie, kde mal v roku 1346 opätovne s cisárom rokovať o cirkevnej únii, resp. po návrate do svojej diecézy v roku 1350.[6] Iné zdroje spomínajú jeho cestu z Byzancie, no ako rok označujú rok 1348.[2][8] Ďalšie zdroje cestu do Konštantínopola vôbec nespomínajú a kladú jeho rok úmrtia do roku 1348. V roku 1351 bol Pravoslávnou cirkvou na sneme v paláci Blacherny anatematizovaný.[7][1]

Barlaam písal svoje diela v gréčtine a latinčine. Väčšina jeho diel proti hésychazmu / palamizmu bola zničená, takže jeho učenie je spravidla známe len z pera jeho oponentov. Zachovali sa však jeho listy, needitovaná dišputa s Grégoriom Akindynom, ako aj dvadsaťjeden zachovaných protilatinských diel. Zaoberal sa v nich pôvodom Ducha Svätého (celkovo 18 spisov)[6] a pápežským primátom (celkovo 3 spisy)[6]. Väčšina z nich nebola publikovaná. Bol prvým gréckym filozofom, ktorý sa zaoberal učením Tomáša Akvinského. Jeho kritikou sa započal filozofický prúd byzantského antitomizmu.[2] V neskorších latinských spisoch často obhajoval názory, ktoré pred tým zavrhoval. Zaujímal sa tiež o astronómiu a matematiku. Napísal dielo o zatmeniach Slnka a astrolábe.[3][6][7]

Barlaam bol schopný no arogantný teológ.[3] Zreteľne rozlišoval medzi filozofiou a náboženstvom. Umiestnenie rozumu vedľa Zjavenia znamenalo oživenie ranokresťanskej doktríny kľúčových dôvodov. Tento prístup sa ale stretol so zavedeným byzantským stereotypom oživovania helenizmu.[8]

Namiesto jednoduchého učenia biblických rybárov používal aristotelovské sylogizmy a prvky filozofickej teológie. Tým sa dostal do opozície mníšstva z hory Athos, ktorého teológia bola uzavretá v patristickom modeli. Na teológiu nazerali predovšetkým byzantskou stredovekou - t.j. asketickou a mystickou optikou. Pomocou sylogistickej logiky Barlaam naopak argumentoval, že ak v modlitbe vidia nejaké svetlo, musí to byť materiálny (stvorený) úkaz a určite nie nestvorené božské svetlo.[1] Vychádzal pri tom z toho, že Boh je ľudským vnemom plne neprístupný a nepoznateľný a akékoľvek videnie Boha môže byť len opisom subjektívnych pocitov.[11]

V tomto spore sa pri tom črtali vážne otázky vzťahu medzi vierou a rozumom, ako aj otázky ľudskej dokonalosti, charakteru modlitby a najmä rozlišovania medzi Božskou esenciou (=podstatou, usiou) a energiou (energeiai).[2] Palamistov obvinil z rozdelenia Božstva. Odmietol ich názor, že kým Božia podstata je neviditeľná, Božia energie dala „zadržať“ vo svetle. Otázka konfliktu, ktorý následne nastal sa obrátila k symbolickým témam, ako exegéza transfigurácie (premenenia) Pána na vrchu Tábor. Barlaam požadoval vo výrokoch teológie prvenstvo logiky a prísne rozlišovanie medzi stvorenými a nestvorenými podstatami.[1][9]

Väčšina starogréckych filozofických škôl sa podľa Barlaama nedokázala povzniesť nad ríšu zmyslov. Urobil to podľa neho iba platonizmus, ktorý vnímal ako jedinú filozofiu kompatibilnú s kresťanstvom. Stoici ani epikurejskí účastníci aténskeho prejavu svätého apoštola Pavla nekonvertovali na kresťanstvo, kresťanom však bol Pseudo-Dionýzios Areopagita, ktorého Barlaam považoval za platonistu. Vďaka blízkej príbuznosti jeho spisu corpus Dionysiacum s Proklom, Barlaam novoplatonické pojmy začleňoval do svojich spisov a eklekticky ich kombinoval s kresťanstvom. To isté následne vykonal aj s textami Platóna, neoplatonikov (Porfýrios, Iamblichos, Syrianus, Olympiodóros) a dielami byzantských neoplatonizujúcich autorov akými boli Michaél Psellos, Michaél Efesios či Eustrátios Nikejský.[8]

Človek, ktorý chce kráčať po ceste filozofie musí podľa Barlaama najprv „umŕtvovaním svojich vášní“ očistiť svoju dušu. Má sa tiež zbaviť predsudkov vložených do jeho duše sociálnym prostredím, ako aj skúmať a spochybňovať svoje názory. Ako ideál filozofického života predstavuje Sokrata, pričom sa riadi Proklovým vnímaním tohto ideálu. Rozpoznanie pravdy od lži je v jeho ponímaní možné dosiahnuť použitím Aristotelovej dialektiky, t.j. starostlivým vyhodnotením opačných názorov. Klam vyplýva z vlastných túžob, ako aj zo základných charakterových čŕt reality. Realita sa skladá z racionálneho (rozumového) a zmyslového, pričom druhé je hmlistým odrazom toho prvého. Človek sa zúčastňuje na oboch. Skutočné vedomosti sú výsledkom priameho poznávania. Pretože vedomosti väčšiny ľudí vychádzajú buď z viery, alebo sú odvodené, chyba v poznaní podľa Barlaama číha všade. Hoci tvrdil, že zisťovanie pravdy v racionálnych realitách ako Božia trojjedinosť je pomocou sylogizmov nemožné, nezdieľal Grégorov skepticizmus. Šlo mu len o kvalifikovanie toho, čo je ľuskému poznaniu prístupné.[8]

Aristotelova logika je podľa neho nepostrádateľným nástrojom pre každú ušľachtilú ľudskú činnosť (filozofickú, vedeckú, teologickú i politickú). Aristotelove kategórie vzťahuje iba na vnímateľný poznateľný svet. Používanie pojmov na opísanie racionálnej oblasti môže byť iba metaforické. Sylogizmy možno uplatniť len vo filozofických a vedeckých (prísne povedané iba matematických, poprípade astronomických) tvrdení. Dialektické závery sa týkajú len prírodných vied. Ostatné oblasti Aristotelovej filozofie sú kompatibilné s platonizmom i kresťanstvom. Keďže sa väčšina Aristotelových výrokov týka rozumových bytostí, nemôže byť v rozpore s Platónovými princípmi toho, čo leží nad zmyslovou skúsenosťou a nad diskurzívnym myslením.[8]

Poznanie spočívalo podľa jeho učenia v pochopení „dôvodov bytia“. Hlásil sa k novoplatónskej doktríne univerzálií. Tie mali existovať v Božej mysli a sú aj súčasťou rozumových bytostí. Ako také môžu byť uchopené pomocou filozofie a vedy. Toto poznanie je druhom poznania Boha, pretože ukazuje, že racionalita tvora odráža múdrosť jeho Stvoriteľa. Vyzerá byť nerozhodný v tom, či myseľ extrahuje „dôvody bytia“ z vnímania (Aristoteles) alebo sa zmyslová skúsenosť len „prebúdza“ (uvedomuje) z vrodeného a prítomného v duši (Platón, Proklos).[8]