Henáná z Adiabény

Henáná pochádzal z kraja Adiabéna, ktorý sa nachádzal východne od Nisibisu (približne dnešné pohraničie Sýrie, Iraku, Turecka a Iránu). Pod vedením akéhosi Mojžiša študoval v časoch Abraháma Béth Rabbána na škole v Nisibis, kde následne zostal aj vyučovať. Niektoré jeho vyjadrenia pokiaľ ide o christológiu vyvolávali nevôľu, a tak bol za episkopátu biskupa Pavla z Nisibisu prinútený mesto na istý čas opustiť. Vrátil sa krátko po tom, čo zomrel vedúci školy Abrahám. V roku 572 sa stal hlavným predstaveným školy.[2][4][5]

Spočiatku škola pod jeho vedením prekvitala. Henáná bol údajne skvelým lektorom a jeho prednášky malo navštevovať okolo 800 študentov. Jeho žiakmi boli neskorší patriarchovia Íšó’jab II. a Íšó’jab III., ako aj teológ Barhadbešabbá z Halvánu. Podpore sa tešil aj u vládnych štruktúr Perzskej ríše. Pre svoje ortodoxné zmýšľanie však budil odpor vo vedúcich kruhoch nestoriánskej cirkvi, ako aj u nestoriánskeho cirkevného otca Bábaju Veľkého, ktorý proti Henánovi tvrdo vystúpil. V roku 585 bol Henáná na synode odsúdený nestoriánskym katolikom, patriarchom Východu, Íšó’jabom I., čo malo dopad aj na školu. Henáná proti svojim oponentom vystúpil, na čo zo školy na protest odišla značná časť študentov. Celkový počet nie je známy, mohlo však ísť až tri stovky[5], čo viedlo k úpadku školy. O rok neskôr revidoval stanovy nisibiskej školy (590) a nechal ich potvrdiť nisibiským biskupom, no úpadok už nezastavil.[2][4][5]

Henánove názory sa okrem iného prejavili v tom, že zreformoval miestnu liturgiu a zavrhol niektoré hymny (možno od sýrskeho nestoriánskeho teológa Narsaia). Opakovane bol Henána odsúdený aj patriarchom Sabrišom (596) a Gregorom I. z Kaškaru (605). Zomrel v roku 610 po tridsiatich ôsmich rokoch vo funkcii vedúceho nisibiskej školy.[2][4][5]

Henáná napísal viacero diel v sýrčine. Šlo najmä o komentáre k Starému zákonu, no i komentár k Marekovmu evanjeliu a listom svätého Pavla. Napísal tiež niekoľko traktátov: O pôste Ninivčanov, O symbole (rozumej: Vyznaní viery), O piatku po Turíciach, Zachovala sa časť jeho diela, ktorú možno nájsť v knihe Gannat Bussame (Záhrada rozkoší) a v diele Íšó’dáda z Mervu.[2] V celku sa zachovalo dielo O pôste Ninivčanov a O piatku.[5] Svojou literárnou prácou a vedením školy významne ovplyvnil východo-sýrsku exegézu, teologický diskurz a liturgiu.[7]

Henáná bol odporcom nestoriánstva i Theodora z Mopsuestie ako autoritatívneho biblického exegétu. Naopak isté sympatie prechovával k Jánovi Zlatoústemu. Podľa obvinení uznával hypostatickú úniu,[2] hoci zo zachovaných zlomkov sa to nedá presne usúdiť.[4] Mal uznávať aj titul Márie Bohorodičky (Theotokos). Prijal tiež náuku o prvotnom hriechu a uznával žiadostivosť ako jej následok. Bábajom Veľkým bol obviňovaný z panteizmu a origenizmu. Hoci mu vytýkal aj fatalizmus, z dochovaných diel ho nemožno potvrdiť.[2][8] Jeho náuka bola miafyzitská alebo neochalcedoniánska.[2]