Severos z Antiochie

• Severos z Antiochie[2][6], Severus z Antiochie[7]
• Severus Antiochijský[7][8], Severos Antiochijský[9][10]
• Sáwíros z Antiochie[2]
• starogr. Σεβῆρος – Sevéros[1], iný prepis: Severos[5]

Severos sa narodil do kresťanskej rodiny[11] v pisidskom meste Sozopolis v Malej Ázii. Najprv študoval gramatiku a rétoriku v egyptskej Alexandrii,[11] následne filozofiu a právo v Beryte (Bejrút).[12] V roku 488 prijal krst[pozn. 1] a následne sa pod vplyvom gazského biskupa Petra Iberského[1] stal mníchom v kláštore neďaleko Eleutheropolu.[12] Neskôr založil vlastný monastier v Maiume, kde sa stal archimandritom a presbyterom.[11] Vo východných oblastiach Byzantskej ríše sa zoznámil s monofyzitskou doktrínou, ktorej umierneným prívržencom (miafyzitom) sa stal. Striktne odmietol Zenónov Henotikon i alexandrijského monofyzitského patriarchu Petra Monga, ktorý ho uznal. Istý čas žil aj v monastieri v Egypte, odkiaľ bol však vyhnaný po tom, čo miestny igumen Neftalius prijal ortodoxiu. V egyptskej metropole Alexandrii sa následne snažil rozhorliť dav pre monofyzitizmus, čo vyústilo v krviprelievanie.[12]

V roku 508/509 odišiel do Konštantínopola,[2] kde sa postavil na stranu prenasledovaných monofyzitských mníchov.[5] Po tom, čo sa cisárom stal umiernený Anastasios, bol Severos v roku 512 vysvätený za biskupa a poslaný do Antiochie.[1][2] Na poste vystriedal osadeného Flaviána II.[13] Podľa synodikonu sa cisárovi zaviazal, že nebude vystupovať proti Chalcedónskemu koncilu, čo sa však nestalo. Naopak uznal pred tým zavrhnutý Henotikon.[12] Na patriarchálnom stolci významne podporoval rozvoj umierneného monofyzitizmu a stal sa vedúcou náboženskou osobnosťou na Východe.[1][2]

V roku 518 sa novým cisárom stal ortodoxný kresťan Justín I. a Severos sa dostal do nemilosti. Bol zosadený a cisár vydal rozkaz na jeho zatknutie a potrestanie. Za jeho rúhanie mu mal byť vyrezaný jazyk.[12] Severos sa však o rozkaze dozvedel a ešte pred jeho vykonaním utiekol do Egypta,[2] kde bol vrelo prijatý miestnym patriarchom Timotheom III. (IV.) V Egypte sa so Severom spoznala vtedy ešte nevýznamná Theodora, ktorá pod jeho vplyvom konvertovala na miafyzitizmus. Theodora sa neskôr stala cisárovnou a snažila sa svojho manžela Justiniána I. presvedčiť k zmieru medzi znepriatelenými kristologickými smermi.[5] Severos bol v roku 535 pozvaný do Konštantínopola a vypočutý. K úspešnému zmieru ale nedošlo a Severos bol na koncile o rok neskôr odsúdený. Jeho diela boli zničené a on sám sa vrátil do Egyptu, kde v roku 538 zomrel.[1][2]

Severos bol plodným autorom, ktorý písal v gréčtine. Z pôvodných gréckych textov však zostali len malé zlomky, pretože mnohé jeho práce boli za vlády Justína a Justiniána zničené. Jeho teológia je tak dnes známa najmä z prekladov v sýrčine.[11] Preklady vznikli v 6. až 8. storočí a boli vydané v 20. storočí. Medzi teologické diela patria polemiky s Neftaliom, Jánom Grammatikom (alebo Jánom Askusnageom[8]) a akýmsi anonymným autorom (protichalcedónske), ďalej polemiky proti Sergiovi Grammatikovi a Juliánovi z Halikarnasu (polemiky s julianistami) a proti monofyzitizmu - spory s aftharodokétmi. V spise Filaletes (v preklade Milovníci pravdy) podrobil kritike spisy Cyrila Alexandrijského na obranu 4. ekumenického koncilu.[2][11]

Napísal tiež obrovský počet homílií (celkovo sa mu pripisuje asi 125[8]). Homílie z obdobia jeho patriarchátu (tzv. Katedrálne homílie) sa zachovali prevažne v sýrskom preklade Jakuba z Edessy. Iba jedna sa zachovala v gréčtine a dve v koptčine. Okrem nich bol autorom niekoľkých ďalších homílií, niektoré sa ale zdajú byť neautentické. Z pôvodných údajných 4000 listov sa zachovalo asi 250/300. Okrem teologickej hodnoty poskytujú aj obraz o živote vo vtedajšej Sýrii. V liturgickej tvorbe mu je pripisovaný Oktoechos a sýrska anafora. V gréčtine sa zachovali zlomky jeho komentárov k Biblii.[2][8][11]

Niekedy býval stotožňovaný s Pseudo-Dionýziom Areopagitom, tento názor však už dnes nie je uznávaný.[11]

Severos patril k najvýznamnejším teológom svojej doby. Nepatril k systematickým tvorcom, ale svoje postoje spájal s konkrétnymi problémami, ktoré musel riešiť, respektíve s reakciami na iné konkrétne postoje. Hoci sa zaoberal mnohými témami, jeho ťažiskovým objektom záujmu je kristológia.[11] Vyhýbal sa filozofickej terminológii a svoje tézy staval na autorite Svätého Písma. V mnohom sa odvolával aj na Cyrila Alexandrijského. Jeho teológia bola z pohľadu chalcedónskych kresťanov monofyzitská, ale odlišná od raného monofyzitizmu Eutychovho. Orientálne cirkvi nasledujúce jeho odkaz sa preto radšej označujú prostredníctvom termínu miafyzitizmus.

Bol umierneným zástancom doktríny hlásajúcej jednu podstatu Krista, ktorá je súpodstatná s Otcom. V postojoch sa však blížil k postchalcedónskym kresťanom[4] a zvlášť k neochalkedonitom[2] Možno najmä pre obavy z nestoriánstva[4] sa však vyhýbal akejkoľvek terminológii, ktorá by mohla naznačiť Kristov dualizmus. Kristova Božská podstata fysis je podľa neho nevyhnutne ekvivalentná s hypostázou (osobou – prosóponom) a všetky tieto termíny vždy indikujú jednu realitu v Kristovi, Lógu, ktorý prijal ľudské telo. Kristus tak tvorí syntézu dvoch pomyselných, teoretických[4] podstát (ek duo physeón), ktoré ale tvoria jeden celok, skutočnú realitu a zároveň sa nijako nerušia – t. j. jedna zložená hypostáza, podstata a osoba. V Kristovom konaní rozlišuje konanie Krista ako človeka a konanie Krista ako Boha. Z toho vychádza téza smrteľnosti i prípadnej skorumpovateľnosti Kristovho tela pred jeho zmŕtvychvstaním.[4] Tento model Severos často prirovnáva jednote duše a tela v človeku.[11] Keďže sa Severov monofyzitizmus prejavuje skôr v terminológii, než v praktickej rovine, často je označovaný aj ako verbálny monofyzitizmus.[2][11] Jeho prívrženci bývajú niekedy označovaní aj ako severiáni.[14]