Filoxén z Mabbúgu

• Filoxén z Mabbúgu[5] iný prepis: Filoxén z Mabbugu[6][8]
• Filoxénos z Mabbugu[2] (iný prepis Filoxenos z Mabbugu)
• Filoxenus z Mabbugu[9]
• Filoxenos Hierapolský[10]
• v sýrčine[11] ܦܝܠܠܘܟܣܝܢܘܣ ܕܡܒܘܓ
• Aksnájá[6], Aksenájá[5]
• Xenaias[5][6]

Správy o jeho živote sa nachádzajú v Mémre o Filoxénovi z pera Eliáša z Kartmínu.[5] Filoxén sa narodil okolo roku 440 v perzskom meste Tahal (približne dnešný Kirkúk). Jeho pôvodné meno bolo Xenaias (možno Jozef).[4] Počas episkopátu biskupa Iba študoval na perzskej teologickej škole v Edesse. Vo východnom teologickom centre nadviazal na učenie hlásajúce jednu Božskú podstatu Ježiša Krista a odmietol nestoriánstvo. Pre jeho horlivosť bol však z Edessy ortodoxným antiochijským patriarchom Kalendiom vyhnaný a jeho prípad sa dostal až k cisárovi Zenónovi. Filoxén, ktorý sympatizoval so Zenónovým Henotikonom[12] podpísal predložené vyznanie viery a antiochijský patriarcha bol zosadený.[5] Nový patriarcha Peter bol miafyzitom a Filoxéna v roku 485 menoval metropolitom v Hierapolise (aj Mabúgg, dnešný Manbidž). Pri tejto príležitosti prijal meno Filoxén.[5] Čoskoro si získal reputáciu teológa asketizmu a kristológie. V 90. rokoch 5. storočia sa stal jedným z hlavných vodcov nechalcedónskych kresťanov v Sýrii a Mezopotámii. Hoci sa mu nepodarilo premeniť Mabbúgu na centrum miafyzitskej teológie, počas svojho pôsobenia výrazne napomohol miafyzizmu na byzantskom východe i v Perzii. Snažil sa priviesť sýrsku teológiu bližšie ku gréckej terminológii a z Mabbúgu urobil centrum prekladateľov gréckej literatúry.[1]

Po tom, čo sa však novým antiochijským patriarchom stal Flavián II., bol Filoxénos ako heretik vyhnaný. Pomoc hľadal v Konštantínopole, avšak tamojší patriarcha Macedonius II. ho exkomunikoval. Situácia sa pre miafyzitov zmenila po tom, čo sa cisárom stal umiernený Anastasios I. Cisára Filoxén presvedčil, aby Flaviána zosadil a na jeho miesto dosadil Severa. Filoxén následne situáciu využil a vo svojej diecéze brojil proti nestoriánom i ortodoxii. V roku 518 sa byzantským cisárom stal ortodoxný kresťan Justín I. a Filoxénos bol poslaný do exilu. Pôvodne sídlil v maloázijskej Gangre, neskôr v bulharskom Filippopole (podľa iných zdrojov naopak). I v exile pokračoval v písaní polemických diel. Zomrel možno násilne v roku 523/524.[3][12] Po smrti bol uctievaný ako svätý, jeho kult bol silný najmä v okolí Tur Abdinu a neskôr po translácii jeho ostatkov v tureckom Midyate.[1][11]

Filoxén je považovaný za jedného z najväčších majstrov sýrskej prózy,[12] písal iba v sýrčine.[7] Celkovo mu je pripisovaných asi 60 diel, z ktorých značná časť nie je vydaná. Autenticita mnohých z nich nie je jednoznačne dokázaná.[5] Písal pojednania o liturgii, exegéze, morálnej a dogmatickej teológii, ako aj viacero listov významných z hľadiska cirkevných dejín.[12] Medzi jeho najznámejšie dogmatické diela patria traktáty O Trojici a vtelení (tzv. Kniha Sentencií)[5] a De uno e sancta trinitate incorporato et passo[4], v doslovnom preklade: O tom, že sa jeden z Trojice vtelil a trpel.[5] Niekedy v rokoch 485 – 500 napísal dielo Homílie, v ktorom ukazuje cestu k Bohu prostredníctvom askézy. Významným je preklad Nového Zákona do sýrčiny, na ktorý Filoxénos dohliadal a ktorý financoval. Jeho autorom bol chórbiskup Polykarpos,[5] dielo vzniklo okolo rokov 505/508[3] a dodnes sa zachovali len fragmenty.[12] Známe je aj ako Filoxeniana[9]. Filoxénos zároveň komentoval niektoré evanjeliá (Matúš, Lukáš, Ján) a napísal biblické dielo Mémre o strome života. V listoch sa často zameriava na dogmatiku alebo otázku askézy.[5]

Jeho teológia nie je jednoduchou reakciou proti Chalcedónskemu koncilu. Jeho kristológia je úzko spojená s trinitárnou doktrínou. Bez zmeny sa Boh rodí, trpí a zomiera. Zničením hriechu Syn robí z ľudstva nové stvorenie a spája ho s Bohom. Spasiteľ podľa Filoxéna nepreberá inú povahu a hypostázu ako Logos. Nazerá na ňu skôr zo soteriologického pohľadu. Jednu podstatu poníma menej ako princíp singularity a osobnej jednoty, ale skôr ako princíp sprostredkovania individuálnej ľudskosti Slova ľudom.[4]