Theodóros Metochites

Theodóros sa narodil v/okolo roku 1270 do rodiny Metochitovcov, jeho otcom bol pravoslávny klerik Georgia Metochita, obhajca únie so Západom počas vlády Michala VIII. Palaiológa.[1] Pre prounijné názory museli obaja v roku 1283 odísť z Konštantínopola do vyhnanstva[5] do Nikaie.[2] Už v mladosti javil Theodóros záujem o filozofiu a v roku 1290 bol cisárom Andronikom II. pre svoje študijné výsledky a literárnu činnosť povolaný späť. Postupne cisár Theodorovi zveroval rozličné diplomatické a štátne úlohy. V roku 1295 získal titul logothetes tón agelón a logothetes tón oikeiakon.[9] V roku 1298 viedol diplomatickú misiu do Srbska a dojednal sobáš cisárovej dcéry Simonis a srbského cára Milutina. V diele Presbeutikos viažúcom sa k misii poskytol Metochites cenné poznatky o byzantskom vplyve na slovanskú krajinu.[1]

V roku 1305 nahradil svojho bývalého priateľa Nikéfora Chumna v poste hlavného ministra (mesazóna) a úrad si podržal až do roku 1328, keď bol cisár Andronikos II. zvrhnutý. Okrem toho získal v roku 1305 titul logothetes tu geniku (výber daní). V rokoch 1316 až 1321 financoval obnovu monastiera Chóra a nechal vystavať jeho nový kostol. Kláštornej knižnici venoval svoju rozsiahlu zbierku antických diel (vyše 80 autorov). V roku 1321 získal titul veľkého logothéta (megas logothetes). Po úspešnej vzbure proti cisárovi bol Metochites ako jeho prívrženec uväznený a bol mu skonfiškovaný majetok. Samotný Theodóros bol poslaný do vyhnanstva do Didymoteichonu a jeho palác bol zničený. Vrátiť sa do Konštantínopola mu bolo umožnené až v roku 1330, nemohol však ďalej verejne pôsobiť a vstúpil preto do kláštora Chóra, kde o dva roky zomrel.[5][9]

Zaujímala ho astronómia, naopak minimálny záujem javil o teológiu.[5] Pokúsil sa očistiť prírodné vedy od fatalizmu a poverčivosti, či mágie.[6] Bol veľmi sčítaný v antických spisoch Aristotela a Platóna, ako i ďalších gréckych filozofov. Väčšina jeho diel až na listy je zachovaná, no nebola publikovaná.[9]

• Rozmanitosti filozofické a historické[4][2] (gr. Hypomnématismoi kai sémeióseis gnómikai[4][2], lat. aj Miscellanea[5], či Miscellanea philosophica et historica[3] - ako Miscellanea philosophica et historica je dielo bežne označované od jeho prvého (a jediného) vydania, no existujú dôveryhodné náznaky, že samotný autor ho nazval Sémeióseis gnómikai)[10]

Zbierka viacerých kratších diel, poznámok a nápadov (120 esejí). Zaoberá sa rozličnými otázkami (filozofia, náboženstvo, etika, astronómia, matematika, fyzika, politika, história,...)[3] Nevyniká originálnosťou[5] (obsahuje eseje na Aristotela, Platóna a Plutarchu)[3][11], no dokazuje Metochitove rozsiahle encyklopedické znalosti.[5] K byzantskej inteligencii Metochites zaujal kritický prístup a vytýkal jej mŕtvy formálny klasicizmus a helénocentrizmus, ktorý Grékom bránil nájsť múdrosť diel iných národov. V protiklade s byzantskou ideológiou pochopil, že Byzantská ríša nebola dovŕšením, ale len etapou dlhodobého vývoja sveta, ktorý vnímal ako divadlo (pankosmion theatron).[2][12]

• Úvod do astronómie (Stoicheiósis epi té astronomiké epistémé)[2]

K štúdiu prírodných vied (matematiky a astronómie) Metochita priviedli prvky platónskej filozofie a presvedčenie o nestálosti hmoty.[12]

• reči: napr. O etike alebo o výchove (Éthikos é peri paideias) a oslavné reči (enkomiá): napr. na Andronika II. a Oslava Byzantia alebo o cisárskom veľkomeste (Byzantios é peri basilidos megalopoleós) a iné[2][3]

• dve odpovede na Chumnove invektívy: Proti tým, ktorí používajú jazyka bez vzdelania (Elenchos kata tón apaideutós)[2]

• správa o diplomatickej misii v Srbsku[5] (Presbeutikos)[1]

• 20 básní[5] (v hexametri)[9]

• dnes nezachovaná korešpondencia[5][9]