Nikéforos Chumnos
Nikéfor(os) Chumnos (iné prepisy: Nikefor(os) Chumnos, Nikifor(os) Chumnos, Nikifóros Chumnos,[2] mníšskym menom Nathanael, starogr. Νικηφόρος Χοῦμνος; * po 1250 – † 16. január 1327, Konštantínopol)[1] bol byzantský vzdelanec (spisovateľ, teológ, filozof, aristotelovec[3]) a štátny úradník v období palaiológovskej renesancie, literárny, či kresťanský humanista (nie však v západnom ponímaní),[3][4] správca v Solúne v rokoch 1309 – 1310. Jeho priateľom a neskôr rivalom a nástupcom po jeho mocenskom úpadku bol Theodoros Metochites. V roku 1326 vstúpil do kláštora, kde aj zomrel.[5] Založil konštantínopolský Kláštor Theotokos Georgoepikoos.[1]
Nikéforos Chumnos byzantský vzdelanec a úradník | |||
stredoveká filozofia | |||
Biografické údaje | |||
---|---|---|---|
Narodenie | po 1250 a pred 1255[1] | ||
Úmrtie | 1327 Konštantínopol | ||
Dielo | |||
Škola/tradícia | byzantská filozofia | ||
Oblasť záujmu | prírodná filozofia, kozmológia, psychológia, teológia | ||
Ovplyvnený
| |||
|
Životopis
Pochádzal z aristokratického rodu Chumnovcov. Študoval rétoriku a filozofiu u Gregora II., pričom sa pripravoval na kariéru v úradníckom aparáte Byzantskej ríše. Prvýkrát sa v historických prameňoch objavuje okolo roku 1275, keď bol poverený diplomatickou misiou k perzskému ílchánovi. Za vlády Andronika II. bol v roku 1293 menovaný mystikom a asi o dva roky získal titul vedúceho cisárskej advokátskej kancelárie epi tu kanikleu. Približne v rokoch 1293 až 1305 tiež pôsobil ako minister (mesazón) Andronika II. V roku 1303 sa uskutočnila svadba Nikéforovej dcéry Ireny Chumniany s despotom Jánom (synom Andronika II.), čím sa Chumnos dynasticky spriaznil s vládnucim rodom Palaiologovcov. V rokoch 1309 až 1310 slúžil ako správca v Solúne, no následne začal jeho vplyv upadať a stiahol sa z verejného pôsobenia. Na významných postoch ho nahradil Theodoros Metochites, s ktorým Nikefóros viedol ostré polemiky. V roku 1316 Chumnos odišiel do Kláštora Krista Filantropa, kde v januári 1317 zomrel.[1][6]
Dielo
Nikéforos bol typickým predstaviteľom byzantskej inteligencie. Jeho klasicistické rétorické a literárne vzdelanie ovplyvnilo okrem jeho literárnej činnosti aj formálnu úpravu jeho úradných správnych aktov, snažil sa napodobnovať klasických gréckych spisovateľov.[4] Chumnos sa venoval prírodnej filozofii, obzvlášť kozmológii a psychológii. Dokonale poznal diela Aristotela a Platóna, ako aj novoplatonikov.[2]
Nevydané dielo, v ktorom sa Chumnos myšlienkovo blíži k západným nominalistom,[3] idey podľa neho neexistujú pred hmotou a vnímateľnou skutočnosťou, vyhradzuje ich v samostaných zmyslami vnímateľných predmetoch. Boh podľa neho existuje ako svojbytný a nezávislý od ostatných bytostí, čím sa odlíšil od Aristotela a priblížil k Platónovi.[2] Dielo je namierené proti Plotinovi a novoplatónskej filozofii hlásajúcej preexistenciu a primárnosť ideí pred látkou.[4]
- O hodnote a účinku slov (Peri logu kriseós kai ergasias)[4]
Namierený proti Plótinovmu a novoplatónskemu učeniu. Obhajuje tu náuku o nesmrteľnosti duše založenú na aristotelovskom učení.
- chváloreči a príležitostné reči[4]
Patrí sem napr. jeho reč O spravodlivosti (Peri dikaiosynés) nabádajúca Solúnčanov k odstráneniu sociálnej nerovnosti.
Referencie
- CHOUMNOS, NIKEPHOROS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 433 – 434. (po anglicky)
- ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. 1. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 53, 56, 163.
- ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 383 – 384.
- DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 415 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 272 – 274.
- Chumnos, Nikeforos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 209.
- Chumnos, Nikephoros In: Lexikon des Mittelalters. 2. vyd. Zväzok 2. Bettlerwessen bis Codex von Valencia. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 2055.