George S. Patton

Narodil sa v rodine s bohatou vojenskou tradíciou. Od detských rokov sa túžil stať vojakom, popri štúdiu literatúry sa zaujímal i o vojenské dejiny. V štúdiu na vojenskej akadémii vo West Pointe mu nezabránila ani dyslexia, s ktorou sa vyrovnával pomocou tvrdej disciplíny a veľkého snaženia. Napriek tomu, že mu na konci prvého ročníka hrozilo vylúčenie, prekonal problémy a v predposlednom ročníku už velil kadetom. Čoskoro po absolvovaní školy sa oženil s priateľkou z detstva Beatrice Ayerovou.

V roku 1912 sa zúčastnil na Olympijských hrách v Štokholme, kde reprezentoval Spojené štáty v modernom päťboji, kde skončil piaty.

Jeho vojenská kariéra sa začala prvými bojovými akciami v roku 1916 počas Mexickej expedície v radoch 8. jazdeckého pluku, pod vedením generála Johna Pershinga. Tieto bojové operácie preslávili Pattona po celej krajine. Neskôr sa ako príslušník americkej armády dostal na západný front prvej svetovej vojny, bol rýchlo povýšený (do dočasných hodností) na kapitána, majora čoskoro i podplukovníka a poverený vedením prvej americkej tankovej jednotky. V septembri 1918 sa jeho tanková jednotka zúčastnila bitky pri Saint-Mihiel, kde bol ranený. Po skončení vojny bol jedným zo zástancov tankového boja. Pochopil dôležitosť potenciálu tankov a v prvých medzivojnových rokoch presadzoval ich zapojenie do americkej vojnovej doktríny a výzbroje. V tomto období sa zoznámil a spriatelil s jeho neskorším veliteľom Dwightom D. Eisenhowerom, ktorý mal v tom čase o niekoľko stupňov nižšiu hodnosť. Pod vplyvom situácie v americkej armáde sa však pripojil k zástancom jazdectva, od ktorého očakával rýchlejší kariérny rast. Až na začiatku druhej svetovej vojny, po tom čo nemecké obrnené jednotky zaznamenali úspechy v Európe svoju pozornosť obrátil späť k tankom.

V roku 1941 velil armádam pri veľkých cvičných manévroch v Louisiane. Po útoku na Pearl Harbor velil obrane južnej časti USA a očakával vylodenie japonských vojsk v Mexiku, odkiaľ mohli napadnúť Kaliforniu. Zamýšľané vylodenie nakoniec Japonci realizovali v oblasti Aleutských ostrovov.

V roku 1942 Patton ako generál-major velil západnej časti vylodenia v Maroku, počas operácie Torch. Po bitke o Kasserine bol poverený vedením amerického druhého zboru namiesto Lloyda Fredendalla, ktorý v bojoch utrpel značné straty. Jeho tvrdé a prísne opatrenia opäť zvýšili bojaschopnosť jednotiek. Tie onedlho vytlačili Rommelove vojská spoločne s Montgomerym až do Tuniska. Následne bol poverený vedením 7. armády počas útoku na Sicíliu. Jeho jednotky čeliac silným nemeckým vojskám postúpili z pobrežia, oslobodili Palermo a dosiahli Messinu, odkiaľ sa už však prevažná väčšina Nemcov stihla aj s ťažkou technikou stiahnuť. Pre jeho povesť urputného bojovníka ho často prezývali „Stará krv a odvaha“ alebo tiež „Krv a blato“. Jeho veľkou nevýhodou však bola prudká povaha. Počas bojov v Taliansku a na Sicílii mal niekoľko incidentov pri návšteve poľných nemocníc, kedy napadal v jeho očiach „simulantov“, ktorými bol z jeho pohľadu každý, kto nevykazoval zranenie. Známe sú prípady, keď vyfackoval či vynadal vojakom, ktorí sa psychicky zrútili, alebo trpeli napríklad úplavicou.

Patton v rozhovore s plk. Lyleom Bernardom počas vylodenia na Sicílii

Ďalším jeho negatívnym rysom bola jeho prehnaná súťaživosť. V priebehu bojov na Sicílii svojich podriadených výslovne inštruoval, že musia stoj čo stoj dobyť Messinu skôr než Montgomery. Kvôli svojim výbuchom hnevu mal niekoľkokrát vážne problémy s nadriadenými. To malo za následok, že jeho skorší podriadený v Afrike generál Bradley bol menovaný veliteľom amerických armád v Európe a stal sa tak pre zvyšok vojny jeho veliteľom.

V tomto období bol Patton dočasne prepustený z funkcie. Jeho prítomnosť na Sicílii bola pre Nemcov známkou toho, že sa chystá vylodenie v južnom Francúzsku, neskôr počas jeho pobytu v Káhire zas očakávali vylodenie na Balkáne. Nemci si Pattona veľmi vážili a považovali ho za jedného z najlepších spojeneckých veliteľov.

Počas vylodenia v Normandii mal Patton na starosti velenie neexistujúcej americkej prvej skupiny armád, od ktorej Hitler očakával že sa vylodí v Pas-de-Calais. Táto klamná operácia viazala v oblasti Calais početné nemecké zálohy, ktoré v jej dôsledku Nemci nenasadili v rozhodujúcom momente na front. Od 1. augusta 1944 jeho 3. armáda viedla úspešnú bojovú činnosť na pravom krídle amerického vojska a účastnila sa prieniku z Normandie, známeho tiež ako operácia Cobra. Jeho vojská mali veľký podiel na obkľúčení a likvidácii nemeckých zoskupení v Falaiskom kotli. V týchto bojoch sa prejavila Pattonova vysoko mobilná a agresívna taktika, ktorá dobre využívala mobilitu amerických jednotiek na najvyššej úrovni. Neskôr velil americkým vojskám, ktoré prekročili rieku Moselu a zúčastnili sa krvavých bojov o Metz (Mety) v Siegfriedovej línii. Neskôr počas bitky o Ardeny viedol americké sily, ktoré podnikli protiútoky na nemecké vojská z juhu, vyslobodili z obkľúčenia 101. výsadkovú divíziu v Bastonge a prenikli ďalej až do Sárska. Potom v druhej polovici marca 1945 prekročili Rýn a rýchlo napredovali ďalej. Jeho plán obsadiť Prahu však nakoniec nemohol uskutočniť, v dôsledku príkazu zostať na predom určenej demarkačnej čiare. Patton však oslobodil časť západných Čiech, ako napríklad Plzeň, či Karlovy Vary.

Po vojne sa zúčastnil vojenskej prehliadky 9. júla 1945 v Los Angeles spolu s Jamesom Doolittlom, kde sa im dostalo prívetivého privítania davmi obyvateľstva. Počas prehliadky, tak ako vždy niesol pri páse svoje 2 revolvery: Colt .45 a Smith & Wesson .357 Magnum, obidva s rúčkami zo slonoviny.

George S. Patton zahynul na následky automobilovej nehody - jeho štábny Cadilac sa 9. decembra 1945, iba deň pred návratom do USA na križovatke na predmestí Mannheimu zrazil s nákladným automobilom. Nehoda nevyzerala dramaticky a jej ostatní účastníci vyviazli nezranení. Patton však mal veľkú smolu, pretože náraz ho vymrštil hore a on narazil hlavou do strechy vozidla tak nešťastne, že si zlomil dva krčné stavce a vážne poranil miechu. Následkom toho celkom ochrnul od krku nadol a čoskoro začal mať problémy s dýchaním. Zomrel krátko po nehode v nemocnici na pľúcnu embóliu.

Pochovaný bol 23. decembra 1945 podľa vlastného priania na americkom vojenskom cintoríne v Hamm na predmestí Luxemburgu vedľa ďalších príslušníkov 3. armády, ktorým velil.