Venezuela

Prvé povstanie venezuelských kreolov za nezávislosť pod vedením Francisca de Mirandu v roku 1806 bolo neúspešné. V roku 1810 sa pod vedením Mirandu a Simóna Bolívara začala vojna za nezávislosť. Caracaský kongres, zvolený z Bolívarovho podnetu, vyhlásil v roku 1811 nezávislosť Venezuely od Španielska a vytvorenie republiky. Keď Španieli tuto prvú republiku potlačili, vznikla v roku 1813 druhá republika. Bolívarovi sa podarilo v auguste 1819 víťazstvom pri Boyacá definitívne oslobodiť Kolumbiu spod nadvlády Španielov a v roku 1819 vyhlásil kongres v Angosture spojenie Venezuely a Kolumbie do republiky Veľká Kolumbia. Prvým prezidentom sa stal sám Bolívar. Po vystúpení z tohoto zväzku v roku 1831 sa Venezuela stala samostatnou republikou (tretia republika). Prezidentom sa stal generál José Antonio Páez.

Až do začiatku 20. storočia poznamenal dejiny krajiny stály boj medzi liberálmi a konzervatívcami, občianske vojny a časté zmeny vojenských diktatúr a civilných vlád. Za diktatúry generála Juana Vincenta Goméza (1908-1935) nastala relatívna stabilizácia a mierny hospodársky vzostup, vyvolaný ťažbou nafty. Pretože poľnohospodárstvo bolo kvôli ropnému priemyslu zanedbávané, zostala Venezuela odkázaná na dovoz potravín a tým sa stala závislou na amerických a britsko-holandských firmách. Armáda zostala pri moci aj po Gomézovej smrti roku 1935. Za vlády generála Eleazara Lópeza bola roku 1936 prijatá ústava so socialistickými znakmi. V 2. svetovej vojne za vlády prezidenta Isaísa Medina Angarita podporovala Venezuela Spojencov, ale do vojny vstúpila až vo februári 1945.

V roku 1945 prevzala vládu Strana demokratickej akcie, roku 1948 bola vojenským prevratom zosadená. Po ďalšom štátnom prevrate roku 1952 sa dostal k moci plukovník Marcos Pérez Jiménez. Keď chcel v roku 1958 protiústavne presadiť svoje znovuzvolenie, vypukol generálny štrajk a ľudové povstanie, ktoré ho zosadilo. Moc prevzala provizórna vojenská vláda pod vedením admirála Wolfganga Larrazábala. Vo voľbách v decembri 1958 zvíťazil Rómulo Betancourt zo Strany demokratickej akcie. Napriek tomu že jeho voľbu podporovali ľavicové politické sily, neskôr zaviedol proti nim niektoré opatrenia. V roku 1961 vyhlásil novú ústavu, ktorá zrušila platnosť základných občianskych práv.

Rafael Caldera bol prvým opozičným kandidátom, ktorý sa v roku 1969 demokratickou cestou stal prezidentom. Voči ľavicovým silám uplatňoval politiku uspokojovania a pokúšal sa utlmiť ilegálne komunistické skupiny. V roku 1971 bol vo Venezuele prijatý zákon o prevode majetku všetkých ropných spoločností bez odškodnenia na štát s platnosťou od roku 1983. Exportné ceny ropy boli stále vyššie. V roku 1972 začala Venezuela budovať vlastnú flotilu ropných tankerov.

V roku 1974 sa stal prezidentom sociálny demokrat Carlos Andrés Pérez. V tom istom roku vláda zrušila koncesie amerických železorudných spoločností US Steel a Bethlehem Steel. V roku 1976 vstúpil do platnosti zákon o zoštátnení baníckeho a ropného priemyslu, v roku 1979 zvolili prezidentom Luisa Herreru Campinsa, kandidáta Kresťanskodemokratickej strany (COPEI). Veľký únik kapitálu pri súčasnom znížení výnosov z ropného priemyslu prinútil vládu v roku 1983 uzavrieť devízový trh a na 60 dní zmraziť ceny. V marci 1983 vyhlásila vláda čiastočné moratórium na splatenie dlhov. Odmietla požiadavku Medzinárodného menového fondu (MMF), aby predložila schválený stabilizačný program s tým, že krajina nepotrebuje od fondu žiadnu finančnú pomoc. V prezidentských voľbách prekvapivo zvíťazil so 53,4% hlasov sociálnodemokratický kandidát Jaime Lusinchi zo Strany demokratickej akcie, najväčšej opozičnej strany. Taktiež v parlamente získala Demokratická akcia väčšinu. Kandidát kresťanskodemokratickej strany obdržal len o niečo viac než 30% hlasov. Vo svojom volebnom programe Lusinchi prisľúbil vyviesť Venezuelu z hospodárskej krízy zavedením úsporného hospodárskeho programu. Krajina mala zahraničný dlh vo výške 37 mld. dolárov. V programe prezidenta Lusinchiho pokračoval od roku 1989 prezident Andrés Pérez Rodríguez, ktorý sa snažil hospodárske problémy riešiť liberalizačnými opatreniami a postupnou reprivatizáciou hospodárstva. V roku 1992 sa pokúsil o prevrat plukovník výsadkových vojsk Hugo Chávez Frías. Puč však bol neúspešný a Chávez bol uväznený. Po oprávnenom obvinení z nezákonného obohacovania a sprenevery verejných fondov v máji 1993 rezignoval prezident Pérez. Prísahu zložil dočasný prezident O. Lepage. Nastalo obdobie nestabilných vlád. V roku 1994 bol Chávez omilostený prezidentom Calderom.

V roku 1998 sa dostal v dôsledku rozčarovania väčšiny obyvateľstva z neschopnosti tradičných politických strán po voľbách k moci Hugo Chávez a jeho hnutie Movimiento Quinta Republica (MVR; slov. Hnutie za piatu republiku). V prezidentskej kampani Chávez presadzoval rozsiahle reformy, zmeny ústavy a zakročenie proti korupcii.[1] V apríli roku 2002 v Caracase prebehli rozsiahle demonštrácie žiadajúce Chávezov odchod z politiky. Pri nepokojoch bolo zabitých asi 18 ľudí, stovky ďalších bolo ranených. Odporcovia Cháveza z radov armády ho napokon zatkli a za dočasného prezidenta menovali podnikateľa Pedra Carmonu.[2] Chávez bol však onedlho lojálnymi jednotkami oslobodený. V auguste 2002 začali rokovania medzi opozíciou a provládnymi silami. V decembri 2002 prebehla v krajine vlna štrajkov žiadajúca Chávezov odchod z politiky. 15. augusta 2004 prebehlo opozíciou podnietené referendum za odvolanie Cháveza. 59% zúčastnených obyvateľov však požadovalo ďalšie pokračovanie jeho vlády.[3] Krajina však naďalej neúspešne čelila ekonomickým aj sociálnym problémom, vysokej kriminalite a korupcii. Opozičné strany a ich predstavitelia boli diskriminovaní a perzekvovaní.[4] Chávez v roku 2013 podľahol rakovine.

Chávezovo miesto zaujal dovtedajší viceprezident Nicolás Maduro. Krajina, ktorej príjmy sú výrazne závislé na cenách ropy sa dostala v nasledujúcom období do veľmi ťažkej ekonomickej situácie. V januári 2016 bola venezuelská vláda nútená vyhlásiť stav núdze v ekonomike krajiny.[5] V krajine už dlhšiu dobu chýbajú základné životné potreby, lieky aj potraviny a situácia sa medzi rokmi 2016-2019. V januári 2019 v krajine vypukla prezidentská kríza, kedy po podľa opozície neregulárnych a ňou bojkotovaných prezidentských voľbách a po opätovnom nástupe do funkcie prezidenta socialistu Nicolása Madura Národné zhromaždenie prehlásilo za dočasného prezidenta svojho predsedu, Juana Guaidá.[6] Toho následne za hlavu štátu uznalo viac než 50 štátov sveta.[7] Madurov režim zablokoval hraničné priechody a bránil Guaidóovej administratíve, teda opozícii, v distribúcii humanitárnej pomoci do krajiny napriek katastrofálnej inflácii a nevyhovujúcim životným podmienkam v krajine, ktorú boli nútené opustiť státisíce ľudí kvôli nedostatku jedla či liekov. V roku 2019 žili v zahraničí viac než 3 milióny venezuelských migrantov, prevažná väčšina v susedných krajinách, čo je najväčší exodus v histórii Latinskej Ameriky.[8]

Úbočie stolovej hory Roraima.

Caracaské metro na zástavke Plaza Venezuela.

Venezuela je spojená so svetom primárne sústavou letísk, vrátane letiska Simóna Bolívara v Maiquetíi blízko Caracasu a letiska La Chinita pri Maracaibe a námorných prístavov - v La Guaire, Maracaibe a Puerto Cabello. Na juhu a východe krajiny sa rozkladá Amazónsky dažďový prales, ktorý v tejto oblasti limituje cezhraničnú prepravu. Na západe za nachádza 2213 km dlhá prevažne horská hranica s Kolumbiou. Rieka Orinoko je splavná oceánskymi plavidlami do vzdialenosti 400 kilometrov do vnútrozemia a spája priemyselné mesto Ciudad Guyana s Atlantickým oceánom.

Venezuela má obmedzenú sieť železníc, pričom neexistujú železničné spojenia so susednými krajinami. Vláda Huga Cháveza sa pokúšala neúspešne expandovať sieť železníc, čo vyústilo do dlžoby Venezuely pre spoločnosť China Railway vo výške asi 500 miliónov USD.[12] Veľké mestá v krajine majú systémy metra; v súčasnosti sú v prevádzke 4 systémy, pričom najstaršie v krajine je caracaské, ktoré funguje od roku 1983. Maracaibské, los tequeské a valencijské metro boli otvorené v roku 2006 a systém metra Guarenas / Guatire je vo výstavbe od roku 2007, pričom hoci malo byť hotové v roku 2012, v roku 2019 bolo stále nedokončené.[13] Dĺžka cestnej siete v krajine činí takmer 100 000 kilometrov, čo krajinu stavia na 45. miesto na svete, asi tretina z ciest je spevnená.[14]