Ladomirová

Ladomirová bola súčasťou Šarišskej župy a patrila do okresu Svidník. Leží v severnej časti Nízkych Beskýd v doline potoka Ladomirky. Terén chotára je členitý, dolinami menších potokov rozrezaný povrch chotára tvoria súvrstvia flyšu, náplavy štrkov a pieskov a svahové hliny. Zalesnený je len vo východnej a severnej časti (buk, hrab a breza).

Obec bola založená v časoch valašskej kolonizácie na zákupnom práve v roku 1427 a nebola zdanená. Z miestnej pevnôstky, premenenej neskôr na kaštieľ, v stredoveku kasteláni spravovali východnú časť hradného panstva Makovica.

V druhej polovici 14. storočia Cudarovci, majitelia Makovice, zintenzívnili aj po roku 1364 kolonizáciu svojho panstva takisto na základe modifikovaného nemeckého práva. Svoj majetok rozširovali a obohacovali ďalším osídľovaním alebo novozakladaním osád, dokonca tak intenzívne, že sa dostali do finančných ťažkostí a v roku 1414 časť svojho panstva zálohovali Jánovi Bubekovi z Plešivca. Zálohované boli aj novovzniknuté osady medzi ktoré patrila aj Ladomirová. V rokoch 1415-1416 bola majetková dražba územia a sídla makovického panstva potvrdená donáciou Kráľa Žigmunda a Jágerskou kapitulou.

Stredoveké panstvo Makovica sa neskôr rozdelilo na tri obvody – hradný (zborovský), kurimský a ladomirský. Podstatný a strategický význam mal ladomirovský obvod, dnešnej Ladomirovej. Preto z Makovice vychádzali podnety na osídľovanie územia na východ a sever od tejto obce.

Cez obec viedla obchodná cesta z Potisia do Poľska. Pred rokoch 1458 sa už v Ladomirovej vyberali kráľovské mýta na mýtnej stanici na novom obchodno-vojenskom prechode do Poľska cez Dukliansky priesmyk, ktorého význam narastal od polovice 15. storočia. Kaštieľ sa spomína ako castellum.

V druhej polovici 15. storočia a na začiatku 16. storočia ho mali v držbe bohatí magnáti z Rozhanoviec. Podobu kaštieľa dnes už nepoznáme. O obchodnej frekventovanosti krajinskej cesty svedčí aj novší nález nádoby s asi piatimi zlatými dukátmi kráľa Mateja Korvína (jeden kus je v zbierke Múzea Ukrajinskej a rusínskej kultúry vo Svidníku pod prírastkovým číslom 11/78).

V 15. storočí bola najvýchodnejšou a najsevernejšou dedinou v doline Ladomirky, Šarišskej župy. Vtedy tu Cudarovci postavili kaštieľ, ktorý jestvoval aj v 16. storočí.

Obec Ladomirová je spomínaná v hramote – nariadení Pavla Rákociho (od roku 1626 išpana-župana Šariša a Turne) z 30. decembra 1624, kde vyhlásil privilégium, ktorým oslobodil od robôt na panskom kňaza – biľca z obce Ladomir. Namiesto povinných robôt má platiť ročne na sviatok sv. Michala archanjela 10 florénov a jednu kožku z kuny.

Od 18. a 19. storočia tu mali majetky Ladomírskovci.

V roku 1600 mala usadlosť 16 obývaných poddanských domov, obydlie šoltýsa, mlyn, mýtnicu, kostol, faru, školu a kaštieľ. V roku 1787 mala obec 102 domov a 720 obyvateľov, v roku 1828 128 domov a 946 obyvateľov, v roku 1942 mala 164 domov a 879 obyvateľov (v tom čase bola počtom obyvateľov najväčšou obcou okresu Svidník), ktorí sa živili roľníctvom, chovali dobytok a pracovali v lesoch.

Historická zástavba v obci a výstavba sedliackych obydlí bola budovaná popri cestnej komunikácii a typologicky ju je možné zaradiť, že ma charakter nepravidelnosti rozmiestnenia jednotlivých domov.

Až do začiatku druhej svetovej vojny v obci boli len zrubové domy s maštaľou a šopou pod spoločnou vysokou valbovou slamenou strechou. Pri obnove vojnou zničených domov boli už budované tehlové murované domy s viacerými izbami, ktoré stále ešte majú charakter zrubových stavieb. Koncepcia výstavby rodinných domov a dediny, začína sa meniť až v 60. rokoch 20. storočia.

Ešte začiatkom 20. storočia v obci bolo rozšírené tkanie plátna, pletenie kočov, výroba drevárskeho náradia.

Po prvej svetovej vojne sa v obci usadili ruskí emigranti (pravoslávni mnísi), ktorí tu v roku 1923 postavili pravoslávny chrám sv. archanjela Michala.

Na jeseň 1944 sa pri obci odohrala veľká tanková bitka Karpatsko-duklianskej operáciej. Ladomirová bola oslobodená 26. novembra 1944. V tom čase v miestnom hostinci „U Gajdoša“ 11. decembra 1944 naposledy dirigoval vojenský hudobný koncert Vít Nejedlý. Na pripomenutie týchto chvíľ je umiestnená pamätná tabuľa. Obec bola takmer celá zničená, po oslobodení znovu vystavaná.

Štátny majetok bol založený v roku 1954. V 90. rokoch 20. storočia činnosť v prosperujúcom štátnom majetku bola ukončená. Väčšina obyvateľov pracovala v priemyselných závodoch vo Svidníku.

Obyvatelia pracovali väčšinou v poľnohospodárstva a v lesoch.

Historický názov obce sa vyvíjal nasledovne:

• Ladomir, Ladomirowa – 1773
• Lademér – 1786
• Ladomér, Ladomírowá – 1808
• Ladomér – 1863 – 1902
• Ladomérvágása – 1907 – 1913
• Ladomirová, Ladomirovce – 1920
• Ladomirová od roku 1927 až do dnešných dní.

V roku 1869 Ladomirová mala 811 obyvateľov, v roku 1880 – 816 obyvateľov, v roku 1890 – 751 obyvateľov, v roku 1900 – 749 obyvateľov, 1910 – 836 obyvateľov, 1921 – 719 obyvateľov, v roku 1930 – 791 obyvateľov, v roku 1940 – 879 obyvateľov, v roku 1948 – 599 obyvateľov, v roku 1961 – 720 obyvateľov a v roku 1970 – 792 obyvateľov.

V obci sa v 90. rokoch 20. storočia nachádzali najčastejšie priezviská týchto rodín:

Babej, Berežny, Bodnár, Bojčik, Bučko, Burjak, Bzik, Cino, Cina, Čajka, Čipčovský, Čonka, Demeter, Derco, Drotár, Ducár, Dzvinčuk, Džurban, Ečeryová, Fedák, Ferenc, Gajdoš, Gerek, Goga, Haluška, Hanák, Homza, Horochonič, Horváth, Jesenský, Jurčišin, Konfederák, Kucirka, Kudla, Kušnier, Ladomerský, Lažová, Macko, Marčišin, Mikitka, Mňahončák, Moroz, Mucha, Nic, Oleár, Omaska, Pasnišin, Sabó, Siňár, Skirka, Sivák, Sovič, Suvák, Šafran, Škurla, Štefanco, Teľatník, Vanca, Varga, Zajac, Zápotocký, Žák, Želizňák, Žižák.

Na dôležitom cestnom ťahu smerom na Dukliansky priesmyk dali Cudarovci z hradu Makovica- Zborov postaviť "kaštieľ", a to nielen kvôli stráženiu, ale aj vyberaniu mýta. Písomne sa prvý raz spomína v roku 1458 ako castellum. V druhej polovici 15. storočia a na začiatku 16. storočia ho mali v držbe bohatí magnáti z Rozhanoviec. O obchodnej frekventovanosti krajinskej cesty svedči i novší nález nádoby s asi piatimi zlatými dukátmi kráľa Mateja Korvína (jeden zachránený kus je v zbierke Múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku).

V obci sa nachádza drevená cerkov so zvonicou z roku 1742, zasvätená svätému Michalovi archanjelovi. Bola postavená bez jediného klinca.

V čase druhej svetovej vojny bola poškodená pravá strana ikonostasu a zreštaurovali ju v roku 1946. Cerkov bola znovu poškodená v roku 1957, keď pri prírodnej búrke spadla lipa. Cerkov je od roku 1968 národnou kultúrnou pamiatkou a od 8. júla 2008 zapísaná v Zozname svetového kultúrneho dedičstva.

V areáli cerkvi na južnej strane je drevená zvonica stĺpikovej konštrukcie z vonkajšej strany zabezpečená vertikálnymi smrekovými doskami. V taktiež bola poškodená pádom lipy a znovu ju zrekonštruovali do pôvodného stavu.

Cerkov je zrubový trojpriestorový sakrálny objekt. Veža cerkvi dominuje nad babincom. Veže i stupňovité dvojpodlažné stanové strechy nad svätyňou sú ukončené tzv. šindľovými „makovičkami“ s kovanými kovovými krížmi. Pozoruhodnú charakteristiku sakrálneho komplexu určuje exteriérová stupňovitá dynamická strecha, ktorá je pokrytá šindľom. Tento typ strechy je prototypom pre cerkvu v Miroli a Hunkovciach. Zrub i podvežné priestory sú v exteriéri upravené vertikálnymi smrekovými doskami s lištami. Na západnej strane lode je malý chór s dreveným parapetom.

V prednej časti oplotenia objektu sa zachovala časť palánku - drevenej trámovej ohrady so šindľovou strieškou a taktiež vstupná bránička s nízkou ihlanovou strieškou pokrytou šindľom.

Umelecky hodnotný je ikonostas a oltár, ktorý pochádza z polovice 18. storočia. Päťradová polychrómovaná drevená architektúra je vyplnená ikonami. V hlavnom rade ikonostasu sa nachádzajú ikony sv. biskupa Mikuláša, Bohorodičky Hodigetrie, Ježiša Krista Učiteľa a svätého archanjela Michala. V druhom rade sú ikony s obsahom hlavných cirkevných sviatkov v strede, ktorého je ikona Poslednej večere. V treťom rade sú ikony s jednotlivými apoštolmi. V strede s ikonou Pantokratora. V štvrtom rade je šesť medailónom v ktorých sú vyobrazené dvojice postáv. Uprostred radu je zobrazené Ukrižovanie s Bohorodičkou a sv. evanjelistom Jánom. V piatom rade sú ikony Kristus vstal z mŕtvych, pod 2. a 3. ikonou sú zobrazení cherubíni a 4 ikonou byzantská cisárovná Helena a cisár Konštantín s krížom. Okrem toho je tu niekoľko ikon a ostatných bohoslužobných predmetov zapísaných v zozname kultúrnych pamiatok.

V roku 1924 bol postavený monastier – kláštor s cirkevnou tlačiarňou Jova Počajevského. Monastier mal veľkú knižnicu a bol významným strediskom vzdelanosti vo Svidníckom okrese. Monastier pôsobil až do jesene roku 1944, keď bol zničený, pri vojenských operáciách. Okrem cirkevných kníh sa tu vydávali knihy rôzneho žánru a periodiká. Po vojne mnoho mníchov emigrovalo do USA.

Pri kláštore pôsobil 60-členný zmiešaný cirkevný spevokol.

Vojenské pohrebisko 200 pochovaných vojakov Ruskej armády z prvej svetovej vojny. Kaplnka bola postavená v 30. rokoch 20. storočia

Vojenské exponáty z Údolia smrti, kde sa odohrala najväčšia tanková bitka na Slovensku.

• Anton Hodinka (* 12. január 1864 – † 15. júl 1946) – rusínsky historik
• Metropolita Laurus (* 1. január 1928 – † 16. marec 2008) - biskup Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí, metropolita Východnej Ameriky a New Yorku.

• KROPILÁK, Miroslav, ed. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1977. s. 86.
• DROBŇÁK, M.: Zborník z konferencie Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch (www.kvhbeskydy.sk, 21.01.2008)
• DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné : Redos, 2007, 86 s. ISBN 978-80-969233-3-5.
• Ďurina Marián: Zanedbané vojnové cintoríny z 1. svetovej vojny, In.: Bojovník č. 23, 24, 25/2010 str. 10
• SLEPCOV, I.: Miznúce stopy histórie, In: Dukla, č. 7, VIII. Ročník, Svidník, 11. februára 1998, str. 5
• SLEPCOV, I. Vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny na východnom Slovensku. In Vojenská história, roč. 7, 2003, č. 2, s. 70.
• SLEPCOV Igor: Z histórie karpatskej ofenzívy Ruských vojsk v rokoch 1914 -1915, In.: Vojenská história 2/2000, ročník 4 str.5
• ŠUMICHRAST Peter: Nemecké vojnové hroby na území Slovenska 1.časť In: VOJENSKÁ HISTÓRIA, 3/2010, str. 88
• Turik Radoslav: Vedecká konferencia na tému Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch; (www.kvhbeskydy.sk, 12.12.2007); Klub vojenskej histórie Beskydy Humenné.
• Michal Slivka, Adrián Vallašek: Hrady a hrádky na východnom Slovensku, Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1991, str. 149.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ladomirová

• http://www.ladomirova.sk oficiálna webová stránka obce Ladomirová