Cyperské kráľovstvo

V roku 1185 na Cyprus z arménskeho väzenia pricestoval Izák Komnénos, pravnuk byzantského cisára Jána II. Na Cypre sa Izák s falošnými dokladmi predstavil ako nový guvernér menovaný cisárom a s pomocou armády sa zmocnil moci, čím sa stal de facto nezávislým vládcom. Izákova vláda trvala až do roku 1191, keď ostrov dobyl anglický kráľ Richard I. na svojej ceste do Svätej zeme. Dobytím Cypru križiakmi malo za následok príchod latinského vplyvu do oblasti.[1] Richard ostrov nevrátil pod moc Byzantskej ríše, ale predal za 100 000 bezantov templárskemu rádu. Templárska vláda nad ostrovom však bola pomerne nešťastná a po povstaní Cyperčanov na Veľkú noc v roku 1192, sa rád sa nakoniec z ostrova stiahol, a požiadal Richarda I. o anuláciu kúpy. Richard preto po neúspechu tretej križiackej výpravy vládu na ostrove prenechal bývalému jeruzalemskému kráľovi Guyovi z Lusignanu, ktorý sa tým stal prvým cyperským kráľom.[2] V roku 1194, po Guyovej smrti sa kráľom stal jeho brat Amaury, ktorý korunu získal od rímsko-nemeckého cisára Henricha VI.[1] Amaury pokračoval v rozvoji feudálnej štruktúry kráľovstva a udelil na ostrove panstvá viacerým latinským rytierom. Začala sa výstavba nových hradov západného typu a rozvinula sa katolícka cirkevná hierarchia na čele s biskupom v Nikózii, ktorá sa stala hlavným mestom. v roku 1197 bol Amaury zvolený aj za jeruzalemského kráľa.[3] Po Amauryho smrti únia kráľovstiev skončila a moc v kráľovstvách získal rod Ibelinovcov, ktorého členovia vládli ako regenti neplnoletých panovníkov.

Až do piatej križiackej výpravy žilo kráľovstvo s moslimskými krajinami v mieri. Cyperčania sa následne zúčastnili dvoch ťažení do egyptskej Damietty (neúspešného v rokoch 1219 – 1221 a úspešného v 1249). Až do konca výprav sa Cyprus naďalej zapájal do križiackych bojov o Orient.[3]

Za vlády Huga III. si Cyperské kráľovstvo prisvojilo aj titul jeruzalemskej koruny a oficiálny názov kráľovstiev v personálnej únii sa zmenil na Kráľovstvo Cypru a Jeruzalema. V roku 1291 mamlúci dobyli Akkon a Jeruzalemské kráľovstvo zaniklo. Cyprus sa preto stal hlavným obchodným centrom pre obchod s Orientom a začali doň utekať kresťania z moslimami dobytej Sýrie a Palestíny.[3]

Po tom, čo v roku 1393 bez dedičov zomrel Levon V. Lusignan, posledný latinský kráľ Malej Arménie, sa cyperský kráľ Jakub I. prehlásil arménskym kráľom. Šlo však o de facto prázdny titul a jeho jediným ziskom bola prístavná pevnosť Korykos v Malej Arménii.[3][4] Oficiálny titul kráľovstiev v personálnej únii znel Kráľovstvo Cypru, Jeruzalema a Arménie.

V 14. storočí sa Cyprus pre obchodné záujmy talianskych mestských štátov dostal pod vplyv Janova a Benátok a moc kráľov začala upadať. Spočiatku sa darilo najmä Janovu, ktorý v roku 1372 porazil Benátky. V roku 1374 následne Janovčania s podporou cyperských obyvateľov vtrhli do pevností Famagusta a Nikózia, a vymohli si od Cypru 90 rokov trvajúce privilégiá, ktoré republike zabezpečili obchodnú hegemóniu.[3] V roku 1426, za vlády Janusa sa navyše Cyprus po invázii mamlúckeho sultána Barsbaja dostal do podriadeného postavenia aj voči mamlúkom, ktorým sa kráľovstvo zaviazalo platiť ročný tribút 8000 florénov. Nikózia bola vyplienená a Cyprus zaplatil jednorázový poplatok 200 000 florénov.[3]

V roku 1448 padol do rúk Karamanu arménsky prístav Korykos a do ďalších bojov sa ostrovný štát dostal po tom, čo na trón nastúpila kráľovná Šarlota. Jej nevlastný brat Jakub II. ju s mamlúckou pomocou vyhnal a ujal sa trónu. Aby sa zbavil janovského tlaku, vzal si kráľ za ženu Benátčanku Katarínu Cornaro.[3]

Po tom, čo v roku 1474 zomrel neplnoletý kráľ Jakub III., sa moci ujala jeho matka, predtým regentka Katarína Cornaro. Ostrov sa dostal pod výrazný vplyv Benátok, ktoré ostrovu poskytli pomoc proti rozpínavej moci Osmanskej ríše. Po tom, čo sa v roku 1488 pred Fatmagusou objavila osmanská flotila,[3] Katarína ostrov odovzdala Benátskej republike. 26. februára 1489 sa Benátčania ujali ostrova a vyslali k Osmanom správu o udalosti.[5] Cyperské kráľovstvo tak po takmer 300 rokoch zaniklo.

Podobne ako v Jeruzalemskom kráľovstve, aj na Cypre fungoval tzv. Vysoký dvor (Haute Cour/Cour de liges), ktorý disponoval zákonodarnou, výkonnou i súdnou mocou. Na jeho čele stál cyperský kráľ. Krajina však bola viac feudalizovaná ako Jeruzalem a moc orgánu preto nebola podobne silná ako v Jeruzaleme, naopak veľkú moc mal kráľ. V kráľovstve existovali typické európske tituly ako senešal, komorník, kancelár, zvláštnym titulom bol tzv. grand bailli pre civilné záležitosti. Z vojenských hodností sa uplatňovali pozície maršala, konstábla a grand turcoplier (veliteľ ľahkej jazdy).[3]

Významné postavenie v kráľovstve mali mestá Nikózia (hlavné mesto) a Famagusta. Na ich čele stáli vikomti, ktorým pomáhali mactasibsi. Najmä Famagusta sa stala medzinárodným prístavom, ktorý spájal veľké európske krajiny s Orientom, a preto v nej významný vplyv mali západné krajiny.[3]

Na vrchu spoločnosti stála malá vrstva aristokratov na čele s kráľom. Príslušníci šľachty pochádzali najmä zo starých francúzskych rodov. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patrili Ibelinovia, či rod de Nores. Druhú privilegovanú vrstvu (tzv. fondachi) tvorili zahraniční obchodníci - najmä z Janova a Benátok, ale aj z územia Provensálska, či Katalánska, ktorí postupne získavali väčší a väčší vplyv. Pôvodné grécke ortodoxné obyvateľstvo malo horšie postavenie. Prislúchalo buď medzi slobodné vrstvy lefterov alebo perpiriarov, alebo medzi neslobodnú vrstvu paricov, ktorými bola väčšina obyvateľstva).[3][6] Okrem Grékov na ostrove žila aj arménska, a neskôr aj maronitská menšina. Väčšina z nich na Cyprus prišla zo Sýrie a Libanonu v 14. storočí.

Z cirkevného hľadiska existovala dvojitá štruktúra cirkevných úradov, katolícke a pravoslávne, na čele cirkvi však od roku 1196 stál jeden latinský biskup so sídlom v Nikózii. Podriadenie gréckych ortodoxných duchovných latinskému biskupovi v roku 1260 ustanovil aj pápež Alexander IV. vo svojej bule Constitutio Cypria.[3]

• Guy z Lusignanu (1192 – 1194)
• Amaury I. (Cyprus) (1194 – 1205)
• Hugo I. (Cyprus) (1205 – 1218)
• Henrich I. (Cyprus) (1218 – 1253)
• Hugo II. (1253 – 1267)
• Hugo III. (1267 – 1284)
• Ján I. (1284 – 1285)
• Henrich II. (1285 – 1306) – prvýkrát
• Almerich (1306 – 1310) – regent a uzurpátor
• Henrich II.(1310 – 1324) – druhýkrát
• Hugo IV. (1324 – 1359)
• Peter I. (1359 – 1369)
• Peter II. (1369 – 1382)
• Jakub I. (1382 – 1398)
• Janus (1398 – 1432)
• Ján II. (1432 – 1458)
• Šarlota (1458 – 1464) – od roku 1459 spolu s manželom Ľudovítom Savojským
• Jakub II. (1464 – 1473)
• Jakub III. Pohrobok (1473 – 1474) – vládla jeho matka - regentka Katarína Cornaro
• Katarína Cornaro (1474–1489)

• 
  Znak Cyperského kráľovstva
• 
  Erb Lusignanov ako kráľov Cypru
• 
  Znak Kráľovstva Cypru a Jeruzalema
• 
  Znak Kráľovstva Cypru, Jeruzalema a Arménie po roku 1393
• 
  vľavo cyperský bezan, zlatá minca odvodená z byzantského hyperpyronu, vpravo strieborný cyperský groš
• 
  medený tanier z Cypru s cyperským erbom
• 
  Guy de Lusignan, prvý cyperský kráľ
• 
  Pevnosť Pafos z roku 1391
• 
  Hrad Kolossi
• 
  Františkánsky kostol vo Famaguste
• 
  Larnaka
• 
  Katarína Cornaro, posledná cyperská panovníčka

• tretia križiacka výprava
• Jeruzalemské kráľovstvo
• Antiochijské kniežatstvo
• Tripoliské grófstvo
• Edesské grófstvo

• cyperskí panovníci a dejiny ich vlády (anglicky)