Arménske kráľovstvo v Kilikii

V roku 1187 sa kilikijským kniežaťom stal Levon II. Vďaka jeho vojenským a diplomatickým úspechom sa mu krajinu podarilo nielen ubrániť proti útokom okolitých moslimských a križiackych krajín, ale svoje panstvo aj ďalej rozšíril. Udržiaval dobré vzťahy so západnými cisármi - Fridrichom I. a jeho synom Henrichom VI., ktorým poskytol pomoc v priebehu tretej križiackej výpravy, ale aj s Pápežským štátom. Vďaka priateľským vzťahom a prísľubu cirkevnej únie sa mu podarilo vyjednať povýšenie kniežatstva na kráľovstvo. Korunovácia Levona II. za kráľa sa tak uskutočnila na arménske ortodoxné Vianoce, 6. januára 1198. Korunovácie sa zúčastnili pápežskí aj nemecko-rímski vyslanci, mohučský arcibiskup Konrád, ale aj sýrsky jakobitský biskup a arménsky katolikos Grigor Abirad. Korunu Levon získal od rímsko-nemeckého cisára Henricha VI.[4]

Levon II. bol úspešným diplomatom a panovníkom, ktorý aktívne dokázal zasahovať i do diania v okolitých krajinách. Často mu bol už jeho súčasníkmi prisudzovaný titul "Veľký". V krajine a v arménskej cirkvi sa snažil zaviesť viaceré západné prvky. Na území krajiny sa vďaka pápežskému vplyvu takisto usadili križiacke rytierske rády johanitov a teutónskych rytierov. Ekonomicky sa krajine darilo vďaka obchodu s talianskymi mestskými štátmi, hlavnou exportnou komoditou Kilikie bolo drevo.[5][6]

Významnú úlohu v nasledujúcom období v dejinách kráľovstva zohrávalo Antiochijské kniežatstvo. Po smrti antiochijského kniežaťa Bohemunda III. sa dedičom trónu stal iba trojročný Raimond Ruben, syn dcéry arménskeho vládcu Rubena III. Moc v Antiochii však získal jeho strýko Bohemund IV. z Tripolisu.[7] Odsunutý a vyhnaný Raimond Ruben sa ocitol v Arménii, kde bol kráľom vrúcne prijatý. Následkom jeho vyhnania bola vojna o antiochijské následníctvo. Levon II. v Raimondovom záujme začiatkom 13. storočia viackrát vtrhol do Antiochijska, a keďže nemal v tom čase potomka, ustanovil Raimonda v roku 1211 za dediča krajiny pre prípad, že by iného potomka nesplodil. Okrem Antiochijčanov Levon v Raimondovom mene bojoval aj s Bohemundovými moslimskými spojencami. V roku 1216 sa Arménom podarilo obsadiť Antiochiu a dosadiť Raimonda na kniežací stolec. Levon však následne musel svoje oddiely stiahnuť na sever, kde na hraniciach prebiehal konflikt s rúmskym sultánom Kajkausom, a Raimondova vláda v Antiochii sa rýchlo rozpadla. Knieža sa nemohol opierať o vojenskú silu a po tom, čo si navýšením daní znepriatelil svojich poddaných, musel v roku 1217 z Antiochie utiecť späť do Arménska.[4][8]

V Arménsku sa kráľovi Levonovi II. medzitým v roku 1216 narodila dcéra Izabela a vzťahy medzi Levonom a Raimondom Rubenom sa začali zhoršovať, až nakoniec kráľ za svoju dedičku definitívne určil Izabelu. V roku 1219 Levon zomrel a na trón nastúpila neplnoletá Izabela, za ktorú vládol regent Adam z Bagrasu. Už v roku 1221 bol však Adam v uliciach hlavného mesta zavraždený a regentská moc v krajine prešla na Hethumovca Konštantína z Baberonu. Moc sa pokúsil získať aj Raimond Ruben, ktorý povstal v Tarse. Nezískal však dostatočnú podporu a mesto regentovi Konštantínovi otvorilo brány. Raimond Ruben bol porazený a popravený. Regent Konštantín uzavrel spojenectvo s Bohemundom IV. a Izabela bola vydatá za Bohemundovho štvrtého syna Filipa. Filip, ktorý pochádzal z latinského prostrediasíce musel prestúpiť na arménske kresťanstvo, avšak v novej krajine i napriek tomu nezapadol. V krajine získavali čoraz väčší vplyv a d ôležité posty latinskí antiochijskí Francúzi. Vzťahy medzi Filipom a Arménmi sa vyhrotili, až bol Filip nakoniec v roku 1224 uväznený pre pokus o útek a krádež korunovačných klenotov. Krátko na to bol vo väzení otrávený. Kráľovná Izabela netúžila po vláde a rozhodla sa utiahnuť do kláštora. Na nátlak Hethumovcov však bola prinútená sa druhýkrát vydať za syna regenta Konštantína z Baberonu Hethuma, ktorý bol následne v roku 1226 korunovaný za jej spoluvládcu. Moci v krajine sa tak ujali Hethumovci.[4]

Obdobie vlády Hethumovcov bolo obdobím rozmachu arménskeho umenia, Kristovi nasledovníci v manuskripte Thora Roslina.

Hethum I. musel počas svojej vlády svoju politiku orientovať najmä na západ a sever. Po štvrtej križiackej výprave ešte viac upadla byzantská moc a Rumský sultanát obsadil odľahlé byzantské dŕžavy na juhu Malej Ázie. Sultán Kajkubad I. okolo roku 1233 od Arménov získal časť Antalyjského zálivu, a zaviazal Arménov platiť tribút.[4] Z tohto obdobia sa zachovali aj bilingválne mince, ktoré dokazujú väčší rúmsky vplyv na krajinu.[9]

V štyridsiatich rokoch zo severu prišla nová hrozba v podobe Mongolov. V roku 1243 v bitke pri Köse Dağ porazili Rumský sultanát a sultánova rodina pred Mongolmi utiekla do Malej Arménie. Hethum I. však utečencov odovzdal Mongolom a požiadal chána o spojenectvo a ochranu. V nasledujúcom období viedol Hethum I. s Mongolmi priateľské vzťahy. Najprv mongolské hlavné mesto Karakorum navštívil Hethumov brat Smbat a v roku 1253 mongolského chána v jeho domovine navštívil sám kráľ. V Karakorume, hlavnom meste Mongolskej ríše uzavreli obojstranne výhodnú spojeneckú zmluvu. Arméni následne vďaka mongolskej podpore znovudobyli niektoré staré územia (veľkú časť územia kedysi ovládaného Filaretom Brachamiom) a pod ich závislosť sa dostala aj Antiochia. Arménske vojská zase pomáhali Mongolom dobyť mestá ako Aleppo, Bagdad, či Damask.[10]

Situácia sa zmenila po smrti chána Möngkeho v roku 1259. Mongolská ríša sa decentralizovala a nová mongolsko-perzská ríša Ilchanát ďalej nepokračovala vo vzájomnej pomoci a riešila svoje vlastné problémy v Perzii.[11] V roku 1262 Hethum I. porazil zo severu prichádzajúcich turkických Karamancov, zároveň však musel čeliť aj útokom silnejších mamlúkov na juhu. Vydal sa preto hľadať podporu k Mongolom v Ilchanáte, avšak mamlúci medzitým vtrhli do jeho krajiny a vyplienili bohaté prístavné mestá. Okrem toho v bitkách zabili alebo zajali viacerých Hethumových potomkov. Keď sa Hethum bez pomoci vrátil späť do krajiny našiel svoje panstvo zdevastované. Po tom, čo sa z mamlúckeho Egypta Hethumovi podarilo získať späť svojho syna Levona, kráľ abdikoval a vstúpil do kláštora, kde krátko na to zomrel.[12][13]

Obdobie vlády Levona III. bolo význačné pre rozvoj umenia. Podobne ako jeho otec aj Levon III. svoju politiku opieral o moc Mongolov od ktorých očakával pomoc proti mamlúkom. Pomoc proti moslimom Levon hľadal aj na západe, kde ale prestíž kráľovstva pre mongolskú orientáciu jeho panovníkov upadla. Arménski vyslanci sa zúčastnili koncilu v Lyone (1274), kde požadovali pomoc proti moslimom, a svoje žiadosti viackrát neúspešne opakovali aj v nasledujúcich rokoch.[14] I napriek mongolskej podpore mamlúcky sultán Kalávún v roku 1281 spojené arménsko-mongolské sily pri Homse porazil, a Arméni sa následne v mieri z roku 1285 museli zaviazať platiť mamlúkom vysoký tribút, prepustiť všetkých zajatcov, poskytnúť moslimským kupcom obchodujúcim s mamlúkmi slobodný prechod krajinou a sľúbiť, že nebudú stavať žiadne nové hrady. Ďalšia vláda Levona III. krajine priniesla obdobie pokoja. Boli obnovené vojnami zdevastované mestá a prístavy a darilo sa aj obchodu. V roku 1289 však Levon III. zomrel a na trón nastúpil Hethum II.[15][16]

Marco Polo v prístave Aias (Ayas).

Hethum II. a Gházánovi Mongoli na oslave v roku 1303.

Podobne ako jeho predchodcovia aj Hethum II. udržiaval priateľské vzťahy s Mongolmi a sobášnou politikou sa snažil spojiť aj s Cyperským kráľovstvom a Palaiologovcami v Byzantskej ríši. Po tom, čo v roku 1291 padlo mesto Akko, zostali Arméni v boji proti mamlúkom na pevnine sami. V roku 1293 sa do hlavného mesta Sis z Hromkly napadnutej mamúkmi premiestnilo sídlo arménskeho katolika.[17][16] Kráľ sa snažil hľadať pomoc v západných európskych krajinách, avšak vojenskú pomoc nezískal. V roku 1292 Hethum II. abdikoval v prospech brata Thora, ktorému avšak naďalej pomáhal pri vláde ako spoluvládca. Podľa iných historikov šlo len o dočasné ustanovenie za vládcu počas Hethumovej neprítomnosti v krajine.[16] V roku 1295 totiž Hethum hľadal pomoc u Mongolov v Ilchanáte a v roku 1296 sa spolu s bratom Thorom vydal na diplomatickú misiu do Konštantínopola. Ich absenciu v krajine využil ich ďalší brat Smbat, ktorý sa ujal moci a počas návratu svojich bratov zajal. Thora nechal uškrtiť a Hethuma oslepil. V roku 1298 však Smbatova vláda padla po inom prevrate uskutočnenom jeho ďalším bratom Konštantínom III. Zlá vojenská situácia, mamlúcka ofenzíva a podpora domácich šľachticov umožnili oslepenému Hethumovi utiecť zo zajatia a Konštantína zvrhnúť. Obaja vzbúrení bratia boli následne poslaní do exilu do Konštantínopola. Hethum II. vládol sám až do roku 1303, keď abdikoval v prospech svojho synovca, Thorovho syna Levona IV., a vstúpil do františkánske rádu. Z politiky však ani tentoraz definitívne neodišiel a naďalej sa podieľal na vláde ako regent. V tomto období sa po tom, čo vládca Ilchanátu Mahmúd Gházán prijal islam, zhoršila situácia kresťanov. To sa prejavilo v roku 1307, keď boli Hethum II. a Levon IV. na návšteve mongolského emira Bilarga v Anazarbe spolu s celým sprievodom zavraždení. Príčinami ich vraždy bolo Hethumovo odmietnutie výstavby mešity v Adane a jeho dávnejšia kritika anazarbského emira v liste mongolskéhmu chánovi Öldžejtüovi. Mongolský chán vrahov síce potrestal, avšak situácia kresťanov v Levante sa zhoršovala naďalej.[15][16]

Súdiaci Levon V. (IV.), posledný hethumovský kráľ Arménska.

Po vražde oboch kráľov prešla moc v roku 1307 na Hethumovho brata Ošina. Jeho vláda bola spojená s vnútroštátnou nestabilitou spôsobenou zahraničnými zmenami. Ošin sa snažil udržiavať dobré vzťahy s Mongolmi i západnými krajinami. Na sérii miestnych koncilov spolu so svojimi podporovateľmi opätovne deklarovali ideu cirkevnej únie, za ktorú očakával vojenskú pomoc zo západu. Voči týmto snahám sa už tradične ohradil arménsky klér a samotný pápež neuveril Ošinovým schopnostiam a možnostiam cirkevnú úniu presadiť. Výsledkom neúspešných rokovaní bola konfiškácia majetku johanitského rádu. Neskôr sa Ošin síce pokúsil s johanitmi vyjednať návrat ich majetku výmenou za vojenskú pomoc, bol avšak odmietnutý.[18] V roku 1320 bol následne Ošin otrávený rovnomenným arménskym šľachticom Ošinom z Koryku, ktorý sa zároveň prehlásil regentom za maloletého Levona V. Ošin z Koryku taktiež uväznil a následne zavraždil kráľovu sestru Izabelu, vdovu po cyperskom kráľovi Amaurym a jej synov, a Levona oženil so svojou dcérou Alicou. Po tom, čo Levon V. v roku 1329 dospel a ujal sa vlády, sa však svojej manželky a tesťa zbavil, a za ženu si vzal Konštanciu Aragónsku, vdovu po cyperskom kráľovi Henrichovi II.[19]

V tomto období zanikla mongolská ríša Ilchanát a pre storočnú vojnu v Európe sa Kilikia ocitla ešte vo väčšej izolácii. Napriek tomu sa pomerne dobre darilo arménskemu obchodu s Európou a prekvital najmä prístav Aias (dnešný Yumurtalık). Obchodným a mocenským súperom naďalej zostávali mamlúci, čo viedlo k ďalším bojom a porážkam Kilikie. V roku 1322 Aias padol a o rok neskôr bol Levon prinútený podpísať nevýhodný mier, ktorý znamenal stratu polovice výnosov z prístavného obchodu a platbu pravidelného tribútu vo výške 1,2 milióna strieborných dirhamov. Levon presadzoval silme prozápadnú a prokatolícku politiku. Vymieňal vysokých arménskych úradníkov za katolíkov a viazal krajinu na Cyprus a Západ, kde sa snažil oživiť myšlienky križiackych výprav. Jeho politika mu však priniesla nepopularitu u arménskych šľachticov a ako porušenie mierových dohôd a zámienka novej vojny bola chápaná aj mamlúkmi, ktorí na Arméniu opätovne zaútočili, a prinútili kráľovstvo sa od západu izolovať. Levon V. však porušil aj tieto zmluvy a obnovil rokovania s pápežom, čo vyústilo do vzbury miestnych šľachticov a Levonovej vraždy v roku 1341. Keďže Levon nezanechal žiadneho legitímneho následníka, vláda hethumovskej dynastie sa skončila.[19][20]

Arménski šľachtici korunu najprv ponúkli Jánovi Lusignanovi, synovi zavraždenej cyperskej kráľovnej Izabely. Ján však nebol najmladším preživším synom a ponuku preto prenechal svojmu bratovi Guyovi, ktorí slúžil v Byzantskej ríši. Guy sa v roku 1342 dostal do Arménie, kde začal vládnuť pod menom Konštantín. Pre svoju katolícku orientáciu však podobne ako predtým Levon V. nebol miestnymi šľachticmi srdečne prijatý a v roku 1344 bol preto zvrhnutý a spolu s tromi stovkami francúzskych latinských šľachticov zavraždený.[21] Moci sa ujal jeho synovec Konštantín V., ktorý následne vládol až do roku 1363, a prežil aj svojich dvoch synov. Jeho vláda je spojená s bojmi s Karamanským sultanátom na severe a mamlúkmi na juhu. Pomoc Arméni hľadali u Cyperčanov, ktorým ponúkli prístav Korykos, a vďaka ktorým sa kresťanským silám podarilo obsadiť posledný arménsky územný zisk - Antalyu. Naopak neúspešné boli boje na mamlúckej hranici, kde už za vlády vlády postupne Arméni prišli o mestá Adanu a Tarsus, či pevnosť Aias.[22] Arméniu v tomto období zasiahla aj Čierna smrť, veľké škody však napáchala aj mamlúkom.[21]

Hlavné mesto Sis.

Náhrobok Levona VI. (V.), Bazilika Saint-Denis, Paríž

Po smrti Konštantína V. na trón nastúpil jeho bratranec Konštantín VI. Spojencom Arménska naďalej zostal Cyprus, ktorý sa pokúsil zaútočiť na mamlúcku Alexandriu. Neúspešný útok mamlúci pomstili a v roku 1369 bol cyperský kráľ Peter I. zavraždený. Konštantín VI. chcel s mamlúkmi vyjednať kapituláciu, avšak v roku 1373 bol zavraždený. Novým panovníkom bol korunovaný jeho príbuzný Levon VI. Nového kráľa ale neprijali všetci a za pretendenta sa prehlásil moslimský Hethumovec Ašot, ktorý vyrastal v Káhire. V krajine navyše vládol chaos a mamlúcke vojská postupne v rokoch 1373 – 1375 obsadili všetky arménske pevnosti, vrátane hlavného mesta Sis.[23] Moci na území Kilikie sa ako mamlúcki guvernéri ujali Ramazanovci.[21] Levon VI. sa síce v Európe pokúšal získať podporu pre obnovenie kráľovstva, avšak pomoc nezískal. V roku 1393 zomrel v exile v Paríži a jeho de facto prázdny kráľovský titul prijal cyperský kráľ Jakub I. Kráľovstvo bez územia sa tak stalo súčasťou dovtedajšej únie Cyperského kráľovstva a Jeruzalemského kráľovstva.[21][24]