Rád mečových bratov
Rád mečových bratov (lat. Fratres militiae christi) známy aj pod názvami Rytieri meča alebo Livónsky rád alebo Livónski rytieri zohral úlohu pri šírení kresťanstva v Livónsku (dnes súčasťou Lotyšska a Estónska). Rád mečových bratov bol založený v roku 1202 a zanikol v roku 1561.
| Dejiny Lotyšska |
 |
Heraldika
Červené skrížené meče a kríže v bielom poli.
Dejiny
Rád mečových bratov bol založený v roku 1202 v Rige podľa vzoru Rádu templárov ríšskym biskupom Albertom von Buxhoevden. Pápež Inocent III. ho v roku 1204 potvrdil a prikázal mu poslušnosť voči biskupom (čo rád ignoroval)[chýba zdroj]. Na čele Rádu mečových bratov stál doživotne volený veľmajster. Okrem rytierov, ktorí mali pochádzať z ušľachtilého rodu, Rád mečových bratov zjednocoval vojakov, mníchov a remeselníkov. Hlavným mestom Rádu mečových bratov bolo Viljandi (dnes Estónsko).
Počas niekoľkých rokov si Rád mečových bratov prisvojil celé Livónsko a časť Estónska. Pri ďalšej expanzii sa stále dostával do väčších konfliktov s okolitými baltskými kmeňmi, v roku 1236 utrpel veľkú porážku od spojených vojsk Semigalov a Samogitov neďaleko Šiauliai (v dnešnej Litve). Konflikty existovali aj so Svätou stolicou, ktorá Rádu mečových bratov vyčítala brutálny postup voči pohanom aj voči pokrsteným, a snahu starať sa viac o vlastný majetok ako o šírenie kresťanstva.
V marci 1226 vydal vtedajší pápež Gregor IX. v Rimini Zlatú bulu, ktorou Rád nemeckých rytierov poveril šírením kresťanstva na území pohanských baltských Prusov. Preto došlo k únii Rádu Nemeckých rytierov s Rádom mečových bratov. Túto úniu potvrdil pápež Gregor IX. listinou Za zjednotenie dvoch Rádov z 30. mája 1237. Rád mečových bratov napriek tomu expandoval, okolo roku 1290 si prisvojil Kursko.
Po roku 1525 vládol Rád mečových bratov samostatne v Livónsku, po zániku Livónska roku 1561 bol s konečnou platnosťou zrušený a zlúčený s Rádom nemeckých rytierov.
