Dejiny Kuby

Dejiny Kuby sa začínajú odvíjať už v rokoch 10 000 až 8 000 rokov pred Kr., kedy podľa súdu väčšiny dnešných archeológov začalo dochádzať k jej osídľovaniu.[1] Od roku 1511 Kubu kolonizovali Španieli, ktorí tu vládli až do konca 19. storočia. Pôvodní obyvatelia, tvorení väčšinou príslušníkmi taínského etnika, boli z veľkej časti vyhubení Európanmi v priebehu prvých rokov osídľovania ostrova, ich zvyšná časť pravdepodobne prežívala na ostrove ešte v 2. polovici 19. storočia.[2]

Budova havanského Kapitolu, postavená v roku 1929, ktorá bola do konca 50. rokov 20. storočia sídlom kubánskeho parlamentu. Dnes v nej pracuje Kubánska akadémia vied.
Mapa španielskych kolónií v Západnej Indii od Hermana Molla z roku 1736

V prvých desaťročiach španielskej kolonizácie bola Kuba skôr zásobovacou základňou jeho ostatných kolónií. Neskôr, v 2. polovici 16. storočia sa stala prostredníctvom Havany dôležitým dopravným a obchodným strediskom na ceste z ostatných zámorských území Španielskej koruny. K celkovému rozvoju ostrova a zvyšovaniu počtu jeho obyvateľov začalo dochádzať v súvislosti s nárastom pestovania tabaku a cukrovej trstiny od začiatku 18. storočia. Cukrovarníctvo bolo potom v 19. a 20. storočí najdôležitejším odvetvím kubánskej ekonomiky.[3] Hospodársky rozvoj bol spojený okrem iného s využitím otrokov, dovážaných sem z Afriky, ako hlavného zdroja pracovnej sily. V polovici 19. storočia tvorilo černošské obyvateľstvo viac ako 50 % ľudí na ostrove.[4] Jeho začlenenie do politického života Kuby (otroctvo tu bolo zrušené v roku 1889) malo veľký vplyv na oslobodenie ostrova spod španielskej nadvlády.[5][6]

Od začiatku 19. storočia silnelo kubánske hnutie za nezávislosť. Jeho stúpencom nevyšiel v 40. a 50. rokoch plán na pripojenie k Spojeným štátom a neúspechom skončili aj všetky rokovania so Španielmi. Roku 1868 začali Kubánci za svoju samostatnosť bojovať a dočkali sa jej za pomoci Spojených štátov po skončení španielsko-americkej vojny. Nasledovalo krátke obdobie, počas ktorého Spojené štáty Kubu vojensky okupovali a úplnej samostatnosti sa tak dočkala až 20. mája 1902. Pokusy o budovanie stabilnej demokracie boli zabránené niekoľkými diktatúrami, pričom viaceré z nich boli podporované Spojenými štátmi, ktoré pokračovali v snahe o uchovanie podstatného ekonomicko-politického vplyvu na Kube. Od roku 1956 prebiehali na Kube ozbrojené boje, počas ktorých, na začiatku roka 1959, ostrov ovládlo Hnutie 26. júla pod vedením Fidela Castra. V krajine bol zavedený komunistický systém, na ktorého čele stál Fidel Castro ako diktátor. Od jeho odchodu v roku 2006, riadi štát jeho brat Raúl Castro, ktorý pokračuje v politike svojho predchodcu. V súvislosti s rozpadom Sovietskeho zväzu v roku 1991 boli v krajine zavedené mierne ekonomické reformy v prospech trhového hospodárstva.

Predkolumbovské obdobie
Rekonštrukcia taínskej dediny

Osídľovanie Kuby v rokoch 10 000 pred Kr. až 8 000 pred Kr. bolo podľa bádateľov umožnené zmenami výšky hladiny mora, v dôsledku ktorých v období 13 000 – 8 000 pred Kr. vyzerala karibská oblasť úplne inak.[1] Ľad utvorený v chladnom období doby ľadovej spotreboval veľké množstvo vody a došlo tak k poklesu morskej hladiny asi o 85 metrov.[7] V dôsledku toho bola Kuba od okolitých ostrovov alebo vnútrozemia vzdialená zhruba 20 kilometrov a príchod ľudí uľahčovali aj malé ostrovčeky okolo nej.[1]

Prví obyvatelia prichádzali zo severu cez Bahamy a na dnešnom území Kuby zanechali len málo stôp. Spočiatku sa živili hlavne lovom, čo dokazujú archeologické nálezy dokonalých hrotov šípov a oštepov, neskôr spestrili svoj jedálniček zberom morských plodov. Ďalšia vlna migrácie je zaznamenaná približne pred 4 500 rokmi. Títo noví usadlíci sa už živili rybolovom a boli oveľa šikovnejší. Archeológom zanechali mnoho stôp v podobe rôznych vyspelejších kamenných nástrojov, napríklad dlát a kladív.[8]

Poľnohospodárstvo sa na Kube objavilo už v polovici prvého tisícročia pred Kr. a bolo spojené s príchodom nových obyvateľov z amerického kontinentu. Ďalšia, vyspelejšia vlna poľnohospodárov prišla z Haiti v prvých storočiach po Kr. Títo Indiáni, patriaci do jazykovej skupiny aruaka, dokázali vyrobiť vypaľované, jednoducho zdobené keramické nádoby dokonalých tvarov, hoci ešte nepoznali hrnčiarsky kruh. V tej dobe sa na Kube už pestovala kukurica, tabak a maniok. Počet obyvateľov pomaly rástol a podľa názoru niektorých historikov žilo na ostrove v čase príchodu Španielov až 200 000 obyvateľov.[9]

Prevládali kmene Taínov, ktorí si pravdepodobne podrobili pôvodné obyvateľstvo a menej vyspelé kmene Sibonejov.[10][11] Tí na začiatku 15. storočia obývali najmä menšiu, západnú časť Kuby. Obe tieto spoločenstvá patrili do skupiny tzv. Aruakov. Podľa dobových svedectiev (okrem iného moreplavca Krištofa Kolumba a prvého guvernéra ostrova Diega Velázqueza) boli Taínovia mierumilovní ľudia.[12][13][14] Vodcovskú úlohu v ich spoločenstve mali tzv. kasikovia, ktorým podliehali nielen ich dediny, ale aj okolité oblasti.[15][16] Náboženstvom týchto obyvateľov predkolumbovskej Ameriky bol animizmus, s ním spojené funkcie mali v ich komunite na starosti kňazi zvaní behique. Živili sa pestovaním manioku a kukurice, ďalej napr. ovocím a morskými plodmi. Najmenšiu časť ostrovnej populácie tvorili domorodci označovaní ako tzv. Guanajatabeye, ktorí žili na úrovni staršej doby kamennej. Podľa archeologických nálezov a svedectiev prvých kolonizátorov boli títo Indiáni v dobe príchodu Európanov zatlačení Aruakmi do západnej časti ostrova a pravdepodobne sa nachádzali na pokraji vyhynutia.[10][17]

Španielska kolonizácia

Osídľovanie Kuby

12. októbra 1492 objavila výprava Krištofa Kolumba, janovského moreplavca v španielskych službách, Ameriku. Na svojej ceste, pôvodne plánovanej do Ázie, zakotvila 28. októbra aj na Kube v oblasti dnešného Bariay. Na začiatku 16. storočia sa Španieli sústredili hlavne na vybudovanie svojej základne na susednom ostrove Hispaniola. Kuba bola medzitým niekoľkokrát preskúmaná. Jej kolonizácia začala až roku 1511 pod velením Diega Velázqueza (1465 – 1524). Skupina asi 300 mužov, ktorá sa chcela usadiť vo východnej časti ostrova, musela hneď na začiatku čeliť odporu časti indiánskeho obyvateľstva vedeného, neskôr legendárnym, kasikom Hatueyom.[18] Po niekoľkých mesiacoch bojov bol odpor domorodcov zlomený.

Pri ďalšom osídľovaní Kuby Španieli uplatnili tzv. systém encomiend, čo znamenalo rozdeľovanie pôdy zaslúžilým účastníkom protiindiánských ťažení aj s miestnymi ľuďmi ako pracovnou silou. Tento systém nútil domorodé obyvateľstvo k ťažkej, vyčerpávajúcej práci, navyše dobytok privezený z Európy ničil ich polia. Spolu so zavlečenými chorobami, proti ktorým Indiáni nemali žiadne protilátky, viedol k razantnému úbytku tohto domorodého obyvateľstva. Hromadné zabíjanie Indiánov na ostrove sa však nikdy neuskutočnilo, dochádzalo iba k zabíjaniu odbojných domorodcov. Na tento účel (a zároveň ako odstrašujúci príklad) sa v niektorých prípadoch používali veľké poľovné psy chované na Pyrenejskom polostrove pre lov medveďov a vlkov – írske chrty.[19][20] Do roku 1514 preto Španieli pri zotročovaní ďalšej potrebnej pracovnej sily ovládli väčšinu ostrova, na ktorom začali masívne chovať dobytok a hydinu. Kuba sa tak v niekoľkých prvých desaťročiach po jej objavení stala dôležitou zásobovacou základňou pre expanziu do okolitých oblastí a mala veľký význam napríklad pri dobytí aztéckej ríše. Podľa nie úplne presných odhadov v polovici 16. storočia žilo na ostrove asi 600 – 700 kolonistov.[21][22] Na jej čele stál do začiatku 17. storočia guvernér, podliehajúci do istej miery španielskemu miestokráľovi so sídlom najskôr na ostrove Hispaniola, potom v Mexiku.[23]

Ostrov v 16. a 17. storočí
Havanský prístav okolo roku 1639, obraz sa pripisuje Johannesovi Vingboonsovi

Od 20. rokov 16. storočia kolóniu ohrozovali piráti z ostatných európskych krajín, najmä Francúzi, ktorí pravidelne drancovali jej prístavy a roku 1555 dokonca do základov vypálili Havanu. Situáciu začalo meniť rozhodnutie španielskeho kráľa Filipa II. z roku 1564. Určilo Havanu ako miesto, kde sa zhromažďovali španielske lode na nebezpečnej ceste do Európy. Od tej chvíle bol ďalší rozvoj Kuby a najmä jeho neskoršieho hlavného mesta Havany ešte viac spojený s transportom surovín z ostatných španielskych kolónií, pretože španielske zlato a striebro bolo prevážané výhradne cez toto mesto. Sústredila sa v ňom pravidelne veľká flotila lodí (koncom 16. storočia to bolo niekedy viac ako 100 plavidiel), ktorá väčšinou raz ročne zamierila do materskej krajiny.[24] Stále významnejší prístav začali od 60. rokov Španieli dôkladne opevňovať a vybudovali v ňom tiež zariadenia na stavbu a opravu lodí. Zároveň sa v ňom začal viac rozvíjať obchod.

Takmer po celé prvé storočie španielskej kolonizácie si obyvatelia ostrova, okrem obyvateľov Havany, zarábali predajom hovädzieho mäsa a kožou dobytka. Keďže bol zakázaný obchod s inými krajinami, ľudia na menej kontrolovanom vidieku si svoje príjmy vylepšovali pašeráctvom týchto surovín, často v spolupráci s pirátmi a korzármi.[25][26] Okolo roku 1576 sa v menšej miere začalo s pestovaním a spracovaním cukrovej trstiny, jej produkty však boli určené skôr pre domáce použitie.[27] Od 60. rokov 16. storočia sa v okolí Kuby pohybovali holandskí piráti a v 80. rokoch útočilo na mestá v Karibiku anglické loďstvo pod velením Francisa Drakea. Aj to bol jeden z dôvodov, pre ktorý sa v roku 1607 ostrov administratívne rozdelil na dve časti. Havanu a okolitú oblasť odvtedy spravoval generálny kapitán, väčší okrsok, zahŕňajúci najmä východ Kuby, podliehal tzv. "vojnovému kapitánovi" (capitán a guerra) so sídlom v Santiagu de Cuba.[28][29] Chudobe veľkej časti ostrova zodpovedal aj celkový počet obyvateľov, podľa historika a novinára Richarda Gotta to bolo zhruba 30 000 osôb v polovici 17. storočia.[30] Najvýznamnejšou vrstvou vtedajšej koloniálnej spoločnosti boli vysokí úradníci, dôstojníci a katolícke duchovenstvo. Nižšie stáli španielski obchodníci a kreolskí podnikatelia. Cirkev mala v rukách, v tej dobe neveľmi sa rozvíjajúce školstvo.[31]

V roku 1648 skončila v Európe tridsaťročná vojna a jej dôsledky sa začali prejavovať aj v Amerike, kde si svoje koloniálne panstvo začali budovať Anglicko s Francúzskom. Tieto krajiny začali postupne vytláčať Španielsko aj z karibskej oblasti. Roku 1665 získali Angličania Jamajku a v roku 1697 Francúzi obsadili Santo Domingo, čo bol v tej dobe názov pre severnú časť Hispanioly. Stratou týchto území a väčším ohrozením ostrova zo strany veľmocí prítomných v oblasti sa pre španielsku vládu výrazne zvýšila dôležitosť Kuby. V ekonomickej oblasti sa počas 17. storočia stával najdôležitejším výrobkom tabak. Pestovali ho už pôvodní obyvatelia ostrova, Taínovia, ale až v tejto dobe boli rozpoznané kvality miestneho druhu. Navyše sa tento tovar koncom 17. storočia stával čoraz viac módnou záležitosťou.[32] Podľa súčasných odhadov žilo na ostrove na prelome 16. a 17. storočia zhruba 120 000 až 140 000 ľudí. Dôležitou pracovnou silou sa tu postupne stávali čierni otroci, dovážaní najčastejšie zo západnej Afriky. Na konci 17. storočia ich počet vzrástol na zhruba asi 10 000.[33]

Hospodársky rozvoj v 18. a na začiatku 19. storočia

Zásadnú zmenu pre kubánske kolónie znamenala vojna o španielske dedičstvo v rokoch 1701 – 1714. Španielske prístavy v Amerike blokovali Angličania a miestne obyvateľstvo muselo hľadať iný zdroj príjmov. Stali sa ním anglickí pašeráci a došlo tiež k ďalšiemu rozvoju tabakových plantáží, ktoré sa zakladali v oveľa väčšom počte.[34]

Ukončenie vojny znamenalo nástup Bourbonovcov na španielsky trón. Tí sa snažili reformovať najmä kubánsky obchod a hospodárstvo. Po roku 1715 boli vykonané administratívne reformy, ktoré podriadili samostatnejšiu východnú časť ostrova generálnemu kapitánovi v Havane. Ďalej bol roku 1717 zavedený tabakový monopol, ktorým štátne úrady ovládli jeho predaj a snažili sa zabrániť jeho pašovaniu. V roku 1740 ovládlo spoločenstvo obchodníkov z Cádizu pomocou kráľovských privilégií takmer celú prepravu medzi Havanou a Španielskom a roku 1748 získala Havana monopol na vývoz cukru a tabaku z celého ostrova. Následnú nespokojnosť obyvateľov ostatných prístavov a havanských obchodníkov považujú niektorí historici za jeden z prvých vážnejších problémov medzi metropolou a jej kolóniami.[35][36]

Havanská katedrála Nepoškvrneného počatia Panny Márie, postavená jezuitmi v druhej polovici 18. storočia

Zvyšujúci sa záujem o bohatnúcu Kubu zo strany Veľkej Británie sa prejavil v tzv. vojne o Jenkinsovo ucho a následnej sedemročnej vojne. Keď Briti roku 1762 dobyli Havanu, zrušili všetky obchodné obmedzenia vzťahujúce sa na seba a začali intenzívnu výmenu tovaru s miestnou kreolskou komunitou, čo viedlo k neskoršiemu posilneniu jej sebavedomia vo vzťahu k Španielsku. Po skončení vojny a navrátení ostrova späť do španielskych rúk však nasledovali ďalšie španielske reformy a dôsledné posilnenie ich tunajšej, najmä vojenskej pozície. Postupne sa však uvoľňoval obchod ako s Britmi, tak aj s ostatnými kolóniami a nakoniec bol roku 1778 havanský prístav otvorený pre voľný obchod.[37]

V 40. rokoch 18. storočia bola ostrovná ekonomika posilnená zvyšujúcim sa podielom plantáží s cukrovou trstinou. V prvých dvoch desaťročiach 19. storočia nasledovali kávovníkové plantáže, ktoré však v 40. rokoch 19. storočia začali zanikať pod vplyvom brazílskej konkurencie.[38] Pestovanie cukrovej trstiny a výroba cukru sa tak na prelome 18. a 19. storočia stala najdôležitejším odvetvím kubánskeho hospodárstva.[39] V roku 1800 bolo na ostrove už 400 cukrovarov. Množstvo vyrobeného cukru sa od polovice 18. storočia strojnásobilo a v roku 1819 sa začali pri jeho spracovaní používať aj parné stroje.[40] Z veľkej časti bola táto kľúčová súčasť ostrovnej ekonomiky postavená na lacnej pracovnej sile afrických otrokov, ktorí v roku 1817 tvorili už 37 % kubánskej populácie.[4] Rýchly rozvoj tohto priemyslu viedol dokonca už v roku 1837 k stavbe železnice, ktorá spájala trstinové centrum Bejúcal s havanským prístavom.

Koncom 18. storočia bola veľká časť kreolských statkárov a intelektuálov ovplyvnená európskym osvietenstvom a už rozlišovala medzi záujmami Kuby na jednej strane a záujmami španielskej vlády na druhej strane.[41] V tejto súvislosti bola na ostrove v roku 1793 založená tzv. Sociedad Economica de Amigos del País – Hospodárska spoločnosť priateľov vlasti. Medzi jej členov patrili najvýznamnejší podnikatelia v cukrovarníctve. Hlavný hovorca tejto spoločnosti bol Francisco Arango y Parreño (1765 – 1837), ekonóm a politik obhajujúci právo kreolov na ich zastúpenie v kortesoch.[42] Hospodárska spoločnosť priateľov vlasti sa zameriavala najmä na zlepšenie stavu miestneho poľnohospodárstva, ale aj obchodu, baníctva a ostatného priemyslu. Založila prvú verejnú knižnicu na Kube a roku 1794 začala vydávať aj prvý tunajší časopis – Papel Periodic de La Habana (po slovensky Havanské noviny). Z tejto spoločnosti sa neskôr vyvinulo tzv. reformačné hnutie, usilujúce sa o rovnoprávnosť miestnych obyvateľov so Španielmi.[42]

Hnutie za nezávislosť

Vojny za nezávislosť v ostatných španielskych kolóniách, ktoré trvali do roku 1824, znamenali pre časť kubánskeho obyvateľstva, usilujúceho sa o väčšiu nezávislosť od Španielska, určité povzbudenie, ale silná vojenská posádka na ostrove, dobre fungujúca kráľovská správa a niektoré ústupky kráľovských úradov v ekonomickej oblasti utlmili ich snahy o viac práv.[43] Koloniálny režim ukončil kráľovský monopol na kúpu tabaku a umožnil tiež slobodný obchod medzi Kubou a ostatnými štátmi. Priaznivcov si získal aj dosadzovaním kreolských politikov do významných úradov. Napr. Francisco Arango y Parreño sa stal španielskym ministrom kolónií. V dvadsiatych rokoch 19. storočia tak dochádzalo iba k malým, izolovaným sprisahaniam a vzburám, ktoré boli rýchlo potlačené. Pozíciu španielskej vlády posilňovali aj obavy miestnych bielych obyvateľov z možného černošského povstania po prípadnom vyhlásení nezávislosti.[44]

V tridsiatych rokoch madridská vláda len ťažko pripúšťala kritiku svojej politiky voči ostrovu zo strany miestnych reformistických politikov. Ich dôležitým hovorcom bol novinár José Antonio Saco (1797 – 1879), usilujúci sa o zníženie ciel pre kubánsky tovar, voľný obchod so zahraničím a zrovnoprávnenie obyvateľov ostrova so Španielmi.[45][46] Najmä za vlády generálneho kapitána Miguela Tacóna (1834 – 1837) bol on a ďalší kreolskí predstavitelia poslaní do vyhnanstva a len v samotnej Havane bolo uväznených 800 ľudí z politických dôvodov.[45]

Vplyv černošského obyvateľstva na nezávislosť Kuby

Strach z povstania černošského obyvateľstva a ich spoločenské postavenie, ktoré im spočiatku neumožňovalo zapojiť sa do politického života, v konečnom dôsledku spomaľovalo proces oslobodzovania Kuby spod španielskej nadvlády.[5][6] Bohatší Kreolovia boli závislí na práci otrokov a obávali sa, že bez španielskej pomoci by ich prípadnú hromadnú vzburu na ostrove nezvládli.[44][47] Počet otrokov v kolónii totiž stále stúpal a v roku 1841 tvorili otroci už takmer 45 % obyvateľstva ostrova (všetkých Afroameričanov, vrátane tých slobodných bolo na ostrove 58 %).[48] Podľa profesora Josefa Opatrného dosiahol počet obyvateľov afrického pôvodu na ostrove 58 % pred polovicou 40. rokov 18. storočia.[4]

Príkladom pre prípadnú vzburu otrokov mohlo byť ich rozsiahle povstanie na Hispaniole pod vedením Toussainta Louvertureho z prelomu 18. a 19. storočia. Po niekoľkých drobných černošských rebéliach v 18. storočí nasledovali na Kube už organizovanejšie, prvé v roku 1795 pod vedením Nicolasa Moralesa, a v roku 1812 ďalšie pod vedením Josého Antonia Apontea. Obe boli predčasne prezradené a rýchlo potlačené. Omnoho rozsiahlejšie bolo tzv. Rebríkové sprisahanie, španielsky Conspiración de la Escalera v roku 1843. Povstanie bolo tvrdo potlačené. Koloniálne úrady nechali 78 účastníkov v roku 1844 popraviť a stovky ďalších museli opustiť ostrov. Mnohí iní boli väznení alebo mučení. Vzbura dostala svoj názov práve po krutom mučení zadržaných rebelov priviazaných k rebríkom.[39][49] Všetky tieto udalosti viedli miestne belošské obyvateľstvo k dočasnému potlačeniu myšlienok na prípadnú emancipáciu otrokov.[50][51] Vplyvný kritik španielskej vlády, novinár José Antonio Saco, síce v 30. rokoch odmietal otrockú prácu, ktorá by sa podľa neho dala nahradiť okrem iného modernejšími technológiami, ale výraznejšie zapojenie Afroameričanov do politického života na Kube pre neho nebolo žiaduce.[52][53] Jeho myšlienky prekonal zhruba o polstoročie neskôr hlavne José Martí zbúraním bariéry medzi oboma rasami na ostrove.[5]

Carlos Manuel de Céspedes začal v októbri 1868 boj za kubánsku nezávislosť. Roku 1874 ho Španieli zajali a popravili.

Politický vývoj od 40. rokov 19. storočia

V 40. rokoch vzniklo na ostrove medzi stúpencami ostrovnej nezávislosti tzv. anexionistické hnutie. Jeho členovia si uvedomovali ekonomickú závislosť na Spojených štátoch a ich časť tiež tlak Veľkej Británie na zrušenie otroctva, zdroja lacnej pracovnej sily pre trstinové plantáže. Títo politici hľadali ochranu a inšpiráciu v južnej, otrokárskej časti Spojených štátov. Ďalšia časť videla vzor v prosperujúcom americkom severe. Spoločným cieľom oboch bolo pripojenie sa k USA. Plán výsadku z americkej pevniny, ktorý časť tohto hnutia vypracovala, však skončil neúspechom a jeho vodca Narciso López bol v roku 1851 popravený. Stúpenci spojenia sa s USA boli aktívni počas celej prvej polovice 50. rokov, kedy mohli počítať aj s väčšou podporou samotných Spojených štátov.[54] Plán na odkúpenie Kuby Američanmi však nevyšiel a neúspechom skončilo i sprisahanie Ramóna Pinta, nového vodcu hnutia, ktorý bol roku 1855, rovnako ako López, popravený zadusením.

V 60. rokoch 19. storočia sa kreolskí Kubánci a ich politici, usilujúci sa o väčšie zrovnoprávnenie so španielskymi vládcami, združili do reformistickej strany. Jej predstavitelia združení okolo časopisu El Siglo požadovali pre kubánske obyvateľstvo rovnaké práva, aké mali ľudia v Španielsku, ďalej napr. slobodu tlače a postupné vyriešenie otázky otroctva, ktoré by nemalo poškodiť ich majiteľov.[55][56] Reformistickí predstavitelia neskôr zasadli k stolu spolu s koloniálnymi úradníkmi. Rokovania s neústupnými Španielmi však v roku 1867 skončili veľkým neúspechom.

V polovici augusta 1867 vznikla v Bayame tajná organizácia, ktorá požadovala úplnú nezávislosť Kuby. Medzi jej členov patrili hlavne bohatí majitelia trstinových plantáží a príslušníci strednej triedy, jedným z jej vodcov bol aj právnik Carlos Manuel de Céspedes. Práve on vyhlásil po roku príprav 10. októbra 1868 ciele povstalcov a deklaroval neochotu Španielska priznať Kubáncom základné politické práva spojené s ekonomickým vykorisťovaním obyvateľov ostrova. Tým začala vojna za nezávislosť.[57]

Súčasťou mierovej zmluvy bola aj amnestia a sloboda pre otrokov bojujúcich na strane povstalcov – spolu s celkovým poklesom stavu černošského obyvateľstva na ostrove to viedlo v roku 1886 k zrušeniu otroctva.[58] V hospodárskej oblasti došlo k prepojeniu kubánskej ekonomiky s ekonomikou Spojených štátov, keď napr. narastal záujem Američanov odkupovať cukor skôr v surovom stave.[59] Politická situácia bola stále pomerne napätá, prejavilo sa to v roku 1879 tzv. maličkou vojnou, charakterizovanou bojom menšej časti rebelov proti mnohonásobnej španielskej presile, ktorá svojich nepriateľov počas roka 1880 porazila. Veľká časť Kubáncov však po skúsenostiach z minulej vojny nechcela v tejto dobe dospieť k nezávislosti Kuby násilím. Politici na ostrove sa v 80. rokoch sústredili skôr na zakladanie politických strán, postupne sa tu tiež zjednocovalo robotnícke hnutie.[60][61]

Obnovenie boja

Nespokojnosť s koloniálnym režimom postupne narastala. Kubánskym obyvateľom vadilo napr. veľmi obmedzené volebné právo, zlá situácia v školstve a korupcia úradov.[62] Nový impulz boju za nezávislosť dodal kubánsky básnik a politik José Martí (1853 – 1895), žijúci v americkom exile. Presadzoval myšlienku "hispánskej Ameriky", ktorá sa musí ubrániť konkurencii anglosaskej Ameriky (hlavne USA) v kultúrnej, politickej i ekonomickej oblasti. Veľký ohlas vzbudili aj jeho názory na rasovú rovnoprávnosť. Svojimi myšlienkami inšpiroval mnoho príslušníkov svojho národa. Populárny bol najmä medzi robotníkmi a veľkú podporu získal aj v Latinskej Amerike.[63] Martímu sa podarilo zjednotiť kubánskych politikov žijúcich v exile a v roku 1892 založil Kubánsku revolučnú stranu – Partido Revolucionario Cubano, ktorá postupne organizovala obnovenie bojov za nezávislosť. Vzťahy medzi obyvateľmi ostrova a španielskymi úradmi zhoršila ekonomická kríza v polovici 90. rokov, spôsobená snahou madridskej vlády obmedziť obchod so Spojenými štátmi.

Kubánsky politik a spisovateľ José Martí, jeden zo zakladateľov moderného kubánskeho národa, muž ktorý inšpiruje svoj národ dodnes[63]

Vo februári 1895 sa povstalecké jednotky pod velením Josého Martího a už osvedčených veliteľov Antonia Macea a Máxima Gómeza vylodili na Kube a obnovili boje. Hoci Martí 20. mája padol, povstalcom sa podarilo získať ďalšie pozície na celom ostrove a spôsobiť koloniálnej správe veľké problémy, keď ničením priemyslu a plantáží ochromili ekonomiku ostrova. Španieli postupovali počas vojny veľmi tvrdo proti domácemu vidieckemu obyvateľstvu, ktoré povstalcom poskytovalo podporu. Začalo sa násilné presídľovanie do "koncentračných táborov", kde zomreli tisíce ľudí hlavne v dôsledku nedostatku potravín.[64] Tieto španielske opatrenia a narušenie svojich obchodov s Kubou donútili Spojené štáty americké uvažovať o intervencii.[65][66] Madridská vláda na to roku 1897 reagovala vyhlásením kubánskej autonómie, ktorú však predstavitelia povstalcov rozhodne odmietli. Američania, ktorí už v tej dobe boli rozhodnutí získať nad Kubou celkovú kontrolu, dostali ďalší argument pre inváziu po výbuchu svojho krížnika Maine pred Havanou 17. februára 1898. Ultimátum Spojených štátov z apríla 1898, v ktorom sa požadovalo zastavenie všetkých vojnových akcií španielskych jednotiek na ostrove, by pomohlo vyhrať vojnu hnutiu za oslobodenie. Španieli ho prijať nemohli.[65][67][68] V následnej španielsko-americkej vojne utrpelo Španielsko veľkú porážku a bolo nútené Parížskou mierovou zmluvou (1898) Kubu odstúpiť do správy Spojeným štátom americkým.

Okupácia Spojenými štátmi americkými

Vzťahy medzi zástupcami americkej vlády a kubánskymi politikmi od začiatku neboli dobré.[69] Okupačná správa sa na jednu stranu snažila vylepšiť ostrovné školstvo (väčšinu populácie tvorili analfabeti)[70][71], zdravotníctvo a vybudovať štátnu správu, do ktorej zapájala od začiatku miestnych predstaviteľov. Američania si však tiež dali za cieľ postupné ovládnutie aspoň časti tunajšej ekonomiky a jej pripútanie k vlastnému hospodárstvu.[69] V roku 1900 sa v krajine uskutočnili voľby. V nich zvíťazili strany, ktoré neboli naklonené ďalšej spolupráci s USA. Ak však chceli kubánski predstavitelia ukončiť pobyt okupačnej armády, nemali inú možnosť ako prijať podmienky Spojených štátov.

K formálnemu podriadeniu Kuby slúžil Spojeným štátom tzv. Plattov dodatok – dokument, ktorý sa stal súčasťou vznikajúcej kubánsko-americkej zmluvy a tiež kubánskej ústavy. Pomenovaný bol po jeho navrhovateľovi, americkom republikánskom senátorovi Orvillovi Plattovi. Spojeným štátom umožňoval kontrolovať do určitej miery kubánsku zahraničnú politiku a presadzovať svoje ekonomické záujmy na ostrove. Súčasťou dodatku bolo aj právo na vybudovanie vojenskej základne na Kube.[69][72] Po podpísaní dohody sa 20. mája 1902 Kuba stala samostatným štátom a pobyt americkej armády na ostrove sa oficiálne skončil. Prvým prezidentom sa stal Tomás Estrada Palma, politik známy svojím dobrým vzťahom so Spojenými štátmi.[73]

Kubánska republika
Tomás Estrada Palma, prvý prezident Kubánskej republiky

V roku 1903 Spojené štáty potvrdili svoj vplyv na ostrove uzavretím hospodárskej dohody, ktorá upravovala clá na vyvážaný cukor v ich prospech. Ekonomika ostrova im bola podriadená aj v iných oblastiach. Na začiatku 20. storočia bola vo vlastníctve amerických majiteľov tretina všetkých najmodernejších cukrovarov vrátane jedinej miestnej rafinérie cukru, železničná doprava vo východnej časti ostrova a ďalej napr. mestská verejná doprava v Havane.[74] Roku 1903 bola tiež podpísaná zmluva, na základe ktorej bola neskôr na Kube postavená americká vojenská základňa Guantánamo. Nestabilita novovzniknutej republiky si celkove trikrát vyžiadala zásah americkej armády.

Podstatou sporov kubánskych politických strán bol spočiatku konflikt medzi liberálmi so silnými pozíciami v regiónoch, hlásajúcimi aspoň čiastočné vymanenie sa spod vplyvu USA a konzervatívcami. Tí sa sústredili hlavne v Havane a patrilo medzi nich veľa stúpencov predchádzajúcej spolupráce so Španielskom. V prezidentských voľbách roku 1906 sa rozhodovalo medzi Partido Moderado (umiernenou stranou) s kandidátom Estradom Palmom a Partido Liberal (Liberálna strana), ktorá nominovala José Miguela Gómeza na úrad prezidenta a Alfreda Zayasa ako prípadného viceprezidenta. Volebné podvody Estradových priaznivcov a napätá politická atmosféra viedli nakoniec k bojkotu volieb liberálmi a zvoleniu Estradu Palmu. Následné ozbrojené povstanie liberálov ukončilo vládu Umiernenej strany. Na chaotickú situáciu v krajine, ktorá sa ocitla bez vlády, reagovali Spojené štáty vojenským zásahom. V rokoch 1906 – 1909 riadil Kubu americký guvernér Charles Magoon, za pôsobenia ktorého došlo k vybudovaniu kubánskej armády a vylepšeniu volebného systému.[75][76]

Počas následnej vlády prezidenta José Gómeza (1909 – 1913) došlo v roku 1912 k černošskému povstaniu, ktoré kubánske vojsko brutálnym spôsobom potlačilo (3000 mŕtvych Afroameričanov).[77] Dôvodom povstania bola hlavne diskriminácia černochov v armáde a štátnej správe spolu s obmedzeným volebným právom pre túto skupinu obyvateľov. Mario García Menocal, konzervatívny politik, ktorý bol prezidentom od roku 1913 do roku 1921 pokračoval v politike intenzívnej spolupráce s USA. V čase jeho pôsobenia došlo k hospodárskej konjunktúre, spôsobenej rastom cien cukru v súvislosti s prvou svetovou vojnou. Volebné víťazstvo Menocala roku 1917 bolo podľa niektorých historikov sfalšované[78][79] a vyvolalo opäť ozbrojenú revoltu liberálov pod vedením José Gómeza a Alfreda Zayasa. Spojené štáty sa počas konfliktu postavili na stranu súčasného prezidenta a vykonali na ostrove už tretí výsadok svojej námornej pechoty. Úlohou armády bolo hlavne ochrániť majetok amerických občanov. Aj týmto spôsobom však USA umožnili Menocalovi povstanie tvrdo potlačiť. V tom istom roku prebehol na Kube generálny štrajk za zvýšenie miezd, ktorému musela nakoniec Menocalova vláda ustúpiť a akceptovať požiadavky štrajkujúcich. Zjednotenie robotníckych odborov a napojenie ich časti na ľavicové myšlienky malo v tej dobe veľký vplyv na neskorší vývoj udalostí v kubánskej spoločnosti.[80] V čase, keď stál v jej čele Alfredo Zayas (1921 – 1924), krajina prekonala hospodársku krízu, na ktorej riešení sa poskytnutím úveru podieľali Spojené štáty.

Diktatúra a nástup Fulgencia Batistu

Roku 1925 nastúpil do úradu prezidenta generál Gerardo Machado, ktorého režim sa stal postupne diktatúrou a dostal po ňom meno – Machadado. Jeho pôvodný program hospodárskej obnovy bol čoskoro doplnený tvrdým postupom voči opozícii.[80] V reakcii na Machadovu zmenu ústavy z roku 1928, ktorá predĺžila jeho funkčné obdobie a zvýšila jeho právomoci, sa proti nemu postavili pravicoví politici, študentské organizácie aj robotnícke hnutia. Situácia v krajine sa zhoršila po Veľkej hospodárskej kríze v roku 1929, kedy o prácu prišla viac ako štvrtina zamestnancov.[81] Napriek policajnému teroru (najmä vraždeniu politických odporcov)[82][83] opozícia v krajine silnela a hrozila tu občianska vojna. Machado však strácal podporu vládnych vojsk a prestali ho podporovať aj Spojené štáty, ktoré sa v čase úradovania prezidenta Franklina Roosvelta snažili zlepšiť svoju politiku voči Latinskej Amerike.[80][84] Diktátor sa preto musel v auguste 1933 vzdať moci a Kubu opustil.

Vo vzniknutom bezvládí sa moci postupne ujal seržant Fulgencio Batista (1901 – 1973). Ten svoje postavenie na prelome rokov 1933 a 1934 upevnil čistkou v armáde a tiež dosadením politicky spriazneného plukovníka Carlosa Mendietu do úradu prezidenta republiky.[85] Pomohla mu najmä jeho zahraničná politika od začiatku orientovaná na USA. Čoskoro sa prejavil ako populista a demagóg, ktorý si však dokázal získať náklonnosť bežných ľudí.[86] Po odstúpení Mendietu v roku 1935 riadil štát pomocou prezidentov úplne oddaných jeho osobe. Z nich však žiadny nemal skutočné právomoci. On sám sa do čela štátu nechal zvoliť až v roku 1940. Ako spočiatku populárny politik presadil napríklad v tom istom roku pre Kubu pokrokovú ústavu, ktorá okrem iného garantovala všetky práva ženám, zaviedla osemhodinový pracovný čas pre robotníkov s celkovou dĺžkou pracovného týždňa 44 hodín a priznala im právo na mesačnú platenú dovolenku.[87] V roku 1944 sa z kubánskej politiky stiahol, ale na prelome 40. a 50. rokov už bol v spojení s časťou vojenského velenia, aby si pripravil pôdu pre svoj prípadný návrat.[88]

Na ostrove vládli od roku 1944 tzv. Auténticos – naozajstná kubánska revolučná strana, ktorá násilne postupovala proti komunistom a členom odborov. Jej najväčší oponent bola tzv. Ortodoxná strana kubánskeho ľudu – Partido del Pueblo Cubano - Ortodoxo (skrátene Partido Ortodoxo, teda Ortodoxná strana) kritizujúca najmä rozsiahlu vládnu korupciu. Pravdepodobné víťazstvo kandidáta tejto strany vo voľbách roku 1952 Roberta Agramonteho[88] prekazil prevrat Fulgencia Batistu, ktorý sa opäť chopil moci s pomocou niektorých dôstojníkov kubánskej armády. Počiatočnú popularitu si získal odsúdením úplatkárstva predchádzajúceho vedenia krajiny a toleranciou opozície. Kritiku časti politikov si však vyslúžil zrušením ústavy z roku 1940.[89] Jedným z Batistových oponentov bol aj právnik Fidel Castro (nar. 1926), ktorý sa v januári 1953 výrazne podieľal na založení organizácie zvanej Hnutie mládeže storočia. K tomuto združeniu patrili hlavne mladí ľudia zo stredných vrstiev, napojení na Ortodoxnú stranu. V protiklade k Batistovu režimu, úzko prepojenému s USA, usilovali o skutočne nezávislú Kubu a inšpirovaní José Martím sa rozhodli násilne zvrhnúť nového diktátora.[90]

Hnutie 26. júla a kubánska revolúcia
Raúl Castro a Ernesto Che Guevara v horskej tvrdzi počas kubánskej revolúcie (1958)

26. júla 1953 bola podniknutá ozbrojená akcia s cieľom zlikvidovať Batistovu vládu, keď 200 členov Hnutia mládeže storočia pod velením Fidela Castra zaútočilo na kasárne Moncada v Santiagu de Cuba a na vojenskú posádku v Bayame. Obsadiť pevnosť Moncada a ani kasárne v Bayamo sa im však nepodarilo a 68 zajatých povstalcov zastrelili vládni vojaci v ten istý deň. Veľká časť ďalších, medzi nimi aj Castro, bola zatknutá a uväznená.[91] Počas súdneho konania zverejnil Fidel Castro svoje politické požiadavky. Jeho cieľom bolo obnovenie ústavy z roku 1940, rozdelenie časti pôdy medzi malých poľnohospodárov, získanie podielu na zisku podnikov pre robotníkov, roľníkov a ostatných zamestnancov a ďalej zabavenie majetku získaného korupciou.[92] Po amnestii v polovici roka 1955 premenovali prepustení útočníci na kasárne Moncada svoje Hnutie mládeže storočia na Hnutie 26. júla (Movimiento 26 de Julio). Časť z nich sa následne odobrala do mexického exilu, kde uzavreli spojenectvo s opozičnou organizáciou študentov havanskej univerzity – tzv. Revolučným direktóriom.

V decembri roku 1956 sa 82 členov združenia pod velením Fidela Castra vylodilo na Kube a začalo viesť proti Batistovmu režimu v pohorí Sierra Maestra partizánsku vojnu. Postupne sa mohli oprieť o podporu a zásobovanie mestských pobočiek svojho združenia. Po počiatočných neúspechoch sa územie kontrolované nimi začalo zväčšovať. Tu povstalci získavali svojím socialistickým programom[93] na svoju stranu veľkú časť miestnych obyvateľov, nespokojných s krutou a skorumpovanou Batistovou vládou.[94] Ten počas svojho pôsobenia v úrade posilnil ozbrojené zložky svojho režimu, najmä tajnú políciu, ktorá po dobu jeho vlády zavraždila spolu zhruba 20 000 ľudí.[95][96][97] V marci 1957 sa bojovníkov zo Sierra Maestry rozhodli podporiť študenti z Revolučného direktória útokom na Batistov palác. Miestne vládne jednotky ich však zmasakrovali. V prvej polovici roka 1958 sa ukázalo, že Batistove vojská vybavené najmodernejšou technikou, nedokážu na čele s neschopnými veliteľmi čeliť horšie vyzbrojeným, ale v horskom prostredí dobre manévrujúcim povstalcom.[98] Po úspešnom prenesení partizánskej vojny v auguste 1958 do ostatných provincií došlo na ostrove v októbri toho istého roku k celonárodnému povstaniu. 2. januára 1959 obsadili revolucionári Havanu a boje skončili ich víťazstvom, Batista opustil krajinu už v noci na 1. januára.

Formovanie komunistického režimu

Po Batistovom páde sa snažila krajinu riadiť vláda dočasného prezidenta Manuela Urrutia. Skutočnú moc mal však v rukách Fidel Castro, pretože ovládal armádu. Jeho vplyv bol potvrdený vo februári 1959, kedy sa stal ministerským predsedom.[99][100] Jeho cieľom nebolo v krajine zaviesť prvky parlamentnej demokracie, ale všetku moc koncentrovať do rúk svojej vlády. Zákonom o agrárnej reforme z mája toho istého roku, ktorá rozdelila veľkú časť súkromnej pôdy drobným roľníkom, sa jeho krajina začínala prikláňať k socializmu.[101] Pozemková reforma prispela k zhoršeniu vzťahov so Spojenými štátmi, a napätie medzi oboma štátmi ešte viac stúplo, keď USA v polovici roka 1960 odmietli kúpiť zazmluvnené dodávky cukru. Kuba na to v auguste reagovala znárodnením amerických cukrovarov, rafinérií a ďalšieho veľkého majetku. Medzitým však už vo februári toho istého roku bola podpísaná zmluva o rozsiahlej hospodárskej spolupráci so Sovietskym zväzom. V celkovom vymaňovaní sa z vplyvu USA sa Kuba roku 1960 dostala definitívne do komunistického tábora a v zahraničnej politike sa orientovala hlavne na Sovietsky zväz. Podľa niektorých historikov to bolo aj vinou necitlivého amerického prístupu.[102][103]

Jedným z úspechov novej vlády bola práca na rýchlom odstraňovaní nevzdelanosti kubánskeho obyvateľstva. Podľa Richarda Gotta tu pred víťazstvom kubánskej revolúcie bolo až 40 % analfabetov. V rámci tejto kampane dokázalo 100 000 učiteľov z radov študentov stredných a vysokých škôl za jediný rok 1961 naučiť čítať a písať viac ako milión ľudí. Ten istý rok Kubánci postavili 3000 škôl a začali vylepšovať celý školský systém.[104] Iný názor na odstraňovanie negramotnosti na Kube má práca Kirbyho Smitha a Huga Llorenseho, ktorí v nej s využitím štatistiky OSN uvádzajú, že miera gramotnosti na ostrove bola pred nástupom Castrovej vlády vyššia (76 % v rokoch 1950 – 1953). Tento údaj je však zavádzajúci, pretože jednak vznikol ešte pred začiatkom revolučnej vojny a Batistových represii (v tom čase úroveň školstva výrazne klesla) a mnohí iní autori navyše pochybujú o jeho hodnovernosti.[105] Autori Smith a Llorens znižujú tiež hodnotu úspechov novej vlády poukazujúc na to, že ešte v roku 1995 údajne nevedeli čítať a písať 4 % kubánskej populácie.[106]

Socialistické obdobie

Konflikt s USA

V reakcii na znárodňovanie kubánskeho priemyslu a obmedzovanie pozemkového vlastníctva (oboje bolo z veľkej časti v americkom vlastníctve)[100], odvolali nakoniec USA v októbri 1960 z ostrova svojho veľvyslanca a na začiatku roku 1961 prerušili diplomatické vzťahy s Havanou. Rozhodli sa riešiť nastávajúci konflikt silou. Aby sa vyhli zhoršeniu ich vzťahov s ostatnými krajinami, dali prednosť tajnej operácii CIA bez oficiálnej účasti armády. Následné vylodenie v Zátoke svíň bolo však zle naplánované a v dôsledku len čiastočnej podpory americkej vlády operácia skončila neúspechom. Celá akcia ešte viac zhoršila vzťahy oboch krajín a posilnila Castrovu pozíciu na ostrove.[107] Kubánsky predseda vlády využil situáciu a ešte viac centralizoval stranícky systém na ostrove, keď Hnutie 26. júla a ďalšie dve strany zlúčil v júli 1961 do tzv. Zjednotených revolučných organizácií (ORI). Potom sa upevnili aj väzby medzi kubánskym vodcom a vedením Sovietskeho zväzu.

Fidel Castro krátko po víťazstve revolúcie

Sovietska vláda sa v máji 1962 v rámci súperenia s USA počas studenej vojny rozhodla výraznejšie posilniť svoje vojenské postavenie v Karibiku. Výstavbu ich raketových základní odhalili Američania v októbri toho istého roku a americký prezident Kennedy na to reagoval námornou blokádou ostrova. Vo vyhrotenej situácii studenej vojny, kedy sa svet ocitol na pokraji jadrovej katastrofy, sa obe veľmoci nakoniec dohodli. Výsledný kompromis znamenal uznanie Castrovej vlády zo strany Spojených štátov a odstránenie sovietskych raketových základní.[108] Z celého rokovania a výslednej dohody bola úplne vynechaná kubánska vláda, ktorá sa svojimi radikálnymi pozíciami snažila celú krízu skôr vyhrotiť a cítila sa byť poškodená výsledným sovietskym postojom. Fidel Castro svoj nesúhlas s dohodou zopakoval aj na rokovaní v Moskve s Nikitom Chruščovom v máji 1963, to však nezabránilo uzavretiu zmlúv o prehĺbení sovietskej pomoci Kube v ekonomickej oblasti.[109]

Kuba v rokoch 1962-1989

Mierne zhoršenie vzťahov s moskovskou vládou, ktoré sa však neprejavilo v hospodárskej oblasti, trvalo až do konca 60. rokov. Svoju úlohu v tomto dočasnom zhoršení zohral aj čiastočný nesúhlas Sovietskeho zväzu s politikou tzv. vývozu revolúcie spojeného s kubánskym vodcom Ernesto Che Guevara zabitým v roku 1967 v Bolívii.[110][111] Fidel Castro v 60. rokoch pokračoval vo svojej autoritatívnej politike, pripravený tvrdo potlačiť akýkoľvek nesúhlas so svojimi názormi. Aby posilnil svoju pozíciu, zavŕšil v roku 1965 direktívnym spôsobom proces straníckej centralizácie premenovaním Jednotnej strany socialistickej revolúcie (nástupkyne ORI) na Komunistickú stranu Kuby.[112] V roku 1968 bola obmedzená tvorivá sloboda a roku 1971 boli uzavreté hranice, aby sa zabránilo kubánskym obyvateľom opustiť svoj ostrov.

V polovici 70. rokov sa Spojené štáty pokúsili zlepšiť vzťahy s Kubou. Rokovania, ktoré vznikli z iniciatívy amerického ministra zahraničia Henryho Kissingera však stroskotali v roku 1976, predovšetkým v dôsledku výraznej vojenskej angažovanosti Castrovej vlády počas Angolskej občianskej vojny. Účasť niekoľkých tisícok kubánskych vojakov v tomto konflikte na prelome rokov 1975 – 1976 totiž Američania nemohli prijať.[113][114] Podľa niektorých autorov však Spojené štáty nikdy nechceli vzťahy s Castrovou Kubou reálne vylepšiť a kubánska angažovanosť v Angole bola len zámienkou na ukončenie rokovaní. Kuba svoje zapojenie v Angole opisovala ako internacionálnu pomoc ľavicovo orientovanej angolskej vláde, ktorá čelila viacerým inváziám zo strany susedného Zairu a apartheidovskej Južnej Afriky, ktoré podporovali angolskú pravicovú opozíciu. Vojenská účasť Kuby v Angole bola naozaj bezprecedentná (Kuba tam so súhlasom angolskej vlády poslala vyše 25 000 vojakov) a je jediným známym prípadom, keď nejaká krajina tretieho sveta tak výrazne vojensky intervenovala v inej, geograficky tak vzdialenej krajine.[115] V menšej miere bola Kuba v 70. rokoch vojensky angažovaná aj v Etiópii.

Celková pozícia Castrovho režimu zostávala na prelome 70. a 80. rokov pomerne silná, sčasti preto, že v určitých obdobiach umožňoval opustiť Kubu aj veľkým skupinám svojich odporcov.[116] Bolo to predovšetkým v situáciách, keď mu odchod členov opozície zabezpečoval uvoľnenie napätia na ostrove. Obdobie s najvýraznejším odlivom odporcov bolo medzi aprílom a októbrom 1980, kedy približne 125 000 obyvateľov ostrova odplávalo z prístavu Mariel do Spojených štátov.[116][117]

Hospodársku situáciu v krajine v druhej polovici 60. rokov komplikovala americká obchodná blokáda a Castrové ekonomické experimenty, ako napríklad snaha zredukovať výplatu miezd a viac sa spoliehať na dobrovoľnú prácu zamestnancov. Pokračovala ekonomická spolupráca so Sovietmi, ktoru potvrdil vstup Kuby do RVHP v roku 1972. Plánovaná modernizácia kubánskeho priemyslu sa podarila len čiastočne. Hlavným zdrojom príjmov zostával aj v 70. rokoch najmä cukor, v menšej miere tabak a ťažba niklu.[118]

Dôležitou udalosťou v rámci vnútornej politiky režimu bol v roku 1989 súdny proces s generálom Arnaldom Ochoom a ďalšími vysokými funkcionármi, ktorí boli obvinení z pašovania drog a korupcie. V júli 1989 bol Ochoa spolu s tromi ďalšími obvinenými na základe rozhodnutia súdu zastrelený. Generál Ochoa bol členom ústredného výboru komunistickej strany a jeho význam podčiarkuje aj fakt, že sa o ňom občas hovorilo ako o možnom nástupcovi Fidela Castra.[119] Podľa historika Vladimíra Nálevku sa nedá úplne vylúčiť, že do obchodu s drogami bol z politických dôvodov zapletený aj sám kubánsky prezident a poprava tohto vysokého dôstojníka mala azda zastrašiť opozíciu vo velení kubánskej armády.[120] S tým nesúhlasí vo svojej knihe Richard Gott, keď poukazuje na inak vysokú úroveň morálky vedúcich kubánskych politikov v týchto záležitostiach.[121] Kubánska verejnosť bola celou kauzou, v histórii režimu výnimočnou, zaskočená.[122][123]

Po rozpade Sovietskeho zväzu
Starnúci Fidel Castro na snímke z roku 2003

V roku 1989 ekonomicky upadajúci Sovietsky zväz výrazne znížil svoje veľmocenské ambície a zredukoval svoju pomoc Kube. Do roku 1993 ju nástupnícke Rusko takmer úplne zastavilo.[124] Hlavným problémom pre ostrov bola strata dodávok ruskej ropy, ktorá mala zničujúci účinok na kubánsky priemysel. Na začiatku 90. rokov dochádzalo denne k niekoľkohodinovému vypínaniu elektrického prúdu, v dôsledku nedostatku pohonných hmôt klesla poľnohospodárska produktivita a nastal aj nedostatok spotrebného tovaru.[125] Vplyvom zlej hospodárskej situácie musel kubánsky režim v niektorých oblastiach prijať prvky trhového hospodárstva, týkalo sa to najmä turizmu, bol tiež prijatý americký dolár ako druhá mena. Od roku 1993 boli zriaďované poľnohospodárske družstvá. Na rozdiel od starších štátnych statkov mohli o sebe oveľa viac rozhodovať. Mohli napríklad vlastniť svoje produkty, voliť vedenie, kontrolovať svoje účty a pod. Súkromní farmári sa tiež mohli vrátiť na trh. Komunistická podstata represívneho režimu však zostávala nezmenená.[126]

Súčasťou zmien v Castrovej politike bolo aj zlepšenie zahraničných vzťahov s Európskou úniou a niektorými inými krajinami, ako napríklad Španielskom. Spojené štáty však ešte viac pritvrdili vo vzťahu ku Kube, keď v roku 1996 prijali tzv. Helms-Burtonov zákon, zosilňujúci ekonomické sankcie voči ostrovu.[127] Na začiatku 90. rokov kubánska vláda zmiernila svoj postoj k cirkvám, keď napríklad umožnila veriacim členstvo v komunistickej strane, roku 1998 potom dokonca ostrov navštívil pápež Ján Pavol II., ktorý tu kritizoval americké snahy izolovať Kubu.[128]

Kuba v rokoch 1999-2009
Pozri aj: Kuba

Ak sa nebudú brať do úvahy čiastočné zmeny v ekonomickej oblasti, život na Kube sa v prvých deviatich rokoch nového tisícročia príliš nezmenil.[129][130] Režim Fidela Castra bol od konca 60. rokov vždy pripravený potlačiť akúkoľvek názorovú opozíciu,[131] stalo sa tak napríklad aj v roku 1999, kedy boli zatknutí niektorí jej príslušníci, najznámejší z nich bol Vladimiro Roca. Za dokument, ktorý kritizoval ekonomickú politiku vlády, bol on a niekoľko ďalších členov jeho skupiny odsúdený na niekoľkých rokov väzenia. V roku 2003 bolo zatknutých ďalších 75 členov opozície.[132] Medzinárodné organizácie a štáty západnej Európy stále obviňujú na základe týchto a ďalších skutočností predstaviteľov Kuby z porušovania ľudských práv. Kubánska vláda, naopak, na svoju obhajobu vyzdvihuje bezplatnosť lekárskej starostlivosti, vzdelávania, v niektorých prípadoch i ubytovania a základných potravín. Popiera aj existenciu politických väzňov.[129][133][134] Niektorí skúsení zahraniční pozorovatelia a historici opisujú v poslednom desaťročí predsa len určité sklamanie a stratu ilúzií veľkej časti kubánskeho ľudu, ktorý pochybuje o správnosti niektorých pôvodných cieľov Kubánskej komunistickej strany, založených na sociálnej rovnosti obyvateľov ostrova.[135][136]

V roku 2006 prezident Fidel Castro zo zdravotných dôvodov odstúpil z väčšiny svojich funkcií, ktoré po ňom prevzal jeho brat Raúl (nar. 1931). Ten bol dokonca už koncom 50. rokov považovaný za väčšieho radikála (niekedy politicky ešte viac orientovaného doľava)[137] než jeho predchodca, ktorého vždy silno podporoval.[138][139] Aj keď s tým napr. niektorí kubánski exiloví činitelia v minulosti nesúhlasili,[140] zdá sa nepravdepodobné, že pod jeho vedením sa politická situácia v krajine zmení.[130][141][142]

Referencie
  1. OPATRNÝ, Josef. Stručná historie států - Kuba. Praha : Libri, 2002. 100 s. [ďalej len Opatrný]. ISBN 80-7277-089-6. S. 6.
  2. Opatrný, str. 15, 18.
  3. GOTT, Richard. Kuba - Nové dějiny. Praha : BB Art, 2005. 460 s. [ďalej len Gott]. ISBN 80-7341-678-6. S. 396.
  4. Opatrný, str. 33.
  5. Gott, str. 116.
  6. Opatrný, str. 42-43, 53-54, 47-48.
  7. COE, Michael; SNOW, Dean; BENSON, Elisabeth. Svět předkolumbovské Ameriky. Praha : Knižný klub, 1997. 240 s. [ďalej len Coe, Snow, Benson]. ISBN 80-7176-519-8. S. 28.
  8. Opatrný, str. 6-8.
  9. Opatrný, str. 10.
  10. POLIŠENSKÝ, Josef. Stručné dějiny Kuby. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1964. 224 s. [ďalej len Polišenský]. S. 28.
  11. KAŠPAR, Oldřich. Dějiny karibské oblasti. Praha : Nakladatelství Lidové Noviny, 2002. 261 s. [ďalej len Kašpar]. ISBN 80-7106-557-9. S. 25.
  12. Polišenský, str. 32.
  13. Gott, str. 32.
  14. Kašpar, str. 21.
  15. Coe, Snow, Benson, str. 162.
  16. Kašpar, str. 23.
  17. Gott, str. 32-33.
  18. Gott, str. 34-35.
  19. Opatrný, str. 14, 15.
  20. Gott, str. 43.
  21. Polišenský, str. 43.
  22. Gott, str. 42.
  23. Polišenský, str. 46.
  24. Gott, str. 53.
  25. Polišenský, str. 48-49.
  26. Gott, str. 61.
  27. Gott, str. 62.
  28. Opatrný, str. 19.
  29. Polišenský, str. 48.
  30. Gott, str. 59.
  31. Polišenský, str. 53.
  32. Polišenský, str. 51.
  33. Opatrný, str. 20.
  34. Opatrný, str. 22.
  35. Opatrný, str. 25.
  36. Polišenský, str. 55-57.
  37. Opatrný, str. 27-29.
  38. Opatrný, str. 29-30.
  39. Polišenský, str. 77.
  40. Polišenský, str. 77, 89.
  41. Polišenský, str. 78-79.
  42. Opatrný, str. 31, 36.
  43. Opatrný, str. 34, 35.
  44. Opatrný, str. 33-35.
  45. Polišenský, str. 93.
  46. Opatrný, str. 37.
  47. Gott, str. 95.
  48. Gott, str. 72.
  49. Opatrný, str. 39.
  50. Polišenský, str. 98.
  51. Gott, str. 96.
  52. Opatrný, str. 38, 42.
  53. Gott, str. 82, 83.
  54. Polišenský, str. 101-102, 83.
  55. Opatrný, str. 44.
  56. Polišenský, str. 103.
  57. Opatrný, str. 46.
  58. Polišenský, str. 123-124.
  59. Opatrný, str. 50-51.
  60. Polišenský, str. 125.
  61. Opatrný, str. 52.
  62. Polišenský, str. 127-128.
  63. Opatrný, str. 53-54.
  64. Opatrný, str. 54.
  65. Gott, str. 135-136.
  66. Polišenský, str. 137-138.
  67. Opatrný, str. 55.
  68. Polišenský, str. 140.
  69. Opatrný, str. 57-58.
  70. Gott, str. 147.
  71. Polišenský, str. 154.
  72. Gott, str. 403.
  73. Gott, str. 150-151.
  74. Opatrný, str. 59-60.
  75. Opatrný, str . 61-62.
  76. Gott, str. 153-155.
  77. Gott, str. 163.
  78. Polišenský, str. 164.
  79. Gott, str. 167.
  80. Opatrný, str. 64-65.
  81. Gott, str. 176.
  82. Gott, str. 172-174.
  83. Polišenský, str. 167-170.
  84. Gott, str. 176-177.
  85. Gott, str. 183-184.
  86. Opatrný, str. 67.
  87. Gott, str. 187.
  88. Opatrný, str. 69.
  89. NÁLEVKA, Vladimír. Fidel Castro - Podzim diktátora. Praha : Epocha, 1996. 87 s. [ďalej len Nálevka]. ISBN 80-9021-293-X. S. 14.
  90. Opatrný, str. 70.
  91. Nálevka, str. 15-16.
  92. Opatrný, str. 71.
  93. Opatrný, str. 72.
  94. Nálevka, str. 26, 13.
  95. Opatrný, str. 70-72.
  96. Polišenský, str. 179.
  97. Nálevka, str. 34.
  98. Nálevka, str. 29-30.
  99. Nálevka, str. 34-35.
  100. Opatrný, str. 73.
  101. Nálevka, str. 35-36.
  102. Gott, str. 230-231, 234-235.
  103. Nálevka, str. 38-40.
  104. Gott, str. 240-241.
  105. Perez, Louis A. Cuba Between Reform and Revolution. New York: Oxford UP, 1995. Print.
  106. SMITH, Kirby; LLORENS, Hugo. Renaisssance and Decay: a comparison of socioeconomic indicators in pre-Castro and current-day Cuba [online]. 1998, [cit. 2010-09-13]. Dostupné online. (po anglicky)
  107. Opatrný, str. 74-75.
  108. Nálevka, str. 49-51.
  109. Nálevka, str. 52-53.
  110. Opatrný, str. 77.
  111. Nálevka, str. 58.
  112. Nálevka, str. 55-56.
  113. Nálevka, str. 67-70.
  114. Gott, str. 317-318.
  115. Cuba's African Adventure
  116. Opatrný, str. 79.
  117. Gott, str. 332.
  118. Nálevka, str. 60.
  119. Opatrný, str. 82.
  120. Nálevka, str. 73-74.
  121. Gott, str. 354.
  122. Opatrný, str. 82-83.
  123. Nálevka, str. 74.
  124. Gott, str. 357.
  125. Opatrný, str. 81.
  126. Nálevka, str. 76.
  127. Gott, str. 375.
  128. Gott, str. 382-383.
  129. Informácie o ľudských právach na Kube na stránkach organizácie Človek v tiesni [online]. [Cit. 2010-09-13]. Dostupné online. (po česky)
  130. OPATRNÝ, Josef. profesor Josef Opatrný v on-line rozhovore o Kube na idnes.cz [online]. 20. februára 2008, [cit. 2010-09-13]. Dostupné online. (po česky)
  131. Nálevka, str. 62-63, 76.
  132. Gott, str. 388-389, 391.
  133. Kuba za Raúla Castra nie je slobodnejšie, varujú ochrancovia ľudských práv, idnes.cz [online]. 18. novembra 2009, [cit. 2010-09-13]. Dostupné online. (po česky)
  134. Ekonomické spravodajstvo ČTK [online]. [Cit. 2010-11-07]. Dostupné online. (po česky)
  135. Opatrný, str. 84.
  136. Gott, str. 399.
  137. Nálevka, str. 30.
  138. Nálevka, str. 30, 80.
  139. Gott, str. 216, 392.
  140. Raúl Castro, brat žijúci v tieni slávneho Fidela, idnes.cz [online]. 2. augusta 2006, [cit. 2010-09-13]. Dostupné online. (po česky)
  141. Nálevka, str. 80.
  142. Gott, str. 400.

Literatúra
  • COE, Michael; SNOW. Svět předkolumbovské Ameriky. 1. vyd. Praha : Knižný klub, 1997. ISBN 80-7176-519-8.
  • OPATRNÝ, Josef. Stručná historie států – Kuba. Praha : Libri, 2002. ISBN 80-7277-089-6.
  • POLIŠENSKÝ, Josef. Stručné dějiny Kuby. Praha : Nakladateľstvo politickej literatúry, 1964.
  • GOTT, Richard. Kuba – Nové dějiny. Praha : BB Art, 2005. ISBN 80-7341-678-6.
  • NÁLEVKA, Vladimír. Fidel Castro – Podzim diktátora. Praha : Epocha, 1996. ISBN 80-9021-293-X.
  • KAŠPAR, Oldřich. Dějiny karibské oblasti. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2002. ISBN 80-7106-557-9.

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Kuby

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dejiny Kuby na českej Wikipédii.

Historický portál
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.