Dejiny Čile

Pedro de Valdivia založil v roku 1541 Santiago.

Španielsky kráľ Karol I. rozdelil nové španielske územia v Amerike na vodorovné pásy. Územie súčasného Čile tak spadalo pod tri nové guvernérstva a to Nové Toledo[14], Nová Andalúzia[15] a Nový León[16]. Na územie Čile sa zameral Diego de Almagro, prvý guvernér Nového Toleda[17]. Almagro spolu s 500-člennou výpravou, ktorú podporovalo niekoľko tisíc indiánov, vyrazil v roku 1935 z Peru smerom na juh. Po mori vyšla súčasne s ním námorná výprava, ktorá sa mala plaviť pozdĺž pobrežia (táto ako prvá zdokumentovala západné pobrežie Južnej Ameriky). Andy prekročila výprava už na jar 1536. Už v tomto období však zahynula veľká časť jej členov, keďže pochod bol veľmi ťažký. V rovnakom roku však časť výpravy narazila na indiánsky kmeň Mapuče, ktorý pred tým dokázal zastaviť aj expanziu Inkov. Španieli tak nepokračovali viac na juh. Ich snahu o objavovanie zastavil aj vnútorný konflikt medzi Franciscom Pizarrom a Diegom de Almagrom. Obaja dobyvatelia ríše Inkov medzi sebou súperili o moc už dlhé roky pred tým, no v tomto období vyvrcholil ich vzájomný konflikt vo vojenskom strete. Všetko vyriešila bitka pri Las Salinas, ktorá sa odohrala 26. apríla 1538. Tu zvíťazil Pizarro[18]. Jeho výhra súčasne znamenala, že šancu na objavovanie Čile dostal Pizarrov verný spojenec Pedro de Valdivia[19]. Valdivia dúfal, že v Čile nájde drahé kovy a dokonca veril, že by sa tu mohlo nachádzať tzv. Eldorado, teda krajina zlata. Avšak územie Čile nedokázalo napriek snahe Valdiviu prilákať iných objaviteľov, lebo ostatní boli presvedčení, že je to veľmi chudobný a nehostinný kraj. Valdivia napriek tomu v roku 1540 vyrazil, no spolu s ním išlo iba 11 Španielov. Túto skupinku však sprevádzalo niekoľko tisíc indiánov. Postupne sa však k výprave pridali stratení vojaci z predchádzajúcej Almagrovej expedície a tak sa postupne výprava rozšírila na približne 150 španielskych členov. Výprava prišla až k rieke Copiapó (sever centrálnej časti súčasného Čile). Tu Valdivia oficiálne pripojil nové územie k Španielsku a nazval ho Nová Estremadura[20]. Následne o niekoľko mesiacov neskôr prišiel Valdivia až k rieke Mapocho. Tu sa rozhodol založiť nové mesto a tak 12. februára 1541 vzniklo Santiago, vtedy však nieslo meno Santiago del Nuevo Extremo, teda Santiago Novej Extremadury[21]. To znamenalo aj založenie tzv. Generálneho kapitánstva Čile (zvané tiež Guvernéstvo Čile), pričom práve Valdivia sa stal jeho prvým guvernérom[22]. Krátko po založení mesta pokračovala výprava ďalej. Mesto tak zostalo nechránené, čo využili miestni indiáni a Santiago vypálili. Španieli napriek tomu začali mesto hneď obnovovať. Aby Valdivia zaistil väčšiu bezpečnosť mesta, poslal správu do Peru. Posily však prišli až o rok a pol. Medzi tým však v Peru vznikol nový spor medzi španielskymi dobyvateľmi, ktorý sa skončil v bitke pri Jaquijahuana (9. apríl 1548)[23]. V tejto bitke sa však Valdivia pridal na stranu, ktorá bojovala proti Pizarrovi. Pizarro bol porazený a Valdivia si znova upevnil svoju pozíciu. Vďaka silnejšej pozícii už mohol Valdivia reálne uvažovať o ďalšej expedícii, ktorá by mohla ísť oveľa viac južne, ako pred tým. To však súčasne znamenalo vojnu s kmeňom Mapuče (Aruakáni). Tak sa aj stalo a 6. februára 1550 sa Valdiviovo vojsko stretlo s Mapuče v bitke pri Andalien, kde Španieli vyhrali[24]. Na mieste bitky založili následne mesto Concepción. Valdivia potom pokračoval ďalej na juh a zakladal nové osady. Domnieval sa, že tak oslabí Aruakánov[25].

Snahu Španielov kolonizovať juh Čile však Mapuče úspešne potláčali, keď zničili prakticky všetky nové španielske osady v tejto oblasti. Mapuče si postupne dokázali vybudovať medzi Španielmi veľký rešpekt (keďže španielske straty boli obrovské – rádovo mnoho tisícové) a ich územie sa stalo, podobne ako pred tým pri Inkoch, hranicou expanzie dobyvateľov. Valdiviova snaha o dobytie južných území skončila 25. decembra 1553, keď bol v bitke pri Tucapel zajatý bojovníkmi z kmeňa Mapuče. Následne indiáni zajatých Španielov (vrátane Valdiviu) zabili a zjedli ich srdcia[26]. Mapuče v tejto bitke viedol jeden z ich náčelníkov Lautaro, ktorý je do súčasnosti považovaný za symbol odporu proti európskym kolonizátorom. Paradoxom bolo, že práve Lautaro slúžil pred tým v španielskom vojsku, kde sa naučil španielskej bojovej taktike[27].

Na čelo španielskych snáh o obsadenie juhu Čile sa po smrti Valdiviu dostal Francisco de Villagra[28]. Aj tohto však Lautaro porazil a podarilo sa mu dokonca zničiť osadu Concepción, ktorá mala slúžiť ako dôležitý oporný bod Španielov na juhu Čile. Lautaro sa po ďalšej úspešnej bitke rozhodol presunúť na sever a zničiť staršie španielske osady vrátane Santiaga. Dostal sa však iba po osadu Peteroa, kde bol Španielmi na čele s Villagrom porazený (1556)[29]. Ďalšia bitka sa uskutočnila až o rok pri rieke Mataquito, kde znova Villagra vyhral a Lautaro dokonca zahynul. Aby Villagra dokázal španielskym osadníkom, že sa mu podarilo poraziť indiánsku hrozbu, nechal Lautarovi odrezať hlavu a túto nechal vystaviť v centre Santiaga[30]. Novým guvernérom sa v roku 1557 sa stal García Hurtado de Mendoza[31]. Tento svoju moc upevnil tým, že zatkol svojho predchodcu Villagra a vyhnal ho do Peru. Nový guvernér mal k dispozícii veľké vojsko, ktoré ihneď použil proti odbojným Mapuče. Týchto porazil a nechal popraviť ich náčelníkov. Guvernér nechal opäť založiť osadu Concepción a súčasne nechal obnoviť okolité pevnosti. Mendoza následne pokračoval v objavovaní Čile viac na juh. Aj on na novo objavených miestach nechal zakladať nové osady, lebo sa tak, ako jeho predchodcovia domnieval, že týmto spôsobom oslabí indiánov. Avšak spôsob vlády Mendozu sa nepozdával vysokopostaveným Španielom v Peru a tak ho nahradili jeho predchodcom Villagrom[32].

Vojna medzi Španielmi a kmeňom Mapuče ovplyvnila počiatky kolonizácie Čile. Obrázok ukazuje jednu zo vzájomných bitiek v prvej polovici 17. storočia.

Už v roku 1570 zničilo nové španielske osady zemetrasenie (zemetrasenia budú postihovať Čile pravidelne). Toto zničilo hlavne osadu Concepción. Už o päť rokov neskôr sa odohralo ďalšie silné zemetrasenie, ktoré poničilo taktiež niekoľko osád[33]. Ďalším negatívnym faktorom boli choroby, no predovšetkým vojenské hrozby. Na súši kolonistov stále ohrozoval kmeň Mapuče a na mori boli hrozbou piráti z Anglicka a Holandska. Z nich najznámejším bol Angličan Sir Francis Drake, ktorý dokonca dobyl a vyraboval prístav Valparaíso[34]. Pirátske útoky začali postupne pre prístavy v Čile spôsobovať stále väčšie problémy. Pre Miestokráľovstvo Peru malo územie Čile strategický význam, predovšetkým pre jeho blízkosť Magalhaesovmu prielivu, ktorý spája Atlantický a Tichý oceán. Miestokráľ z Peru preto rozhodol, že v blízkosti prielivu nechá vystavať nové prístavné osady a pokúsi sa zamedziť anglickým a holandským lodiam prechádzať prielivom. Pedro Sarmiento de Gamboa bol poverený realizáciou tohto projektu. Gamboa v roku 1584 síce založil na juhu dve osady, no ich obyvatelia čoskoro postupne zomreli od hladu a chorôb[35]. Tým sa plány Španielov na upevnenie svojej moci na juhu Čile na dlhý čas skončili. Angličania neúspech Španielov využili a vyslali do oblasti ďalších pirátov. Na ich čele stál tento krát Thomas Cavendish[36]. Čile sa španielskym kolonistom podarilo pred pirátmi tento raz ubrániť, no na severe v Peru a Mexiku už boli anglickí piráti úspešní. Keďže peruánski miestokráli a ani čilskí guvernéri nedokázali riešiť problémy so zahraničnými pirátmi, rozhodli sa Španieli nahradiť funkciu guvernéra novým úradom. Vznikla tak tzv. kráľovská audiencia (Real Audiencia). Jednalo sa prakticky o súdny dvor, no tento mal nie len súdne, ale aj administratívne a vojenské právomoci[37]. Tento úrad však bol tvorený neskúsenými úradníkmi a tak sa vláda už po roku vrátila do rúk guvernérom. V roku 1583 sa novým guvernérom Čile stal Alonso de Sotomayor[38]. Tento prišiel s vlastným plánom, ako konečne poraziť Mapuče. Zámer zahŕňal vytvorenie profesionálneho vojska, ktoré by nahradilo mestské milície, ktoré bojovali do tej doby. Jeho plán však nebol úspešný, keďže proti nemu vystúpila cirkev, ktorá bola presvedčená, že indiánov porazí ich preorientovaním na kresťanstvo. Ani toto však nevyšlo a Španieli bojovali s Mapuče dlhé roky ďalej. Dokonca guvernér Martín García Óñez de Loyola padol v boji s Mapuče v roku 1598. Mapuče sa dokonca podarilo všetky mestá južne od rieky Biobío zničiť[39].

Katastrofa, ktorú Španieli utrpeli nakoniec prinútila vládu v Peru, aby konečne pristúpila k vytvoreniu profesionálneho vojska, ktoré by odboj indiánov vyriešilo. V centrálnej a severnej časti Čile sa však kolonistom začalo postupne dariť. Aby Španieli zabránili indiánskemu odboju v týchto častiach Čile, priznali tamojším indiánskym náčelníkom rovnaké postavenie, aké mali španielski šľachtici. Zároveň však nútili obyčajných indiánov k tvrdej práci v poľnohospodárskych usadlostiach. V týchto častiach Čile sa tak počty indiánov začali rýchlo znižovať. Títo (podobne ako inde) nedokázali čeliť hlavné európskych chorobám, voči ktorým nemali imunitu. Z tohto dôvodu začali Španieli do oblasti nosiť otrokov z Afriky, ktorí mali nahradiť indiánov. Keďže však prácu otrokov bolo treba oveľa viac v strieborných baniach v Hornom Peru, títo väčšinou z Čile rýchlo odchádzali. Hlavnou ekonomickou oblasťou Čile sa stalo poľnohospodárstvo, kde kolonisti ťažili ešte z indiánskej tradície. Hlavne v severnej a centrálnej časti Čile totiž žili pomerne vyspelé indiánske kmene, ktoré mali rozvinuté poľnohospodárstvo. Prví Španieli, ktorým sa podarilo preniknúť medzi indiánov a dokonca aj medzi pár kmeňov Mapuče, boli Jezuiti. Títo začali kázať v jazyku pôvodných obyvateľov. Už v roku 1561 podporil snahy miestnych kňazov a misionárov aj samotný pápež, ktorý nechal v Čile zriadiť prvé biskupstvo. Toto sa neskôr rozdelilo na dve diecézy, keďže jedna nedokázala účinné spravovať také veľké územie. Boli to práve katolícke rehoľné rády, ktoré začali ako prvé rozvíjať vzdelávanie v Čile[40].

Ani pomerne úspešné pôsobenie Jeuzitov však nezastavilo vojnu medzi kolonistami a Mapuče. Tieto boje zaberali veľký podiel rozpočtu Peru. Dá sa konštatovať, že v boji s Mapuče v Čile padlo viac Španielov, než vo zvyšku celej Ameriky spolu. Napriek tomu si nemohli Španieli dovoliť, aby Čile ovládli Mapuče, keďže práve Čile tvorilo južné ochranné pásmo Peru, ktoré bolo centrum španielskej koloniálnej vlády v celej Južnej Amerike a navyše aj miestom, kde sa ťažilo veľké množstvo striebra. Španieli sa rozhodli vyslať k Mapuče desiatky kresťanských misionárov, aby tento kmeň dobyli nie vojnou, ale prijatím kresťanstva. Mapuče však na túto snahu reagovali najprv popravou všetkých misionárov a následne obnovením útokov na španielske osady na severe. Tento neúspech rozdelil španielskych kolonistov na dve skupiny, jednu tvorili Jezuiti a druhú iné katolícke rády a väčšina obyvateľstva. Španielsky kráľ Filip IV. nakoniec rozhodol, že plán Jezuitov spočívajúci v posielaní misionárov a defenzívnej vojne už nebude pokračovať a kolonisti sa tak vrátili ku koncepcii ofenzívnej vojny[40]. Ani tu však Španieli neboli veľmi úspešní, keď v roku 1629 Mapuče zničili celú ich vojenskú výpravu, ktorá smerovala na juh. Vojny s Mapuče postupne zjednotili všetkých kolonistov, ktorí tak už neriešili predchádzajúce spory medzi Jezuitmi a zvyškom spoločnosti. Čile sa tak stalo postupne veľmi militarizovanou spoločnosťou, miestni kolonisti sa stali veľmi dobrými a skúsenými bojovníkmi, na druhej strane však Čile značne zaostávalo vo vzdelanosti a ekonomike, keďže obyvateľstvo sa sústredilo predovšetkým na boj[41].

Ambrosio O'Higgins je jeden z najvýznamnejších kapitánov generálov Čile. Neskôr pôsobil ako miestokráľ Peru.

Keďže Magalhaesov prieliv bol nebezpečný pre časté útoky pirátov a zlé počasie, rozhodli sa Španieli využívať vo väčšej miere Hornský mys. Holanďania však získali silné postavenie na oboch miestach, dokonca na určitý čas v roku 1643 obsadili strategický ostrov Chiloé[42]. Problémy však naďalej spôsobovali aj Angličania, ktorí útočili na čilské prístavy, pričom niektoré sa im aj podarilo vydrancovať. Pirátska hrozba pretrvala po celé 17. storočie. Strategický význam mesta Concepción sa prejavil práve v čase vojny s Mapuče. Čilský guvernér sem práve preto presunul aj svoje sídlo zo Santiaga a Concepción sa tak stalo de facto hlavným mestom Čile[43]. V roku 1647 postihlo Čile ďalšie silné zemetrasenie, ktoré vážne poškodilo Santiago. Do Čile sa však vo väčšej miere nesťahovali noví európski kolonisti, čo začalo spôsobovať problémy. Aj z tohto dôvodu sa postupne najväčšou skupinou obyvateľstva stali mestici, teda miešanci európskych kolonistov a pôvodných indiánskych obyvateľov (mestici z mesta sa nazývali Rotos, mestici na vidieku sa nazývali huasos a peones)[44]. Vďaka veľkej vzdialenosti nie len od Európy, ale i od Peru sa čilská administratíva vyznačovala pomerne veľkou samostatnosťou, miestni guvernéri mali relatívne veľkú moc, dokonca aj miestni cirkevní predstavitelia fungovali pomerne samostatne. Miestne katolícke rehoľné rády začali dokonca medzi sebou viesť aj ozbrojené strety, aby získali silnejšie postavenie na úkor iného rádu. Už počas 17. storočia sa niektoré rehoľné školy zmenili s povolením pápeža na univerzity.

Najväčšími exportnými komoditami sa stali hovädzie kože a iné produkty z hovädzieho dobytka (podobne ako v iných južných provinciách Južnej Ameriky). Z dôvodu jednostranne zameraného obchodu na Peru a neustále pokračujúcej vojny s Mapuče sa však Čile ekonomicky vôbec nedarilo. Miestnu ekonomiku tak muselo začať dotovať Miestokráľovstvo Peru, aby bola vôbec schopná fungovať. Napriek všetkému sa však už v tej dobe severnú a centrálnu časť súčasného Čile podarilo postupne stabilizovať. Po zemetrasení v Peru v roku 1687 sa však začalo v Čile oveľa viac presadzovať pestovanie obilia, ktoré postupne nahradilo hovädzí dobytok a produkty z neho ako hlavný exportný artikel. V roku 1682 sa novým guvernérom stal José de Garro, za jeho vlády sa však jeho pozícia premenovala na kapitán generál a tak bol kapitánom generálom Čile[45]. Od tejto doby sa už za guvernérov vymenovávali ľudia, ktorí sa nejakým spôsobom pred tým osvedčili. Súčasne sa hlavné mesto vrátilo do Santiaga z toho istého dôvodu, pre ktorý bolo pred tým presunuté do Concepciónu, teda kvôli hrozbe Mapuče. Prvým guvernérom, ktorého vláda priniesla Čile prosperitu bol José Manso de Velasco, ktorý sa guvernérom stal v roku 1737[46]. Jeho vláda sa okrem iného vyznačovala aj zakladaním nových miest. Velasco taktiež podporoval sťahovanie ľudí z vidieka do miest, čo napomáhalo zvyšovaniu vzdelávania. V roku 1738 nechal Velasco založiť univerzitu. Velasco dosahoval v Čile nebývalé úspechy a tak sa v roku 1745 stal dokonca miestokráľom Peru. Ďalším významným guvernérom bol Manuel de Amat y Junyent, ktorý vládol od roku 1755[47]. Aj on sa vďaka zásluhám (potlačil hrozbu lupičských skupín, ktoré terorizovali Čile) stal už v roku 1761 miestokráľom Peru. V roku 1767 však Čile poznačil nútený odchod Jezuitov. Títo totiž podobne, ako v iných častiach Južnej Ameriky, výrazne podporovali nie len vzdelávanie, ale i poľnohospodárstvo. Ich odchod tak mal negatívny vplyv, lebo produkcia podstatne poklesla[40].

Od roku 1772 sa guvernér Čile už trvale premenoval na kapitána generála Čile. Vtedajší kapitán generál Agustín de Jáuregui chcel vojnu s Mapuče vyriešiť tým, že im ponúkol možnosť vymenovať veľvyslanca v Santiagu[48]. Najsilnejšie kmene Mapuče skutočne vyslancov poslali, ale po čase sa tento pokus ukázal ako neúspešný, nakoľko indiánski veľvyslanci začali vo veľkej miere popíjať alkoholické nápoje a tak sa radšej vrátili späť ku svojim kmeňom. V roku 1786 sa Čile rozdelilo na dve intendancie, jedna mala sídlo v Santiagu a druhá v Concepcióne. V roku 1788 sa kapitánom generálom stal Ambrosio O'Higgins. Bol to Ír narodený priamo v Írsku, ktorý sa postupne stal významným obchodníkom v Santiagu[49]. Neskôr sa zapojil do verejných projektov, kde zaznamenal úspechy a tak sa stal kapitánom generálom Čile. Aj on nechal zakladať nové mestá, rozširoval cesty a podporoval vzájomnú spoluprácu medzi čilskými mestami. V roku 1791 presadil zrušenie tzv. encomiend, čo boli usadlosti, kde museli povinne pracovať indiáni (v podstate ako otroci). Indiáni tak boli po dlhej dobe konečne oslobodení od povinnosti pracovať na Španielov a mohli sa začať venovať vlastnej produkcii. Vďaka svojmu pôsobeniu sa Ambrosio O'Higgins stal v roku 1796 miestokráľom Peru. Ambrosio O'Higgins ako miestokráľ v roku 1798 podporil ukončenie závislosti Čile na Peru. Tento krok iba formálne potvrdil faktický stav, keďže kapitáni generáli (resp. pred tým guvernéri) boli aj tak reálne pomerne samostatní. Ambrosio O'Higgins je považovaný za jedného z najvýznamnejších kapitánov generálov (guvernérov) Čile počas španielskej nadvlády[50].

Francisco Antonio García Carrasco bol kapitánom generálom Čile v období rokov 1808 až 1810.

Vďaka stabilizácii a rozvoju, ktoré priniesli poslední úspešní kapitáni generáli sa Čile začalo dariť po všetkých stránkach. Zlepšila sa ekonomika, poľnohospodárska produkcia, vybudovali sa nové cesty, ktoré spájali staršie ale i nové mestá. Súčasne sa zvýšila miera vzdelanosti obyvateľstva. Vojna s Mapuče síce pokračovala ďalej, no Mapuče sa začali postupne sťahovať viac južne, čo uvoľnilo aj priestor pre nových osadníkov, ktorí mohli zakladať nové osady na miestach, kde to pred tým nebolo buď vôbec možné, alebo iba veľmi obtiažne. Do popredia sa tak začali dostávať obchodníci a štátni úradníci. Tým sa dostalo viac moci práve nemilitarizovanej časti spoločnosti, ktorá si toho aj bola vedomá. Mestská rada (cabildo) v Santiagu sa stala centrom regionálnej vlády, ktorá už nebola výhradne v rukách jediného muža, ale podieľal sa na nej kolektívny orgán. Tento tvorili predovšetkým miestni rodáci a obyvatelia, čím vzrastal regionalizmus a zameranie hlavne na Čile. Miestni obyvatelia však postupne začali tvoriť aj väčšinu ozbrojených zborov a tiež ich velenia. Mnohí sa už začali cítiť viac Američanmi, či Čiľanmi, než Španielmi[51].

Do celej Ameriky povoľovali spočiatku Španieli imigráciu aj nešpanielskym Európanom. Neskôr však Španieli takúto migráciu zakázali a povoľovali ju iba individuálne na základe špeciálneho povolenia. To vytváralo priestor pre korupciu, no Španieli dovoľovali prisťahovanie niektorým vybraným národom, predovšetkým katolíckym Írom. Vďaka európskej migrácii sa aj do Santiaga dostávali moderné európske trendy a nové moderné myšlienky. Bohaté rodiny posielali svojich synov na štúdiá do Európy (medzi nimi boli aj neskorší vodcovia bojov za nezávislosť Čile). Títo sa potom vracali s revolučnými myšlienkami, ktoré neboli veľmi kompatibilné s tradičnou prošpanielskou politikou. Vzdelávanie sa postupne presunulo od cirkvi k štátu a tak sa aj výuka začala vykonávať nie v latinčine, ale španielčine.

V roku 1808 zomrel vo funkcii kapitán generál Luis Muñoz de Guzmán[52]. Podľa pokynu kráľa mal byť na jeho miesto vymenovaný dôstojník s najvyššou hodnosťou. Miestna kráľovská audiencia sa však rozhodla vymenovať na uvoľnené miesto vlastného kandidáta, ktorým bol Juan Rodríguez Ballesteros[51]. Vojsko však nebolo s týmto rozhodnutím spokojné a tak sa rozhodlo presadiť vlastného kandidáta na post kapitána generála. Po dvoch mesiacoch tak bol Ballesteros zosadený a na jeho miesto sa dostal Francisco Antonio García Carrasco[53]. Tieto udalosti vytvorili napätie medzi úradom kapitána generála a kráľovskou audienciou. Carrasco bol však politicky neskúsený a tak sa nechal ľahko ovládnuť záujmovými skupinami na čele ktorých stál Juan Martínez de Rozas[54]. Rozas však bol medzi obyvateľmi veľmi neobľúbený. Do týchto udalostí zasiahla aj španielska vojna za nezávislosť. V roku 1808 donútil francúzsky vládca Napoleon Bonaparte španielskeho kráľa Karla IV. abdikovať a jeho dediča Ferdinanda nechal uväzniť. Na španielsky trón Napoleon dosadil svojho brata Jozefa. Čilskí predstavitelia sa rozhodli prisahať vernosť Ferdinandovi. Najväčší vplyv na udalosti v Čile nakoniec mala vražda posádky anglickej lode, ktorá bola následne vyrabovaná. Z tohto zločinu boli obviňovaní práve Carrasco a Rozas, čo ešte viac zhoršilo ich pozíciu, Rozas dokonca odišiel zo Santiaga a nechal neskúseného Carrasca samého[55].

Spoločnosť sa tak začala deliť na dve skupiny. Jednu tvorili rojalisti. K tým patrili Španieli narodení ešte v Európe a niektorí bohatí kreoli (potomkovia Španielov narodení už v Amerike). Druhú skupinu tvorili patrioti, ktorí však spočiatku ešte nepožadovali úplnú samostatnosť od Španielska. Požadovali iba vytvorenie vlastnej vlády, ktorá by však bola podriadená Španielsku[56].

José Miguel Carrera vykonal v novembri 1811 vojenský prevrat a stal sa prezidentom prvej chunty a faktickým diktátorom Čile.

Termín Stará vlasť, teda La Patria Vieja, označuje úvodné obdobie boja za nezávislosť Čile[57]. V podstate začína v roku 1808, kedy kráľovská audiencia vymenovala vlastného kapitána generála a nevyhovela tak rozhodnutiu španielskeho kráľa. Vzájomné vzťahy medzi čilskými rodákmi a španielskymi prisťahovalcami boli veľmi napäté a stali sa hlavným dôvodom neskorších udalostí. Kreoli chceli dosiahnuť vytlačenie všetkých španielskych prisťahovalcov z mocenských postov. Čiľanom začali radiť patrioti z Buenos Aires, ktorí boli v tej dobe už pomerne radikálni. Avšak aj Carrascovi radili ľudia z Buenos Aires, predovšetkým miestokráľ Baltasar Hidalgo de Cisneros, ktorý navrhoval tvrdý postup voči potenciálnym vzbúrencom[58]. Carrasco nakoniec naozaj nechal zatknúť troch vodcov patriotov. Keď sa však dozvedel, že miestokráľ Cisneros bol zbavený funkcie, rozhodol sa zatknutých vodcov patriotov poslať okamžite do Peru, kde mali byť potrestaní. Tomu však zabránila veľká demonštrácia pred sídlom kapitána generála. Na toto reagovala kráľovská audiencia, ktorá ponúkla protestujúcim ukončenie vlády Carrasca a jeho nahradenie miestnym dôstojníkom. 16. júla 1810 sa tak novým kapitánom generálom stal Mateo de Toro Zambrano[59]. Tento však mal už v čase svojho menovania 83 rokov a trpel senilitou, bol tak veľmi ľahko ovplyvniteľný. Patrioti sa rozhodli túto situáciu využiť a snažili sa Zambrana ovplyvňovať vo svoj prospech. To sa im aj podarilo, vďaka tomu sa na vedúce pozície vo vojsku dostali podporovatelia patriotov. Ďalším úspechom patriotov bolo povolenie zvolania cabilda (zhromaždenia), ktoré Zambrano určil na 18. september 1810. Patrioti nechali Santiago obsadiť milíciami a na cabildo nepozvali hlavných predstaviteľov rojalistov. Na zhromaždení Zambrano ohlásil svoj odchod z funkcie. Súčasne ponúkol zhromaždeniu, aby samo rozhodlo o type novej vlády. Cabildo rozhodlo o vytvorení chunty. Na jej čele mal stáť prezident chunty, ktorým bol vymenovaný Zambrano. Formálne však nová chunta prisahala vernosť španielskemu kráľovi Ferdinandovi VII[60].

Prvým krokom, ktorý chunta urobila bolo posilnenie vojska a milícii. Súčasne rozhodla, že čilské prístavy budú môcť prijímať aj nešpanielske lode, avšak iba z krajín, ktoré sú buď spojenecké alebo neutrálne. Ďalším krokom bolo vyhlásenie volieb. V apríli 1811 sa však rojalisti rozhodli pre kontrarevolúciu. Táto však bola neúspešná, keďže rojalisti neboli vôbec pripravení. Keďže súčasťou chunty bol aj nepopulárny Juan Martínez de Rozas, začali čoskoro konflikty aj medzi patriotmi. Nový parlament, ktorý vzišiel z volieb, zasadol 4. júla 1811. Prevahu tu mali umiernené skupiny. Aj tento formálne prisahal vernosť španielskemu kráľovi Ferdinandovi. Radikálna čas patriotov však nebola spokojná s tým, že nemá väčšinu a tak sa rozhodla pre vojenské riešenie tejto situácie. Na čele radikálov stál José Miguel Carrera, ktorý patril k vplyvnej a početnej rodine Carrerovcov[61]. Radikáli vyhnali z parlamentu nepohodlných poslancov a nahradili ich vlastnými stúpencami, následne došlo k rozšíreniu chunty na päť členov, kde väčšinu mali práve zástancovia radikálov. Za prezidenta chunty bol dosadený kňaz Joaquín Larraín, ktorý patril k ďalšej vplyvnej a početnej rodine Larraínovcov[62]. Nová radikálna chunta vytvorila nový súdny dvor, novú provinciu a upravila spôsob vyplácania mzdy kňazom, ktorí museli byť verní novej vláde. Následne došlo tiež k schváleniu zákona, ktorý zbavil otroctva všetky deti otrokov a zakázal dovoz nových otrokov do Čile. Umiernená, ale aj radikálna skupina patriotov sa rozhodli obmedziť moc rodiny Carrerovcov. Týmto sa to však nepáčilo a tak 15. novembra 1811 uskutočnili druhý vojenský prevrat. Carrerovci následne nechali rozpustiť parlament a zatknúť Rozasa (ktorý bol následne deportovaný do Spojených provincii La Platy). Tento krok vyvolal de facto občiansku vojnu v Čile. Carrerovci začali presadzovať úplnú nezávislosť na Španielsku. Tieto myšlienky začalo postupne podporovať viacero významných Čiľanov. Na čelo chunty sa postavil José Miguel Carrera, ktorý začal otvorene robiť kroky vedúce k nezávislosti keď vyhlásil, že v Čile už nebudú platiť žiadne nariadenia prijaté mimo jeho územie. José Miguel Carrera však vládol ako diktátor a jeho vláda bola poznačená represiami. Došlo však aj k vytvoreniu tzv. Národného inštitútu, ktorý zlúčil niekoľko univerzít v Santiagu[63].

Na udalosti v Čile reagoval miestokráľ Peru José Fernando de Abascal y Sousa, ktorý do Čile vyslal armádu[64]. Po príchode do Čile sa armáda rojalistov presunula na juh, kde ju posilnilo veľké množstvo priaznivcov monarchie. Carrera poslal proti veľkému vojsku rojalistov o niečo menšie vojsko, ktoré viedol Bernardo O'Higgins[65] a Juan Mackenna[66]. Súčasne sa situácia rýchlo menila aj v Španielsku, kde boli Francúzi porazení a na trón sa mal vrátiť Ferdinand. Rozhodujúca bitka sa odohrala v meste Rancagua 1. a 2. októbra 1814. Tu jednoznačne vyhrali rojalisti, no veliteľovi vojska patriotov O'Higginsovi sa podarilo aj so skupinou vojakov vďaka protiútoku z miesta utiecť[67].

Generál José de San Martín (vľavo) a Bernardo O'Higgins (vpravo) prekračujú Andy (1817), čim sa boj za nezávislosť preniesol do Čile.

Po bitke pri meste Rancagua sa k moci vrátili španielski rojalisti. Toto obdobie je tak nazývané reconquista, teda znovudobytie[68]. Španieli sa rozhodli obnoviť svoju moc nad Čile, ale i celou Amerikou a znova zaviesť absolutizmus. Za nového kapitána generála bol vymenovaný v októbri 1814 Mariano Osorio[69]. Tento bol však umiernený a nechcel zaviesť v Čile silné a masívne represie voči patriotom. Títo tak boli postihnutí hlavne ekonomicky, keď na nich Španieli uvalili veľké dane a niektorým rodinám nechali zhabať majetok. Peruánskemu miestokráľovi Abascalovi y Sousovi sa mierny prístup Osoria vôbec nepozdával a tak presadil jeho odvolanie. Osoria 26. decembra 1815 nahradil Francisco Marcó del Pont[70]. Za jeho vlády sa k moci dostali výhradne Španieli a miestni obyvatelia boli diskriminovaní a nemohli sa dostať do žiadnej významnejšej pozície. Španielska vláda tak bola stále viac nepopulárna, dokonca u časti obyvateľstva prevládala až nenávisť voči Španielsku. Patrioti tak začali znova vytvárať plány na návrat nezávislej vlády. Avšak na nejakú zmenu nemali dostatočnú silu.

12. februára 1818 bola vyhlásená nezávislosť Čile. Obrázok znázorňuje túto udalosť.

V roku 1812 bol generál José de San Martín vymenovaný za nového veliteľa severnej armády Spojených provincii La Platy, pričom jeho úlohou malo byť dobytie Horného Peru (súčasná Bolívia)[71]. San Martín bol presvedčený, že Horné Peru nedokáže dobyť z územia Argentíny kvôli zlému prístupu do takého hornatého územia. Rozhodol sa preto, že na Horné Peru zaútočí zo severu. Aby sa mu to však podarilo, musel najprv dobyť Čile a následne samotné Peru. Až z tadiaľ sa potom mohol presunúť do Horného Peru. San Martín tak presunul svoju armádu na západ k hraniciam Čile, kde sa začal pripravovať na inváziu. Aby San Martín zabránil preventívnemu útoku zo strany čilských Španielov, začal do Santiaga posielať domnelých vyhnancov, ktorí podávali kapitánovi generálovi Osoriovi falošné správy o tom, že San Martín má slabú armádu a nechce útočiť. K San Martínovej armáde sa postupne pripojilo množstvo čilských patriotov, ktorí po obnovení španielskej vlády ušli z Čile. Jedným z týchto patriotov bol aj Manuel Rodríguez Erdoíza[72]. Jeho San Martín poveril, aby v Čile začal viesť partizánsky boj proti Španielom. Erdoízovú armádu tvorili miestni banditi, ktorí dokonale poznali prostredie a ich vojenská činnosť začala Španielom spôsobovať veľké problémy. Španieli proti nim nedokázali účinne bojovať, vypísali na Erdoízu dokonca odmenu, no neúspešne. Vďaka tomu bol San Martín na začiatku roka 1817 pripravený zaútočiť. Následne prekročil Andy, hneď potom sa v údolí Chacabuco (12. februára 1817) stretla San Martínova armáda so Španielmi, ktorých porazila[73]. Táto porážka Španielov tak zaskočila, že ich armáda ušla cez more preč z Čile. Kapitán generál Francisco Marcó del Pont dokonca ani nestihol ujsť zo Santiaga a San Martín ho zajal. Vďaka týmto úspechom sa k San Martínovej armáde pripojilo veľa Čiľanov. Aby San Martín podporil pripojovanie čilských vojakov, ustanovil čilského patriota Bernarda O'Higginsa za svojho pobočníka. Po obsadení Santiaga dokonca čelní predstavitelia patriotov ponúkli San Martínovi možnosť vládnuť v Čile. To však San Martín odmietol a moc prenechal práve Bernardovi O'Higginsovi, ten sa tak stal tzv. najvyšším riaditeľom Čile (Director supremo de Chile). Aby mohol San Martín pokračovať na sever, nechal skonfiškovať majetok rojalistov, ktorý mu zaistil dostatok peňazí na pokračovanie vojenskej kampane. Súčasne zabránil rodine Carrerovcov, aby sa dostala späť k moci. Bernardo O'Higgins vyhlásil 12. februára 1818 slávnostne nezávislosť Čile[74].

Bernardo O'Higgins bol ústrednou postavou boja za nezávislosť Čile a zároveň počiatkov nezávislého Čile.

Obdobie po vyhlásení nezávislosti sa nazýva Nová vlasť, teda La Patria Nueva[75]. Ústrednou postavou tohto obdobia sa stal Bernardo O'Higgins, ktorý bol nemanželským synom Ambrosia O'Higginsa, bývalého kapitána generála Čile a miestokráľa Peru, čo bol paradox, keďže práve Bernardo sa následne stal jedným z hlavných predstaviteľov boja za nezávislosť[76]. Už na začiatku musel čeliť ďalšiemu pokusu rojalistov o protiútok. Rojalisti získali kontrolu nad mestami Concepción a Talcahuano. V týchto mestách sa začali postupne vyloďovať nové španielske jednotky pod velením bývalého kapitána generála Osoria. Armády rojalistov a patriotov sa stretli v marci 1818 pri meste Talca[77]. Španieli však boli v početnej nevýhode a tak sa stiahli za hradby mesta. Rojalisti sa rozhodli zaútočiť počas noci, pričom ich útok sa im podaril, dokonca O'Higgins bol zranený v boji. Španieli tak prekvapivo vyhrali bitku pri Talce. Rozhodujúca bitka sa odohrala 5. apríla 1818 na pláňach Maipú, ktoré sa nachádzajú pri rieke Maipo. Tu sa stretli dve početne rovnocenné armády. Bitku nakoniec jednoznačne vyhrali patrioti, ktorých viedol znova Argentínčan San Martín, O'Higgins sa kvôli zraneniu do bitky pripojil až pri jej konci. Toto víťazstvo znamenalo konečné potvrdenie nezávislosti Čile, keďže Španieli už nemali dostatok síl na zvrátenie tohto stavu[78].

Poslednou baštou rojalistov sa tak stalo mesto Concepción, kam sa aj stiahli zvyšky rojalistickej armády. Na čelo posledného rojalistického odporu sa postavil Vicente Benavides, ktorý však pred tým slúžil v armáde patriotov. Benavidesova armáda sa chovala veľmi kruto, zajatcov a odporcov popravovala bez súdu. Na toto odpovedala rovnako aj armáda patriotov. Benavides bol spočiatku úspešný, svoje pozície udržal až do roku 1821. Potom bola jeho armáda porazená a Benavides sa rozhodol utiecť do Peru. Posádka lode, na ktorej chcel z Čile odísť ho však vydala úradom a tak bol v roku 1822 obesený. Nenávisť voči Benavidesovi bola taká veľká, že jeho telo bolo po jeho smrti znetvorené a rozštvrtené. Zvyšky jeho armády kládli odpor ešte do roku 1824[79].

Súčasne však musel Bernardo O'Higgins riešiť aj ekonomické problémy. Aby zaistil záujmy nového štátu na mori, začal vytvárať novú flotilu. Velenie nad flotilou zveril Škótovi Thomasovi Cochranemu[80]. Práve Cochranemu sa podarilo dobyť ostrov Chiloé a mesto Valdivia, ktoré boli tradičnými rojalistickými pevnosťami. Vďaka tomu získal v Čile veľkú prestíž. Španieli však plánovali do Južnej Ameriky vyslať veľké vojsko, ktoré malo ukončiť vzbury proti Španielsku. Tento plán však nakoniec nevyšiel, keďže v samotnom Španielsku začali nepokoje proti absolutizmu kráľa. V roku 1820 tak mohla začať invázia do Peru, na ktorú sa San Martín dlho pripravoval. Medzi tým sa konflikt preniesol zo Španielska aj do Peru, kde sa taktiež miestni Španieli začali vzájomne sporiť o otázke absolutizmu. Túto situáciu chceli San Martín a Cochrane využiť. Výprave síce velil Argentínčan a Škót, formálne však vojsko bojovalo pod čilskou zástavou. Čilská armáda sa nalodila na pripravené lode a v Peru sa plánovala vylodiť. Keďže rojalisti nepoznali miesto, kde sa tak malo stať, museli svoju veľkú armádu rozdeliť pozdĺž pobrežia Peru, čo bola pre rojalistov veľká nevýhoda. Armáda sa nakoniec vylodila pri meste Paracas. Vtedy sa však ukázali rozpory aj medzi patriotmi, keďže San Martín bol skôr umiernený zástanca konštitučnej monarchie, kým Cochrane požadoval úplnú nezávislosť. Patrioti však pokračovali v boji a 12. júla 1821 sa San Martínovi podarilo obsadiť hlavné mesto Lima. Podobne ako pred tým v Čile, ani v Peru nechcel San Martín miestnym obyvateľom nič diktovať a preto nechal zvolať zasadnutie mestskej rady (cabildo). Tu miestni obyvatelia vyhlásili 28. júla 1821 nezávislosť. San Martín bol zvolený za protektora Peru[81].

Medzi tým však zvyšky rojalistov zhromaždili veľkú armádu na juhu Peru. San Martín však nemal dostatočnú silu na to, aby toto vojsko porazil. O pomoc tak požiadal Simóna Bolívara, hrdinu boja za nezávislosť zo severnej časti Južnej Ameriky[82]. Obaja sa stretli v roku 1822 v meste Santiago de Guayaquil. Keďže z tohto stretnutia neexistuje zápis, nie je do súčasnosti známe, na čom sa obaja dohodli. Avšak po návrate do Limy zistil San Martín, že patrioti v jeho neprítomnosti začali s represiami. S tým on nesúhlasil a tak sa rozhodol vrátiť späť do Čile. Ani tu však nezostal dlhšie, lebo proti nemu vystupoval Cochrane. Ten dokonca požadoval, aby bol San Martín súdený. San Martín bol týmito udalosťami sklamaný a tak odišiel najprv do Argentíny a následne do Francúzska, kde v roku 1850 zomrel. V boji proti rojalistom tak pokračoval Simón Bolívar, ktorý velil aj San Martínovej armáde. 6. augusta 1824 porazil rojalistov pri Juníne[83] a v decembri 1824 vyhral rozhodujúcu bitku pri Ayacucho. Táto bitka znamenala úspešný koniec vojny za nezávislosť Peru (z pohľadu patriotov) a zároveň koniec španielskej vlády v Južnej Amerike. Rojalisti už nemali silu na odpor a tak patrioti postupne vytlačili Španielov aj z posledných pevností, ktoré ešte držali. Oslobodenie Peru znamenalo zároveň koniec boja za nezávislosť Čile[84].

Potom, čo došlo ku konečnému oslobodeniu Peru sa mohli patrioti v Čile zamerať na budovanie štátu. Bernardo O'Higgins presadil medzi prvými opatreniami zrušenie šľachtických titulov, čím chcel podporiť republikánsku formu nového štátu. Týmto rozhodnutím však vyvolal voči svojej osobe odpor medzi šľachtou, ktorá taktiež podporovala nezávislosť štátu a ktorá mala zároveň pomerne veľký vplyv. O'Higgins sa zameral na vydávanie nových nariadení, ktorými chcel krajinu radikálne zmeniť, predovšetkým chcel odstrániť veci, ktoré boli podľa neho škodlivé. Často sa však jednalo o kultúrne tradície regiónu, takže jeho snaha bola prijatá veľmi negatívne[85]. O'Higgins tiež presadil zavedenie pravidelného spojenia medzi Santiagom a najdôležitejším prístavom Čile Valparaísom. Taktiež podporil rozmach školstva a do určitej miery uvoľnil cenzúru, čím podporil vznik nových novín. Aby nový štát mohol fungovať, potreboval peniaze, O'Higginsovi sa podarilo získať zo Spojeného kráľovstva pôžičku, ktorá Čile v danom čase pomohla. V roku 1818 bola prijatá nová ústava nazvaná Ústava roku 18 (XVII). Postupe si však O'Higgins získal svojou politikou veľa nepriateľov a vznikol tak na neho tlak, ktorý spočíval v požiadavkách, aby sa O'Higgins vzdal absolútnej vlády a nechal zvolať parlament a zostaviť vládu. Týmto požiadavkám však O'Higgins nemienil ustúpiť a podporu mal aj v novej ústave, ktorá určovala jeho funkcii funkčné obdobie na neurčitý čas. Až v roku 1822 sa O'Higgins rozhodol, že predsa nechá zvolať parlament, no jeho úlohou nebolo vládnuť, ale schváliť novú ústavu. Vďaka novej ústave však boli zavedené ústupky, predovšetkým bolo presne stanové trvanie funkčného obdobia najvyššieho riaditeľa na 6 rokov s možnosťou jedného opätovného zvolania. Súčasne bol ustanovený nový parlament a senát a určený spôsob volieb do týchto orgánov. O'Higginsova vláda sa však stala postupne veľmi nepopulárna. Veľa ľudí nesúhlasilo s diktátorskou formou vlády jedného muža, iní nesúhlasili s podporou vojen v rámci Latinskej Ameriky, kde chcel O'Higgins podporovať miestnych bojovníkov za nezávislosť. Nespokojnosť prerástla až do ozbrojeného odporu na čele ktorého stál Ramón Freire[86]. Ten na konci roka 1822 získal podporu v meste Concepción a následne aj v iných oblastiach Čile. Následne sa mu podarilo presadiť zvolanie mestskej rady (cabildo) v Santiagu, ktoré v januári 1823 prijalo demisiu Bernarda O'Higginsa, ktorého pozícia už bola neudržateľná. Moc na Čile prevzala nová chunta, ktorú tvorili traja členovia, konkrétne Agustín de Eyzaguirre y Arechavala ako prezident a Fernando Errázuriz Aldunate a José Miguel Infante y Rojas[87]. Nová chunta vládla iba tri mesiace, keď ju v apríli 1823 vystriedal samotný Ramón Freire v pozícii najvyššieho riaditeľa Čile. Aby Bernardo O'Higgins zabránil budúcim konfliktom, ktoré by poškodili Čile, rozhodol sa dobrovoľne odísť do Peru, kde aj dožil svoj život.

Nový najvyšší riaditeľ Ramón Freire mal podporu armády. Bol iným vládcom, než jeho predchodca O'Higgins. Jeho hlavnou výhodou bolo, že bol ochotný prijať rady aj iných ľudí, čo znížilo napätie medzi hlavnými vrstvami spoločnosti. Už na začiatku svojej vlády v roku 1823 nechal Freire zrušiť otroctvo a následne presadil prijatie ďalšej novej ústavy. Táto ústava sa však ukázala ako nefunkčná a tak bola už v roku 1824 zrušená. Napriek tomu, že vďaka zrušeniu ústavy mohol Freire vládnuť fakticky ako diktátor, nechal zvolať parlament. Tento si však nezískal prakticky žiadny podporu v spoločnosti a tak ho Freire v roku 1825 rozpustil. Posledné rojalistické snahy o získanie opätovnej vlády boli porazené práve za vlády Freireho, keď čilská armáda porazila posledných Španielov na ostrove Chiloé. Druhým problémom po španielskej hrozbe sa ukázala pôžička, ktorú Čile získalo za vlády O'Higginsa. Čile nemalo peniaze na jej splatenie, čo vyvolalo problémy. Freire sa tak rozhodol v roku 1826 odovzdať moc parlamentu. Tým skončilo prvé obdobie vlády Freireho. Nový parlament ovládli zástancovia radikálnych zmien, tí požadovali federalizáciu Čile, lebo sa domnievali, že nasledovanie príkladu Spojených štátov zaistí Čile prosperitu. Bola prijatá nová ústava, ktorá Čile rozdelila na 8 provincii. To však vyvolalo v krajine chaos, pretože poslanci sa nevedeli dohodnúť na rozdelení území jednotlivých provincii, ani na tom, kto bude v provinciách vládnuť. Nová ústava zaviedla inštitút prezidenta, presne po vzore USA. Prvým prezidentom sa stal 9. júla 1826 na tri mesiace Manuel Blanco Encalada, následne rezignoval[88]. Chaos prinútil rezignovať aj druhého prezidenta Agustína Eyzaguirrea[89], ktorého v januári 1827 nahradil znova Ramón Freire. Ten vydržal do mája 1827 a taktiež pod tlakom udalostí radšej rezignoval. Funkcie prezidenta sa tak ujal vtedajší viceprezident Francisco Antonio Pinto[90]. Napriek tomu, že Pinto bol generál, nedokázal priniesť krajine poriadok. V roku 1828 bola prijatá ďalšia ústava. Táto ustanovovala priamu voľbu prezidenta. Ani nová ústava nezastavila chaos, ktorý v Čile v danom čase bol. V novembri 1829 sa na jeden deň stal dočasným prezidentom znova Ramón Freire.

Aby politici dokázali lepšie presadzovať svoje názory, začali sa postupne organizovať v prvých politických stranách. Na jednej strane tak boli konzervatívci a na druhej liberáli, treťou skupinou boli prívrženci Bernarda O'Higginsa, ktorý však žil v exile v Peru. V polovici roku 1829 radšej rezignoval aj prezident Pinto. Následne sa v októbri ešte na mesiac vrátil, no potom znova rezignoval. Anarchia nakoniec vyvrcholila na konci roku 1829 bitkou pri Ochagavía, kde sa stretli prívrženci O'Higginsa a vlády. Rozhodujúca bitka tohto obdobia sa uskutočnila 17. apríla 1830 pri Lircay, kde konzervatívci na čele s Josém Joaquínom Prietom[91] porazili liberálov, ktorých viedol Ramón Freire. Práve táto bitka ukončila krátku občiansku vojnu v Čile a stala sa začiatkom stabilizácie republiky[92].

Diego Portales sa síce nestal prezidentom, no fakticky vládol Čile od roku 1830 do roku 1837.

Hlavnými predstaviteľmi víťaznej konzervatívnej časti spoločnosti boli José Joaquín Prieto a Diego Portales[93]. Prieto sa stal 18. septembra 1831 prezidentom, Portales bol dokonca už v priebehu roka 1830 postupne ministrom vnútra, zahraničných vecí, vojny a námorníctva. Prvé kroky smerujúce k vytvoreniu stabilnej vlády začal robiť Portales. Ten na jednej strane považoval silný autoritatívny štát za najlepšiu formu vlády pre vtedajšie Čile, no súčasne nechcel byť vodcom, ktorý by krajinu viedol. Práve on sformoval prvú konzervatívnu vládu. Za prezidenta presadil postupne prvých konzervatívcov, ktorými boli José Tomás Ovalle[94], Francisco Ruiz-Tagle[95] a Fernando Errázuriz[96]. Spolu trvala vláda týchto troch prezidentov od 24. decembra 1829 do 18. septembra 1831, čo svedčí o tom, že hlavné slovo mal práve Portales. Tento sa zasadil aj o zníženie vplyvu armády (poslal do dôchodku skoro celé velenie), čim chcel zabrániť budúcim prevratom. Ako protiváhu armáde nechal vybudovať pomerne veľké občianske milície. Následne sa Portales zameral na odstránenie prípadných súperov medzi konzervatívcami. Za prezidenta presadil v roku 1831 Josého Joaquína Prieta, ktorý patril k frakcii prívržencov O'Higginsa. Napriek moci, ktorú Portales mal, zostal veľmi skromný, odmietol dokonca mzdu, ktorá mu za jeho funkcie patrila. Poslúžil ako vzor aj pre iných politikov, vďaka čomu sa Čile stalo výnimkou medzi ostatnými skorumpovanými juhoamerickými štátmi. Portales postupne dokázal na svoju stranu získať obe nepriateľské strany z občianskej vojny, ktoré začali vyznávať jeho filozofiu rozvoja Čile. V roku 1833 bola prijatá nová ústava. Táto konečne priznala volebné právo väčšiemu počtu ľudí, konkrétne všetkým mužom starším ako 25 rokov, ktorí vedeli písať a čítať. V skutočnosti však boli voľby iba formálnou záležitosťou, keďže boli zámerne manipulované podľa predstáv vlády. Podľa novej ústavy bolo funkčné obdobie prezidenta 5 rokov s možnosťou jedného znovuzvolenia. Aj po ekonomickej stránke sa vláde darilo veľmi dobre, došlo k úprave colnej politiky tak, aby bola výhodná pre rozvoj štátu a ekonomiky. Vláda dokonca rozhodla, že prístav Valparaíso sa stane zónou oslobodenou od povinnosti platiť clo, čo výrazne zvýšilo bohatstvo tohto prístavu, ale i regiónu a krajiny. Dokonca aj bohaté čilské rodiny podporovali projekty rozvoja štátu. Veľké bohatstvo získalo Čile z ťažby nerastných surovín, hlavne zlata, striebra a medi. V roku 1836 bola formálne založená Konzervatívna strana, ktorej členovia boli aj prezident Prieto a jeho nasledovníci[97].

Už čoskoro sa však začali prejavovať nezhody medzi Čile a Peru. To vytvorilo v roku 1836 pod vedením Andrésa de Santa Cruza[98] konfederáciu s Bolíviou. Oba štáty však mali ambície stať sa hlavnou mocnosťou v Tichom oceáne. Ďalším problémom boli dlh Peru voči Čile a colná politika Peru voči čilským produktom. Santa Cruz v snahe oslabiť Čile podporil bývalého prezidenta Čile Freireho v snahe prevziať moc, no jeho snaha sa vôbec nepodarila a Freire musel odísť do exilu. Aby Portales zabránil konfederácii získať prevahu na mori, prikázal zničiť ich flotilu, ktorá však bola početnejšia, než čilská. Napriek tomu boli Čiľania úspešní a podarilo sa im zajať tri zo šiestych peruánskych lodí, čím eliminovali nebezpečenstvo na mori. Následne v roku 1836 vyhlásilo Čile Peruánsko-bolívijskej konfederácii vojnu[99]. Podmienky, ktoré si kládli Čiľania však boli veľmi tvrdé, takže na nich podľa očakávania konfederácia nepristúpila. V Čile však vojna nebola vôbec populárna, čo sa prejavilo už v roku 1837, kedy bol dokonca Portales zajatý vlastnými vojakmi. Následne rebelujúci vojaci 6. júna 1837 Portalesa zavraždili. Na to zareagovala čilská armáda, ktorá rebelov rýchlo porazila, následne všetkých popravila a hlavu ich veliteľa bola vystavená v meste Quillota. Vražda Portalesa úplne zmenila verejnú mienku v prospech vojny. Čiľanom sa 20. januára 1838 podarilo obsadiť Limu, no túto museli následne pre nedostatok zásob opustiť. Armáda sa presunula na úrodnejší sever, kde nabrala zásoby. 20. januára 1839, teda presne rok po obsadení Limy sa pri meste Yungay odohrala rozhodujúca bitka celej vojny, kde jednoznačne vyhralo vojsko Čile pod velením generála Manuela Bulnesa[100]. Protektor Peruánsko-bolívijskej konfederácie Santa Cruz ušiel pod tlakom Čiľanov z bojiska. Táto bitka znamenala koniec Peruánsko-bolívijskej konfederácie. Manuel Bulnes získal vďaka víťazstvu v Čile veľkú popularitu, ktorú sa rozhodol využiť v politike. Desaťročnú vládu prezidenta Prieta tak vystriedal v roku 1841 práve Manuel Bulnes[101].

Manuel Montt bol prvým civilným konzervatívnym prezidentom Čile.

Manuel Bulnes bol výborný vojak, ktorý sa veľmi skoro prepracoval až na generála[102]. Aby podporil svoju vládu, hneď na začiatku vyhlásil všeobecnú amnestiu a dovolil vrátiť sa do služby väčšine generálov, ktorých Portales poslal do núteného dôchodku. Dovolené bolo tiež vrátiť sa do vlasti aj Bernardovi O'Higginsovi, no ten v roku 1842 zomrel a do Čile sa tak vrátiť nestihol. Následne začal prezident robiť kroky, ktoré mali podporiť príchod nových osadníkov. To sa však veľmi nedarilo, keďže väčšina prisťahovalcov mierila skôr do Argentíny a Uruguaja. V roku 1844 Španielsko uznalo nezávislosť Čile. Bulnesova vláda bola prijímaná veľmi pozitívne a tak bol v roku 1846 opäť zvolený za prezidenta. Nastal veľký rozvoj Santiaga, ale i železničnej siete. Rozvoju krajiny pomohlo aj objavenie nových strieborných baní. Následne došlo aj k objaveniu uhlia a tak sa mohli rozvíjať aj ďalšie oblasti, kde bolo potrebné práve uhlie. Dariť sa začalo aj poľnohospodárstvu, ktoré vďaka bohatstvu štátu nemuselo byť tak jednostranne založené, ako poľnohospodárstvo v Argentíne či Uruguaji. Veľmi obľúbeným sa stalo pestovanie viniča. Práve víno sa neskôr stalo jedným zo symbolov miestneho poľnohospodárstva. V roku 1849 bola založená Liberálna strana, ktorá združovala oponentov vládnucich konzervatívcov[103].

Bulnes podľa ústavy už nemohol kandidovať a tak voľby v roku 1851 vyhral Manuel Montt[104]. Montt na rozdiel od svojich predchodcov nebol vojakom. Už na začiatku svojej vlády však musel čeliť pokusu o zosadenie, ktoré viedol generál José María de la Cruz, ktorého Montt porazil vo voľbách. Vládnej armáde velil bývalý prezident Bulnes (ktorý bol paradoxne bratranec Cruza). Bulnes ako skúsený veliteľ po niekoľkých mesiacoch revolúciu potlačil. Podobne ako pred tým Bulnes, aj Montt sa rozhodol po výhre vyhlásiť všeobecnú amnestiu, aby zabránil pokračovaniu konfliktu. Vláda sa zamerala na masívnu podporu vzdelávania a vyhlásila základné školstvo za bezplatné. Aj cirkvi bolo dovolené sa zapojiť a tak dochádzalo aj k zakladaniu veľmi kvalitných cirkevných škôl. Za vlády Montta sa podarilo konečne aj priviesť väčší počet európskych prisťahovalcov (stále to však bolo neporovnateľné s Argentínou a Uruguajom). Súčasne pokračovalo rozširovanie železničnej siete, ktorá mala spájať aj Santiago s prístavom Valparaíso. Už v roku 1852 začal v krajine fungovať telegraf. Následne bola vytvorená aj špeciálna banka, ktorá mala podporovať rozvoj poľnohospodárstva poskytovaním pôžičiek. Koniec veľkej miery prosperity začal v roku 1858, kedy jednak čilský export získal silnú konkurenciu v iných častiach sveta a jednak prestali fungovať niektoré strieborné bane. V tomto období sa začala tiež diskusia o postavení katolíckej cirkvi v krajine. Práve na tejto otázke sa Konzervatívna strana rozdelila. Vznikla tak Národná strana (kam sa pridal aj prezident Montt)[105]. Od Liberálnej strany sa zas oddelili členovia, ktorí nesúhlasili so spoluprácou s konzervatívcami. Odídenci založili Radikálnu stranu[106]. V roku 1859 vypukla ďalšia revolta, ktorú však vláda okamžite potlačila. Prezident Montt tak vládol taktiež 10 rokov. V roku 1861 ho vystriedal jeho stranícky kolega José Joaquín Pérez[107].

Prezident Pérez, tak ako jeho predchodcovia, taktiež čelil hrozbe. V roku 1862 vznikol konflikt medzi Peru a Španielskom, ktoré odmietlo Peru uznať za nezávislý štát. Španieli obsadili ostrovy Chincha patriace Peru. Čile sa rozhodlo, že Peruáncom musí proti Španielom pomôcť. Čile sa však otvorene do vojny pridalo až v roku 1865, keď vyhlásilo Španielsku vojnu[108]. Čile však malo k dispozícii iba dve lode. Napriek tomu boli Čiľania na mori opäť úspešní, keď sa im podarilo zajať jednu zo španielskych lodí. V roku 1866 sa k Peru a Čile pridali ešte Ekvádor a Bolívia. Keďže spojené peruánsko-čilské námorníctvo nedokázalo Španielom konkurovať, začalo sa vyhýbať priamemu boju v snahe oslabiť Španielov nedostatkom zásob. To sa skutočne aj darilo a Španieli začali mať nedostatok zásob a ich situácia bola kritická. 31. marca 1866 tak začali ostreľovať prístav Valparaíso, ktorý vážne poškodili. O to isté sa Španieli pokúsili aj v peruánskom prístave Callao. Callao však malo na rozdiel od nechráneného Valparaísa vlastnú obranu a obrancom sa podarilo vážne poškodiť viaceré španielske lode. Španieli tak bolí nútení odísť preč. Čile pristúpilo k opevneniu dôležitého prístavu Valparaíso a vybudovaniu nových vojnových lodí. Aj vďaka úspechu vo vojne so Španielskom vládol prezident Pérez až do roku 1871. Po skončení vojny so Španielmi malo Čile dostatok času a prostriedkov na definitívne ukončenie hrozby zo strany indiánskeho kmeňa Mapuče, ktorý stále ovládal južné územia. Vojenskú výpravu viedol Cornelio Saavedra Rodríguez. Úplná pacifikácia Mapuče však trvala ešte niekoľko desaťročí. V roku 1871 prijal parlament zákon, ktorý zakazoval prezidentom vládnuť v dvoch funkčných obdobiach po sebe[109].

Mapa ukazuje posun hraníc Čile po druhej tichomorskej vojne.

Prezident Pérez vybral za nového prezidenta Federica Errázuriza Zañartua, ktorý bol v roku 1871 aj zvolený[110]. Errázuriz Zañartu bol na rozdiel od svojich predchodcov liberál, súčasne bol členom Liberálnej strany. Patril však tiež ku konzervatívnej časti Liberálnej strany, ktorá verila v autoritatívnu vládu. Jeho zvolenie bolo výsledkom spojenectva medzi konzervatívcami a liberálmi. Spojenectvo však skončilo pomerne rýchlo, keď sa obe skupiny nedohodli na spôsobe kontroly cirkevných škôl. Liberáli totiž presadzovali sekularizáciu, s čím konzervatívci nesúhlasili. Errázuriz Zañartu podporil navýšenie rozpočtu armády a námorníctva, čo sa neskôr ukázalo ako prezieravé rozhodnutie. Podporoval tiež rozvoj zdravotníctva. Za nového prezidenta vybral Errázuriz Zañartu svojho ministra Aníbala Pinta[111]. Proti nemu sa však rozhodol kandidovať veľmi populárny politik Benjamín Vicuña Mackenna[112]. Reálne hrozilo, že prvýkrát v histórii mohol vyhrať kandidát, ktorého nevybral predchádzajúci prezident. Vicuña Mackenna však bol nakoniec prinútený sa vzdať svojej kandidatúry a tak sa Pinto stal prezidentom, keď kandidoval úplne sám. Aníbal Pinto definitívne odmietol spoluprácu s konzervatívcami a tak začali liberáli vládnuť osamote.

V tomto období muselo Čile čeliť medzinárodným sporom o územia, na severe s Peru a Bolíviou a na juhu s Argentínou. Hlavne severné územia však boli pre veľké zásoby nerastných surovín pre Čile (rovnako však pre Peru a Bolíviu) veľmi dôležité. Už počas vlády Errázuriza Zañartua podpísali Peru a Bolívia vzájomnú tajnú dohodu, ktorá bola namierená proti Čile a týkala sa práve severných území bohatých na nerastné suroviny. Hlavným zdrojom bohatstva bol liadok (liadky sú soli kyseliny dusičnej, ktoré sa dobre rozpúšťajú vo vode a sú významné priemyselné hnojivá). Najviac liadku sa však nachádzalo v území zvanom Tarapacá, ktoré kontrolovalo Peru. Ďalšie bohaté ložiská boli tiež v Bolívii. Ťažbu však realizovali spoločnosti a ľudia z Čile. Peru aj Bolívia však mali veľké ekonomické problémy a preto chceli ťažbu liadku znárodniť, čo by poškodilo Čile. Aby Čile zabránilo Peru a Bolívii zaútočiť, vyžiadali si Čiľania, aby ich nová obrnená fregata Cochrane vyplávala z britských lodeníc ešte pred dokončením. Už iba prítomnosť takto vyspelej a silnej zbrane prinútila Peru a Bolíviu vyčkávať. Predstavitelia Bolívie pod tlakom vojenskej sily Čile pristúpili v roku 1874 k uzavretiu dohody, kde potvrdili vzájomné hranice a zaviazali sa, že nezvýšia dane čilským spoločnostiam, ktoré sa zaoberali ťažbou liadku. V Bolívii však v roku 1876 prebehol vojenský prevrat a nová vláda napriek zmluve dane zvýšila. Následne dokonca Bolívia vyslala do oblastí baní svoju armádu, ktorá bane obsadila. Na to Čile zareagovalo vyslaním armády, ktorá obsadila mesto Antofagasta, ktoré sa nachádzalo na bolívijskom území bohatom na liadok. Antofagasta však mala okrem toho aj strategický charakter, lebo spájala Bolíviu s Tichým oceánom, súčasne si však na toto územie Čile dlhé roky robilo územný nárok. Bolívia tak v roku 1879 vyhlásila vojnu Čile. Bolívia tak urobila preto, lebo si bola vedomá toho, že sa k nej pridá Peru, ktoré tak o niekoľko dní aj urobilo, zverejnilo tajnú zmluvu s Bolíviou z roku 1873 a taktiež vyhlásilo Čile vojnu. Tým začala tzv. vojna o Pacifik, tiež nazývaná druhá tichomorská vojna, či vojna o liadok[113]. Čile bolo hneď od začiatku v nevýhode, keďže väčšina z jej malej armády bola dislokovaná na juhu v boji s kmeňom Mapuče. Peru s Bolíviou mali oveľa viac vojakov a Peru malo viac lodí. V čase začatia konfliktu však už malo Čile k dispozícii dve moderné pancierované lode. Peruáncom sa síce na začiatku podarilo potopiť jednu čilskú loď, no tá už bola zastaralá, naopak Čiľania potopili jednu z dvoch najmodernejších peruánskych vojnových lodí. O nejaký čas Čiľania dokonca dokázali zajať druhú z dvoch kedysi najmodernejších peruánskych lodí Huáscar, ktorú následne pripojili k svojej flotile. Čile tak mohlo zahájiť pozemnú inváziu do provincie Tarapacá. Hneď na začiatku zaznamenali Čiľania niekoľko víťazstiev a postupovali ďalej. Avšak v bitke pri osade Tarapacá narazili na silnejší odpor, než čakali. Peruánske vojsko ich prekvapilo a túto bitku vyhralo. Čile však napriek tomu pokračovalo ďalej a následné bitky už znova vyhralo. Postupne tak provinciu Tarapacá predsa Čile obsadilo. Obsadenie tejto provincie spôsobilo v Peru aj Bolívii vážne problémy. Prezidenti oboch krajín boli nútení odstúpiť zo svojich funkcii a boli nahradení. Po prvých úspechoch sa Čile sústredilo na obsadenie miest Arica a Tacna. O obe mestá sa bojovalo v polovici roku 1880. Obe bitky vyhrali znova Čiľania, dokonca v bitke o mesto Tacna utrpela bolívijská armáda také veľké straty, že do vojny už vôbec nezasiahla a následne stiahla Bolívia všetky svoje bojové oddiely na východ (na územie súčasnej Bolívie). Peru však nedokázalo čilskej armáde vôbec vzdorovať a Čile tak postupovalo stále viac na sever. Čilskí vojaci vstúpili do Limy 17. januára 1881. Čilské vojsko zostalo v Lime až do októbra 1883, medzi tým ešte prebehlo niekoľko bitiek, no vo vojne definitívne zvíťazilo Čile[114].

Výsledok vojny bol pre Čile veľmi pozitívny. Získalo bolívijskú provinciu Litoral (súčasná provincia Antofagasta), čim Bolívia stratila prístup k moru. Peru muselo odovzdať provincie Tarapacá, Tacna (túto provinciu v 20. storočí Čile vrátilo Peru) a Arica. Vďaka tomu sa územie Čile zväčšilo o tretinu. Nové územia boli navyše bohaté na liadok, čo na dlhé roky veľmi pomohlo ekonomike Čile, ktoré sa tak stalo jedným z najbohatších štátov (minimálne v Latinskej Amerike)[115].

José Manuel Balmaceda bol posledným prezidentom prvého obdobia Čilskej republiky, jeho samovražda ukončila občiansku vojnu.

Ešte počas vojny v roku 1881 sa uskutočnili prezidentské voľby. Tieto vyhral liberál Domingo Santa María, ktorý mal podporu vlády a tak ostatní potenciálni kandidáti ani nekandidovali[116]. Práve počas funkčného obdobia prezidenta Santa Maríu sa podarilo Čile zvíťaziť v druhej tichomorskej vojne. Po obsadení Limy v roku 1881 Čile ešte tri roky okupovalo Peru, pričom na jeho správu ustanovilo vlastného protektora. Vďaka tomu sa Čiľanom podarilo pomerne rýchlo nahradiť škody, ktoré mu vojnou vznikli. Keďže Čile muselo sústrediť väčšinu svojej armády vo vojne na severe, rozhodli sa náčelníci kmeňa Mapuče pre nové povstanie. To začalo v roku 1880, kedy indiáni spôsobovali na juhu pomerne veľké škody. Avšak v tejto dobe už malo Čile veľkú, modernú a skúsenú armádu. Kmeň Mapuče bol rýchlo porazený a vláda mu pridelila menšie územie na juhu krajiny. Na uvoľnené oblasti po indiánoch sa začali s podporou vlády usadzovať noví európski (hlavne nemeckí) osadníci. Postupne bolo bývalé indiánske územie úplne ovládnuté Čiľanmi. Novým problémom sa ukázal problematický vzťah s katolíckou cirkvou. Išlo v podstate o konflikt medzi konzervatívcami (teda cirkvou) a liberálmi (ktorí sa pokúšali okrem iného o zníženie vplyvu cirkvi na školstvo a verejný život). Konflikt s cirkvou vyústil až do konfliktu medzi Čile a Vatikánom, kedy boli prerušené vzájomné diplomatické styky. Čile odpovedalo novými zákonmi, ktoré boli zamerané na zákonné zníženie postavenia katolíckej cirkvi. Boli ustanovené tzv. štátne cintoríny, kde už nemohla cirkev rozhodovať, kto môže a nemôže byť pochovaný. V roku 1884 nasledoval zákon, ktorý umožňoval necirkevnú svadbu (svadba musela byť uzatvorená aj pred predstaviteľom štátu). Súčasne štát prebral pod svoju právomoc matriky. V roku 1886 sa konali nové voľby, vláda za nového prezidenta vybrala ministra Josého Manuela Balmaceda, ktorý sa skutočne aj stal prezidentom[117].

Prezident Balmaceda chcel pod svojim vedením zjednotiť všetky liberálne strany. Jeho politika a vystupovanie však boli veľmi nepopulárne. Samotná myšlienka zjednotenia liberálnych strán sa ukázala ako veľmi komplikovaná, keďže tieto mali aj medzi sebou veľké spory. Krajine sa ekonomicky darilo a tak si prezident mohol dovoliť podporovať novú výstavbu. Taktiež pristúpil k zmenám v rozpočtoch v snahe zlepšiť hospodárenie štátu. Všetky prezidentove snahy však začala narúšať práve jeho snaha o zjednotenie liberálov. V jej dôsledku sa začali stupňovať a množiť politické konflikty. Prezident si postupne znepriatelil väčšinu parlamentu, ktorý pravidelne blokoval jeho politické návrhy, čím spôsoboval dokonca aj časté zmeny vo vládnom kabinete. Aj prezident Bamlaceda vybral svojho nástupcu, ktorým sa mal stať Enrique Salvador Sanfuentes[118]. Výber tohto kandidáta však spôsobil v parlamente obrovský odpor, keď jednak poslanci nového kandidáta odmietali a jednak volali po volebnej reforme, ktorá by konečne zabezpečila riadne voľby. Prezident tak musel pod tlakom svojho kandidáta stiahnuť. Aby prezident upokojil situáciu, rozhodol sa nezvolať zasadnutie parlamentu. To však situáciu v Čile veľmi zhoršilo. Keď parlament odmietol prezidentovi schváliť nový rozpočet, rozhodol sa prezident použiť rozpočet z predchádzajúceho roka. Na to parlament vyhlásil, že prezident sa chová ako diktátor a zbavil prezidenta funkcie. Krajina sa dostala na pokraj občianskej vojny. Prezident aj parlament mali podporu časti ozbrojených síl, takže situácia začala byť veľmi vážna. 7. januára 1891 sa na stranu parlamentu pridalo námorníctvo, ktoré odmietlo prezidentovi poslušnosť. K námorníkom sa pridali bohatí obchodníci a šľachta. Prezidenta podporovala iba menšia časť pozemnej armády. Prezident tak nariadil povinné odvody do armády, aby zvýšil svoju silu (odvedení vojaci však za prezidenta aj tak odmietali bojovať). Keďže však obyvateľstvo bolo naklonené skôr parlamentu, spôsobili povinné odvody ešte väčšiu nepopularitu prezidenta. Námorníctvu sa podarilo obsadiť bohatý sever krajiny, kde dokonca získalo veľa dobrovoľníkov pre svoju armádu. Prvá skutočná bitka sa uskutočnila 6. marca 1891 pri meste Pozo Almonte. Tu vyhralo vojsko parlamentu, čím parlament získal kontrolu nad kľúčovou severnou časťou Čile. V časti ovládanej prezidentom začali represie, boli zakázané politické strany a uzatvorené univerzity. Prezidentskému vojsku sa podarilo 23. apríla 1891 za pomoci úplne nových lodí, ktoré práve dorazili z Európy potopiť jednu z hlavných vojnových lodí parlamentu. Parlament v snahe získať na svoju stranu vojenskú prevahu najal pruského generála Emila Körnera, ktorý začal cvičiť parlamentnú armádu[119]. Tomu sa skutočne podarilo vytvoriť veľmi silné vojsko. Nové vojsko sa stretlo s prezidentským už 21. augusta 1891 pri Concóne. Parlamentné vojsko jednoznačne vyhralo a tak sa prezidentská armáda stiahla viac na juh. Rozhodujúca bitka sa odohrala 28. augusta 1891 pri meste Placilla. Prezidentské vojsko malo síce lepšie obranné postavenie, no pod náporom parlamentného vojska demotivovaní a násilne odvedení prezidentskí vojaci radšej z bojiska ušli. V boji dokonca padol aj veliteľ prezidentského vojska. Prezident Balmaceda následne ušiel na argentínske veľvyslanectvo a velenie tak získal generál Manuel Baquedano. Prezident Balmaceda pod tlakom udalostí spáchal 19. septembra 1891 samovraždu. Smrťou Balmacedu tak skončila aj občianska vojna. Moc získal parlament, ktorý výrazne obmedzil právomoci vlády a prezidenta, čím začala de facto diktatúra parlamentu[120].

Jorge Montt bol jedným z vodcov parlamentného povstania a následne aj prvým prezidentom v ére parlamentnej republiky.

Potom, čo predchádzajúci prezident Balmaceda zrušil politické strany, tieto s víťazstvom parlamentu obnovili svoju činnosť a stali sa hlavnou silou v štáte. Najsilnejšie postavenie si zachovala Liberálna strana, nasledovala Národná strana, Radikálna strana a Liberálna demokratická strana, ktorá presadzovala myšlienky prezidenta Balmaceda. Neskôr sa do parlamentu dostala ešte Demokratická strana, ktorá vznikla oddelením od Radikálnej strany a zamerala sa na ľavicové témy. Na čelo štátu bol dočasne menovaný viceadmirál Jorge Montt, synovec bývalého prezidenta Manuela Montta[121]. Ani vláda politických strán a parlamentu neznamenala automaticky skutočne slobodné voľby, lebo aj voľby do parlamentu boli rovnako skorumpované, ako voľby pred tým, pričom politické strany si hlasy často kupovali. Aby mohli politické strany efektívnejšie vládnuť, začali sa spájať do koalícii či aliancii. Vznikla tak Liberálna aliancia (Alianza Liberal)[122] a tzv. Koalícia (Coalición), niekedy nazývaná aj Konzervatívna koalícia (Coalición Conservadora)[123]. Práve tieto dve združenia politických strán následne v priebehu nasledujúcich desaťročí medzi sebou bojovali o úrad prezidenta a vládu nad štátom. Za svojho prvého prezidenta zvolil parlament Jorgeho Montta, ktorý vládol už vtedy ako dočasná hlava vlády. Montt bol zvolený konsenzom všetkých parlamentných strán a získal tak 100% hlasov. Nová parlamentná vláda však musela riešiť ekonomické problémy, do ktorých sa Čile po nákladnej občianskej vojne dostalo. Nemal však jednoduchú pozíciu, pretože parlament menil vládnych ministrov veľmi často podľa toho, aké politické nálady práve v parlamente prevládali. To vyvolalo často dominový efekt, kedy odvolanie jedného ministra nasledovali odvetné odvolania ďalších a následne bola zosadená často aj celá vláda. Prezident mal tak veľmi zložité postavenie. Moc nad parlamentom si tak postupne získali bohatí podnikatelia a rôzne záujmové skupiny, ktoré si prostredníctvom kúpených poslancov presadzovali svoje vlastné záujmy. Myšlienky parlamentnej demokracie, ktoré podporovala bývalá parlamentná armáda počas občianskej vojny, tak boli rýchlo nahradené skrytou vládou oligarchie. Nebola teda náhoda, že sa na popredných vládnych funkciách začali striedať členovia významných rodín, kam patril aj prezident Jorge Montt. Ten však napriek všetkému pôsobil veľmi skromne a nemal záujem profitovať z vtedajšej situácie. Vďaka tomu sa stal aj veľmi populárnym.

V roku 1896 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Tie sa konali v oboch komorách parlamentu, kde vyhral kandidát Koalície Federico Errázuriz Echaurren[124], ktorý bol synom bývalého prezidenta Federica Errázuriza Zañartua. Už jeho voľba bola veľmi tesná a vzbudzovala pochybnosti o kupovaní hlasov. Koalícia, ktorá prezidenta presadila mala síce väčšinu v senáte, no nie v parlamente, takže prezident mal veľmi zložitú situáciu. Ekonomická situácia sa postupne zhoršovala, keďže ťažba liadku už nebola tak vysoká ako pred tým. Zároveň sa zvyšovala nezamestnanosť a na medzinárodnej úrovni malo Čile stále napäté vzťahy s Peru a Bolíviou. K tomu sa pridalo zhoršenie vzťahov aj s Argentínou, s ktorou malo Čile územné spory na severných hraniciach v oblasti Puma de Atacama, ktoré pred tým patrili Bolívii (tento problém bol vyriešený v roku 1902 v arbitráži). Federico Errázuriz Echaurren sa zameral na zlepšovanie vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, keď založil hneď niekoľko zdravotníckych škôl. Prezident mal však veľké zdravotné problémy počas celého svojho mandátu. Posledné mesiace svojej vlády musel svoje kompetencie delegovať na viceprezidenta, keďže musel podstupovať liečbu. Avšak 12. júla 1901 prezident náhle zomrel na následky trombózy. Novým prezidentom sa dočasne stal viceprezident a minister vnútra Aníbal Zañartu[125]. Tohto 18. septembra 1901 vystriedal nový zvolený prezident za Liberálnu alianciu Germán Riesco Errázuriz[126], synovec bývalého prezidenta Federica Errázuriza Zañartua. Jeho vláda sa vyznačovala veľkou nestabilitou, parlamentom bol prinútený vymeniť až 17 vládnych kabinetov. Germánovi Riescovi sa však v roku 1904 podarilo po dlhej dobe podpísať mierovú zmluvu s Bolíviou. Prezident sa zameral tiež na reformu právnych kódexov, čim Čile získalo nové občianskoprávne a trestnoprávne zákony. Podporil tiež modernizáciu Santiaga. Vzhľadom na rastúcu infláciu musel pristúpiť na novú emisiu papierových peňazí, čo zhoršilo sociálnu situáciu obyvateľstva. To vyvolalo viaceré štrajky a demonštrácie. Z nich najväčšie boli tzv. mäsové nepokoje v Santiagu, kde chudoba protestovala proti vysokej cene mäsa a generálny štrajk v Antofagaste[127]. Za vlády Germána Riesca sa stupňovala kríza s Argentínou, s ktorou prebiehali aj tzv. preteky v zbrojení. V roku 1902 však tieto spory vyriešila arbitráž. Prezident obnovil v roku 1906 tiež diplomatické styky s Peru.

Arturo Alessandri bol posledným prezidentom v ére parlamentnej republiky a súčasne prvým prezidentom prezidentského systému.

V roku 1906 vyhral prezidentské voľby zástupca Liberálnej aliancie Pedro Montt[128], syn bývalého prezidenta Manuela Montta. Tento sa prezidentom stal v čase štrajkov a stávok. Vyzval teda armádu, aby nepokoje potlačila, čo sa aj stalo. Za jeho vlády sa začalo so stavbou železnice, ktorá išla po celej dĺžke štátu. Taktiež podporoval ťažbu liadku a medi. Montt však mal zdravotné problémy kvôli ktorým musel v roku 1910 opustiť Čile, keď sa odišiel liečiť do Nemecka. Tam aj v auguste 1910 zomrel. Novým dočasným prezidentom sa stal viceprezident a minister vnútra Elías Fernández Albano[129]. Avšak ten nebol vo funkcii ani mesiac, keď zomrel v septembri 1910 na srdcové problémy. Dočasným prezidentom sa tak stal viceprezident a minister spravodlivosti Emiliano Figueroa[130]. V roku 1910 tak prebehli nové prezidentské voľby, ktoré vyhral spoločný kandidát oboch aliancii Ramón Barros Luco, ktorý do úradu nastúpil 23. decembra 1910[131]. Parlament však často menil aj jeho ministrov, takže ani Barros Luco nemal ľahké postavanie. Prezident však našiel v parlamente spojencov, ktorým sa nepáčil chaos, ktorý parlamentná vláda spôsobovala. Presadil tak v rokoch 1914 a 1915 reformy zamerané proti volebným podvodom, no paradoxne tieto opatrenia znamenali zvýšenie volebnej korupcie. V roku 1915 sa uskutočnili ďalšie voľby, ktoré vyhral kandidát Koalície Juan Luis Sanfuentes[132]. Sanfuentes do tej doby vládol z pozadia, kedy rozhodoval o zmenách vo vládach bez toho, aby mal oficiálne moc. Najväčším pozitívom Sanfuentesovej vlády bolo, že udržal Čile mimo prvú svetovú vojnu. Vďaka tomu mohlo Čile na tejto vojne ekonomicky profitovať. Sanfuentes presadil taktiež prvé zákony, ktoré riešili pracovné a sociálne problémy. V roku 1918 sa postupne začal do popredia presadzovať Arturo Alessandri z Liberálnej aliancie[133]. Alessandriho politické vystupovanie však následne znamenalo, že pri prezidentskej voľbe v roku 1920 ho odmietla časť Liberálnej aliancie podporiť a radšej sa pripojila ku konzervatívnej Koalícii. Alessandri však mal podporu robotníkov a strednej triedy. Koalícia sa premenovala na Národnú úniu. Volieb sa prvýkrát zúčastnili aj komunisti s názvom Socialistická robotnícka strana, tá však získala minimálnu podporu. Liberálnu alianciu tvorila aj nová časť zložená zo strednej triedy a robotníctva, takže Alessandri sa stal vďaka tomu kandidátom aliancie. Alessandri si už pred rokmi uvedomil, že práve robotníci a stredná vrstva sú časti populácie, ktoré majú veľkú silu, no parlamentné strany ich ignorujú. Dá sa povedať, že Alessandri zaplnil voľné miesto a vďaka svojim rečníckym schopnostiam získal medzi touto časťou spoločnosti veľkú podporu. Voľba nového prezidenta však bola zložitejšia ako pred tým, žiadny z kandidátov nezískal dostatočnú podporu. Avšak Alessandri mal v uliciach také silné postavenie, že parlament z obavy pred revolúciou (aká sa udiala v Rusku) vytvoril zvláštnu komisiu, ktorá mala vybrať lepšieho kandidáta, pričom podľa očakávania bol vybraný práve Alessandri, ktorý sa tak stal 23. decembra 1920 novým prezidentom.

Prezident Arturo Alessandri bol síce kandidátom robotníkov a strednej vrstvy, no po nástupe do úradu bol konfrontovaný s realitou. Proti prezidentovi vystupoval predovšetkým senát, kde mali prevahu konzervatívci z Národnej únie. To znamenalo, že aj jeho vlády boli často menené a ministri sa pravidelne striedali. Ani parlament prezidenta veľmi nepodporoval a to napriek tomu, že tam mala Liberálna aliancia prevahu. Ďalším problémom bola nemožnosť výraznejšieho exportu liadku, čo znižovalo príjmy krajiny. Súčasne sa však začala zvyšovať nezamestnanosť hlavne na kedysi bohatom severe krajiny. Miestni nezamestnaní tak začali migrovať do centrálnej a južnej časti krajiny, takže sa sociálne problémy postupne rozšírili. Prezidentovi sa v roku 1924 podarilo získať väčšinu v parlamentných voľbách vďaka štedrým sociálnym sľubom. Krajina však už v tej dobe mala veľké ekonomické problémy, štátny rozpočet vykazoval veľký deficit. Prezident napriek víťazstvu v parlamentných voľbách nemohol realizovať svoje sľuby, lebo členovia Liberálnej aliancie sa začali medzi sebou sporiť o moc a verejné funkcie. Ľavicové sľuby prezidenta sa však vôbec nepáčili konzervatívcom z Národnej únie, ktorí sa obrátili na armádu. Niektorí radikálni členovia Národnej únie dokonca vytvorili tajnú organizáciu Pochodeň, ktorej úlohou bola príprava ozbrojených útokov na predstaviteľov Alessandriho vlády[134].

Prezidenta Alessandriho vystriedala vojenská chunta na čele s generálom Luisom Altamiranom.

V priebehu roka 1924 sa ekonomické problémy krajiny prejavili v nedostatku peňazí potrebných na mzdy štátnych zamestnancov a vojakov. Parlament sa však namiesto riešenia problémov zaoberal iba vlastnými vnútornými spormi. Prvým náznakom problémov bola účasť vojakov na zasadnutí parlamentu v septembri 1924, kde poslancom hrozili zbraňami. Ani tieto hrozby vojakov však na poslancov neboli účinné. 5. septembra 1924 tak velenie armády vyslalo oficiálnu delegáciu priamo k prezidentovi, ktorý sľúbil, že problémy budú rýchlo vyriešené. Ešte v ten istý deň padla vláda a na čelo novej vymenoval prezident generála Luisa Altamirana[135]. Armádna vláda dokázala silou presadiť v parlamente schválenie požadovaných zákonov v priebehu nasledujúcich pár dní. Vďaka tomu bola presadená napríklad osemhodinová pracovná doba, či zavedené povinné pracovné poistenie zamestnancov. Armáda presadila za jediný deň v parlamente schválenie množstva sociálnych zákonov. Velenie armády následne začalo požadovať rozpustenie parlamentu a zmeny vo verejnej správe. Prezident Alessandri pochopil tieto kroky ako vojenský prevrat a ušiel na americké veľvyslanectvo. 12. septembra 1924 sa tak k moci vďaka vojenskému prevratu dostala armáda. Táto vytvorila chuntu tvorenú troma členmi, generálom Luisom Altamiranom (ktorý sa stal prezidentom), viceadmirálom Franciscom Nefom a generálom Juanom Pablom Bennettom.

Armáda následne skutočne rozpustila parlament a 12. septembra 1924 aj prijala oficiálnu demisiu prezidenta Alessandriho. Avšak aj členovia velenia armády sa medzi sebou hádali rovnako, ako pred tým poslanci. Navyše radoví vojaci a nižší dôstojníci nezískali ani napriek vláde armády vyššie mzdy. Vláda armády sa pomerne rýchlo dostala pod vplyv tradičných oligarchických rodín[136]. Vojenská vláda bola tak skorumpovaná a nepopulárna, že 23. januára 1925 bola aj ona zvrhnutá vojenským prevratom, ktorý tento raz viedli nižší dôstojníci. Novým prezidentom sa na niekoľko dní stal generál Pedro Dartnell[137]. Cieľom prevratu bol návrat ústavného systému a civilnej vlády. Generála Dartnella vystriedal po štyroch dňoch vo funkcii prezidenta Emilio Bello Codesido[138]. Do krajiny sa triumfálne vrátil Arturo Alessandri, ktorého návrat požadovali aj niektorí členovia armády. 12. marca 1925 sa tak Alessandri vrátil do funkcie prezidenta a bolo mu umožnené dokončiť svoje posledné funkčné obdobie. Vojenským prevratom z roku 1924 a návratom prezidenta Alessandriho do úradu v roku 1925 sa skončilo obdobie parlamentnej republiky.

Generál Carlos Ibáñez del Campo vydržal vo funkcii prezidenta Čile najdlhšie zo všetkých v rámci obdobia nestability.

Arturo Alessandri ihneď začal s novými opatreniami. Nechal založiť centrálnu banku, ktorá mala stabilizovať ekonomiku a financie štátu. V roku 1925 presadil v referende novú ústavu. Tá bola zameraná na ukončenie vlády parlamentu, ktorého právomoci dostali presné limity. Parlament už nemohol ani blokovať nový vládny rozpočet, ktorý musel prejednať. Súčasne nová ústava oddelila cirkev od štátu, čo bol dôvod mnohých minulých konfliktov. Najväčšiu zmenu však predstavovalo zavedenie priamej voľby prezidenta. Avšak aj v tomto období pokračovali protesty a stávky, ktoré boli tvrdo potlačené. Ešte pred koncom svojho funkčného obdobia 1. októbra 1925 však prezident Alessandri rezignoval. Až do decembra sa dočasným prezidentom stal viceprezident a minister vnútra Luis Barros Borgoño[139]. Voľby v roku 1925 vyhral Emiliano Figueroa z Liberalnej demokratickej strany[140]. Predsedom vlády sa stal generál Carlos Ibáñez del Campo, ktorý však ovplyvňoval rozhodnutia prezidenta do takej miery, že fakticky vládol krajine[141]. Prezident Figueroa s podporou Ibáñeza del Campa sa zameral na ľavicovú časť politického spektra, časť politikov bola vyhostená a bola zavedená cenzúra novín. V marci 1927 však vznikol spor aj medzi prezidentom a predsedom vlády. Ibáñez del Campo totiž presadil odvolanie predsedu najvyššieho súdu, ktorý však bol bratom prezidenta Figueroa, ktorý odmietol podpísať jeho odvolanie. Pod tlakom predsedu vlády však prezident Figueroa 10. marca 1927 odstúpil z funkcie. Carlos Ibáñez del Campo bol v tej dobe už aj viceprezidentom a tak sa po rezignácii svojho predchodcu stal novým prezidentom on. Ibáñez del Campo nechal vyhlásiť nové voľby, v ktorých sa rozhodol kandidovať. Keďže počas vlády predchádzajúceho prezidenta došlo k veľkým politickým čistkám, nemal Ibáñez del Campo reálneho protikandidáta a tak voľby vyhral so ziskom 98% hlasov. 21. júla 1927 sa tak funkcie ujal už ako priamo zvolený prezident[142].

Carlos Ibáñez del Campo bol profesionálny vojak a nebol členom žiadnej politickej strany. Vládol pomerne autoritatívne. Na druhej strane priniesla jeho vláda po rokoch nestability poriadok. Ibáñez del Campo mal podporu Radikálnej strany. Postavenie parlamentu počas vlády Ibáñeza del Campa veľmi pokleslo. Parlamentné voľby v roku 1930 boli iba formálne, nakoľko už pred nimi politické strany využili ústavnú klauzulu, ktorá stanovovala, že v prípade, ak bude počet kandidátov do parlamentu nižší alebo rovný počtu poslancov, voľby sa nemusia uskutočniť. Tak sa aj stalo a volebná komisia iba formálne potvrdila nový parlament. Aby si poslanci zachovali svoje pozície, schválili prezidentovi všetko, čo požadoval. Aby mohol Carlos Ibáñez del Campo budovať nové projekty, začalo si Čile požičiavať v zahraničí veľké množstvá peňazí. Stav v Čile ovplyvnila negatívne veľká hospodárska kríza, ktorá začala v roku 1929. Aby Čile zachránilo svoj priemysel ťažby liadku, vytvorilo veľký štátno-súkromný podnik na ťažbu tejto suroviny. Tento krok sa ukázal ako chybný, keďže dopyt po liadku klesol na minimum a Čile bolo nútené skladovať obrovské množstvá suroviny, ktorú samo do takej miery nepotrebovalo. To zvýšilo nezamestnanosť a krajina si nedokázala požičiavať nové peniaze. V krajine znova začali protesty a štrajky. Tieto boli také veľké, že ani armáda a polícia ich nedokázali potlačiť tak, ako pred tým. Prezident sa rozhodol napätie zmierniť zrušením predchádzajúcich reštrikcii a cenzúry. Ani to však nezastavilo veľké demonštrácie. Už o dva týždne po uvoľnení pomerov musel prezident odstúpiť, následne opustil krajinu. Na jeden deň sa 26. júla 1931 stal prezidentom dočasne predseda senátu Pedro Opaso[143], následne 27. júla prevzal úrad prezidenta dočasne viceprezident a minister vnútra Juan Esteban Montero z Radikálnej strany[144]. Ten bol opakom bývalého prezidenta Ibáñeza del Campa, čo mu bez väčšieho pričinenia prinieslo veľkú popularitu. Aj nová dočasná vláda musela riešiť vážne ekonomické problémy, pristúpila tak na zníženie miezd štátnych zamestnancov a vojakov o polovicu. 20. augusta 1931 sa novým dočasným prezidentom stal Manuel Trucco, ktorý bol v danom čase viceprezident a minister vnútra[145]. Situácia v krajine sa však stala kritickou. Rozhodnutie o znížení platov vyvolalo vzburu v časti armády, ktorá musela byť vyriešená bombardovaním rebelov. 15. novembra 1931 sa znova dočasným prezidentom stal Juan Esteban Montero, avšak v tom čase už bol fakticky novým zvoleným prezidentom, keď v októbri vyhral prezidentské voľby. Do úradu nastúpil oficiálne 4. decembra 1931. Ekonomická a sociálna situácia však bola taká zlá, že napriek snahe nedokázal Montero nájsť riešenie. V júni 1932 bola situácia taká kritická, že prezident Montero bol zvrhnutý vojenským prevratom, ktorý však mal veľkú podporu naprieč spoločnosťou.

Na čelo štátu sa dostala trojčlenná chunta. Na jej čele bol generál Arturo Puga ako prezident[146]. Prvá chunta vláda iba necelé dva týždne, samotný prezident Puga bol vo funkcii presne dva týždne, keď 16. júna 1932 skončil. Na čelo štátu sa dostala nová chunta. Na jej čele stál Carlos Dávila[147], člen Socialistickej strany (Partido Socialista de Chile). Nová chunta vyhlásila Čile za socialistickú republiku[148]. Postupne boli vyhlásené nové socialistické opatrenia, ktoré sa nepozdávali mnohým spoločenským skupinám. Aj socialistická chunta tak bola po niekoľkých dňoch zvrhnutá. Nová chunta poslala členov predchádzajúcej do vyhnanstva. Následne bolo pristúpené k zákazu protestov a stávok. Prezident Dávila však zostal vo funkcii až do septembra 1932. Pod tlakom armády však odstúpil a na jeho miesto 13. septembra 1932 nastúpil generál Bartolomé Blanche[149]. Ten vo funkcii vydržal tri týždne a bol nahradený predsedom najvyššieho súdu Abrahamom Oyanedelom[150]. Ten vyhlásil na 30. október nové prezidentské voľby. Tie jednoznačne vyhral bývalý prezident Arturo Alessandri, ktorý ukončil obdobie nestability.

Pedro Aguirre Cerda bol prvým prezidentom v období vlády Radikálnej strany.

24. decembra 1932 sa Arturo Alessandri stal oficiálne prezidentom. Čile malo v danom čase vysokú nezamestnanosť a štátny dlh bol na vysokej úrovni. Alessandri sa preto rozhodol postupovať tvrdo. Bez súhlasu parlamentu vymenoval svoju novú vládu. Napriek tomu, že Alessandri bol tradične ľavicovo orientovaný a jeho voliči boli predovšetkým robotníci, začal sa chovať pravicovo. Dokonca za svojich spojencov si začal vyberať konzervatívcov[151]. Aby nahradil zdecimovanú armádu, nechal dočasne vytvoriť početné milície, ktoré by v prípade potreby armádu nahradili. To, že milícia bude naozaj dočasná prezident splnil, keď ju v roku 1936 rozpustil. Alessandriho vláda však potrebovala hlavne vyriešiť ekonomické problémy. Avšak už zo skúsenosti predchádzajúcich vlád jej bolo jasné, že ak pristúpi k tvrdým úsporným opatreniam, vyvolá to ľudové nepokoje. Vláda tak začala podporovať zvýšenie produkcie a súčasne spotreby. Keďže sa súčasne zlepšovala aj celosvetová ekonomická situácia, keďže aj svetová hospodárska kríza postupne končila, situácia v Čile sa zlepšovala. Vláda tak pristúpila na zvýšenie daní, ktoré však vďaka zlepšenej situácii nevyvolalo nepokoje. Vďaka tomu bolo Čile znova schopné splácať svoj štátny dlh. V roku 1933 bolo ženám udelené právo voliť v regionálnych voľbách. Prezident sa stále viac prikláňal k pravici, no napriek tomu presadil aj prijatie viacerých sociálnych opatrení. Do popredia sa začala dostávať Socialistická strana Čile, ktorá v rámci parlamentných volieb prvýkrát kandidovala v roku 1937. Ľavicové a komunistické strany sa následne združili do koalície nazvanej Ľudový front (Frente Popular)[152]. Na druhej strane sa sformovala aj fašistická strana Národno-socialistické hnutie (Movimiento Nacional-Socialista)[153]. Fašistom sa však na rozdiel od socialistov veľmi nedarilo. Ďalšou novou stranou sa stala sociálne zameraná katolícka strana Národná falanga (Falange Nacional)[154]. V roku 1938 sa uskutočnili nové voľby. Tieto vyhral Pedro Aguirre Cerda z Radikálnej strany[155]. Táto však už bola súčasťou Ľudového frontu. Nový prezident Aguirre Cerda patril k najväčším kritikom vstupu Radikálnej strany do Ľudového frontu. Fašisti však neboli spokojní s tým, že prezidentom sa stal kandidát Ľudového frontu a pokúsili sa nového prezidenta zosadiť s použitím bývalého prezidenta Carlosa Ibáñeza del Campa. Následne v septembri 1938 sa skupina fašistov pokúsila o vyvolanie vojenského prevratu, no nenašla v armáde žiadnu odozvu. Naopak armáda sa jednoznačne postavila na stranu vlády a pokus o prevrat tvrdo potlačila.

Pedro Aguirre Cerda získal pri svojej voľbe podporu komunistov (paradoxne Cerda bol odporcom komunizmu), ktorí postupne získali kontrolu nad odbormi v štáte. V januári 1939 postihlo Čile silné zemetrasenie, ktoré spôsobilo veľké škody. Keďže sa Cerda stal prezidentom ako kandidát ľavicového Ľudového frontu, mal v parlamente problémy s pravicou, ktorá mala väčšinu. Aby upevnil svoju pozíciu, no zároveň uspokojil svojich ľavicových podporovateľov, snažil sa prezident presadzovať opatrenia na zvýšenie životnej úrovne obyvateľov. Súčasne sa snažil o modernizáciu krajiny jej spriemyselňovaním. Aby sa tento cieľ podarilo naplniť, začala vláda podporovať aj vzdelávanie, hlavne v technických smeroch[156]. Prezidentova politika pomohla Radikálnej strane v roku 1941 vyhrať parlamentné voľby, čo bolo pre prezidenta veľmi pozitívne. Väčšina v parlamente však rýchlo skončila, keďže sa vládnuci Ľudový front začal zmenšovať odchodmi niektorých strán. Citeľný bol hlavne odchod Komunistickej strany, Ľudový front sa následne úplne rozpadol. Prezidentovi sa však podarilo zabezpečiť na jednej strane zvýšenie miezd a zlepšenie situácie robotníkov, no na druhej strane vďaka dohode s obchodníkmi zabránil rastu cien a zhoršeniu ekonomickej situácie štátu. Súčasne sa v Čile postavili tisíce nových bytov pre robotníkov a chudobných. 25. novembra 1941 však prezident Cerda náhle zomrel na komplikácie spojené s tuberkulózou. Napriek krátkemu trvaniu sa však pôsobenie prezidenta Cerdu dá hodnotiť veľmi kladne. Novým dočasným prezidentom sa stal viceprezident a minister vnútra Jerónimo Méndez[157]. Prezidentské voľby v roku 1942 vyhral kandidát Radikálnej strany Juan Antonio Ríos[158]. Nový prezident už nebol tak negatívne vyhranený voči komunistom a krajnej ľavici, preto sa mu podarilo opätovne získať aj ich podporu. Na rozdiel od predchodcu v úrade sa novému prezidentovi nedarilo robiť sociálnu politiku bez zhoršovania ekonomicky štátu. Začala sa tak zvyšovať inflácia a ceny. Prezident Ríos pomerne rýchlo rozhodol, že Čile prerušilo diplomatické styky s krajinami Osi, čím si posilnilo svoje vzťahy so spojencami. Pri konci funkčného obdobia sa prejavila choroba aj u tohto prezidenta, ktorý trpel rakovinou. Zdravotný stav prezidenta Ríosa sa však v júni 1946 radikálne zhoršil. 27. júna zomrel, čím Čile prišlo o ďalšieho aktívneho prezidenta. Novým prezidentom sa stal viceprezident a minister vnútra Alfredo Duhalde[159]. Keďže sa však tento rozhodol uchádzať o prezidentský úrad, vo funkcii ho vystriedal Vicente Merino. Keďže však Alfredo Duhalde nebol v primárnych voľbách v rámci Radikálnej strany úspešný, vrátil sa na post dočasného prezidenta. Z tohto postu však znova o dva mesiace odstúpil a novým dočasným prezidentom sa tak stal Juan Antonio Iribarren. Voľby v roku 1942 vyhral bez problémov kandidát Radikálnej strany Gabriel González Videla[160]. Videla, podobne ako jeho predchodca, mal taktiež silnú podporu ľavicovej časti parlamentu. Aj sám sa radil k ľavicovým politikom. Napriek účasti vo vláde však komunisti súčasne organizovali odborárske stávky, čo malo negatívny dopad na krajinu. Voči tomuto konaniu sa sformovalo niekoľko ozbrojených organizácii. Pre destabilizujúcu politiku komunistov rozhodol prezident o ich vylúčení z vlády. Na to reagovali komunisti organizovaním ďalších stávok. V reakcii sa spojili všetky ostatné politické strany a vytvorili jednotnú vládu zameranú proti komunistom. Táto vláda následne schválila tzv. zákon na ochranu demokracie. Na základe tohto zákona bola komunistická strana zakázaná, jej poslanci boli zbavení poslaneckých mandátov. Vládne opatrenia však znamenali, že časť komunistov bola zatknutá a prevezená do špeciálnych táborov, ktoré sa dajú označiť dokonca za obdobu koncentračných. Práve v týchto táboroch začínali svoju vojenskú kariéru neskorší vodcovia vojenskej vlády, ktorá začala v roku 1973. Na radikálne vládne opatrenia reagovali odbory ďalšími stávkami a protestmi. Stávky prinútili vládu odstúpiť. Spoločnosť pod vplyvom udalostí prestala tradičným politickým stranám dôverovať, čo sa prejavilo aj v prezidentských voľbách v roku 1952[161].

Jorge Alessandri sa prezidentom stal v roku 1958 a podarilo sa mu stabilizovať Čile.

Spoločnosť po období stávok, protestov a zhoršujúcej sa ekonomickej a sociálnej situácie chcela stabilitu. V roku 1952 sa rozhodol na prezidenta kandidovať bývalý prezident generál Carlos Ibáñez del Campo (kandidoval ako nezávislý). Práve vojak v úrade prezidenta sa voličom pozdával do takej miery, že Ibáñez del Campo vyhral jednoznačne voľby, v druhom kole (kde volili obe komory parlamentu) dokonca získal skoro 92% hlasov. Ibáñez del Campo bol úspešný aj vďaka kampani, ktorú viedol tak, že sa prezentoval ako jediný človek, ktorý urobí poriadok v rozvrátenom štáte[162]. Vo voľbách v roku 1952 prvýkrát kandidoval aj kandidát Socialistickej strany Salvador Allende, ktorý však skončil až na štvrtom mieste. Voliči boli tak znechutení politickými stranami, že v parlamentných voľbách v roku 1953 volili podľa želania prezidenta jemu verných kandidátov. Prezident zdedil krajinu v zlej ekonomickej situácii, ktorú však ani on nedokázal reálne riešiť. Naopak ekonomická situácia Čile sa počas jeho vlády výrazne zhoršila. Vláda tak pristúpila ku škrtom, ktoré sa týkali predovšetkým miezd štátnych zamestnancov. Ani to nepomohlo, nezamestnanosť sa začala zvyšovať, znížila sa priemyselná produkcia a inflácia stúpla z cca 20% až na skoro 80%. To vyvolalo nové masové protesty. V snahe zmierniť protesty zrušil prezident Ibáñez del Campo zákaz komunistickej strany. Ani to však prezidentovi veľmi nepomohlo. V roku 1958 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Prvé kolo tesne vyhral Jorge Alessandri, druhý skončil socialista Salvador Allende. V druhom už parlamentnom kole však Alessandri získal 85% hlasov a stal sa tak prezidentom Čile[163].

Jorge Alessandri bol synom bývalého prezidenta Artura Alessandriho. Vo voľbách kandidoval ako nezávislý, no mal podporu Liberálnej strany a konzervatívnych skupín. Jorge Alessandri bol veľmi skromný človek a aj v úrade prezidenta sa choval veľmi zdržanlivo. Od začiatku však nemal prezident väčšinu v parlamente, takže jeho vláda bola veľmi komplikovaná. Postupne však na svoju stranu získal pravicové strany, čím vznikol tzv. Demokratický front, o ktorý sa prezident pri svojej vláde opieral. Vďaka tomu mohla vláda prijať viacero ekonomických opatrení, ktoré v prvom rade znížili infláciu z 80% dokonca pod 10%. Takéto radikálne zníženie však bolo vytvorené na úkor výdavkov štátu na sociálne opatrenia. Súčasne došlo k zvýšeniu cien, čo vyvolalo nové protesty. Na druhej strane vláda nechala postaviť desaťtisíce nových bytov. Prezidentovi sa podarilo taktiež presadiť reformu týkajúcu sa úpravy vlastníctva pôdy, ktorá bola priznaná roľníkom, ktorí ju reálne obhospodarovali. Cieľom bolo v Čile vytvoriť kompaktnú triedu zabezpečených roľníkov. Napriek všetkému si však prezident zachoval veľkú popularitu, dokonca na rozdiel od svojich predchodcov, nebol obvinený zo žiadneho korupčného správania[164]. Nové voľby prezidenta sa uskutočnili v roku 1964. Tieto vyhral už v prvom kole Eduardo Frei Montalva[165], kandidát novej dominantnej pravicovej Kresťanskodemokratickej strany. Druhý skončil znova Salvador Allende zo Socialistickej strany.

Eduardo Frei Montalva bol zvolený hlavne ako protikomunistický kandidát väčšiny pravice. Nový prezident chcel presadiť viacero výrazných sociálnych a ekonomických reforiem. Hlavným cieľom bolo oslabiť pozíciu krajnej ľavice, teda komunistov a socialistov. Napriek tomu sa kresťanskodemokratická vláda rozhodla nadviazať diplomatické styky so Sovietskym zväzom. Ďalším krokom bolo radikálne zvýšenie platov vo verejnej správe. Nasledovali opatrenia zamerané na najchudobnejšiu časť populácie, ktorej chcela vláda výrazne pomôcť. Tieto plány zaistili vláde po parlamentných voľbách v roku 1965 aj väčšinu v parlamente[166]. Tradičné pravicové strany sa rozhodli na volebný neúspech reagovať zjednotením, čím vznikla nová Národná strana[167]. Vláda pokračovala v sociálnych reformách. Bol prijatý napríklad zákon umožňujúci stávkovanie aj poľnohospodárom. V roku 1967 prijala vláda najvýznamnejší zákon svojho funkčného obdobia, ktorý sa týkal reformy poľnohospodárstva. Vláda tým chcela zvýšiť produkciu poľnohospodárstva a zlepšiť postavenie obyčajných roľníkov (chcela si tak upevniť predovšetkým vlastné postavenie). Mohlo tak dôjsť k vyvlastneniu ľubovoľnej pôdy, o ktorej boli vládni úradníci presvedčení, že je nesprávne obhospodarovaná. Bývalým vlastníkom bol štát ochotný vyplatiť iba symbolické odškodné a vyvlastnená pôda bola následne prideľovaná chudobným roľníkom. To vyvolalo obrovské napätie medzi vládou a vlastníkmi pôdy. Ďalším dôležitým bodom vládneho programu bol plán znárodnenia baní zameraných na ťažbu medi. Tieto boli prakticky výhradne vo vlastníctve spoločnosti z USA, ktoré však konali predovšetkým vo vlastnom obchodnom záujme, ktorý bol neraz na úkor záujmov Čile. Štát tak mal zo svojich zásob medi iba príjem v rámci výberu daní. Vláda chcela znárodnením dosiahnuť vyššiu produkciu a zvýšený podiel štátu na zisku z predaja medi. V roku 1966 vláda skutočne znárodnenie baní presadila. Toto opatrenie však nebolo radikálne a znamenalo iba čiastočné znárodnenie, ktoré bolo vykonané cez vytvorenie spoločného štátno-súkromného podniku, kde mali svoj podiel štát aj americké spoločnosti.

Veľká snaha však bola nakoniec kontraproduktívna, keďže svoje plány nedokázala vláda realizovať rýchlo a tak sa prezident stal postupne skôr nepopulárnym. Aj poľnohospodárska reforma priniesla jednak napätie v spoločnosti a jednak aj zníženie poľnohospodárskej produkcie. Čiastočné znárodnenie baní na meď ostro kritizovali komunisti a socialisti, ktorí volali po úplnom zoštátnení bez odškodnenia pre americké spoločnosti. Vláde sa nakoniec nedarilo ani v ekonomickej oblasti, keďže sa inflácia namiesto znižovania zvýšila. Tieto neúspechy rozdelili aj vládnu stranu. Časť jej členov sa spojila s komunistami a socialistami, časť s pravicou. Spojenie časti kresťanských demokratov a krajnej ľavice znamenalo vytvorenie pomerne silného bloku, ktorý požadoval znárodnenie všetkých súkromných podnikov (ktoré "nehospodárili dobre"). Aby sa ľavicoví členovia kresťanských demokratov mohli lepšie organizovať, vystúpili zo strany a vytvorili novú s názvom Hnutie jednotnej ľudovej akcie (Movimiento de Acción Popular Unitario)[168]. V snahe získať väčšinu založili ľavicové strany spoločnú alianciu s názvom Ľudová jednota (Unidad Popular)[169]. Do tej sa okrem komunistov a socialistov pripojilo aj Hnutie jednotnej ľudovej akcie. Okrem toho vzniklo aj ozbrojené hnutie s názvom Hnutie revolučnej ľavice (Movimiento de Izquierda Revolucionaria)[170]. Toto sa zameralo na ozbrojené akcie s cieľom dosiahnuť komunistickú revolúciu. To zahŕňalo ozbrojené útoky, únosy lietadiel a podobne. V roku 1970 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Tu sa postupne vyprofilovali dvaja hlavní kandidáti. Na jednej strane bol socialista Salvador Allende, ktorého podporovala Ľudová jednota. Na druhej bol bývalý prezident Jorge Alessandri (nezávislý), ktorého podporovala Národná strana. Socialisti hlásali vytvorenie socialistického štátu, ktorý by nahradil vtedajší štát, ktorý bol podľa nich buržoázny. O radikálnosti Ľudovej jednoty svedčí skutočnosť, že komunisti sa postupne stali jej najumiernenejšou zložkou. Voľby vyhral tesne kandidát Ľudovej jednoty Allende (získal 36,6% hlasov), nezískal však potrebnú nadpolovičnú väčšinu a tak nasledovalo druhé (parlamentné) kolo. V parlamente vyhral jednoznačne Salvador Allende, ktorý okrem ľavice získal aj podporu kresťanských demokratov[171].

Salvador Allende bol prvým socialistickým prezidentom Čile. V roku 1973 bol zosadený vojenským prevratom.

Salvador Allende bol vyštudovaný lekár, no od mladosti sa venoval prakticky výhradne politike[172]. Zvolenie Allendeho privítali predovšetkým robotníci a chudoba, ktorí očakávali zlepšenie svojho postavenia. Keďže už predchádzajúci kresťanskodemokratický prezident pristúpil k vyvlastneniu pôdy a čiastočnému znárodneniu niektorých oblastí priemyslu, spôsobilo zvolenie krajne ľavicového prezidenta veľkú nevôľu medzi vlastníkmi spoločností. Zahraničné spoločnosti začali prakticky hneď po zvolení predávať svoj majetok a z Čile radšej odchádzali. Prakticky celý súkromný sektor očakával vystupňovanie snáh o zoštátňovanie súkromného vlastníctva, čo vyvolalo veľké napätie. Aby Allende upokojil situáciu, opakovane vyhlasoval, že všetky kroky bude jeho nová vláda vykonávať iba v medziach platnej ústavy. Allende tiež odmietal spôsob, akým sa o prechod ku komunizmu snažili ľudia z Hnutia revolučnej ľavice, keďže Čile chcel zmeniť na ľavicový štát nenásilnou cestou. Objavovali sa však aj názory, ktoré spochybňovali Allendeho umiernenosť a obviňovali ho, že iba vyčkáva na správny čas, aby Čile zmenil na komunistický štát aj násilnou formou. Faktom je, Allende skutočne vyjadroval svoje názory podľa toho, s kým sa práve rozprával, takže o jeho umiernenosti je možné vyjadriť určitú pochybnosť, keďže jeho primárnou snahou bolo získať po niekoľkých neúspešných pokusoch post prezidenta[173]. Nová ľavicová vláda sa zamerala na rast ekonomiky a zníženie nezamestnanosti. Allende pristúpil k okamžitému zvýšeniu mzdy o 40% a súčasne zmrazil ceny. Následne vláda rozhodla, že zamestnancom, ktorí zarábali najmenej, budú mzdy zvýšené dokonca o 100%. Taktiež došlo k zvýšeniu sociálnych dávok a rozšíreniu sociálneho systému štátu. Tieto opatrenia boli spočiatku pomerne úspešné, keďže ľudia mali viac prostriedkov, čo znamenalo aj vyššiu mieru utrácania, čo zvyšovalo národnú produkciu. Keďže sa zvýšila produkcia, skutočne sa znížila nezamestnanosť. Zvýšeniu dopytu však nestíhali domáci poľnohospodári a priemysel. Tým pádom bolo Čile nútené dovážať potraviny a iné suroviny. Keďže však bolo potrebné dovážať veľa tovaru, Čile bolo nútené za import platiť svojimi devízovými rezervami, ktoré sa začali rýchlo míňať. Súčasné si vláda nemohla dovoliť zvýšenie cien potravín. To znižovanie devízových rezerv iba urýchlilo. Vláda následne pristúpila k tlačeniu nových peňazí. Napriek všetkému vykazovalo Čile vysoký ekonomický rast, zvýšila sa produkcia a znížila nezamestnanosť[174].

Čoskoro sa však prejavili vládne opatrenia negatívne, keď sa začala zvyšovať inflácia. To spôsobilo, že ľudia sa snažili zbavovať domácej meny a vymieňať ju za zahraničné. Napriek tomu bola Ľudová jednota v parlamentných voľbách v roku 1971 úspešnejšia ako pred tým, celkovo však voľby skončili remízou medzi ľavicou a pravicou. Ľudová jednota vyhrala síce tesne, no to Allendemu stačilo na to, aby vyhlásil, že dôjde k znárodneniu textilného priemyslu. Vláda však verejne vyhlásila, že musí dôjsť k zoštátneniu aj ťažkého a strojárskeho priemyslu, všetkých baní a bánk[175]. Do toho vstúpila znova ľavicová teroristická skupina Hnutie revolučnej ľavice, ktorá začala s ozbrojenými útokmi v snahe urýchliť zavedenie komunistického štátu. Niektorí členovia Ľudovej jednoty dokonca verejne podporovali násilné akcie ľavicových teroristických skupín, ktoré tiež vyzývali k novým útokom. Vláda vytvárala po celej krajine tzv. osady bezdomovcov, kde mala polícia zákaz vstupu. Opozícia preto obviňovala vládu, že tieto osady sú v skutočnosti výcvikovými centrami ľavicových teroristov. Veľkú kritiku vzbudil Allendeho krok, ktorým udelil ľavicovým teroristom amnestiu, keď vyhlásil, že sa jedná iba o mladých idealistov. Allende k tomuto kroku pristúpil napriek tomu, že ľavicoví teroristi neprepadávali iba banky, ale páchali aj atentáty (politické vraždy) na politických súperov. V roku 1971 vláda presadila reformu ústavy, ktorá stanovovala, že všetko nerastné bohatstvo Čile musí byť výlučne vo vlastníctve štátu. Aby vláda maximálne znížila odškodnenie, ktoré malo byť majiteľom baní po ich znárodnení vyplatené, vyhlásila, že odškodnenie bude znížené o tzv. "neprimerané zisky" z minulosti. Znárodnenie baní a priemyslu však znamenalo, že po odchode zahraničných majiteľov (predovšetkým z USA), odišiel aj dôležitý personál. Keďže vláda nebola schopná týchto ľudí nahradiť, začali znárodnené sektory upadať a znižovať produkciu. Napriek tomu nechala vláda znárodniť stovky podnikov z rôznych hospodárskych sektorov, pričom výsledok bol rovnaký, ako v prípade baní, nedostatok odborníkov a teda znižovanie produkcie. Banky však vláda znárodnila iným spôsobom, keď skúpila ich akcie. Banky pod ľavicovým vedením začali poskytovať pôžičky prakticky komukoľvek. Do veľkých problémov sa tak začal dostávať aj tento sektor. Následne prijala vláda opatrenie, ktoré stanovovalo, že ak je v krajine nedostatok nejakého tovaru alebo suroviny, môže znárodniť podniky, ktoré tieto tovary alebo suroviny produkovali. To znamenalo začiatok novej vlny znárodňovania bez odškodnenia pôvodných majiteľov. Vláda pokračovala v tejto politike napriek tomu, že už predchádzajúce znárodnenie znamenalo zníženie produkcie a vážne problémy znárodnených odvetví. Pristúpila tiež ku konfiškácii pôdy[175].

Graf ukazuje reálnu mzdu v Čile od roku 1967 do roku 1977. Oranžové čiary ukazujú začiatok a koniec vlády Salvadora Allendeho.

Znárodňovanie ďalších podnikov a pôdy už znamenalo vážne problémy, na ktoré obyvateľstvo reagovalo demonštráciami a stávkami. Z nich najznámejšia sa stala demonštrácia žien, ktoré búchali do hrncov a protestovali proti drahým potravinám, ktoré sa dali zohnať v podstate iba na čiernom trhu. Na neozbrojené ženy začali ľavicoví teroristi hádzať kamene. Následne polícia na všetkých zúčastnených použila slzný plyn. Keďže ľavicová čilská vláda začala vo veľkom spolupracovať s Kubou, rozhodli sa Spojené štáty uvaliť na Čile sankcie, čo krajine spôsobilo ďalšie ekonomické problémy[176]. Nedostatok potravín a zlá ekonomická situácia rozdelili Čile na dve skupiny. Na jednej strane bola opozícia (ktorú ľavičiari nazývali fašistickou, lebo nesúhlasila s ľavicovými reformami) a na druhej strane vláda (ktorú pravičiari obviňovali z prípravy komunistickej revolúcie a zruinovania krajiny). Na činnosť ľavicových teroristov reagovala pravicová časť spoločnosti vytvorením vlastných obdobných organizácii. Časť z nich mala skutočne fašistické tendencie (napríklad skupina Vlasť a sloboda). Na zlú situáciu reagoval už aj parlament, ktorý odvolával ministrov Allendeho kabinetu. Ten však na to reagoval iba presúvaním odvolaných ministrov na iné ministerstvá, čím úplne ignoroval vôľu parlamentu. Parlament v roku 1972 dokonca presadil ústavnú reformu, ktorá zabraňovala ďalšiemu znárodňovaniu. Aj toto rozhodnutie však Allende ignoroval. Allendeho vláda musela dokonca pristúpiť pre nedostatok potravín k zavedeniu prídelového systému, čo bolo v Čile ešte pred niekoľkými rokmi úplne nemysliteľné, keďže krajina bola sebestačná. Medzi tým sa stále posilňovala ľavicová teroristická skupina Hnutie revolučnej ľavice, ktorá postupne získala niekoľko desiatok tisíc členov. Títo boli vo veľkom cvičení na Kube a začali sa snažiť o skutočnú ozbrojenú komunistickú revolúciu. Oddiely Hnutia revolučnej ľavice boli také početné, že začali obsadzovať továrne, kde nahradili nie len vlastníkov či vedenie, ale i odbory. Iné skupiny protiprávne zaberali aj malé polia, ktoré tak fakticky odoberali aj malým roľníkom. Jediným z mála návrhov ľavicovej vlády, ktorému sa podarilo v parlamente zabrániť, bolo zavedenie ľudových súdov, ktoré by nahradili klasické. Keďže aj samotní členovia vlády si začali uvedomovať, že vládne opatrenia iba zhoršujú situáciu v štáte, začali sa objavovať rôzne návrhy na riešenie. Allende v snahe udržať si moc, pristúpil na rokovania s časťou opozície. Tieto boli neúspešné a v apríli 1972 prebehla veľká demonštrácia proti vláde, ktorej sa zúčastnilo 300 000 ľudí. O niekoľko mesiacov neskôr začali v Čile obrovské celonárodné stávky, do ktorých sa zapojili mnohé odvetvia priemyslu, poľnohospodárstva a služieb. Protesty boli také veľké, že ľavicová vláda poslala do ulíc ozbrojené ľavicové skupiny, aby situáciu vyriešili. Nepokoje trvali nepretržite skoro celý mesiac. Vďaka tlaku ulice sa opozícii podarilo v parlamente presadiť zákaz polovojenských organizácii (väčšina z nich boli ľavicové teroristické skupiny, ktoré boli podporované niektorými členmi vlády). Allende sa preto rozhodol, že vymenuje novú vládu, kde dal priestor aj členom armády. Ani to však veľmi nepomohlo, keďže ľavicové teroristické skupiny získali veľkú moc. Začali preto žiadať vyšší podiel na moci, dokonca požadovali vylúčenie komunistov z vlády, lebo tí boli podľa nich málo pokrokoví. Allende bol v bezvýchodnej situácii a preto sa rozhodol robiť všetko preto, aby získal čas[177]. V marci 1973 sa uskutočnili parlamentné voľby, ktoré vyhrala bez problémov opozícia. Tá sa pred tým spojila do aliancie Konfederácia za demokraciu a získala spolu viac ako 57% hlasov[178]. Ani táto podpora však nestačila, aby mohli poslanci prezidenta prehlasovať. Na voľby reagoval Allende vytvorením ďalšej novej vlády, kde už neboli vojaci. Tých nahradili radikálni ľavičiari. Vláda tak pokračovala v znárodňovaní a to aj napriek tomu, že dovtedajšie znárodňovanie priviedlo krajinu na pokraj bankrotu. V máji 1973 vydal dokonca najvyšší súd vyhlásenie, kde kritizoval Allendeho a jeho vládu za systematické porušovanie ústavy. Na konci júna 1973 sa vzbúrila časť armády v hlavnom meste. Vojaci zaútočili dokonca na prezidentský palác, ktorý ostreľovali tankami. Vláda s pomocou zvyšku armády však rýchlo vzbúrencov porazila. Allende na to reagoval výzvou, aby robotníci obsadili podniky, kde pracovali. Keďže však už veľká časť robotníkov prezidenta nepodporovala, výzva smerovala reálne k príslušníkom ľavicových teroristických organizácii, ktorí už pred tým protiprávne obsadili mnoho podnikov. Allende tiež požadoval vyhlásenie výnimočného stavu, čo parlament v obave z občianskej vojny odmietol[179]. Vláda miesto toho, aby riešila kritickú situáciu krajiny, prijala nový školský model, ktorý určoval povinné vzdelávanie marxizmu a leninizmu na školách. Znova sa rozšírili stávky a demonštrácie. Proti vláde protestovali aj robotníci z tovární a baní, ktoré boli znárodnené, lebo ich podmienky sa po znárodnení ešte zhoršili. Na to vláda reagovala veľmi neobvykle, keď vyhlásila, že stávka je zločin[175].

V roku 1973 bola už inflácia prakticky nekontrolovateľná. Devízové zásoby krajiny boli úplne vyčerpané (a to už dávno pred koncom vlády Allendeho), priemyselná a poľnohospodárska produkcia Čile výrazne klesla a ťažba bola na minime. Allendeho vláda, ktorá sa v zahraničí prezentovala ako príkladná socialistická vláda však úmyselne a systematicky porušovala ústavu Čile (čo potvrdil aj najvyšší súd krajiny). Vznikol tiež obrovský čierny trh, ktorý spôsobil zvýšenie cien aj tak nedostatkových potravín. Dá sa konštatovať, že Čile bolo skutočne na pokraji vzniku občianskej vojny. Allendeho v prezidentských voľbách v roku 1970 podporila iba tretina voličov, čo jeho legitimitu na vykonávanie tak veľkých zmien limitovalo. Životné náklady sa počas Allendeho vlády zvýšili o 700%, napriek obrovskej inflácii vláda ďalej tlačila nové bankovky. Aby Allende upokojil situáciu v armáde, vymenoval za veliteľa pozemných síl generála Augusta Pinocheta, ktorý nahradil nepopulárnych ľavicových veliteľov akým bol okrem iných Carlos Prats. Ten pôsobil od začiatku aj v Allendeho vládach. Funkčné obdobie prezidenta Allendeho však malo končiť až v roku 1976[180][181][182].

11. septembra 1973 začala armáda bombardovať prezidentský palác La Moneda s prezidentom Allendem vo vnútri.

Udalosti zo dňa 11. septembra 1973 začali povstaním námorníctva v najdôležitejšom prístave Valparaíso. Námorníci vďaka prevahe zbraní získali rýchlo kontrolu nad celým mestom. K námorníctvu sa pridali aj členovia pozemného vojska v samotnom Santiagu. Vojaci rýchlo obsadili rozhlas a následne obkľúčili prezidentský palác La Moneda. Prezident Allende si rozhodol nevzdať sa a bojovať o palác s vojskom. Dokonca sa mu podarilo vystúpiť v rozhlase, kde sa prihovoril robotníkom, s ktorými sa týmto spôsobom rozlúčil. Súčasne vyjadril nádej, že v budúcnosti sa situácia zmení[183]. Dokonca aj čestná stráž potom, čo jej veliteľ armádneho oddielu, ktorý palác obkľúčil oznámil, že tento bude bombardovaný, sa vzdali a prestali prezidenta chrániť. Ozbrojené sily následne ponúkli prezidentovi možnosť letecky opustiť krajinu, čo Allende odmietol. O 12.00 miestneho času tak začalo bombardovanie prezidentského paláca, ktoré nariadil veliteľ letectva generál Gustavo Leigh. Ten spolu s generálom Sergiom Arellanom Starkom viedol samotný prevrat. Palác bol bombardovaný tak zo vzduchu, ako aj zo zeme tankami a delami[184]. Medzi tým vojsko zatklo niekoľko predstaviteľov vlády, ktorí na výzvu armády chceli rokovať s vojskom. Títo boli okamžite prevezení do internačného (niektorými označovaný tiež koncentračný) tábora na ostrove Dawson na juhu Čile[185]. Palác bol onedlho vážne poškodený a prezident sa musel stiahnuť do poslednej časti, ktorá bombardovanie ešte vydržala. V čase medzi 14.15 a 14.25 sa pod tlakom udalostí prezident Allende zastrelil samopalom, ktorý mu pred tým daroval Fidel Castro. Prezidentovu smrť spôsobili dva výstrely zo samopalu a preto dlho panovali pochybnosti o oficiálnej pitevnej správe, v ktorej sa hovorilo o samovražde. Avšak v roku 2011 bolo telo bývalého prezidenta Allendeho na žiadosť jeho rodiny, ale i vlády exhumované a nová pitva potvrdila závery pôvodnej o samovražde prezidenta, ktorý si nastavil svoj samopal na automatické strieľanie. Dcéra prezidenta Allendeho Isabel Allendeová na závery novej pitvy uviedla, že: "záver je rovnaký ako záver rodiny. Prezident Allende sa 11. septembra 1973 za extrémnych okolností rozhodol radšej spáchať samovraždu, než aby bol ponížený alebo musel podstúpiť čokoľvek iné."[186] Napriek tomu sa dlho objavovali špekulácie, že Allende bol zavraždený niekým z armády, prípadne že ho mal zastreliť na jeho vlastnú žiadosť niekto z jeho strážcov potom, čo sa samotnému prezidentovi nevydaril pokus o samovraždu. K oficiálnemu štátnemu pohrebu Salvadora Allendeho došlo až po páde vojenskej diktatúry v roku 1990. Na organizácii vojenského prevratu sa podieľali Spojené štáty. Ich minister zahraničných vecí Henry Kissinger sa v danom čase k Allendeho vláde vyjadril nasledovne: "nevidím dôvod, prečo by sme sa mali nečinne prizerať, ako sa nejaká krajina vyberie cestou ku komunizmu len kvôli nezodpovednosti svojich obyvateľov". USA sa dokázateľne pokúšali zastaviť vzostup Allendeho už pri jeho prvých prezidentských kandidatúrach, kedy finančné podporovali jeho protikandidátov. Objektívne je potrebné uviesť, že Spojené štáty mali svoj podiel na výraznom zhoršení ekonomickej situácie počas Allendeho vlády, keďže na medzinárodnej úrovni robili opatrenia, aby Čile poškodili. Z nich najvýraznejším bol podiel na znížení cien medi, čo už na začiatku veľmi skomplikovalo Allendemu jeho ľavicové snahy[187].

Vojaci demonštratívne pália ľavicovú literatúru (1973).

Národný štadión v Santiagu zmenila armáda na väznicu pre svojich odporcov.

Allende si bol krízovej situácie podľa všetkého už dlho vedomý napriek tomu, že vyhlasoval, že v krajine je pokoj a armáda je mu verná. Vždy mal doprovod ľavicových ozbrojencov, dokonca jeho hovorca mal vždy pri sebe nabitú zbraň. Je otázne, či mal obavu iba z pravicových súperov, alebo aj z vlastných ľavicových spojencov, keďže Čile sa za jeho vlády zmenilo na miesto neustálych ozbrojených útokov rôznych teroristických a gerilových skupín. Väčšina z nich boli ľavicové skupiny, ktoré aj samotného prezidenta považovali za málo revolučného. V hlavnom meste bolo síce niekoľko menších stretov, no tie armáda rýchlo zvládla vo svoj prospech. Iba v bašte ľavicových teroristov meste Concepción a jeho okolí musela armáda bojovať, no aj tu si rýchlo poradila. Následne armáda vyhlásila výnimočný stav[188]. Po úspešnom prevrate nasledovali represie armády. A to aj napriek tomu, že proti prevratu sa skoro nikto nepostavil[189]. Nasledujúce roky tak bude armáda systematicky väzniť, unášať, mučiť a vraždiť každého (aj domnelého) odporcu[190]. Všetci členovia vlády boli okamžite po zatknutí presunutí na ostrov Dawson. Ak niekto z významných odporcov ušiel do zahraničia, vojenská vláda nemala problém ho zavraždiť aj tam. Príkladom je okrem iných aj generál Carlos Prats, bývalý minister v Allendeho vláde a bývalý veliteľ pozemného vojska, ktorého tajná polícia Čile zavraždila v Buenos Aires, keď mu vybuchlo auto[191]. Iného bývalého ministra Allendeho vlády Orlanda Leteliera zavraždili čilskí tajní agenti dokonca v USA, kde mu vo Washingtone D.C. taktiež vybuchlo auto[192]. Po páde ľavicovej vlády boli demonštratívne verejne spálené ľavicové knihy[193]. Armáda následne zmenila niektoré štadióny, vrátane Národného štadióna v Santiagu, na väznice[194]. Najznámejším zavraždeným v tomto období sa stal veľmi populárny hudobník Victor Jara (podporovateľ Allendeho), ktorý bol zatknutý, následne uväznený na jednom zo štadiónov v hlavnom meste. Tomuto najprv vojaci polámali všetky prsty a obe zápästia, následne ho mučili a zavraždili iba po štyroch dňoch väznenia[195]. Iba 12 dní po vojenskom prevrate zomrel aj slávny básnik Pablo Neruda, držiteľ Nobelovej ceny za literatúru. Neruda bol veľkým podporovateľom Allendeho a presvedčený komunista. 23. septembra však zomrel na infarkt. Dôvod jeho smrti je však taktiež často spochybňovaný. Jeho telo tak bolo v roku 2013 exhumované, no žiadne stopy po otrave či násilí sa nenašli. Aj v októbri 2017 sa naďalej objavovali názory, ktoré označovali smrť Nerudu za neprirodzenú a preto boli jeho telesné pozostatky znova podrobované ďalším testom[196].

Ďalším cieľom boli ľavicové teroristické skupiny. Pomerne rýchlo bolo jasné, že tieto teroristické skupiny vedeli efektívne bojovať iba proti neozbrojeným civilistom, keďže pravidelná armáda ich veľmi rýchlo spacifikovala a úplne zlikvidovala. Tí teroristi, ktorým sa nepodarilo utiecť do zahraničia, boli okamžite popravení. Hnutie revolučnej ľavice bol úplne oslabené, no aspoň formálne zostalo fungovať až do 80. rokov 20. storočia. Dokonca sa pokúsilo o niekoľko nepodarených útokov napríklad na elektrárne, čo vojenská vláda následne propagandisticky okamžite využívala. Chunta zradila vojenské súdy, ktoré mohli súdiť aj zločiny, ktoré sa stali pred 11. septembrom 1973, ktoré v tej dobe neboli trestné. Tým začali politické procesy, kde mohol byť obžalovaný prakticky ktokoľvek za ľubovoľné previnenie (aj domnelé), ktoré armáda považovala za trestný čin (obžalovaní tak boli vojenskí dôstojníci, ktorí sa nepripojili k prevratu). Obžalovaných armáda nútila mučením, aby sa priznali. Títo sa museli spamäti učiť svoje previnenia, ktoré potom na súde opakovali. Ich obhajcovia ich nemohli efektívne obhajovať. Nikto sa nemohol odvolať. Nasledovali obmedzenia na univerzitách, niektoré boli zatvorené, časť profesorov a študentov zavraždená[197].

César Mendoza, José Toribio Merino, Augusto Pinochet a Gustavo Leigh tvorili prvú vojenskú chuntu z roku 1973.

Niekoľko dní po prevrate vydala armáda vyhlásenie, kde vysvetľovala dôvod, prečo k prevratu došlo. Vojsko uviedlo, že Allendeho vláda síce bola legitímne zvolená, no táto porušovala ústavu a preto bolo povinnosťou armády zasiahnuť. Následne došlo k rozpusteniu parlamentu a ozbrojené sily prevzali úplnú moc nad celým štátom (vrátane vlády nad mestami a obcami). Vojsko tiež zrušilo platnosť ústavy a začalo vládnuť pomocou dekrétov. Súčasne boli zrušené všetky odborové organizácie a zakázané ľavicové strany. O zhruba mesiac neskôr zakázala armáda úplne všetky politické strany. Vládu nad Čile prevzala štvorčlenná chunta. Na jej čele bol ako prezident chunty generál Augusto Pinochet[198] za pozemné vojsko, členmi boli ďalej admirál José Toribio Merino[199] za námorníctvo, generál Gustavo Leigh[200] za letectvo a generál César Mendoza[201] za vojenskú políciu (karabinierov). Dominantné postavenie však mal jednoznačne generál Pinochet, ktorému sa podarilo rôznymi spôsobmi odstaviť aj konkurentov z ozbrojených síl, ktorí reálne viedli prevrat, keďže samotný Pinochet bol v tom čase skôr v pozadí. Od prevratu až do 17. júna 1974 vládla krajine práve chunta cez tzv. vládny výbor. Následne až do konca roka 1974 vládol Pinochet ako tzv. najvyšší vodca národa. Od konca roka 1974 potom už Pinochet vykonával funkciu faktického prezidenta.

Augusto Pinochet bol hlavný predstaviteľ vojenskej diktatúry v Čile od začiatku do konca.

Augusto Pinochet si čoskoro zabezpečil absolútnu moc, ktorá spočívala v získaní kontroly nad celým štátom. Iba Pinochet mal právomoc menovať dokonca aj starostov najmenších obcí. Svoje postavenie podporil aj zložením vlády, ktorú tvorili prakticky iba vojaci. Dokonca aj národnú banku a strategické podniky viedli členovia ozbrojených síl. Pinochetova dominancia bola taká veľká, že voči nej začali vystupovať aj niektorí z členov ozbrojených síl. Prvý konflikt vznikol s jedným z vodcov prevratu a veliteľom letectva generálom Leighom. Pinochet ho však ľahko odstavil, v roku 1978 prestal byť Leigh členom chunty a podiel letectva na moci sa znížil. Tým skončilo vyrovnané postavenie všetkých štyroch zložiek ozbrojených síl na moci[202]. Vojsko chcelo svoju moc zlegitimizovať a tak už o zhruba mesiac vytvorilo komisiu, ktorá mala vytvoriť novú ústavu. Taktiež využila niektorých bývalých prezidentov. Jorge Alessandri a Gabriel González Videla sa stali členmi tzv. Rady štátu, ktorá vláde radila v legislatívnej oblasti[203].

Aby vojenská vláda zabránila ekonomickému kolapsu štátu, ktorý po ľavicovej vláde reálne hrozil, začala s veľkými ekonomickými opatreniami. O ekonomike štátu začali rozhodovať ekonómovia, ktorí študovali predovšetkým v USA. Títo sa stali známi ako tzv. chicagski chlapci. Ich stratégiou boli radikálne ekonomické zmeny. Tieto boli možné vďaka tomu, že armáda mala krajinu pevne pod kontrolou a akékoľvek protesty tak neboli možné[204]. Vláda znížila výdavky štátu o štvrtinu, došlo k masovému prepúšťaniu zo štátnej správy (čo zvýšilo nezamestnanosť) a došlo k opätovnej privatizácii zoštátnených podnikov. Staronoví vlastníci dostali taktiež odškodné za obdobie ľavicovej vlády. Rovnako aj pôda, ktorá bola zhabaná štátom bola čiastočne vrátená pôvodným majiteľom. Vláde sa podarilo postupne obnoviť poľnohospodársky sektor. Následne vláda pristúpila k zmrazeniu platov, no súčasne uvoľnila ceny tovarov. To znamenalo drastické zníženie kúpyschopnosti obyvateľstva. Tieto opatrenia boli síce veľmi tvrdé, no na druhej strane zabránili úplnému ekonomickému kolapsu krajiny. Je však potrebné konštatovať, že takto drastické opatrenia boli možné iba preto, lebo obyvateľstvo nemohlo proti tomu slobodne protestovať z obavy pred následkami. Kolapsu sa síce podarilo zabrániť, no hospodársky rast výrazne klesol a znížila sa produkcia. Ani infláciu sa však nedarilo na začiatku výraznejšie znížiť. Prvé pozitívne výsledky prišli v roku 1975, kedy začala krajina znova ekonomicky rásť, začala sa postupne znižovať nezamestnanosť a prirodzene zvyšovať mzdy. Pozitívne efekty sa však postupne zmenili, keď v dôsledku veľkej konkurencie zahraničných tovarov, začali domáce spoločnosti krachovať. To znova zvýšilo nezamestnanosť a znížilo hospodársky rast. Negatívny vplyv mal aj vysoký štátny dlh[205].

V roku 1980 bola nová ústava dokončená a o rok neskôr bola prijatá v referende. Na základe novej ústavy mohol Pinochet vládnuť ďalších 8 rokov. Po tomto období mali velitelia ozbrojených síl navrhnúť nového prezidenta, ktorý by bol následne podrobený hlasovaniu v referende a po schválení by vládol 8 rokov[206]. Následne však došlo ku krachu niektorých významných podnikov, čo znamenalo veľkú ekonomickú krízu štátu. Vyšlo najavo, že niektoré dôležité podniky sú v skutočnosti vo veľmi zlom ekonomickom stave. Niektorým podnikom a odvetviam vláda finančne pomohla, aby ich zachránila pred krachom, mnoho iných však nakoniec skrachovalo. Postupne sa už ekonomická situácia stabilizovala a krajina začala znova ekonomicky rásť. Vláda sa snažila aj obyvateľstvo zamerať výhradne na sledovanie hospodárskeho rastu. Obyvateľstvo sa tak nemalo ďalej zaoberať politikou.

V 80. rokoch sa tajne začala obnovovať aj činnosť politických strán. Začali sa vytvárať rôzne spojenectvá dokonca aj medzi ľavicou a pravicou. Vláda však mala o týchto skutočnostiach informácie, takže sa rôznymi opatreniami snažila politické strany vzájomne znepriateliť. Vláda dokonca dovolila aj protesty, ktoré sa aj skutočne začali uskutočňovať. Ani tieto však nič nezmenili a vláda pokračovala ďalej vo svojej politike. V roku 1983 sa uskutočnila prvá veľká demonštrácia proti vláde, ktorú museli potlačiť tisíce vojakov. Ľavicoví radikáli využili uvoľnenie režimu na pokus o atentát na samotného Pinocheta. Zabili síce niekoľko členov prezidentskej kolóny, no samotnému Pinochetovi sa nič nestalo. Napriek tomu vláda postupne uvoľňovala aj cenzúru[207].

V 80. rokoch 20. storočia došlo k uvoľneniu represii, čo umožnilo prvé protesty proti vláde (1985).

V roku 1984 došlo k uvoľneniu zákazu politických strán. Zakázané zostali iba ľavicové strany, ktoré sa dali označiť za marxistické. Súčasne došlo k väčšiemu uvoľneniu cenzúry v rámci rozhlasu a novín. Došlo tiež k zrušeniu výnimočného stavu. Pinochet sa stal prezidentským kandidátom vojenského režimu aj na obdobie po roku 1989, kedy malo uplynúť prvých 8 rokov funkčného obdobia, ktoré bolo stavené ústavou prijatou vojskom. Referendum o Pinochetovi sa malo uskutočniť 5. októbra 1988. Keďže opozícia začala s veľkou kampaňou proti prezidentovi, rozhodla sa vláda začať s vlastnou kampaňou na jeho podporu. Referendum však skončilo prehrou Pinocheta, keď sa proti jeho pokračovaniu vo funkcii prezidenta vyslovilo 56% voličov[208]. Vojenský režim sa tak ocitol v zložitej situácii. Po neúspešnom referende bol pod tlakom doma, ale i v zahraničí. Najvyšší predstavitelia režimu tak začali uvažovať o tom, že výsledky referenda neuznajú. Na to už reagovali aj Spojené štáty, ktoré prostredníctvom veľvyslanca v Čile vyjadrili znepokojenie nad prípadným neuznaním výsledkov referenda. Pod tlakom sa tak nakoniec Pinochet rozhodol neuchádzať o prezidentský post. Aby si Pinochet zaistil svoje bezpečné postavenie aj po prípadnom návrate demokracie, rozhodol sa ponechať si post veliteľa pozemného vojska, súčasne sa začal pokúšať získať post doživotného senátora, čo by mu zabezpečilo imunitu. Koniec vojenskej vlády bol poznačený pokusom ľavicových aj pravicových teroristických skupín o zvrátenie situácie, no tieto snahy boli neúspešné[209].

Politické strany tak začali rokovať s vládou o možnosti návratu demokratického stavu. Vznikla dohoda, na základe ktorej sa v júli 1989 uskutočnilo referendum, ktoré malo zmeniť ústavu. So zmenou súhlasilo viac ako 90% voličov. Okrem iného zaručovala nová ústava konanie volieb ešte na konci roka 1989. Všetky hlavné (predovšetkým ľavicové) politické strany sa spojili do aliancie Koalícia strán za demokraciu (Concertación de Partidos por la Democracia), kde najsilnejšie postavenie získali stredoľavicoví kresťanskí demokrati[210]. Koalícia sa zhodla na spoločnom kandidátovi na prezidenta, ktorým sa stal Patricio Aylwin, ktorý patril aj k vodcom kampane za nepredĺženie mandátu Pinocheta. Voľby sa uskutočnili 14. decembra 1989. Patricio Aylwin získal 55% hlasov a stal sa tak prvým demokraticky zvoleným prezidentom po vojenskej vláde. Kandidát vojenskej vlády Hernán Büchi získal iba 29% hlasov.

Graf ukazuje pohyb HDP Čile (oranžová farba) v porovnaní s Južnou Amerikou (modrá farba) v období od roku 1971-2007.

Pri konci vlády vojakov v roku 1988 bola zriadená tzv. Komisia pre ľudské práva, ktorá konštatovala, že od začiatku vojenskej diktatúry bolo v Čile spáchaných viac ako 15 000 vrážd, 2 200 ľudí zmizlo a viac ako 200 000 ľudí muselo ujsť z Čile pred represiami. Po návrate k demokracii sa počty obetí diktatúry paradoxne znížili. V súčasnosti sa hovorí o zhruba 35 až 40 000 poškodených, z nich malo byť približne 3 000 ľudí zavraždených (resp. "zmiznutých")[211][212][213]. Po páde diktatúry sa začali objavovať prvé oficiálne správy, ktoré popisovali zločiny vojska. Mučenie bolo systematické a spočívalo v rôznych formách od pravidelného bitia až po elektrické šoky do celého tela, predovšetkým do pohlavných orgánov. Väzňom boli trhané nechty, boli pálení, ženy pravidelne znásilňované. Ak väzeň nespolupracoval ani pri mučení, armáda pred neho privliekla jeho rodinu, ktorej malo byť urobené to isté, ako samotnému väzňovi pred tým. K najintenzívnejšiemu mučeniu dochádzalo v období tesne po prevrate. Armáda však pravidelne pripravovala falošné správy o ľavicovej hrozbe a tak sa vlny zatýkania a mučenia pravidelne opakovali aj v nasledujúcich obdobiach[214]. Veľký podiel na zločinoch chunty mala tzv. DINA, teda Národná informačná správa (Dirección de Inteligencia Nacional)[215]. Bola to tajná služba, ktorá fungovala počas vojenskej vlády. V roku 1977 bola DINA premenovaná na CNI, teda Národné centrum pre informácie (Central Nacional de Informaciones)[216]. Represie vykonávala hlavne vojenská polícia. Táto však v roku 1985 bola centrom škandálu spojeného s vraždou troch komunistických politikov. To vyvolalo veľké protesty, takže vláda bola nútená zahájiť vyšetrovanie. To preukázalo, že za touto (ale aj väčšinou) podobných vrážd bola práve vojenská polícia. Tá sa teda radšej prestala na tejto činnosti podieľať a bola nahradená samotnou armádou. Ešte na konci diktatúry boli v krajine stovky politických väzňov. Proti vláde výrazne vystupovala aj čilská katolícka cirkev, ktorá sa pokúšala chrániť ľudí pred represiami. Celkom nevyjasnenou zostáva otázka fašizmu, s ktorým býva hlavne kritikmi čilská vojenská diktatúra často spájaná. Samotný Augusto Pinochet obdivoval španielskeho diktátora Francisca Franca, ktorý je považovaný za hlavného predstaviteľa fašizmu v Španielsku. Pinochet sa snažil Franca v mnohých oblastiach napodobňovať a dokonca bol jedinou zahraničnou hlavou štátu, ktorá sa zúčastnila jeho pohrebu[217]. Faktom je, že konanie a činnosť čilskej diktatúry v mnohých aspektoch skutočne spĺňa niektoré z definícii fašizmu, keďže vojenská vláda bojovala proti hrozbe ľavicovej revolúcie (ktorá však v určitom období reálne hrozila, neskôr však už bola iba nepravdivou zámienkou), vyznačovala sa nárastom nacionalizmu a hlásala, že bojuje za záchranu čilského národa a Čile pred zničením, pričom súčasne vytvárala násilné represie voči skutočným i domnelým nepriateľom svojej vlády. Objektívne však treba zdôrazniť, že jednoznačná a všeobecne uznávaná definícia pojmu fašizmus neexistuje. Preto je aj takéto označenie vojenského režimu v Čile problematické a otázne[218]. Vojenskej vláde je však potrebné priznať zásadný podiel na záchrane krajiny pred ekonomickým kolapsom, pričom vládne opatrenia z tohto obdobia znamenali začiatok ekonomického napredovania štátu, vďaka ktorému je Čile do súčasnosti jednou z najstabilnejších ekonomík Latinskej Ameriky[219].

Patricio Aylwin sa v roku 1990 stal prvým demokraticky zvoleným prezidentom Čile po konci vojenskej vlády.

Patricio Aylwin sa prezidentom stal 11. marca 1990. Na základe dohôd vyplývajúcich ešte z ústavy z roku 1980 bol zvolený na štyri roky[220]. Nová vláda v podstate ťažila z ekonomických opatrení predchádzajúcej vojenskej vlády, ktorých počiatočné negatívne dôsledky sa prejavili ešte za vlády vojska. Prezident Aylwin tak mal výrazne uľahčenú pozíciu, keďže v období po jeho nástupe už bola ekonomika stabilizovaná. Vďaka tomu sa podarilo novej vláde za štyri roky výrazne zvýšiť HDP krajiny. Taktiež sa podarilo znížiť počet chudobných. Kvôli silnému vplyvu armády sa však vláde nepodarilo obnoviť skutočne nezávislý najvyšší súd. Už v roku 1991 sa vláde podarilo urovnať ďalšie staré územné spory s Argentínou[221].

Vláda musela pod veľkým tlakom verejnosti začať riešiť zločiny predchádzajúceho vojenského režimu. Bola zriadená komisia, ktorej sa rýchlo podarilo získať množstvo dôkazov potvrdzujúcich zločiny bývalého režimu[222]. Prezident Aylwin však vyhlásil, že v Čile sa neuskutočnia žiadne procesy a za zločiny bývalého režimu sa sám všetkým ospravedlnil. Prezident sa obával prípadnej reakcie armády, ktorú stále viedol Pinochet. Súčasne však treba uviesť, že súčasťou dohody, ktorá upravovala návrat k demokracii, bolo uznanie rozhodnutí z obdobia vojenského režimu. Každý, kto bol vojenským režimom perzekvovaný sa mal sám obrátiť na súd, ktorý mal jeho kauzu prejednať. Faktom však je, že väčšina sudcov patrila k sympatizantom bývalého vojenského režimu, takže vymožiteľnosť práva v tomto smere bola minimálna. Aylwin musel riešiť aj problém politických väzňov. Prezident vyhlásil amnestiu na konkrétne prípady, no napriek tomu trvalo dlho, kým sa všetci politickí väzni dostali na slobodu. Aj to bol následok dohody o prechode k demokracii. Prezident sa však napriek tomu pokúšal presadiť súdne konania aspoň s tými členmi armády, ktorí sa dokázateľne podieľali na mučení a vraždách. Napriek všetkým obmedzeniam sa v novembri 1993 podarilo obžalovať a odsúdiť členov armády, ktorí boli zodpovední za vraždu bývalého Allendeho ministra Orlanda Leteliera, ktorý bol zavraždený v USA. Medzi odsúdenými bol generál Manuel Contreras (bývalý veliteľ tajnej služby DINA) a generál Pedro Espinoza Bravo (zástupca veliteľa DINA). Contreras bol odsúdený na 7 a jeho zástupca Espinoza Bravo na 6 rokov väzenia[223].

V decembri 1993 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Aj tieto vyhral kandidát Koalície, ktorým bol kresťanský demokrat Eduardo Frei Ruiz-Tagle[224]. Úradu prezidenta sa ujal v marci 1994. Súčasne sa konali voľby do parlamentu a senátu, kde však už Koalícia zvíťazila s menším rozdielom, takže vláda musela pre svoje rozhodnutia často hľadať aj podporu opozície. Za vlády prezidenta Frei Ruiz-Tagleho sa zhoršili vzťahy v rámci Koalície, keďže jej členské strany mali rozdielne názory na riešenie zločinov vojenského režimu. Vláda sa zamerala na opätovné scivilnenie najvyššieho súdu, na reformu senátu a na zmeny v rámci ozbrojených síl, ktoré by oslabili ich pozíciu. Avšak všetky snahy zasiahnuť do armády boli vojskom rázne zastavené, rovnako aj snaha o súdne vyrovnanie sa s bývalým vojenským režimom. Prezident Frei Ruiz-Tagle sa tak zameral na zvýšenie financovania zdravotníctva a školstva. Ako významná sa ukázala reforma dôchodkového systému. Vláde sa podarilo zvýšiť mieru hospodárskeho rastu a inflácia už bola iba na úrovni 8%. Rovnako aj miera nezamestnanosti klesla na nízku úroveň. Podarilo sa tiež vyvážiť na približne rovnakú úroveň import a export. Vláde sa darilo ešte viac znížiť mieru chudoby. Vláda pokračovala v trende nezasahovania do ekonomiky, súčasne pristúpila k privatizácii väčšiny štátnych podnikov. Štát si ponechal vlastníctvo iba v niektorých dôležitých odvetviach (napríklad ťažba medi). Za jednu z hlavných priorít si vláda vytýčila rozširovanie siete diaľnic, železníc či metra nie len v hlavnom meste[225].

V roku 1998 Augusto Pinochet prestal byť veliteľom pozemných vojsk, no súčasne sa stal doživotným senátorom za Santiago. Vďaka tomu získal imunitu[226]. Avšak Augusto Pinochet odcestoval v roku 1998 do Veľkej Británie, kde sa mal podrobiť zdravotnému zákroku. Pinochet mal diplomatický pas, takže sa domnieval, že existujúce trestné konania v Európe, ktoré sa týkali jeho osoby ho nemohli zasiahnuť. V Británii však bol po svojom príchode zatknutý. Tento krok vyvolal veľkú polemiku, v Čile aj Británii sa uskutočnilo množstvo demonštrácii tak odporcov, ako aj podporovateľov Pinocheta[227]. Bývalého prezidenta podporila aj bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová[228]. Oficiálne o vydanie Pinocheta požiadali Španielsko a Švajčiarsko[229]. Británia vyriešila problém s Pinochetom tak, že ho vyhlásila za vážne chorého a z tzv. humanitárnych dôvodov bol Pinochet prepustený a následne bol zabezpečený jeho návrat do Čile[230]. Za čas, ktorý Pinochet strávil v britskom domácom väzení však výrazne utrpela jeho povesť aj v Západnom svete, kde bol do tej doby pomerne uznávaný. Na verejnosť sa dostali mnohé obvinenia zo zločinov proti ľudskosti. K týmto sa na prekvapenie pridali aj obvinenia z ekonomických trestných činov, kedy boli odhalené tajné bankové účty v zahraničí, ktoré mal Pinochet a iní predstavitelia bývalého režimu. Pinochet sa však väzeniu vyhol kvôli svojmu zdravotnému stavu[231]. Otázka súdenia Augusta Pinocheta v zahraničí však rozdelila aj vládu, keďže časť jej členov považovala jeho zadržanie napriek držbe diplomatického pasu za narušenie suverenity Čile, no druhá ľavicovejšia časť vlády naopak chcela, aby bol bývalý prezident súdený aspoň v zahraničí, keďže v Čile to podľa nich nebolo možné.

Na konci 90. rokov 20. storočia sa Argentína dostala do vážnej finančnej krízy, ktorá sa následne preniesla aj do Uruguaja, pričom oba štáty zaznamenali obrovské straty. Dokonca Argentína neskôr vyhlásila štátny bankrot. K tomu sa pridali finančné problémy v Ázii. Tieto problémy zasiahli čiastočne aj Čile, ktorému sa dovtedy veľmi darilo. To malo za následok zastavenie rastu a rast nezamestnanosti. Je však potrebné uviesť, že vláde výrazne zhoršili možnosti na realizáciu ekonomických opatrení aj rôzne prírodné katastrofy, ktoré Čile v druhej polovici 90. rokov postihli[232]. Na prelome rokov 1999 a 2000 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Tieto boli veľmi vyrovnané, keď kandidát ľavicovej Koalície Ricardo Lagos a kandidát pravice Joaquín Lavín získali zhodne po 47%. V druhom kole vyhral veľmi tesne Ricardo Lagos (51,3% hlasov)[233].

Ricardo Lagos sa stal po desaťročiach prvým jasne ľavicovým prezidentom Čile.

V marci 2000 sa prezidentom stal Ricardo Lagos[234]. Tento bol síce taktiež kandidátom Koalície, no bol členom ľavicovej Strany za demokraciu (Partido por la Democracia), čo znamenalo zmenu oproti stredoľavicovým kresťanským demokratom. Lagos bol v minulosti členom Socialistickej a Radikálnej strany, takže sa jednalo o presvedčeného socialistu. Od zvrhnutia prezidenta Allendeho sa tak stal prvým socialistom v úrade prezidenta. Lagos bol členom socialistov aj v období vojenskej diktatúry, takže patril k tvrdým odporcom Pinocheta. Práve v čase nástupu prezidenta do funkcie vrcholila kríza v susednej Argentíne a hlavnou úlohou nového prezidenta bolo zabrániť jej premiestneniu do Čile. Bolo potrebné ekonomiku krajiny znova vylepšiť tak, aby mohla rásť, súčasne nezamestnanosť bola na vysokej úrovni. Už na počiatku volebného obdobia nového prezidenta sa objavil veľký korupčný škandál, do ktorého boli zapojení dokonca aj niektorí ministri Lagosovej vlády[235]. Prezident Lagos nadviazal na svojho predchodcu Frei Ruiz-Tagleho a vyjednal viacero medzinárodných obchodných zmlúv s inými štátmi. Tieto zmluvy sa začali prejavovať už po pár rokoch veľmi pozitívne, keďže čilská ekonomika začala znova rásť. Napriek tomu, že prezident Lagos bol jasne ľavicovým politikom, nemal práve najlepšie vzťahy s inými ľavicovými lídrami z Južnej Ameriky, súčasne však odmietol podporiť USA v ich útoku na Irak. V období vlády prezidenta Lagosa sa znova obnovil spor s Bolíviou, ktorej ľavicový prezident Carlos Mesa v snahe získať väčšiu domácu popularitu, sa vyjadroval o nespravodlivosti voči Bolívii, ktorá po vojne s Čile ešte v 19. storočí prišla o prístup k moru a žiadal o navrátenie strateného územia. Bolíviu v jej požiadavkách podporoval aj venezuelský ľavicový prezident Hugo Chávez. Týmto požiadavkám čilský prezident Lagos, tak ako jeho predchodcovia, neustúpil[236]. Ako presvedčený socialista presadil Lagos aj obnovenie vyšetrovania zločinov Pinochetovho režimu. Už na konci roka 2004 bola hotová správa, ktorá popisovala zločiny vojenskej diktatúry. Podľa zistení bolo viac ako 28 000 ľudí mučených (z toho 1 200 detí). Prezident sa rozhodol, že tieto obete štát odškodní[237].

Počas vlády prezidenta Lagosa sa obnovil starý spor s kmeňom Mapuče, ktorý žiadal navrátenie aspoň časti pôdy, ktorá im bola zabraná v minulosti. Tento spor sa pomerne vyhrotil, keď niektorí členovia Mapuče obsadzovali spornú pôdu, či zapaľovali budovy miestnych spoločností zaoberajúcich sa ťažbou dreva. Ani tu prezident neustúpil[238]. V roku 2005 bola presadená novela ústavy, ktorá skrátila funkčné obdobie prezidenta zo 6 na 4 roky.

Na prelome rokov 2005 a 2006 sa uskutočnili nové prezidentské voľby. Keďže žiadny prezident nemôže funkciu prezidenta vykonávať v dvoch funkčných obdobiach tesne po sebe, za Koalíciu kandidovala populárna ministerka obrany z Lagosovej vlády Michelle Bacheletová. Pravicová koalícia Aliancia za Čile proti nej postavila Sebastiána Piñeru. Ako pred tým, aj tento raz rozhodlo druhé kolo, kde zvíťazila Bacheletová, ktorá sa tak stala prvou ženou prezidentkou v dejinách Čile[239].

Michelle Bacheletová sa v roku 2006 stala prvou ženou v prezidentskom úrade Čile a súčasne od pádu Allendeho prvou socialistickou prezidentkou.

Michelle Bacheletová sa úradu ujala v marci 2006. Kandidovala síce za Koalíciu, no bola členkou Socialistickej strany Čile, teda tej istej strany, ako bývalý prezident Salvador Allende, ktorého zosadil vojenský prevrat. Bacheletovej otca generála vzdušných síl Alberta Bacheleta, ktorý bol členom ľavicovej Ľudovej jednoty a miestnej slobodomurárskej lóže Pinochetov režim označil za zradcu Čile. Následne ho uväznil, mučil a nakoniec zavraždil. Aj samotnú Michelle Bacheletovú a jej matku vojaci mučili, potom bola nútená stráviť určitý čas v zahraničí v exile[240]. Bacheletová sa ako ľavicová prezidentka zamerala okrem zabezpečenia ekonomického rastu aj na vylepšenie sociálnej otázky. Jedným z jej prvých opatrení bolo presadenie bezplatnej zdravotnej starostlivosti pre ľudí starších ako 60 rokov[241]. Už niekoľko týždňov po nástupe do úradu však čelila veľkej vlne protestov známej ako revolúcia tučniakov (Revolución de los pingüinos), ktorá dostala meno podľa farieb školských uniforiem protestujúcich študentov. Tí spolu s pedagógmi protestovali za lacnejšie a kvalitnejšie školstvo[242]. Ďalším protestom čelila v roku 2007, keď skolaboval nový a drahý systém hromadnej dopravy v hlavnom meste Santiago, ktorý sa síce nakoniec podarilo spustiť, no popularita prezidentky výrazne klesla[243]. V ekonomickej sfére sa však Bacheletovej pomerne darilo, predovšetkým však vďaka rastu svetových cien medi, čo bola dôležitá exportná komodita Čile. Prezidentka následne vďaka dobrej ekonomickej situácii presadila dôchodkovú reformu. Tým pádom získala slušný dôchodok aj najchudobnejšia časť populácie, ktorá dovtedy žila na úrovni chudoby. Nasledovalo zakladanie množstva nových predškolských zariadení, ktoré boli určené taktiež pre chudobnejšiu časť populácie, ktorá si vtedajšie zariadenia nemohla pre svoje deti finančne dovoliť. Podporila taktiež výstavbu tisícov nových sociálnych bytov, kde bolo regulované nájomné[244].

V decembri 2006 zomrel bývalý prezident Augusto Pinochet. Prezidentka Bacheletová mu odmietla priznať štátny pohreb a ani sa jeho pohrebu nezúčastnila. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že Pinochet nebol nikdy demokraticky zvolený a bol diktátorom[245]. Pohreb tak zorganizovali so všetkými poctami ozbrojené sily. Aj napriek veľmi zhoršenej povesti Pinocheta z posledných rokov, kedy Pinochet čelil množstvu rôznych obvinení, sa jeho pohrebu zúčastnilo až 60 000 ľudí. Osoba Augusta Pinocheta však rozdeľuje čilskú spoločnosť do súčasnosti[246].

Na medzinárodnej úrovni sa zamerala skôr na spoluprácu s ľavicovými lídrami z Južnej Ameriky, s ktorými mal jej predchodca Lagos skôr negatívne vzťahy. Tento príklon chcel využiť prezident Bolívie Evo Morales, ktorý sa snažil získať znova prístup k moru pre svoju krajinu, no bolívijské snahy neuspeli ani u prezidentky Bacheletovej. Súčasne sa však Bacheletová zamerala na krajiny juhovýchodnej Ázie a štáty Oceánie, kde chcela pre Čile nadviazať nové obchodné vzťahy, aby Čile nebolo až tak ovplyvniteľné prípadnými problémami susedných štátov.

V roku 2008 sa svetová hospodárska kríza dostala aj do Čile. Ako otvorená ekonomika zameraná na export bolo Čile výrazne negatívne poznačené. Hospodársky rast sa zastavil a v roku 2009 bol dokonca na mínusovej úrovni. Súčasne sa znova zvýšila nezamestnanosť. Napriek tomu sa vláde podarilo krízu zastaviť. Mzdy v krajine dokonca začali rásť, čo popularitu prezidentky výrazne zvýšilo. V januári 2010 sa v Čile uskutočnili nové prezidentské voľby. Avšak v Koalícii sa začali veľké spory o to, kto bude novým prezidentským kandidátom. Časť členov Koalície dokonca toto zoskupenie opustila a postavila vlastných kandidátov. Zvyšky Koalície sa nakoniec dohodli na kandidatúre bývalého prezidenta Eduarda Frei Ruiz-Tagleho. Proti rozštiepenej ľavici sa postavila prakticky zjednotená pravica v novom zoskupení s názvom Koalícia pre zmenu. Jej kandidátom sa stal znova Sebastián Piñera, ktorý bol úspešný a voľby tesne vyhral[247].

Sebastián Piñera sa stal po desaťročiach prvým zvoleným pravicovým prezidentom Čile.

Sebastián Piñera sa prezidentom stal v marci 2010. Pred vstupom do politiky bol Piñera úspešným podnikateľom, ktorý sa postupne prepracoval až na vrchol. Keď nastupoval do úradu prezidenta, bol štvrtým najbohatším občanom Čile. Kontroverziu spôsoboval tiež fakt, že v roku 1982 bol Piñera obvinený z podvodu (obvinenia bol ešte v danom období zbavený) a skrýval sa pred políciou. Politickým súperom sa tiež nepáčilo, že prezident mal kontrolu nad niektorými médiami, ktoré vlastnil[248]. Tesne pred nástupom nového prezidenta do úradu však Čile zasiahlo veľmi silné zemetrasenie, ktoré si vyžiadalo stovky obetí a veľké škody. Nový prezident sa tak namiesto svojho programu musel zamerať na odstraňovanie škôd po zemetrasení, keďže aj niektoré významné čilské mestá boli vážne poškodené. Prezident tiež v roku 2010 viedol záchrannú operáciu, ktorá mala zachrániť zasypaných baníkov v bani San José. Po 70. dňoch záchranných prác sa 33 baníkov podarilo zachrániť [249]. So svojimi požiadavkami sa naďalej ozývali aj členovia kmeňa Mapuče, ktorí boli za svoje akcie často zatýkaní a uväznení, keďže ich akcie sú podľa čilských zákonov posudzované ako terorizmus. To vyvolalo tlak, aby Čile zmenilo svoje zákony tak, aby akcie indiánov neboli posudzované ako terorizmus. V roku 2011 zas musel prezident čeliť protestom na úplnom juhu krajiny, kde miestni obyvatelia protestovali proti plánovanému rastu cien plynu. Na to reagoval prezident odvolaním niektorých ministrov. V máji 2011 znova protestovali študenti. Tento raz proti školskému systému v Čile, ktorý bol platený a teda chudobní študenti mohli navštevovať iba bezplatné školy, ktorých kvalita je však nízka. Prezident však požiadavky študentov odmietol a školský systém obhajoval[250]. Popularita prezidenta začala klesať. Postupne sa stal najviac nepopulárnym prezidentom od návratu k demokracii. Ďalším nepopulárnym krokom prezidenta bola podpora projektu výstavby hydroelektrární na juhu Čile. Proti tomu sa postavila väčšina miestnych obyvateľov, ako aj ekologickí aktivisti. Po skončení funkčného obdobia prezidenta Piñeru bol nakoniec projekt hydroelektrární zrušený [251].

Na medzinárodnej úrovni podporil prezident Piñera argentínske nároky na Falklandské ostrovy[252].

Prezident Piñera sa ku kritike obdobia vojenskej diktatúry staval rezervovane. Na jednej strane síce odsúdil zločiny režimu ako neospravedlniteľné [253], no súčasne vyzdvihoval ekonomické úspechy diktatúry. Uviedol tiež, že vojenský prevrat bol nevyhnutým dôsledkom Allendeho vlády [254]. Ľavicová opozícia prezidenta obviňovala zo sympatii k Pinochetovi. Kritika zosilnila v roku 2012, keď vláda pripravila menšie zmeny v učebniciach dejepisu, kde obdobie vojenskej diktatúry označila spojením "režim", ktoré nahradilo označenie "diktatúra". To opozícia označila za ďalší prejav sympatii pravicovej vlády k Pinochetovi [255]. V roku 2013 však prezident Piñera kritizoval súdy a niektoré média, že sa k vojenskej diktatúre stavajú ľahostajne [256].

Na konci roka 2013 sa uskutočnili prezidentské voľby. V nich znova kandidovala bývalá prezidentka Michelle Bacheletová. Tento raz však už za alianciu s názvom Nová väčšina, ktorá nahradila rozhádanú Koalíciu. Proti nej sa postavila za pravicovú Alianciu pre Čile ekonómka Evelyn Mattheiová. Michelle Bacheletová vyťažila z vlastnej popularity a naopak z nepopulárnosti prezidenta Piñeru a jednoznačne vyhrala v oboch kolách volieb[257].

Michelle Bacheletová sa druhýkrát ujala úradu prezidenta 11. marca 2014. V rovnakom čase sa predsedníčkou senátu stala Isabel Allendeová, členka Socialistickej strany a dcéra bývalého prezidenta Salvadora Allendeho. Prezidentka sľúbila vyriešiť problém súvisiaci so školským systémom, kvôli ktorému v predchádzajúcich rokoch často protestovali študenti. Súčasne prisľúbila zvýšiť o 5% dane pre veľké spoločnosti a zmeniť ústavu tak, aby šancu dostať sa do parlamentu mali aj menšie strany[258]. Druhé prezidentské obdobie Michelle Bacheletovej bolo poznačené vážnym korupčným škandálom zvaným Caval, do ktorého bol zapojený jej syn s manželkou. Prezidentka vyhlásila, že aktivite svojej rodiny nevedela a dozvedela sa o nej až z médií[259]. Jej popularita však klesla na historické minimum a prekonala tak aj najnižšie čísla jej predchodcu v úrade. V roku 2015 sa vláde poradilo presadiť v oboch komorách parlamentu reformu školského systému. Po novom už mohli študenti za určitých podmienok študovať bezplatne aj na vysokých školách[260]. Koniec vlády prezidentky Bacheletovej však poznačil ekonomický prepad krajiny. Za týchto okolností sa 19. novembra 2017 uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb, ktoré vyhral bývalý pravicový prezident Sebastián Piñera so ziskom 36%. Keďže však nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov, konalo sa 17. decembra 2017 druhé kolo, kde sa Piñera stretol so zástupcom ľavicovej koalície Nová väčšina Alejandrom Guillierom. Druhé kolo vyhral so ziskom viac ako 54% hlasov opäť Piñera, ktorý sa tak stane znova prezidentom Čile. Piñera pred voľbami sľúbil, že po nástupe do úradu zníži dane pre podnikateľov a zabezpečí investície do infraštruktúry[261][262].