Invázia v Zálive svíň

Americká vláda začala vyvíjať snahy na zvrhnutie režimu Fidela Castra už krátko po tom, ako sa po víťazstve Kubánskej revolúcie ujal na Kube k moci a tieto snahy sa zintenzívňovali s rapídnym zhoršovaním vzťahov medzi oboma krajinami, ktoré nastalo v priebehu roku 1959.

17. marca 1960 americký prezident Dwight D. Eisenhower schválil plán vypracovaný špeciálnym výborom pre tajné operácie (známym ako Výbor 5412), ktorý spadal pod Radu národnej bezpečnosti. Týmto výborom vytvorený dokument mal názov „Program utajenej akcie proti Castrovmu režimu“ (jeho krycie meno bolo JMARC) a jeho hlavnou podstatou bolo pripravenie akcií, ktoré by zvrhli Castrov režim pomocou nepriamej, utajenej americkej intervencie. Hlavná akcia vychádzajúca z tohto plánu dostala názov Operácia Pluto a CIA mala podľa nej pripraviť ozbrojenú inváziu, ktorú mala uskutočniť armáda kubánskych exulantov, ktorý by tak oficiálne urobili bez priamej americkej podpory. Vedením akcie poveril riaditeľ CIA Allen Dulles svojho dôstojníka Richarda Mervina Bissella, ktorý sa už predtým podieľal napr. na zvrhnutí prezidenta Jacoba Arbenza Guzmána v Guatemale, či na organizovaní tajných preletov lietadiel U-2 nad Sovietskym zväzom.

Budova JMWAVE, tajné stredisko CIA v Miami, jedno z hlavných centier prípravy invázie

Operácia mala pôvodne rôzne verzie s viacerými možnými miestami, kde by vojenský výsadok exulantov nastal. Konečnú podobu s plánom na výsadok v Zátoke svíň schválil prezident John F. Kennedy definitívne až 4. apríla 1961. Zátoka Svíň, nachádzajúca sa v provincii Las Vilas asi 150 km juhovýchodne od Havany bola vybraná z viacerých dôvodov. Hlavným bolo, že sa nachádzala v pomerne odľahlej, málo obývanej oblasti, ktorá však bola z mora ľahko prístupná a od vnútrozemia krytá rozsiahlymi močiarmi, v blízkosti zátoky tiež bolo malé letisko, ktoré umožňovalo dopĺňať mužov a zásoby. Zátoka svíň sa navyše nachádzala pomerne neďaleko od pohoria Escambray, kde sa vtedy nachádzalo hlavné útočisko proticastrovských militantov, ktorí sa mali k inváznym jednotkám pripojiť, resp. kde sa mohli v prípade problémov exulanti stiahnuť a začať partizánsky boj.

Militanti z Escrambay sa skladali hlavne z bývalých Batistových vojakov, ale aj protikomunisticky orientovaných partizánov, ktorí pôvodne bojovali spolu s Castrom. Teraz podnikali sporadické partizánske akcie proti Castrovým milíciám, nemali však veľkú verejnú podporu a ich posledné zvyšky boli definitívne porazené v roku 1965. Väčšina z nich síce mala blízke kontakty so CIA, ktorá ich pomerne intenzívne podporovala, o pripravovanej akcii v Zátoke svíň ich však v skutočnosti neinformovala a tak sa na nej nijako nepodieľali.

Hlavný plán invázie počítal s pozemným výsadkom, ktorý mal byť podporený letectvom a námorníctvom. Vysadení exulanti mali najprv zaistiť celú zátoku, využiť ju ako predmostie a následne začať tiahnuť do vnútrozemia priamo na Havanu, pričom sa k nim mala pridať aj časť armády a obyvateľstva nespokojného s Castrovým režimom. Takýto scenár predkladala CIA aj naverbovaným exulantom, navyše ich dlhodobo ubezpečovala, že v prípade komplikácií im príde na pomoc aj americká armáda. CIA však od začiatku neodhadla skutočnú spoločensko-politickú situáciu na Kube, keďže rátala so silnou opozíciou voči Castrovi. V skutočnosti Castrova popularita v tom čase bola veľmi vysoká, na čo upozorňovali aj agenti CIA pôsobiaci na Kube. Prípravy na inváziu však pokračovali ďalej.

CIA začala verbovať dobrovoľníkov z radov kubánskych exulantov v Miami už v apríli 1960. Vojensky tréning prvých z nich sa začal už od júla toho roku a spočiatku prebiehal na rôznych tajných zariadeniach CIA na juhu Floridy. Neskôr sa hlavné výcvikové tábory presunuli hlavne do Strednej Ameriky, obzvlášť do amerických vojenských základni v Paname a na špeciálne pre tento účel vytvorené strediska v Guatemale, pričom najväčšie s názvom Garrapatenango sa nachádzalo v blízkosti mesta Quetzaltenango. Skupina trénovaných exulantov sa začala nazývať Brigáda 2506 a celkovo ju tvorilo vyše 2600 mužov, samotného výsadku počas invázie sa však nakoniec zúčastnilo „len“ okolo 1400. Za hlavných veliteľov brigády boli určení exulanti Manuel Francisco Artime, Pepe San Roman a Erneido Oliva. Artime bojoval počas revolúcie na Castrovej strane, zatiaľ čo San Roman a Oliva boli dôstojníkmi v Batistovej armáde.

Výcvik sprevádzalo množstvo problémov, ktoré pramenili hlavne z rozporov medzi exulantmi. Mnohí z nich boli bývalý vojaci Batistovej armády a dostavali sa do konfliktov s tou časťou exulantov, ktoré boli počas revolúcie k Batistovi v opozícii. Ani politicky predstavitelia proticastrovskej exilovej opozície, ktorí mali po úspechu invázie prevziať na Kube moc, neboli jednotní a CIA musela vynaložiť veľkú snahu, aby sa spojili. Definitívne sa to podarilo až v marci 1961, keď bola oficiálne založená exilová kubánska vláda pod názvom Kubánsky revolučný koncil. Jej lídrom sa stal José Miro Cardona, bývalý predseda kubánskej vlády, ktorý sa tak mal v očiach svetovej verejnosti stať aj hlavným politickým veliteľom invázie (hoci v skutočnosti na ňu žiadny vplyv nemal).

Celá akcia bola finančne veľmi dobre zabezpečená. Časť financií pochádzala nepriamo od americkej vlády (invázia stála amerických daňových poplatníkov asi 46 miliónov dolárov), časť zabezpečila skupina amerických kongresmanov a úradníkov v penzii, no napr. aj niektorí bohatí obchodníci, či dokonca mafia, ktorá po revolúcii prišla o veľké zisky z kasín v Havane. Len malú časť financií zabezpečili bohatí kubánsky exulanti, ktorý však boli oficiálne prezentovaní ako ústrední sponzori operácie. Jednotky kubánskych exulantov tak vďaka tomu mali k dispozícii veľké množstvo zbraní a vybavenia, vrátane protilietadlových diel, obrnených transportérov, niekoľko tankov typu M4 Sherman, či vyše 20 lietadiel typu B-26 Invader, ktoré boli vyradené z americkej armády. Kubánske sily mali v tom čase pomerne zastarané letectvo, ktoré obsahovalo niekoľko desiatok lietadiel typu B-26 Invader, Hawker Sea Fury a Lockheed T-33, všetky pochádzali ešte z čias Batistu. Ich pozemné vojsko však bolo vybavené pomerne dobre, keďže na začiatku roku 1961 dostali zo Sovietskeho zväzu rozsiahlu vojenskú pomoc vo forme tankov T-34, IS-2 a SU-100, ako aj množstva ťažkej delostreleckej techniky.

Fidel Castro a Ernesto Che Guevara v roku 1961

Napriek všetkej snahe CIA o utajenie Kubánsky bezpečnostný aparát dlhodobo tušil, že sa invázia pripravuje. Jednak vďaka vlastnej spravodajskej sieti, ktorá operovala v Miami, jednak aj vďaka zverejňovaným špekuláciám samotnej americkej tlače, podrobnejšie informácie o chystanej akcii dala kubánskej vláde údajne aj KGB (hoci sa to dodnes jednoznačne nepotvrdilo). Na Kube sa navyše od začiatku apríla 1961 začal zvyšovať počet sabotážnych a teroristických akcií, uskutočňovaných prevažne kubánskymi agentmi CIA (napr. len niekoľko dní pred inváziou bol zapálený obchodný dom El Encanto v Havane, pričom zahynul 1 človek a mnoho bolo zranených). Tieto akcie súviseli hlavne zo snahou zamestnať a zneistiť kubánsky režim, ako aj s úsilím vyvolať dojem o vzrastajúcej radikálnej proticastrovskej opozícii priamo na ostrove.

Jednou zo základných snáh CIA bolo vyvolať dojem, že na Kube existuje veľmi silný odpor voči vláde Fidela Castra. A tak predohrou k invázii mala byť akcia, ktorá mala nasvedčovať vzbure časti kubánskej armády proti Castrovi a zároveň mala zničujúcim útokom ochromiť kubánske letectvo. 15. apríla 1961 okolo 06.00 miestneho času osem lietadiel B-26 Invader rozdelených do troch skupín súčasne napadlo 3 kubánske letecké základne; 2 v blízkosti Havany a jednu v Santiago de Cuba. Útočiace lietadla vyštartovali z letiska Puerto Cabezas v Nikarague, boli pilotované špeciálne vycvičenými pilotmi z Brigády 2506 a mali na sebe falošné označenia Kubánskeho revolučného letectva. Lietadlá boli ťažko vyzbrojené raketami, bombami a guľometmi a hoci mali zneškodniť podstatnú časť kubánskeho letectva, ich útoky nakoniec neboli veľmi efektívne. Na základniach spôsobili len malé škody a zničili len niekoľko civilných a vojenských lietadiel. Jedno z útočiacich lietadiel bolo navyše zostrelené kubánskou protivzdušnou obranou. Pri útokoch zahynulo celkovo 7 ľudí, desiatky bolo zranených.

Asi hodinu potom, ako útočná letka exulantov vyštartovala z Nikarague, odletelo smerom z toho istého letiska ku Kube aj ďalšie lietadlo, k jej brehom sa však iba priblížilo a následne sa nasmerovalo ku Floride, pričom vysielalo núdzové volanie s prosbou o pristátie v Miami. Pilot lietadla bol Mario Zúñiga, bývalý letec Batistovej armády, ktorý sa hneď po prílete do Miami predstavil médiám ako Juan Garcia a tvrdil, že je letcom Kubánskeho revolučného letectva, ktorý sa spolu s niekoľkými ďalšími kolegami rozhodli vzbúriť a dezertovať z kubánskej armády. Aby jeho príbeh vyznel čo najdôveryhodnejšie, jeho lietadlo malo nielen falošné označenie kubánskych síl, ale bolo aj poškodené guľometnou paľbou, ktorú "akože" utrpelo pri úteku z Kuby. Americké úrady falošnému pilotovi Garciovi okamžite poskytli politický azyl.

Toho istého dňa kubánsky minister zahraničia Raúl Roa na pôde OSN ostro odsúdil agresívny útok a priamo z neho obvinil Spojené štáty. Americký veľvyslanec na pôde OSN Adlai Stevenson to však rázne poprel a uviedol, že útoky z toho dňa spáchali prebehlíci z kubánskej armády, pričom ako dôkazy prezentoval fotografie Zunigovho lietadla po pristátí v Miami. Hoci Stevensonova reč znela presvedčivo, svetová verejnosť stanovisku USA veľmi nedôverovala. Prezident Kennedy si bol toho vedomí a preto zrušil plány na ďalšie letecké bombardovanie kubánskych základní, ktoré malo kubánske letectvo v najbližších dňoch úplne zničiť.

Medzitým, už v noci 14. a potom 15. apríla došlo vo východo-kubánskej provincii Oriente k dvom pokusom o vylodenie malej skupiny exulantov, ktoré malo odlákať pozornosť od hlavného miesta invázie, vzdialeného stovky kilometrov. Blízko sa nachádzajúca americká základňa Guantanamo Bay navyše prešla do stavu zvýšenej pohotovosti, čo malo nasvedčovať tomu, že veľká invázia príde práve na týchto miestach. V obidvoch prípadoch boli výsadkové lode s pár desiatkami exulantov už blízko kubánskych brehov, no keďže výzvedné člny spozorovali na pobreží aktivity kubánskych milícií, oba výsadky boli odvolané. Po spozorovaní týchto aktivít a po leteckých náletoch z 15. apríla si už bolo kubánske velenie isté, že v najbližších dňoch dôjde k veľkej invázii a Fidel Castro preto uviedol armádu do stavu najvyššej pohotovosti. Predpokladá sa však, že velenie armády „sadlo na lep“ diverzným aktivitám a zameralo sa hlavne na možnosť, že k invázii dôjde práve v provincii Oriente.

16. apríla vyplávala hlavná časť inváznej flotily z nikaragujského prístavu Puerto Cabezas a zamierila k tzv. Bodu Zulu, nachádzajúcemu sa asi 65 km južne od kubánskych brehov. Na tomto mieste sa hlavná flotila mala spojiť s niekoľkými ďalšími loďami, ktoré vyplávali z iných prístavov v Strednej Amerike a Karibiku. Hlavnú časť tejto flotily tzv. „Kubánskych expedičných síl“ tvorilo celkovo 5 veľkých nákladných lodi (Houston, Lake Charles, Rio Escondido, Caribe a Atlantico), ktoré prevážali vyše 1400 vojakov Brigády 2506 rozdelených do siedmich bataliónov po približne 200 ľudí a množstvo zbrani a munície. Spolu s nimi boli k flotile pripojené aj dve veľké pechotné výsadkové lode Blagar a Barbara J. Všetky lode flotily boli zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov (mimo vizuálneho dohľadu) až do Bodu Zulu sprevádzané siedmimi americkými torpédoborcami. Na celú akciu z diaľky dohliadali aj americké lietadlové lode USS Essex, USS Boxer, niekoľko ďalších torpédoborcov a minimálne dve ponorky. V bode Zulu sa k flotile pripojila ešte výsadková doková loď USS San Marcos, ktorá prevážala celkovo 7 výsadkových člnov. Táto ako jediná „čisto“ americká loď sprevádzala flotilu kubánskych exulantov aj po prekročení Bodu Zulu až do vzdialenosti 5 km od kubánskych brehov, kde vyložila výsadkové člny.

Detailná mapka hlavných miest operácie v Zátoke svíň

V bojoch pri invázii v Zátoke svíň zahynulo celkovo 114 exulantov. Kubánske sily stratili minimálne 176 mužov, vyše 4000 ich bolo zranených. Bolo zostrelených viacero kubánskych aj inváznych lietadiel, pričom celkovo zahynulo 6 letcov na kubánskej strane, 10 na strane exulantov, plus štyria spomínaní americkí piloti.

Kubánske revolučné sily zajali celkovo 1 202 členov Brigády 2506. Zajatí exulanti boli prepravení do Havany, kde bola väčšina z nich súdená pre vlastizradu, 7. apríla 1962 boli všetci odsúdení na 30 rokov väzenia. Havana zverejnila minulosť a majetkové pomery zajatcov. Asi 200 z nich patrilo k bývalému Batistovému vojsku, väčšina ďalších pochádzala z bohatých rodín kubánskych priemyselníkov, plantážnikov a veľkostatkárov, ktorým bol po revolúcii zoštátnený majetok. Fidel Castro neskôr v tejto súvislosti vyhlásil: „Tu sa prejavil triedny postoj“. Iba 5 z chytených exulantov bolo popravených, nie však kvôli invázii. Išlo o bývalých Batistových vojakov, ktorí boli odsúdení za závažné zločiny (vrátane vrážd a mučenia) spáchané ešte počas revolúcie.

Už v máji 1961 Fidel Castro vyhlásil, že zajatcov vymení so Spojenými štátmi za 200 poľnohospodárskych traktorov. V apríli 1962 Kuba bez podmienok prepustila do USA kvôli zdravotným problémom asi šesť desiatok zajatcov. Neskôr došlo k vyjednávaniam medzi americkými mimovládnymi organizáciami a Kubou, ktorých výsledkom bolo prepustenie všetkých zvyšných exulantov v decembri 1962. Výmenou za to dostala Kuba zásielky liekov a potravín v hodnote 53 miliónov dolárov.

Lietadlo kubánskeho letectva osadené pred vstupom do múzea invázie na Playa Giron

Americká vláda sa síce ešte v prvých dňoch invázie pokúsila poprieť svoju účasť na nej a tvrdila, že išlo o akciu čisto pripravenú a sponzorovanú kubánskymi emigrantmi, nakoniec však svoju rolu bola nútená priznať a na tlačovej konferencii z 21. apríla 1961 prezident Kennedy prevzal zodpovednosť za neúspech akcie na seba. Jeho administratívu neúspech invázie veľmi poškodil a získala si veľký hnev kubánskej exulantskej komunity v USA tvrdiacej, že ich CIA a americká vláda oklamala. Riaditeľ CIA Allen Dulles bol spolu so svojimi hlavnými zamestnancami podieľajúcimi sa na invázii, Richardom M. Bisselom a Charlesom Cabellom v septembri 1961 prezidentom donútený rezignovať. USA sa neskôr už nikdy nepúšťali do rozsiahlych ozbrojených akcií proti kubánskemu režimu, zintenzívnili však rôzne podvratné a záškodnícke činnosti proti Kube (napr. Operácia Mangusta, Operácia Peter Pan, či nakoniec neuskutočnená operácia Northwoods), organizovali z radov kubánskych exulantov teroristické skupiny (Operácia 40, Omega 7, Alfa 66) a pokúšali sa spáchať mnoho atentátov na Fidela Castra.

Kvôli samotnej invázii (nie len kvôli jej neúspechu) bola voči USA silno kritická aj odozva medzinárodnej verejnosti a to nielen z radov Východného bloku, ale aj amerických spojencov.

Súčasné analýzy invázie v Zátoke sviň sa v zásade zhodujú v tom, že medzi hlavnými príčinami neúspechu boli zlé odhady CIA o skutočnej situácii na ostrove, podcenenie popularity Fidela Castra, nedostatočná vojenská príprava a zlá koordinácia operácií, ako aj tiež neposkytnutie sľubovanej vojenskej pomoci exulantom. Neskôr sa stala príprava neúspešnej invázie citovaná psychológmi ako príklad tzv. syndrómu skupinového myslenia. Mnohí v CIA totiž od začiatku tušili, že sa skonči neúspechom, no žiadne námietky voči nej neuviedli.

Bilboard osadený na Playa Giron oslavujúci víťazstvo nad inváziou

Na Kube úspešná obrana pred inváziou ešte viac posilnila pozíciu Fidela Castra a nim presadzovaných revolučných zmien. Počas ekonomickej konferencie Organizácie amerických štátov v auguste 1961 poslal Ernesto Che Guevara americkému prezidentovi Kennedymu odkaz, v ktorom stálo: „Ďakujeme za Playa Girón. Pred inváziou bola revolúcia krehká, teraz je silnejšia ako kedykoľvek predtým“. Po invázii sa už aj tak zlé vzťahy medzi Kubou a Spojenými štátmi ešte viac zhoršili a Kuba sa definitívne zblížila so Sovietskym zväzom. Jedným z dôsledkov invázie bolo aj rozmiestnenie sovietskych jadrových rakiet na Kube a z toho prameniaca kubánska raketová kríza v r. 1962. Dodnes je deň porážky invázie na Kube oslavovaný ako významné víťazstvo kubánskeho ľudu nad „imperialistickými žoldniermi“.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Invázia v Zálive svíň

• Joe R. English. The Bay of Pigs: A Struggle for Freedom
• Kennedy and the Bay of Pigs Invasion
• Bay of Pigs, 40 Years After: Chronology.
• Bay of Pigs: Invasion and Aftermath - slideshow by LIFE magazine
• Tom Cooper. Clandestine US Operations: Cuba, 1961, Bay of Pigs