Jadrová zbraň

Jadrové zbrane (alebo atómové zbrane) sú všetky zbrane využívajúce lavínovité, neriadené uvoľňovanie jadrovej energie alebo priamo štiepne produkty, resp. rádionuklidy.

Hríb nad epicentrom jadrového výbuchu v Nagasaki.

Delenia

Jadrové výbušné zariadenie

Môže to byť vojenská munícia akékoľvek vhodného druhu – letecká alebo hlbinná bomba, raketová bojová hlavica, torpédo, delostrelecký granát, mína a pod. Existujú (resp. existovali) aj jadrové výbušné zariadenia pre „mierové“ využitie – budujú sa nimi (presnejšie budovali sa v minulosti) podzemné zásobníky plynu, podporuje sa ťažba plynu a ropy, uľahčujú rozsiahle zemné práce (v ZSSR bola jadrovým výbuchom vytvorená časť prieplavu, v USA vybudovali pomocou jadrového výbuchu bazén prístavu na Aljaške). V súčasnosti sa nepoužívajú, pretože môžu byť považované za maskovanú skúšku jadrovej zbrane. Testy jadrových zbraní sú medzinárodnými dohodami zakázané v atmosfére, v mori a v kozme, na podzemné jadrové skúšky v súčasnosti všetci vlastníci jadrových zbraní dodržiavajú moratórium.

Delia sa na:

  • Štiepne jadrové výbušné zariadenia (tzv. atómové bomby) sú jadrové výbušné zariadenia, u ktorých je hlavným zdrojom energie Štiepenie atómových jadier (napr. (klasická) atómová bomba).
  • Termonukleárne jadrové výbušné zariadenie sú jadrové výbušné zariadenia, u ktorých je hlavným zdrojom energie jadrová syntéza (napr. vodíková bomba = H-bomba). Každé (reálne fungujúce) termonukleárne jadrové výbušné zariadenie obsahuje vo svojej konštrukcii aj štiepne jadrové výbušné zariadenie malého výkonu, ktoré slúži ako "rozbuška" – vytvára potrebný tlak a teplotu pre začatie jadrovej syntézy (jadrovej fúzie)
  • "posilnené" jadrové zbrane (anglicky „boosted fission“) sú štiepne jadrové výbušné zariadenia, ktoré využívajú menšie množstvo trícia alebo deuteridu lítia v ktorom prebehne počas výbuchu fúzna reakcia, na produkciu neutrónov – takto vzniknuté neutróny významne zvyšujú rýchlosť a účinnosť štiepnej reakcie – pri výbuchu sa využije väčšie množstvo štiepneho materiálu. Podiel množstva energie z fúznej reakcie je malý, typicky menej než 1%.

Iný spôsob delenia

  • jednostupňové výbušné zariadenie (tzv. atómová bomba) – je tvorené len štiepnu náložou (na báze uránu alebo plutónia) Maximálny dosiahnuteľný výkon približne 1 megatona – pre väčšie výkony je potrebné veľké množstvo štiepneho materiálu a potom je veľmi náročné udržať štiepny materiál v podkritickom stave pred odpálením a súčasne zabezpečiť rýchle dosiahnutie nadkritického stavu pri odpálení
  • dvojstupňové (alebo dvojfázové) výbušné zariadenie (tzv. vodíková bomba)- štiepna nálož slúži ako zdroj energie pre dosiahnute podmienok pre zapálenie jadrovej syntézy v druhom stupni – náplni fúzneho materiálu. Maximálny dosiahnuteľný výkon je teoreticky neobmedzený, pre veľké výkony však má zariadenie veľké rozmery, pretože deuterid lítia má malú hustotu (menšiu ako voda).
  • trojstupňové (alebo trojfázové) výbušné zariadenie – dvojstupňová nálož v ňom slúži predovšetkým ako zdroj neutrónov. Dvojstupňová nálož je umiestnená v masívnom obale z prírodného alebo ochudobneného uránu. V intenzívnom toku neutrónov je urán čiastočne štiepený neutrónmi z fúznej reakcie a čiastočne sa premieňa záchytom neutrónov na plutónium a to je tiež štiepené neutrónmi z fúznej i štiepnej reakcie. Množstvo energie uvoľnenej pri štiepnej reakcii v obale nálože je vysoké, môže dosiahnuť niekoľko násobok energie uvoľnenej pri fúznej reakcii v náloži. Trojstupňové jadrové výbušné zariadenie je oproti dvojstupňovému jadrovému výbušnému zariadeniu pri rovnakom výkone oveľa kompaktnejšie.

Bojové rádioaktívne látky (BRL)

Používajú sa na zamorenie terénu, vody a ovzdušia tuhými (prachovými), kvapalnými alebo plynnými rádioaktívnymi látkami. Vo vojenskej terminológii sa používa aj výraz "rádiologické zbrane", v žurnalistike sa často označujú ako "špinavá bomba".

Pozri aj: Nosiče jadrových zbraní

Kategórie podľa dosahu
  • strategické jadrové sily (po anglicky Strategic Nuclear Forces): dosah až 11000 km /SS18 Satan/
    • balistické interkontinentálne rakety (angl. Intercontinental Ballistic Missiles – ICBM)
    • balistické rakety odpaľované na mori (angl. Sea-launched Ballistic Missiles – SLBM)
    • strategické diaľkové bombardéry
  • jadrové sily stredného dosahu/doletu (po anglicky Intermediate-Range Nuclear Forces, INF): dosah 150 – 5 500 km (bombardéry stredného doletu a stíhacie bombardéry, riadené strely s plochou dráhou letu, rakety stredného doletu):
    • Longer-Range Intermediate Nuclear Forces (LRINF): 1 000 – 5 500 km
    • Shorter-Range Intermediate Nuclear Forces (SRINF): 150 – 1 000 km
  • jadrové sily krátkeho dosahu/doletu (po anglicky Short-Range Nuclear Forces, SNF): dosah do 150 km (jadrové delostrelecké zbrane; rakety krátkeho doletu)
  • malé jadrové zbrane: zatiaľ sa na nich pracuje v USA (trhavý účinok do 5 kt, majú pod zemou zničiť nepriateľské bunkre a podobne)

Účinky výbuchu jadrovej výbušnej zbrane
Hirošima po výbuchu

Po výbuchu sa najprv ukáže oslnivý svetelný blesk, okolo ktorého sa vytvorí detonačný mrak. Potom vznikne ohnivá guľa, ktorá stúpa hore vytvárajúc akýsi „kmeň“ a berúc so sebou prach, zem alebo vodu, a na zemi pri mieste výbuchu je základný mrak. Výsledný útvar sa nazýva atómový hríb.

Jadrová výbušná zbraň má široké spektrum ničivého účinku:

  • tepelný účinok: Na mieste výbuchu je teplota niekoľko miliónov stupňov Celzia. V prípade 1 Mt bomby sa napríklad v okruhu 14 km (!) od epicentra sám zapáli papier. Samozrejme, že aj ľudia a živočíchy utrpia popáleniny kože a podobne.
  • nárazová tlaková vlna: Táto je účinná do niekoľkých kilometrov od epicentra. Sprevádza ju hromovitý tresk. V mieste detonácie je pretlak asi 1 milión barov, ktorý potom klesá nepriamo úmerne k vzdialenosti. Po pretlakovej vlne nasleduje podtlaková vlna, ktorá sa prejavuje ako silný ťah smerom k miestu výbuchu.
  • svetelný účinok: Je účinný do niekoľkých kilometrov.
  • radiácia : Táto je spôsobená tokom neutrónov (asi z 3%) a gama, alfa a beta žiarenia počas asi 1 minúty (počiatočná radiácia). Pre človeka je smrteľná v okruhu asi 2 km od epicentra. Časť žiarenia, ktorá ostane ešte po 1 minúte sa nazýva zvyšková radiácia. Pozostáva z rádioaktívneho spádu a žiarenia indukovaného neutrónmi (alfa, beta, gama žiarenie). Žiarenie asi po týždni od výbuchu klesne na hodnoty bezpečné pre človeka.

Rádioaktívny spad sa delí na lokálny (padá 10 – 20 hodín po výbuchu do vzdialenosti 400 km), kontinentálny (padá do týždňa po výbuchu do vzdialenosti 4 000 km) a celosvetový (padá až po mesiacoch či rokoch).

Podiel radiácie (a najmä neutrónov) sa dá zvýšiť na úkor ostatných ničivých účinkov, potom hovoríme o tzv. neutrónovej bombe (správny názov je „zbraň so zvýšenou radiáciou“).

Dejiny
  • 1938: O. Hahn a F. Straßmann objavili štiepenie uránu – základ jadrových zbraní
  • pred druhou svet. vojnou: V ZSSR vedci G. N. Fljorov a K. A. Petržak zistili, že uránové jadro sa môže rozpadať aj spontánne.
  • 1939:
  • 1940:
    • (február): V USA sa začal počiatočný výskum, ktorý riadil osobitný výbor na čele s L. J. Briggsom, riaditeľom Národného úradu pre miery. V tom istom roku už bolo známe, že aj Nemci pracujú na podobnom projekte, a že aj britskí vedci skúmajú podobný problém.
    • V ZSSR sa utvorila Komisia pre otázky uránu, ktorej práca však bola prerušená po napadnutí ZSSR Nemeckom v júni 1941.
  • 1941 (jeseň): Americkí vedci H. C. Urey a G. B. Pegram navštívili Spojené kráľovstvo a skúmali možnosť spolupráce v tejto oblasti (pozri 1943).
  • 1941 (december): Vedenie celého projektu v USA prevzalo oddelenie Úradu pre vedecký výskum a rozvoj
  • 1942:
    • (február): Na základe objavu z roku 1938 objavil E. Fermi v USA možnosť vytvorenia jadrovej reťazovej reakcie. Výpočty ukázali, že necelých 50 kg čistého U-235 alebo Pu-239 možno použiť ako supervýbušninu, ktorá uvoľní energiu približne 20 000 ton TNT.
    • (jún): V USA ministerstvo obrany zriadilo nové oddelenie na vedenie projektu a v septembri sa stal šéfom celého projektu brigádny generál Leslie R. Groves.
  • 1943:
    • Zriadil sa spoločný politický výbor, zložený zo zástupcov USA, Spojeného kráľovstva a Kanady. Zároveň prišli viacerí britskí a kanadskí vedci do USA, aby pracovali na tomto projekte.
    • V USA sa teoreticky vyriešila otázka fungovania atómových zbraní.
    • Od tohto roku sa v USA zriadili zariadenia na získavanie uránu 235. V tom istom roku bolo pod vedením R. Oppenheimera v Los Alamos v Novom Mexiku postavené laboratórium, v ktorom stavali prvé atómové zbrane (Projekt Manhattan)
    • V ZSSR sa utvorila Vedecko-technická rada pre rozvoj atomistiky vedená B. L. Vannikovom, ktorá sa však v prvej fáze zamerala na stavbu atómových reaktorov, až neskôr aj na zbrane (pozri 1947)
  • 1944: V USA postavili prvý reaktor vyrábajúci plutónium
  • 1945:
    • (16. 7.): Prvá testovacia explózia jadrovej zbrane z plutónia s energiou 20kt TNT (jadrový test Trinity) v časti Alamogordo strelnice White Sands Missile Range v Novom Mexiku v USA
    • (6. 8.): USA zhodili z bombardéra B-29 atómovú bombu „Little Boy“ na japonskú Hirošimu (výbuch vo výške 600 m, letecká kužeľovitá bomba s dĺžkou 3 m a priemerom 71 cm, hmotnosťou 4,5 t, s jadrom s uránom 235 ťažkým 60 kg)
    • (9. 8.): USA zhodili atómovú bombu „Fat Man“ na Nagasaki (vajcovitá bomba, priemer 3,3 m, hmotnosť 4t, s 6,2 kg plutónia 239). Nasledovala kritika verejnosti.
  • 1947: ZSSR oznámil, že zvládol výrobné tajomstvá atómovej bomby
  • 1949 (29. 8.): explózia prvej atómovej bomby ZSSR, RDS-1 v Semipalatinskom jadrovom polygóne
  • 1950: Z iniciatívy Stáleho výboru Svetového kongresu obrancov mieru v Štokholme bola prijatá Štokholmská výzva žiadajúca bezpodmienečný zákaz atómovej zbrane ako nástroja zastrašovania a hromadného vykynožovania obyvateľstva. Podpísalo ju asi 500 000 000 ľudí.
  • 1952:
    • (3. 10.): explózia prvej atómovej bomby Spojeného kráľovstva
    • (1. 11.): explózia prvej termonukleárnej (vodíkovej) bomby v USA, atol Eniwetok
  • 1953 (12. 8.): explózia prvej termonukleárnej (vodíkovej) bomby v ZSSR
  • 1954 (1. 3.): explózia dosiaľ najsilnejšej termonukleárnej bomby USA pod názvom Castle Bravo 15 Mt TNT
  • 1960 (13. 2.): explózia prvej atómovej bomby Francúzska
  • 1961 (30. 10.): explózia dosiaľ najsilnejšej termonukleárnej bomby sveta – sovietska Cár bomba 50 Mt TNT
  • od 1963: v medzinárodnej politike došlo po kubánskej kríze (1962) k prvým náznakom uvoľnenia medzi USA a ZSSR
  • 1963(5. 8.): podpísaná Zmluva o zákaze atómových pokusov vo vzduchu, v kozmickom priestore a pod vodou (nepodpísalo len Francúzsko a Čína); roku 1974 bola bola doplnená zmluvou obmedzujúcou silu podzemných testov na 150 kt TNT
  • 1964(16. 10.):explózia prvej atómovej bomby Číny
  • 1967:
    • Spojené kráľovstvo a Čína vlastnia aj termonukleárnu (vodíkovú) bombu
    • Podpísaná Tlatelolcká zmluva (Mexiko), podľa ktorej ostáva Latinská Amerika oblasťou bez jadrových zbraní
  • 1968:
  • od konca 60-tych rokov: Zväčšil sa dosah jadrových zbraní, zlepšovanie presnosti, zavedenie pozemných mobilných systémov a pod.. Vlastnenie jadrových zbraní začalo mať úlohu „odstrašovania“ potenciálnych nepriateľov. Potenciál atómových zbraní už stačil na niekoľkonásobné vyhubenie ľudstva (tzv. overkill). Vzniká hnutie proti jadrovým zbraniam.
  • 1969: Začiatok rokovaní SALT (Strategic Arms Limitation Talks) medzi USA a ZSSR
  • 1972 (26.5.): Zmluvou SALT I medzi USA a ZSSR sa – okrem určitých bodov dohodnutých na len 5 rokov –obmedzil počet systémov protiraketovej obrany (systémov ABM) na určitý počet. USA túto časť zmluvy 31.12.2001 jednostranne vypovedali z dôvodu „národnej bezpečnosti“ a pokračovania v programe NMD
  • 1973(22.6.): Dohoda Nixona s Brežnevom o predchádzaní jadrovej vojne
  • 1974 (18.5.):explózia prvej atómovej bomby Indie
  • 1978: vytvorenie neutrónovej bomby
  • 1979: Zmluvou SALT II medzi USA a ZSSR sa obmedzil počet nosičov jadrových zbraní a roznecovačov (bômb), ale zbrojenie prebiehalo ďalej formou nahradzovania starších novými, lepšími zbraňami. Senát USA kvôli sovietskej invázii v Afganistane zmluvu neratifikoval, ale USA ju dodržovali.
  • 1981: Američania premenovali plánované rokovania SALT III na rokovania START (Strategic Arms Reduction Talks), ktoré sa potom konali s prestávkami od roku 1985
  • koncom 80-tych rokov v rámci perestrojky a po nehode v Černobyle v ZSSR klesla dôležitosť jadrových zbraní
  • 1987: Washingtonská zmluva (Zmluva INF) medzi USA a ZSSR k zničeniu všetkých zo zeme odpaľovaných jadrových síl stredného dosahu
  • 1991: Zmluva START I medzi USA a ZSSR (po asi 15 rokovacích kolách) o zníženiu počtu nosičov jadrových zbraní (rakety, bombardéry, jadrové zbrane) ako aj strategických bojových hlavíc na určitú hranicu
  • 1992 (podpis 1996): dohoda o prevezení jadrových bojových hlavíc z Bieloruska, Kazachstanu a Ukrajiny do Ruska (lebo v dôsledku rozpadu ZSSR ostali zbrane aj v iných krajinách ako Rusko)
  • 1993:
    • Zmluva START II medzi USA a Ruskom o znížení hraníc zo START-I o polovicu a zákaze všetkých interkontinentálnych rakiet s niekoľkonásobnými výbušnými hlavicami. USA ju ratifikovali až 1997, Rusko až 2000.
    • Atómové mocnosti (okrem sčasti Francúzska [test na atole Mururoa 1995/96] a úplne Číny) sa dobrovoľne vzdali atómových pokusov
  • 1996:
    • Kvôli odporu Indie stroskotali ženevské rokovania o rozsiahlej celosvetovej Všeobecnej zmluve o zákaze atómových pokusov (CTBT, Comprehensive Nuclear Test Ban Treaty, porov. 1963). Nakoniec však zmluvu jasne prehlasovalo Valné zhromaždenie OSN na zvláštnom zasadnutí 10. 9. 1996. Ešte nie je ratifikovaná.
    • Medzinárodný súdny dvor v Haagu sa uzniesol, že použitie a hrozenie použitím jadrových zbraní – s výnimkou extrémneho ohrozenia štátu – predstavuje porušenie medzinárodného práva, najmä ľudských práv
  • 1998 (máj): Podzemné atómové testy Indie a Pakistanu. V prípade Pakistanu išlo o prvé testy vôbec.
  • 1999 (august): Začali sa rokovania o zmluve START III, no v dôsledku trvania USA na svojom systéme MD (pozri 2001) Rusko odmieta súhlasiť nielen so START III, ale aj s realizáciou START II
  • 2001 (21. 12.): USA jednostranne vypovedali časť zmluvy SALT I (1972) o protiraketovej obrane z dôvodu „národnej bezpečnosti“ a pokračovania vo svojom protiraketovom programe NMD (National Missile Defense, od roku 2001 nazývaný MD – Missile Defense)
  • 2002: Zmluva medzi USA a Ruskom o znížení jadrových výbušných hlavíc do roku 2012 na určitú hranicu. Ešte neratifikované.
  • 2005 (10. 2.): Kórejská ľudovodemokratická republika oznámila, že má jadrové zbrane

Jadrové štáty

V roku 2005 majú tieto krajiny jadrové zbrane: USA, Rusko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Čína, India, Pakistan aj Izrael[1]. Kórejská ľudovodemokratická republika oznámila, že ich má, a Južná Afrika ich svojho času (údajne) mala, ale zničila ich. Z vývoja je podozrievaný Irán, v minulosti bol z vývoja (nesprávne) podozrievaný Irak. Po rozpade ZSSR ich začiatkom 90. rokov vlastnila Ukrajina a Bielorusko, no neskôr ich predali Rusku.

Technológiu a skúsenosti potrebné na vývoj a výrobu jadrových zbraní vlastnia aj ďalšie štáty, napríklad Nemecko a Japonsko.

Referencie
  1. HN - Tajné dokumenty: Izrael ponúkal JAR na predaj jadrové zbrane

Iné projekty
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.