Dejiny Peru

Kultúra Moče vytvorila na území Peru prvý centralizovaný štát. Na obrázku je nádoba v tvare hlavy z tohto obdobia.

Prví ľudia osídlili súčasné územie Peru okolo roku 9000 pred n. l. Išlo o lovcov, ktorí postupovali smerom na juh v snahe nájsť nové loviská. Archeologické nálezy dokladajú ľudské pozostatky až z obdobia 7500 rokov pred n. l. Pri ľudských pozostatkoch bolo nájdených aj množstvo nástrojov, ale aj rôzne jaskynné maľby. Postupne sa lovci pretransformovali na lovcov a zberačov, čo bol počiatok snáh o primitívnu formu poľnohospodárstva. Rôznorodosť územia Peru však spôsobovala aj rozličnosť prvých ľudských kultúr, ktoré tu žili.[1] Trvalo zhruba 6 000 rokov, kým sa prvé primitívne kultúry zmenili na pomerne vyspelé. Okolo roku 3500 pred n. l. začali vznikať prvé organizované spoločenstvá, ktoré žili v trvalých osadách a venovali sa poľnohospodárstvu. Už v tejto dobe dokázali miestni obyvatelia využívať umelé zavlažovanie a pestovali rôzne plodiny, napríklad kukuricu, či zemiaky, no súčasne sa snažili o prvú domestikáciu zvierat.[2]

Už o tisíc rokov neskôr miestne rybárske komunity dokázali vyrábať vlastné siete na lov rýb. Veľkú úlohu tu malo využívanie a spracovanie bavlny, ktorá sa stala veľmi dôležitým produktom. Už v tejto dobe dokázali komunity stavať kamenné stavby a objavila sa aj hierarchia rozdelenia spoločnosti. K oveľa väčšiemu rozvoju došlo okolo roku 1200 pred n. l. O niekoľko storočí neskôr vznikla kultúra Chavín, ktorá sa stala symbolom tohto rozvoja. Spracovanie keramiky, textílií boli na vysokej úrovni. Centrom tejto kultúry bolo pravdepodobne mesto Chavín de Huántar, ktoré je v súčasnosti významným archeologickým náleziskom. Už v tej dobe sa v tomto meste nachádzali veľké pyramídy a obývalo ho približne 3 000 ľudí. Príčina zániku tejto kultúry je do súčasnosti nejasná.[3] Zaniknutú kultúru Chavín nahradili v období po roku 200 pred n. l. viaceré na sebe nezávislé spoločenstvá, ktoré sa postupne vytvorili po celom území súčasného Peru. Tieto spoločenstvá medzi sebou pravidelne bojovali. Vďaka stovky kilometrov dlhých zavlažovacích kanáloch zaznamenalo veľký rozvoj poľnohospodárstvo. Spoločenstvá, ktoré obývali horské oblasti začali zas budovať veľké terasy. Hlavným spoločenstvom v severnom Peru sa stalo v tomto období Moče, ktoré dostalo pomenovanie podľa rieky a údolia, kde ležalo. Jednalo sa o prvý skutočne hierarchický a centralizovaný štát na území Peru. Tento štát postupne ovládol veľké oblasti v severnom Peru. Už v tomto období začala výstavba cestnej siete, vyspelého zavlažovania a prívodu vody do miest. Stavebná činnosť bola taktiež významná, niektoré pyramídy boli vysoké až 40 metrov a boli bohato zdobené. Aj táto kultúra zanikla z nám neznámych dôvodov a to pravdepodobne v 7. storočí. Vtedajšie hlavné mesto Pampa Grande však nesie stopy násilného zničenia.[4]

Jeden z obrazcov na planine Nazca.

O niečo mladšou kultúrou bola Nazca. Táto existovala v rovnakom období ako Moče, ale na juhu dnešného Peru. Bola podobne vyspelá ako Moče, no nejednalo sa zrejme o centralizovaný štát, akým Moče bolo. V hlavnom meste Cahuachi bolo až šesť stupňovitých pyramíd, pričom niektoré stoja čiastočne aj v súčasnosti. Nazca mala veľmi vyspelé poľnohospodárstvo a dokázala aj púštne oblasti zmeniť na úrodné polia. Nazca zanikla v 6. storočí pod tlakom vojenskej expanzie iných kultúr. Kultúra Nazca sa najviac preslávila obrazcami na planine Nazca. Jedná sa o viac ako 300 obrazcov, ktoré sú viditeľné až z veľkej výšky, pričom v súčasnosti nie je známy ich presný účel, no predpokladá sa, že slúžili k astronomickým účelom. Boli vytvorené odstránením tmavej pôdy až do hĺbky 30 cm a vyobrazujú ľudské postavy, zvieratá a rastliny. Časť z týchto obrazcov sa však už pripisuje neskoršej kultúre Huari (zvaná tiež Wari).[5]

V 7. storočí začali zanikať menšie štátne útvary a začali sa tvoriť veľké štáty, ktoré vznikali spojením menších. Hlavnými štátnymi útvarmi tohto obdobia boli Huari a Tiahuanaco. Kultúra Tiahuanaco zasahovala až na územie súčasnej Bolívie, kde sa v súčasnosti nachádza množstvo archeologických nálezísk spojených s touto kultúrou. V hlavnom meste Tiahuanaco žilo okolo roku 500 asi 25 000 až 50 000 obyvateľov. Aj tu sa nachádzali pyramídy, ktoré slúžili na náboženské účely. Častým javom bolo stínanie hláv pri obetovaní, ktoré je typické pre väčšinu indiánskych kultúr v tejto oblasti. Kamenné bloky, ktoré ľudia z kultúry Tiahuanaco využívali pri stavbách chrámov a pomníkov vážili aj 130 ton a museli byť dopravované až zo vzdialenosti 17 km. Najväčší rozmach dosiahla táto kultúra okolo roku 500. Podobne, ako iné indiánske civilizácie, aj táto zanikla náhle, približne okolo roku 1000, pravdepodobne z klimatických dôvodov.[6] Druhou významnou kultúrou tohto obdobia bola Huari, tiež nazývaná Wari. Huari susedila s územím kultúry Tiahuanaco. Huari využila zlé klimatické obdobie v 6. storočí a pohltila menšie štáty. Hlavným mestom bolo Huari, ktoré existuje aj v súčasnosti. Už v čase existencie tejto kultúry žilo v tomto meste približne 50 000 ľudí. Hlavné mesto bolo chránené vysokými kamennými hradbami, ktoré od seba dokonca oddeľovali aj jeho jednotlivé štvrte. Nachádzali sa tu dokonca až trojposchodové budovy a vodu sem privádzal akvadukt dlhý až 10 km. Huari však bola silno ovplyvňovaná susednou kultúrou Tiahuanaco, od ktorej prevzala množstvo čŕt. Obe krajiny uznávali svoje sféry vplyvu, do ktorých si nezasahovali. Aj kultúra Huari zanikla okolo roku 1000, pravdepodobne z klimatických dôvodov.[7]

Manco Cápac je považovaný za zakladateľa Inkov.

Po roku 1000, kedy došlo k zániku hlavných kultúr daného obdobia, Huari a Tiahuanaco, nastalo obdobie veľkej nestability. Vznikli desiatky malých štátnych útvarov, ktoré medzi sebou bojovali, ale i uzatvárali spojenectvá. Hlavným cieľom častých vojen boli zdroje vody a pôda. Napriek zložitej situácii sa však indiánska kultúra naďalej rozvíjala a dá sa povedať, že v niektorých oblastiach dosiahla svoj vrchol. Významnou kultúrou tohto obdobia bola Sicán. V jej hlavnom meste Batán Grande sa nachádzalo až 12 pyramíd. Táto kultúra skoro zanikla okolo roku 1100 z dôvodu pôsobenia prúdu El Niño, následne sa obyvatelia presunuli, no v roku 1375 boli ovládnutí kultúrou Chimú.[8] Práve kultúra Chimú sa stala dominantnou kultúrou ďalšieho obdobia. Jej územie bolo dlhé približne 1 000 km. Hranicu tejto ríše tvorila hradba vysoká 3 metre, ktorá dosahovala dĺžku 65 km od pobrežia Tichého oceánu až k pohoriu Andy. Neskôr však ríša expandovala i za túto hradbu. Hlavným mestom tejto ríše bolo Chan Chan, ktoré bolo chránené až 9 metrov vysokými hradbami. Vodu do tohto mesta privádzal avkadukt dlhý 84 km. Kultúra Chimú zanikla až po nápore Ríše Inkov v roku 1472, kedy Inkovia až 10 rokov obliehali hlavné mesto Chan Chan.[9]

Pôvodne boli Inkovia iba jedným z mnohých malých indiánskych spoločenstiev. Obývali oblasť okolo mesta Cusco. Ich počiatky sa datujú do približne 13. storočia. Do oblasti Cusca prišli konkrétne okolo roku 1250. Názov, ktorý toto spoločenstvo v skutočnosti nieslo nie je v súčasnosti známy. Slovo Inka označovalo titul, ktorý patril ich vládcom. Za zakladateľa Inkov a mesta Cusco je považovaný Manco Cápac (známy aj ako Ayar Manco).[10] Prvým panovníkom, ktorý dokázateľne nosil v mene titul Inka bol Inca Roca, ktorý vládol v polovici 14. storočia.[11] Za vlády Pachacúteca (polovica 15. storočia) sa tzv. Kráľovstvo Cusco zmenilo na Ríšu Inkov.[12] V súčasnosti nie je celkom jasné, či na počiatku vládli krajine až dvaja panovníci, alebo iba jeden. Uvažuje sa, že jeden panovník mal vojenskú a hospodársku moc a druhý náboženskú. Vládu nezískaval automaticky najstarší syn panovníka, tento si naopak svojho nástupcu vyberal zo svojho klanu. To vyvolávalo často veľké spory, raz dokonca aj občiansku vojnu.[13]

Počiatky Inkov sa nelíšili od iných kmeňov, ktoré v tej dobe v oblasti Cusca žili. Až za vlády Viracochu Inca (alebo tiež Huiracocha Inca) sa začalo územie ovládané Inkami rozširovať (začiatok 15. storočia).[14] Postupne svojich susedov buď vojensky porazili, alebo sa im títo zo strachu radšej sami podrobili. Ako rozhodujúcou sa ukázala porážka bojovného kmeňa Chankov, ktorým sa dokonca podarilo obkľúčiť Cusco. Obranu mesta však neviedol vládca Viracocha Inca, ktorý pred bojom utiekol, ale jeho syn Cusi Yapanqui, ktorý po úspešnom boji prijal titul sapay inca, teda jediný inka a zmenil si svoje meno na Pachacútec, čo znamená Reformátor sveta. Pachacútec tak položil základ Ríše Inkov, ktorá sa v nasledujúcom období stala najväčším indiánskym štátom v celej Amerike. Ríša niesla názov Tahuantinsuyo, čo v starej Kečuánčine znamenalo Štyri svetové strany. Aj po rozšírení ríše zostalo Cusco hlavným mestom a centrom štátu. V súčasnosti sa odhaduje, že v Ríši Inkov mohlo žiť až 8 miliónov ľudí. Pachacútec nerozširoval ríšu iba silou, po porážke Chankov sa rozhodol rozdeliť získanú korisť aj medzi vládcov menších štátov v blízkosti svojej ríše, pričom ako protislužbu očakával ich pomoc pri rozvoji Cusca a zásobovaní potravinami. Cusco zažilo v následnom období veľký rozvoj, bola vybudovaná kanalizácia, okolité bažiny vysušené a vybudované nové pevnosti, paláce a chrámy. Tým sa Pachacútecovi podarilo vytvoriť základ novej ríše, ktorú tvorili aj kmene, ktoré neboli pripojené silou. Krajina bola spravovaná veľkou skupinou úradníkov, došlo k administratívnemu rozdeleniu na menšie územné celky. Bývalým panovníkom menších štátov, ktoré sa pripojili dobrovoľne k ríši, bolo umožnené vládnuť práve v novovybudovaných administratívnych územných celkoch. Došlo aj k rozšíreniu vojska, ktoré tvorilo v čase najväčšieho rozmachu ríše až 200 000 mužov.[15] [16]

Mapa ukazuje expanziu Ríše Inkov za vlády jednotlivých vládcov.

Po porážke Chankov, stabilizácii krajiny a pripojení susedných kmeňov, ktoré sa podrobili dobrovoľne, začal Pachacútec s vojenskými výbojmi. Prvým cieľom bolo údolie Urubamba (Posvätné údolie Inkov). Ďalším na rade bol kmeň Collov, ktorý sa odmietol podrobiť, keďže predpokladal, že oba kmene sú spojenci. Inkovia však požadovali podrobenie sa voči svojej nadvláde a v bitke Collov porazili. Tým sa Inkovia dostali až k pobrežiu Tichého oceánu. Nasledovalo ťaženie voči ďalšiemu početnému kmeňu Chinchov. Jednalo sa pomerne veľký kmeň zameraný na obchodovanie. Inkovia priniesli Chinchom dary a požadovali uznanie svojej nadvlády. Chinchovia sa radšej podrobili a splnili všetky požiadavky Inkov. Inkovia sa následne obrátili na sever, kde žil kmeň Huankov. Tento sa dobrovoľne nepodrobil a tak nasledovalo obliehanie ich hlavného mesta. Po víťazstve Inkovia väčšinu Huankov vysídlili a na ich miesto presťahovali iné indiánske kmene.[17] Zvyšky Huankov sa spojili s mocným kmeňom Chimú. Aj takto spojené kmene však Inkovia porazili a Chimú museli ustúpiť na sever. Väčšinu úspešných výprav Inkov však neviedol Pachacútec, ale jeho brat Cápac Yupanqui. Ten sa stal vďaka vojenským úspechom oveľa mocnejším a populárnejším. Pachacútec ho teda z obáv, že by mohol prevziať trón obvinil, že úmyselne nechal utiecť bojovníkov z kmeňa Chimú a za trest ho nechal popraviť.[18]

Túpac Yupanqui je považovaný za najväčšieho dobyvateľa v dejinách Inkov.

V ďalších výpravách tak pokračoval kráľov syn Túpac Yupanqui. Boje pokračovali ešte približne štyri roky. Až v roku 1463 sa Inkovia dostali k hlavnému mestu kmeňa Chimú Chan Chan. Inkovia začali mesto obliehať a obsadili vodné zdroje. Mesto bolo obliehané skoro 10 rokov, až potom sa obrancovia vzdali. Inkovia sa chovali k miestnym veľmi kruto a Túpac Yupanqui tak nechal na výstrahu popraviť dokonca aj časť vlastnej aristokracie. Túpac Yupanqui pokračoval vo výbojoch ďalej. Zameral sa na kmeň Cañariov, ktorý žil ešte viac na severe, na území súčasného Ekvádoru. Postupne dobyl veľké územie až k mestu Quito.[19] Približne v roku 1471 zomrel vládca Pachacútec a vládu prevzal práve jeho syn Túpac Yupanqui. V tomto období sa zameral na pohorie Andy a tamojšie kmene. Počas pacifikácie tohto územia sa však s časťou vojska musel vrátiť na územie kmeňa Collov, kde došlo k povstaniu proti Inkom. Po porážke povstalcov sa so svojou armádou presunul na juh na územie súčasného Čile. Tu sa však stretol s veľmi bojovným kmeňom Mapuče, ktorý jeho postup zastavil (kmeň Mapuče bude v ďalších storočiach úspešne bojovať dokonca aj so Španielmi). Pri rieke Maule sa odohrala veľká bitka, kde sa približne 20 000 Inkov stretlo s približne rovnakým vojskom Mapuče. Bitku nevyhrala ani jedna strana, no rieka Maule sa stala južnou hranicou Ríše Inkov. Na východe sa vojsko Inkov malo dostať až k hraniciam územia zvaného Paititi.[20] Tu sa mala nachádzať rovnomenná ríša, ktorá mala byť podobná práve Ríši Inkov. Táto sa mala nachádzať až za Andami v Amazonskom pralese, miestni vládcovia mali byť minimálne rovnako mocní a bohatí, ako Inkovia. Paititi však v súčasnosti zostáva iba legendou a nie sú dôkazy, že reálne existovalo.[21]

Približne v roku 1493 vládca Túpac Yupanqui zomrel. Príčina jeho smrti nie je v súčasnosti známa, špekuluje sa, že buď zomrel prirodzene, alebo bol otrávený. Novým vládcom sa stal syn zosnulého kráľa Huayna Cápac. Krátko po jeho nástupe na trón sa začali hneď tri povstania na podrobených územiach. Jedno z povstaní bolo na území kmeňa Cañariov, kde sa narodil aj samotný Huayna Cápac. Po príchode na miesto sa rozhodol premenovať sídlo tohto kmeňa na Tumipampa, kde plánoval vybudovať nové hlavné mesto pre severnú časť ríše, keďže vedel, že tak veľkú krajinu nie je možné spravovať iba z Cusca. Huaynovi Cápacovi sa však vojensky veľmi nedarilo, bitky končili buď tesným víťazstvom Inkov, alebo dokonca aj prekvapivými porážkami. Sám vládca dokonca raz skoro sám padol do zajatia. Povstanie na severe dokázal Huayna Cápac potlačiť až po veľmi veľkej snahe, kedy čelil dokonca aj vzbure vo vlastnom vojsku. Po výhre nasledovali masové popravy povstalcov. Pri konci jeho vlády už kráľ dostal správy o príchode Európanov, ktorých indiáni považovali za podivných fúzatých mužov, ktorí používajú neznáme zvieratá (kone). Huayna Cápac však týmto správam nevenoval väčšiu pozornosť, keďže v krajine začal vznikať nový problém a to konflikt medzi mestami Cusco a Tumipampa. V roku 1527 Huayna Cápac zomrel. Za svojho nástupcu vybral svojho syna Ninan Cuyuchia, ktorý však zomrel náhle v rovnaký rok ako jeho otec.[22]

Smrť vybraného nasledovníka spôsobila veľkú destabilizáciu, keďže o následníctvo začali medzi sebou súperiť ďalší synovia zosnulého vládcu a to hlavne Huáscar[23] a Atahualpa[24]. Huáscar využil skutočnosť, že Atahualpa sa nachádzal na severe v meste Tumipampa a s pomocou svojej matky získal priazeň aristokracie a kňazov v Cuscu, kde prijal titul sapa inca, teda vládcu Inkov. Atahualpa sa začal pripravovať na vojenskú výpravu proti svojmu bratovi, čím začala občianska vojna, ktorá trvala sedem rokov. Huáscar sa spojil Cañariami a jeho vojsku sa podarilo Atahualpu zajať. Tomu sa však podarilo ujsť do Quita, kde zhromaždil svojich stúpencov a vybudoval mocné vojsko. Huáscarovi sa prestávalo dariť, do vojska verboval Cañariov a presadzoval rôzne náboženské a ekonomické reformy. To proti nemu postavilo množstvo vplyvných Inkov. Atahualpa síce prvú bitku s bratovým vojskom prehral, no následne už jeho strana prevzala iniciatívu. Po výhrach v ďalších bitkách sa sám Atahualpa vyhlásil za sapa inca. Posilnil svoje vojsko a zahájil výpravu na Cusco. Rozhodujúca bitka sa odohrala na pláňach Quipaipan pri Cuscu v apríli 1532. Bitka trvala dva dni, prvý deň prekvapivo vyhralo vojsko Huáscara, pričom na konci dňa to už vyzeralo na úplnú porážku Atahualpu. No Huáscarovi velitelia namiesto prenasledovania zdecimovanej armády Atahualpu začali oslavovať, čo umožnilo protistrane preskupiť svoje vojsko a na druhý deň zahájiť prekvapivý protiútok, ktorý skončil jednoznačným víťazstvom Atahualpovho vojska. Huáscar bol zajatý, čo znamenalo koniec občianskej vojny Inkov. Atahualpa sa tak stal jediným vládcom Inkov, nechal popraviť všetkých príbuzných Huáscara, no už v tom čase mu prišli správy o príchode cudzincov na severe. Kráľ tak ani nešiel do Cusca.[25]

Provincia Castilla de Oro bola základom pre španielsku expanziu v Južnej Amerike.

V roku 1453 dobyl osmanský sultán Mehmed II. Konštantínopol. Vďaka tomu sa Osmanskej ríši podarilo výrazne obmedziť obchod medzi Európou a Ďalekým východom, na ktorý uvalila veľmi vysoké clo a poplatky. Z tohto dôvodu bolo pre európske kresťanské štáty potrené nájsť nové cesty, ktoré by sa vyhli územiu Osmanskej ríše. Až Krištof Kolumbus presvedčil španielskych vládcov, že do Ázie dokáže doplávať západnou cestou.[26] Ale ešte pred reálnym objavením Nového sveta sa začali spory medzi Španielskom a Portugalskom o nepreskúmané územia. Tieto rozhodol pápež, no neskôr pokračovali vzájomné rokovania medzi zástupcami oboch kráľovstiev, ktoré vyvrcholili podpísaním Tordesillaskej zmluvy v roku 1494.[27] Táto stanovila deliacu líniu nových území na 350 námorných míľ na západ od ostrovov Zeleného mysu, vďaka čomu získalo Portugalsko rozsiahle územia budúcej Brazílie. K samotnému objaveniu Ameriky došlo v roku 1492, no až Talian Amerigo Vespucci rozpoznal, že skutočne ide o nový svetadiel a na jeho počesť dostal nový svetadiel svoje meno.[28] Najväčším lákadlom pre objaviteľov boli drahé kovy, ktoré vlastnili jednak miestne indiánske civilizácie a ktoré sa hojne nachádzali aj v zemi niektorých častí Ameriky.[29] Prví Španieli sa usadili na karibskom ostrove Hispaniola, pričom už tu sa správali k miestnym indiánom veľmi kruto, čo s nepáčilo ani niektorým predstaviteľom katolíckej cirkvi, hlavne z rádu Dominikánov. Už v roku 1500 tak boli indiáni vyhlásení za slobodných podaných španielskeho kráľa a bolo tak zakázané ich zotročovanie. Povolené bolo iba v tzv. spravodlivej vojne. Neskôr boli tieto pravidlá ešte upravené tak, že vyžadovali od indiánov uznanie zvrchovanosti španielskeho kráľa, pápeža a právo šírenia kresťanstva. V prípade, ak by tieto požiadavky indiáni neuznali, mali Španieli právo viesť s nimi spravodlivú vojnu a v prípade zajatia ich zotročiť. Španieli tak vďaka tomu mohli indiánov zotročovať, vykorisťovať a lúpiť ich majetky, vďaka tomu sa niektorí z nich stali veľmi bohatými.[30] Medzi ľudí, ktorí v Novom svete hľadali možnosť, ako sa dostať z vlastných dlhov, patril i Francisco Pizarro.[31] Ako člen výprav sa zúčastnil niekoľkých expedícii bohatých Španielov, ktorých cieľom bolo osídlenie severnej časti Južnej Ameriky. Španielom sa postupne podarilo v oblasti vytvoriť prvé osady a v roku 1514 vznikla provincia Castilla de Oro. Hlavným mestom sa stala osada Santa María la Antigua del Darién. Prvým správcom kolónie sa stal Pedro Arias Dávila.[32] Do kolónie postupne priplávalo množstvo španielskych dobrodruhov, budúcich conquistadorov. Novej kolónii sa však veľmi nedarilo a tak presunuli v roku 1519 Španieli hlavné mesto do novozaloženej Panamy. Začali sa prípravy na objavovanie južných území. Výpravu financoval bohatý vikár Hernando de Luque[33] a bankár Gaspar de Espinosa.[34] Na čelo vojska bol vybraný Francisco Pizarro a zásobovanie mal na starosti Diego de Almagro, obaja chudobní a súčasne negramotní.[35]

Maľba ukazuje vytvorenie skupiny posledných verných Pizarrovi známu ako Trece de la Fama, teda Trinásť slávnych. Kto prešiel za čiaru v piesku na zemi, zostal verný Pizarrovi.

Výprava na čele s Pizarrom odišla z Panamy 14. novembra 1524. Tvorilo ju 80 mužov a štyri kone. Almagro s druhou časťou vyrazil o niečo neskôr. Celkovo boli vypravené tri výpravy, prvá v roku 1524, druhá v roku 1526 a tretia v roku 1531.[36] V súčasnosti nie sú presne známe ich trasy a udalosti, ktoré sa počas nich stali, no Španieli čelili vo všetkých prípadoch neustálym útokom indiánov a hladu. Ani Almagrovi sa nedarilo oveľa viac, pri jednej z bitiek dokonca prišiel o oko. Expedície v roku 1526 sa už zúčastnilo 160 mužov a to aj napriek neúspechu prvej. Ani tejto výprave sa spočiatku veľmi nedarilo. Pizarro vyslal zvyšky bojaschopných mužov viac na juh, aby na lodi preskúmali pobrežie. V blízkosti rovníku narazila táto prieskumná skupina na indiánov na člnoch, ktorí niesli množstvo zlata a striebra. O krátky čas na to sa k výprave znova pripojil aj Almagro, ktorý so sebou priniesol aj posily a expedícia sa vybrala na juh, kde očakávala bohatú korisť. Španieli tu však narazili na silný odpor indiánov a Pizarro usúdil, že nemá dostatočnú silu, aby indiánom čelil. Výprava sa teda usadila na ostrove Gallo a Almagro sa mal vrátiť do Panamy nájsť nové posily. Tu sa však proti Pizarrovi postavili jeho muži, ktorí už neboli ochotní znášať útrapy expedície. Guvernér provincie poslal po nespokojných mužov lode, aby ich odviezli späť, no Pizarro odmietol nastúpiť. Spolu s Pizarrom zostalo na ostrove ešte trinásť mužov, títo sa stali známi ako Trece de la Fama, teda Trinásť slávnych.[37] Pizarro sa následne so zvyškom mužov presunul na neďaleký ostrov Gorgona. V roku 1528. mohla už znova posilnená výprava pokračovať, čoskoro sa dostala pri ostrov Puná (súčasný Ekvádor) až k mestu Tumbes. Od miestneho indiánskeho šľachtica sa dozvedela o Inkovi a ríši, ktorej vládne. Expedícia preskúmala ešte okolie až k ústiu rieky Santa a vrátila sa do Panamy.[38] V Paname však guvernér odmietol povoliť pokračovanie expedície a tak odišiel Pizarro do Španielska priamo za kráľom, ktorého chcel požiadať o povolenie pokračovať v expedícii, súčasne o pridelenie úradu guvernéra nových území pre seba a Almagra a pre Hernanda de Luqueho úrad biskupa. V polovici roka 1529 bola jeho žiadosť schválená. Bolo vytvorené nové územie, ktoré dostalo názov Nová Kastília. Jeho územie sa tiahlo od severu súčasného Ekvádoru až po súčasné mesto Lima. Pizarro bol vymenovaný za doživotného guvernéra tohto územia. Almagro sa stal iba radovým veliteľom jednej z pevností tak ako všetci zo skupiny Trinástich slávnych. Pizarrovi sa však v Španielsku nedarilo získať ani 150 mužov, ktorých požadovali kráľovské úrady. Nakoniec musel zo Španielska vyplávať tajne, keďže sa mu stanovený počet mužov nepodarilo získať. O nejaký čas ho nasledovali jeho bratia so zvyškom mužov. Rozhodnutie kráľovských úradov nevymenovať Almagra za guvernéra však spôsobilo rozkol a bolo začiatkom neskorších oveľa väčších problémov. V januári 1531 začala tretia výprava. Tvorili ju tri lode, 180 mužov a 20 koní. Po krátkom čase dorazili do indiánskej dediny plnej zlata a striebra, no bez obyvateľov, ktorí ušli. Dve z troch lodí naložili predmetmi, ktoré našli a poslali späť do Panamy. Tu sa k výprave pripojil aj Almagro s ďalšou loďou. V marci 1532 došla výprava do zálivu Guayaquil (súčasný Ekvádor), kde videla následky občianskej vojny Inkov, ktorá vtedy prebiehala. Španieli začali hneď po vylodení so zabíjaním indiánov, na miesto prišiel ešte Hernando de Soto s 200 mužmi.[39]

Maľba ukazuje zajatie kráľa Inkov Atahualpu Franciscom Pizarrom počas bitky v meste Cajamarca.

Invázia do Peru začala 16. mája 1532, pričom Španieli postupovali pozdĺž pobrežia až kým v júni neprišli k indiánskemu mestu zvanému Tangarará. Vedľa neho založili Španieli mesto San Miguel de Piura, prvé španielske mesto v Peru.[40] Už vtedy mali Španieli správy, že kráľ Inkov Atahualpa mieri za nimi na sever. Pizarro vzal 110 pešiakov a 67 jazdcov a vydal sa smerom ku kráľovi. Španieli nachádzali cestou všade stopy po občianskej vojne, niektoré mesta boli vyľudnené, indiánski bojovníci obesení svojimi protivníkmi. Španieli napriek tomu aj sami pokračovali v drancovaní a znásilňovaní. Atahualpa a Pizarro si medzitým vymenili prostredníctvom poslov dary. Atahualpa bol presvedčený, že Španielov je veľmi málo a preto im znova poslal dary a potraviny. Španieli postupovali ďalej na juh a 15. novembra vstúpili do inkského mesta Cajamarca, ktoré bolo skoro úplne prázdne. Atahualpa so svojim vojskom však čakal hneď za mestom. Pizarro za ním vyslal svojich poslov a pozval ho do mesta, čo kráľ prisľúbil urobiť na druhý deň. Indiánska armáda mala veľkú prevahu, podľa odhadov ju tvorilo asi 40 000 mužov. Pizarro však kráľovi sľúbil, že ak vojde do mesta, nič sa mu nestane. Atahualpa tak skutočne vstúpil spolu s približne 6 000 neozbrojenými mužmi do mesta. Španieli dali kráľovi breviár a žiadali, aby prijal kresťanstvo, ten však knihu hodil na zem, čo pobúrilo Španielov, ktorí začali útok. Keďže indiáni boli neozbrojení, tak španielska jazda za necelú hodinu skoro všetkých zabila. Pizarro osobne zajal Atahualpu. 16. november 1532 je tak považovaný za zánik Ríše Inkov. Po bitke Španieli zhromaždili drahé kovy a znásilnili ženy, ktoré boli na mieste. Posledné poznatky však naznačujú, že Španieli najprv otrávili vínom všetkých veliteľov a radcov kráľa a až potom Inkov, ktorí po smrti svojich veliteľov začali utekať, porazili.[41] [42]

Francisco Pizarro bol ústrednou postavou španielskeho obsadenia Peru.

Atahualpa bol síce zajatý osem mesiacov, no boli mu ponechané jeho ženy a služobníctvo, súčasne mohol prijímať návštevy a Pizarro ho ubezpečil, že ho nechce zabiť. Väčšina kmeňov, ktoré pred rokmi Inkovia silou pripojili k svojej ríši sa pridalo na stranu Španielov a pomáhali im pacifikovať krajinu. Atahualpa po čase ponúkol Pizarrovi, že naplní jednu miestnosť do poldruhej výšky muža zlatom a striebrom v priebehu dvoch mesiacov. Pizarro túto ponuku prijal, obom išlo totiž o čas, keďže čakali na posily. Napriek zajatiu ešte Atahualpa nariadil na začiatku roka 1533 popravu svojho nevlastného brata Huáscara, ten však sám spáchal nakoniec samovraždu. Jedna zo sestier mŕtveho Huáscara sa neskôr stala milenkou Pizarra a matkou jeho syna a dcéry.[43] Španieli počas zajatia kráľa Inkov chodili po mestách ríše a brali všetko zlato, ktoré našli. Dokonca im bolo dovolené bez odporu vstúpiť aj do hlavného mesta Cusco, kde taktiež ulúpili drahé kovy a znásilňovali ženy. Po polroku drancovania sa Španieli rozhodli zlato roztaviť a rozdeliť medzi sebou. V súčasnosti nie je presne známe množstvo, ktoré si takto rozdelili, no niektoré záznamy hovoria o 5 720 kg zlata a 11 041 kg striebra. Časť drahých kovov poslal Pizarro do Španielska.[44] Medzi tým začali indiáni, ktorí boli nepriatelia Inkov šíriť medzi Španielmi správy, že zajatý Atahualpa povolal vojsko na svoje oslobodenie. Španieli tak dali kráľovi na krk reťaz a vyslali prieskumníkov na preverenie týchto tvrdení. Ešte pred návratom prieskumného oddielu však pred Španielov predstúpil jeden indián, ktorý tvrdil, že videl veľké indiánske vojsko, ktoré sa blíži k mestu. Almagro a jeho stúpenci presadili, aby bol Atahualpa na základe týchto informácii popravený za zradu. Na druhý deň, konkrétne 26. júla 1533 tak bol Atahualpa na námestí popravený uškrtením garotou. Ešte pred tým sa dal pokrstiť. Španieli chceli kráľa dokonca pôvodne upáliť, trest nakoniec zmenili podľa žiadosti samotného kráľa. Po poprave sa do mesta vrátili prieskumníci, ktorí nič nenašli. Popravu kráľa Inkov následne v liste odsúdil aj kráľ Španielska.[45] Po smrti Atahualpu sa Pizarro rozhodol vyraziť proti hlavnému mestu Cusco. Z mesta Cajamarca odišiel na jeseň 1533 s prísľubom, že presadí za nového kráľa Inkov brata zosnulého Huáscara, čím chcel získať podporu jeho klanu. Počas presunu Španielov do Cusca dokázali prvýkrát indiáni poraziť menší španielsky jazdecký oddiel. Čím bližšie boli Španieli pri Cuscu, tým bol odpor indiánov prudší, no stále našli dostatok nových indiánskych spojencov, dokonca aj zo strany popredných predstaviteľov Inkov, predovšetkým z klanov, ktoré boli nepriateľské voči vládnucemu. 15. novembra 1533 vstúpili Španieli do Cusca, no ešte pred ich príchodom odniesli indiáni všetky dôležité zásoby a svoje ženy. V Cuscu Pizarro ustanovil za nového sapa incu Manco Incu, ktorý sa k nemu pripojil krátko pred vstupom do mesta a patril ku kráľovskej rodine. Nová vládnuca elita Inkov následne uznala autoritu španielskeho kráľa a katolíckeho pápeža. Ešte počas osláv nového kráľa Inkov začali Španieli drancovať mesto a získali ešte viac zlata, ako pred tým. 23. marca 1534 Pizarro formálne založil Cusco ako španielske mesto.[46]

Niektorí vodcovia dobytia Ríše Inkov sa následne vrátili do Španielska, kde dali kráľovi jeho časť zo získaného bohatstva, pričom ten ich z vďačnosti povýšil do šľachtického stavu. Pizarrovi zväčšil jemu zverené americké územie a Almagro dostal sľúbený úrad guvernéra a vlastné územie, ktorým sa stalo Nové Toledo, čo je v podstate základ súčasného Čile.[47] Obsadenie Cusca však ešte neznamenalo definitívny zánik Ríše Inkov. Francisco Pizarro vyhlásil v polovici roka 1534 Jauja za nové hlavné mesto Peru. Odpor Inkov viedol generál Rumiñahui, ktorý velil veľkému vojsku. Po niekoľkých neúspešných bitkách nakoniec generála zradili jeho vlastní vojaci, následne bol zajatý a popravený Španielmi.[48] Miestnych Španielov však začali ohrozovať Španieli zo Strednej Ameriky, ktorí vo veľkom množstve priplávali do Peru. Na ich čele stál guvernér Guatemaly Pedro de Alvarado y Contreras, ktorý mal v úmysle získať bohatstvo Peru pre seba napriek rozkazu španielskeho kráľa, aby sa zameral na iné územia. Aby miestni Španieli upevnili pred Alvaradom svoje pozície, Almagro založil 28. augusta 1534 rýchlo mesto Quito. Guatemalským Španielom sa však vôbec nedarilo, veľké množstvo ich zomrelo hladom a tak prijali ponuku Almagra na finančné odškodnenie a odišli preč, časť radových vojakov však zostala s Almagrom.[49]

Diego de Almagro bol spočiatku kľúčovým spojencom Francisca Pizarra pri dobytí Peru, neskôr jeho hlavným súperom.

Mesto Jauja, ktoré Pizarro vyhlásil za hlavné mesto bolo príliš vzdialené od pobrežia a tak sa Pizarro rozhodol, že založí nové hlavné mesto. Presunul sa teda pri pobrežie Tichého oceánu pri rieku Rímac, kde sa 18. januára 1535 rozhodol založiť nové hlavné mesto, ktoré nazval Ciudad de los Reyes, teda Mesto kráľov. Postupom času sa však tento dlhý názov pretransformoval na jednoduché Lima, ktoré vzniklo nesprávnym odvodením od názvu miestnej rieky Rímac. Lima bola od pobrežia vzdialená 10 km a tak bola na brehu založená menšia osada, z ktorej vzniklo neskôr mesto Callao.[50] Už za pár týždňov vypukol prvý spor medzi Pizarrom a Almagrom a to o mesto Cusco, na ktoré si začal nárokovať aj Almagro, keďže ho považoval za súčasť svojho nového Guvernérstva Nové Toledo. Sporom sa prispôsobili aj indiáni, kedy jedna skupina podporovala Pizarra a druhá Almagra. Španielmi dosadený kráľ Inkov Manco Inca sa pridal na stranu Almagra, ktorý na jeho žiadosť nechal zavraždiť jeho bratov. To spôsobilo ďalšie spory medzi Španielmi. Manco Inca však plánoval viac do budúcnosti a preto začal podporovať odchod Almagra na územie súčasného Čile, kde Španielom sľuboval získanie veľkého bohatstva, čo však nebola pravda. Manco Inca sa domnieval, že odchodom časti okupantov sa zvýši šanca na obnovenie moci Inkov. Almagrova výprava vyrazila do Čile v polovici roka 1535. Počas svojej výpravy však Almagrova výprava čelila množstvu indiánskych útokov, pričom aj tu sa Španieli chovali k pôvodnému obyvateľstvu veľmi kruto. Keď sa dostali k rieke Maule, boli prinútení ustúpiť, keďže sa proti nim postavil bojovný kmeň Mapuče. Na jeseň 1536 sa výprava vydala na spiatočnú cestu do Peru, kde však medzi tým začalo povstanie indiánov.[51]

Prakticky hneď po odchode Almagra do Čile začal Manco Inca so svojimi veliteľmi a kňazmi pripravovať plán na zvrhnutie vlády Španielov. V novembri 1535 sa kráľ pokúsil ujsť z Cusca, no keďže bol vyzradený indiánskymi nepriateľmi, bol Španielmi zajatý, mučený, ponižovaný a jeho ženy pravidelne znásilňované. V apríli 1536 dovolili Španieli kráľovi z Cusca odísť po prísľube, že im dovezie ďalšie zlato. Bezprostredne potom sa však Manco Inca vzbúril. Už 3. mája 1536 obkľúčili indiáni o sile minimálne 50 000 mužov pod velením Manco Incu Cusco. Proti nim stálo 190 Španielov a niekoľko stoviek indiánskych spojencov. Po troch dňoch začal útok, po ktorom sa indiánom podarilo získať skoro celé mesto, no napriek tomu ho nedobyli. Pokusy o získanie Cusca trvali až do augusta 1536, pričom Španieli stratili 30 mužov, na druhej strane zahynulo niekoľko tisíc indiánov. Ďalšia indiánska armáda súčasne zaútočila na Limu, kde sa taktiež dostala až do vnútra mesta. Indiáni neúspešne útočili šesť dní, na šiesty deň zaútočila celá armáda na čele so samotným generálom, ktorý pri útoku padol. Tým snahy indiánov o ovládnutie Limy prakticky skončili a zvyšky ich armády sa stiahli do okolitých hôr. Stále však pokračovali boje o Cusco, do ktorých sa zapojili aj Španieli pod vedením Almagra po svojom návrate z Čile. Almagro ponúkol spojenectvo Manco Incovi proti Pizarrovi, no ten to odmietol. V apríli 1537 tak Almagro zaútočil na Cusco, kde boli Pizarrovi bratia, ktorých zajal. Almagro zveril velenie svojej armády Rodrigovi Orgóñezovi. Almagro za nového kráľa Inkov vymenoval brata Manco Incu Paulla Incu.[52] Tým si Almagro proti sebe postavil aj Manco Incu. Pizarro a Almagro začali nakoniec rokovať, keďže Almagro zadržiaval jedného z Pizarrových bratov. Pizarro tak ustúpil a umožnil Almagrovi zostať dočasne v Cuscu.[53] Už o nejaký čas však Pizarrovi bratia zahájili nové ťaženie proti Almagrovi, ktorého armáde velil stále Orgóñez, keďže Almagro bol chorý. 6. apríla 1538 sa odohrala pri Salinas bitka, ktorú vyhrali Pizarrovi bratia. Orgóñez aj ostatní Almagrovi velitelia padli v boji, samotný Almagro bol na nosítkach zajatý. Následne bol Pizarrovými bratmi súdený a odsúdený na smrť. Hlavu Almagra i Orgóñeza bola potom vystavená na námestí v Cuscu. Medzi tým i Paullu Inca prešiel na stranu Pizarra.[54] Stále však pokračovali boje s bojovníkmi vernými Manco Incovi. V polovici roka 1539 sa Španielom podarilo zajať manželku a súčasne sestru Manco Incu, pričom tento bol následne ochotný vyjednávať. To však nebola pravda, Manco Inca nechal zabiť španielskych poslov a Španieli následne nechali popraviť všetkých indiánskych zajatcov. Ani po rokoch sa povstanie nedarilo potlačiť. Problémom bola stále aj smrť Diega de Almagra. Jeho stúpenci sa rozhodli zavraždiť Pizarra, čo aj 26. júna 1541 uskutočnili, keď asi 20 prívržencov Almagra Francisca Pizarra v jeho dome zavraždilo.[55] Novým guvernérom sa stal syn Diega de Almagra Diego de Almagro el Mozo, ktorého presadili prívrženci jeho otca, ktorí pred tým zavraždili Pizarra.[56] Kráľovským dekrétom však bol za guvernéra vymenovaný Cristóbal Vaca de Castro, ktorý sa blížil do Peru s veľkým vojskom. Almagro el Mozo tak ušiel z Limy a mieril do Cusca, kde získal podporu Manco Inca, ktorý mu poskytol zbrane. Rozhodujúca bitka sa uskutočnila 16. septembra 1542 v údolí Chupas, kde vojsko Vaca de Castra drvivo porazilo mladého Almagra, ktorý sa pokúsil ujsť z bojiska, no bol dostihnutý a zajatý. Po bitke bol Almagro el Mozo v rovnaký deň spolu s niekoľkými prívržencami popravený.[57]

Túpac Amaru bol posledným vládcom Inkov, popravený bol v roku 1572, keď Španieli potlačili posledné zvyšky povstania Inkov.

Aby kráľ upevnil svoje pozície v Novom svete, prijal v novembri 1542 tzv. Nové zákony (Leyes Nuevas). Tieto upravovali organizáciu správy nových území, súčasne tiež kráľ vytvoril Miestokráľovstvo Peru a vymenoval prvého miestokráľa, ktorým sa stal Blasco Núñez Vela.[58] Zákonné opatrenia boli následne ešte v roku 1543 doplnené o tzv. Nariadenie z Valladolidu. Bezprostredne s tým sa začalo diskutovať o postavení indiánov, prevládali dva názory, jeden obhajoval dovtedajšie konanie Španielov a druhý požadoval lepšie zaobchádzanie s pôvodným obyvateľstvom. Kráľ bol nútený upraviť zaobchádzanie s indiánmi, no toto vyvstávalo predovšetkým z obrovského úbytku ich počtu, čo spôsobovalo, že na poliach nemal kto pracovať. Indiáni tak aspoň formálne dostali rovnaké práva ako Španieli. Cristóbal Vaca de Castro tak nevládol v Lime ani dva roky, keď 15. mája 1544 odovzdal vládu prvému miestokráľovi Peru Blascovi Núñezovi Velovi. Ten začal tvrdo presadzovať Nové zákony, čo miestni španielski osadníci (ktorí často zbohatli na vykorisťovaní indiánov) odmietali. Poukazovali pritom na to, že každý nový zákon má byť podľa starších zákonov odsúhlasený až po vypočutí všetkých, ktorých sa týka, čo sa v tomto prípade nestalo. Na čelo nespokojencov sa postavil Gonzalo Pizarro, najmladší z bratov Pizarrovcov.[59] Nespokojenci sa rozhodli svoje požiadavky presadiť silou, vytvorili v Cuscu vojsko a rozhodli sa zaútočiť na Limu. Miestokráľ však nemal podporu ani v Lime, kde ho nakoniec zvrhli a poslali do Panamy. Vládu prevzal z vlastnej vôle miestny sudca Diego Vázquez de Cepeda, ktorý sa vyhlásil za dočasného guvernéra. Keďže v tom čase už bolo pred Limou vojsko Gonzala Pizarra, rozhodol sa Vázquez de Cepeda prenechať svoj post dočasného guvernéra Gonzalovi Pizarrovi. Pizarro následne v januári 1546 v bitke pri mesto Quito porazil zosadeného miestokráľa Núñeza Velu, ktorý v bitke padol. Pizarro tak vládol v miestokráľovstve ďalšie štyri roky. Na potlačenie tohto povstania bol v Španielsku vybraný Pedro de la Gasca, ktorý hneď po príchode do Ameriky začal diplomaticky jednať s miestnymi španielskymi osadníkmi, ktorým prisľúbil zmiernenie Nových zákonov, súčasne ponúkol amnestiu. Gasca tak získal podporu významných miestnych predstaviteľov a veliteľov. Pod tlakom situácie sa Pizarro a jeho stúpenci rozhodli ustúpiť z Limy do Cusca, kde chceli bojovať.[60] V septembri 1547 tak bola Lima znova v moci odporcov Pizarra. Po tom, čo Gasca vstúpil do Limy a následne vytiahol na Cusco, začali Pizarra opúšťať mnohí prívrženci. 9. apríla 1548 sa pri Jaquijahuana odohrala prestrelka, po ktorej sa povstalecké vojsko prakticky rozpadlo. Pizarro sa vzdal a na druhý deň bol popravený.[61] Po porážke Pizarra splnil Gasca čo sľúbil a zmiernil Nové zákony, čo upokojilo situáciu. V roku 1551 sa novým miestokráľom stal Antonio de Mendoza, ktorý Peru preberal vo veľmi zložitej situácii. Nachádzali sa tu tisíce nemajetných a nezamestnaných Španielov, ktorí drancovali indiánske majetky a spôsobovali veľa iných problémov. Ten však už do Peru prišiel ťažko chorý a na pol tela ochrnutý, zomrel už v roku 1552. Počas jeho vlády však bol zavedený nový zákon, ktorý bol prijatý v Španielsku. Tento zrušil bezplatnú povinnú službu indiánov na španielskych majetkoch, čo vyvolalo v novembri 1553 nové povstanie. Toto bolo spočiatku napriek dezerciám úspešné, no v októbri 1554 však bolo definitívne v bitke pri pevnosti Pucará potlačené.[62]

Druhým vážnym problémom, ktorý malo miestokráľovstvo bolo stále nepotlačené povstanie Inkov. Manco Inca dokázal vytvoriť funkčné spoločenstvo v oblasti okolo mesta Vilcabamba, kde začal fungovať v podstate menší štát Inkov. Z tejto oblasti útočili Inkovia na Španielov. V roku 1544 bol španielskymi zradcami zavraždený vodca povstania Manco Inca. Napriek tomu mali Španieli naďalej s Inkami veľké problémy. Až miestokráľ Andrés Hurtado de Mendoza presvedčil syna zosnulého kráľa Sayri Túpaca, aby z Vilcabamby odišiel.[63] Sayri Túpac sa vydal do Limy, kde prišiel o rok neskôr. Tu prijal prísľub Španielov, ktorí mu zaručili veľké majetky. Z Vilcabamby s ním však neodišli všetci Inkovia a keďže Sayri Túpac za krátko už v roku 1561 zomrel, bol zvonený nový sapa inca, ktorým sa stal Titu Cusi Yupanqui, ktorý bol taktiež synom Manco Incu.[64] Tento sa rozhodol obnoviť ozbrojený odpor z Vilcabamby. V roku 1566 však bol vyjednaný mier, za čo dostal kráľ prísľub, že si môže ponechať územie Vilcabamby, kde však mal pustiť kresťanských misionárov. V roku 1571 však aj tento kráľ zomrel a jeho nástupcom sa stal najmladší syn Manco Incu Túpac Amaru.[65] Keďže Túpac Amaru bol mladý, reálnu moc mali vojenskí velitelia, ktorí odmietali dohody so Španielmi. Na druhej strane bol zas miestokráľom Francisco de Toledo, ktorý taktiež nechcel vyjednávať, ale bojovať. V polovici roka 1572 prekročilo španielske vojsko hranice povstaleckého štátu Inkov. Španieli následne obsadili aj samotnú Vilcabambu a na úteku zajali aj Túpaca Amarua. Posledného kráľa Inkov Španieli popravili 24. septembra 1572.[66] Pred príchodom Španielov, žilo podľa odhadov na území Peru približne osem miliónov ľudí, v čase smrti posledného kráľa Inkov Túpaca Amarua sa tento počet znížil na približne 1 300 000. Väčšina pôvodného obyvateľstva však zahynula na európske choroby, voči ktorým nemala vytvorenú imunitu.[67]

Formálne sa územie Miestokráľovstva Peru tiahlo od úplného severu Južnej Ameriky, až k jej úplnému juhu, jednalo sa teda o územnú jednotku zaberajúco obrovskú rozlohu. Iba niektoré severné časti Južnej Ameriky nespadali pod peruánskeho miestokráľa. Kráľovstvo prísne regulovalo možnosť prisťahovalectva do Nového sveta. Nešpanielske a nekresťanské menšiny mali vstup zakázaný a do Ameriky sa mohli dostať iba cez úplatky, či falšovanie dokladov. Aby španielske úrady posilnili svoje postavenie v Amerike, zriadili tam súdne dvory nazývané audiencie. V prvých rokoch tu žilo približne 8 000 Španielov, z nich však bola väčšina bez práce a bez jedla, čo vytváralo napätie. Ďalším problémom boli pretrvávajúce obavy z nespokojných statkárov, ktorým sa nepáčili snahy o zlepšenie postavenia indiánov. Miestokráli tak konali často bez súhlasu španielskeho kráľa a veľmi tvrdo. Za jeden rok bolo po potlačení povstania Gonzala Pizarra popravených až 800 Španielov, ktorí podľa názoru miestokráľa predstavovali hrozbu.[68]

Francisco de Toledo sa snažil v Peru urobiť poriadok a presadiť kráľovské reformy, patrí medzi najvýznamnejších miestokráľov Peru.

So skutočnou správnou organizáciou amerických kolónii Španielska sa začalo za vlády kráľa Filipa II. na konci 60. rokov 16. storočia. Práve vtedy boli presadené viaceré nové pravidlá a kráľ presadil v roku 1569 na miesto miestokráľa Peru Francisca de Toleda. Prvé zákonné úpravy, ktoré upravovali správu kolónii boli prijaté už v roku 1573, no trvalo ďalších viac ako 100 rokov, kým boli prijaté komplexné zákony. Práve Toledo mal byť tým, kto nové predstavy kráľa o správe Ameriky zrealizuje. Toledo bezprostredne po svojom príchode do Peru začal s kontrolou krajiny, ktorá mu trvala päť rokov. Snažil sa študovať právo Inkov, z ktorého si bral príklad pre správu Peru. Súčasne sa však snažil hľadať právne dôvody, ktoré by predchádzajúcu vládu Inkov právne spochybňovali. Zaobchádzanie s indiánmi sa snažil robiť podľa ich pravidiel a tradícii, ktoré prispôsobil španielskym potrebám. Indiánov sa snažil premiestňovať do tzv. redukcii, kde síce boli viac chránení voči neprávostiam Španielov, no súčasne tým rozbil ich spoločenstvá. Indiáni však boli naďalej zneužívaní na tvrdú povinnú prácu. Toledo vládol viac ako 11 rokov a je považovaný za jedného z najvýznamnejších miestokráľov Peru.[69] V miestokráľovstve sa postupne vytvorili rôzne spoločenské a sociálne skupiny. Hlavné rozdelenie bolo na Španielov a indiánov. V krajine však žili tisíce čiernych otrokov, ale i Číňania alebo Japonci. Stále väčšiu časť populácie tvorili mestici, teda miešanci Španielov a indiánov a tzv. kreoli, čo boli potomkovia Španielov narodení už v Amerike. Kreoli boli presvedčení, že ich práva sú potláčané Španielmi, ktorí do Ameriky prišli zo Španielska, čo od počiatku vytváralo napätie v spoločnosti. Mestici zas tvorili jadro nespokojnej španielskej chudoby, pričom k tejto chudobe sa radili aj pošpanielčení indiáni (tzv. ladinos), mulati a slobodní černosi. Dá sa povedať, že multikultúrne obyvateľstvo dokázalo fungovať iba v hlavnom meste Lima, kde žilo viac čiernych otrokov, ako Španielov. Dá sa konštatovať, že čím menej indiánov bolo, tým viac bolo dovezených čiernych otrokov, ktorí ich mali nahradiť na povinných prácach na poliach a baniach. Kreoli a mestici sa sústreďovali hlavne v mestách Cusco, Arequipa, Chuquisaca a Potosí, čo boli významné provinčné mesta, ktoré konkurovali Lime. Tu bola chudoba využívaná hlavne na prácu.[70]

Mapa ukazuje Miestokráľovstvo Peru a jeho administratívne rozdelenie na tzv. kráľovské audiencie (1650).

Keďže miestokráľovstvo bolo veľmi rozsiahle, bolo rozdelené na menšie administratívne jednotky formálne podliehajúce miestokráľovi. Jednotlivé časti sa od seba pomerne líšili a líšila sa aj ich produkcia. Najvýznamnejším miestom sa postupne stalo banícke centrum Potosí, ktoré spolu s hlavným mestom Lima ovplyvňovalo smerovanie celého miestokráľovstva. Práve na prosperitu týchto dvoch miest sa sústreďovala väčšina produkcie miestokráľovstva a súčasne od ťažby drahých kovov v Potosí a obchodnej bilancie oboch menovaných miest na druhej strane závisel zvyšok kolónie. Hlavné mesto Lima malo výnimočné postavenie, ktoré spočívalo v tom, že všetok obchod miestokráľovstva musel prechádzať cez Limu bez ohľadu na vzdialenosť miesta, kde došlo k jeho vyprodukovaniu. Aby vláda vytvorila konkurenciu veľkostatkárom, tzv. encomenderom, začala voľnú pôdu prideľovať chudobným záujemcom z radov Španielov. Pôda sa uvoľnila v dôsledku úbytku indiánskej populácie.[71] Samozrejmosťou bola nútená práca indiánov, od ktorej záviselo prakticky celé hospodárstvo. Do Peru smerovala taktiež drvivá väčšina všetkých afrických otrokov, ktorí boli prepravení do Južnej Ameriky. Títo pracovali spolu s indiánmi hlavne v Potosí v miestnych strieborných baniach. V roku 1545 žilo v Potosí 170 Španielov a približne 3 000 indiánov, no už v roku 1610 tu žilo spolu 160 000 ľudí všetkých národností, z toho 76 000 indiánov. Potosí tak bolo v tej dobe najväčším a najbohatším mestom v Amerike. Španieli využívali tiež pôvodné indiánske zavlažovacie systémy, ktoré im v počiatkoch veľmi pomohli.[72] [73] Obchodníci a majitelia baní v Potosí však mali snahu obchádzať príkaz, aby svoju produkciu prepravovali do Európy cez Limu. Prakticky hneď po znovuzaložení Buenos Aires v roku 1580 začali tajne svoje tovary prepravovať cez tamojší prístav a Atlantický oceán do Španielska. Africkí otroci prestali byť postupne využívaní pri ťažbe striebra, keďže pre vysokohorský vzduch neboli schopní ťažko pracovať. Začali sa teda využívať hlavne ako remeselníci a mnohí sa vďaka tomu dokázali vykúpiť a následne žili ako slobodní remeselníci, prípadne aj napriek zákazu vlastnili pôdu, kde zamestnávali často dokonca sami vlastných otrokov.[74]

Zlé sociálne pomery a zaobchádzanie s indiánmi začali spôsobovať medzi indiánmi nepokoje. Ich centrom sa stalo Horné Peru (súčasná Bolívia), kde na začiatku 17. storočia vypuklo hneď niekoľko indiánskych nepokojov, ktoré však Španieli a ich indiánski spojenci potlačili, často už v zárodku. K nepokojom došlo však aj na severe samotného Peru, kde miestni indiáni podpálili všetky textilné výrobne, kde boli nútení ťažko pracovať. Ďalší indiáni zas chceli v Lime pozabíjať všetkých Európanov a mesto následne zničiť. Tento pokus, ako aj ostané, však boli vyzradené samotnými indiánmi a ich vodcovia boli popravení. Najväčšie problémy však mali Španieli s odbojným kmeňom Mapuče, ktorý ovládal juh dnešného Čile. Známym sa stal hlavne náčelník Lautaro, ktorý v polovici 16. storočia úspešne bojoval so Španielmi. Skoro 300 rokov nedokázali Španieli Mapuče poraziť a trvalo prekonať rieku Biobío, ktorá sa stala fakticky hranicou medzi Mapuče a španielskym územím.[75] Ďalším problémom, ktorý miestokráľ, ale i samotný kráľ musel riešiť, boli útoky pirátov z Anglicka, Holandska a Francúzska, ktorí sa zameriavali na španielske lode naložené striebrom z Potosí v Tichom oceáne a na tamojšie španielske prístavy. S týmito útokmi začal už v roku 1578 anglický korzár Francis Drake. Iba Drake získal od španielov toľko bohatstva, že celé Anglicko z nich splatilo všetky svoje dlhy a ďalšie obrovské zdroje z nich investovalo do rôznych námorných obchodných spoločností. Bohatým sa stal aj samotný Drake. V podobných výpravách v nasledujúcich rokoch pokračovalo množstvo ďalších pirátov. Neskôr pirátov nahradili regulérne armády a námorníctva týchto štátov, ktoré chceli juhoamerické územia získať pre seba na úkor Španielska. Tieto snahy sa však nepodarili. Náklady na obranu boli pre miestokráľovstvo veľmi citeľné.[76] Ďalším nebezpečenstvom bolo Portugalsko, ktoré nebolo spokojné s územím, ktoré mu prisudzovala Tordesillaská zmluva. Zo svojich brazílskych území začali preto stále častejšie zmluvou vytýčenú hranicu prekračovať a zakladať za ňou vlastné osady. Neskôr začali Portugalci organizovať nájazdy banditov na územia Španielska, ktorých cieľom bolo drancovanie a unášanie indiánov, ktorí sa stávali v Brazílii otrokmi.[77] V roku 1668 de facto v Peru vládla Ana Francisca de Borja y Doria, manželka miestokráľa Pedra Antonia Fernándeza de Castra, ktorý v tom čase na pol roka opustil Limu, aby potlačil nepokoje v Potosí. Ana Francisca de Borja y Doria sa tak stala jedinou ženou v histórii španielskej koloniálnej Ameriky, ktorá reálne vládla niektorému z tamojších území.[78]

Túpac Amaru II. viedol najväčšie protišpanielske povstanie indiánov v 18. storočí.

Na začiatku 18. storočia sa situácia v miestokráľovstve začala postupne meniť v prospech miestnych kreolov. Títo začali využívať veľkú mieru korupcie a vďaka tomu získavali významné úradnícke miesta, čím získali podiel na moci na úkor Španielov narodených v Španielsku. Miestokráľovstvo bolo zasiahnuté úpadkom samotného Španielska, ktoré nedokázalo konkurovať Anglicku, Francúzsku, či Holandsku. Španielski obchodníci tak mali stále menší podiel na obchode v Amerike, kde ich vytláčal pašovaný tovar hlavne od anglických pašerákov. Miestokráľ v Lime nedokázal pašovaniu účinne brániť a tak kráľ pristúpil k územným zmenám. Generálne kapitánstvo Nová Granada bolo v roku 1717 vyčlenené z Miestokráľovstva Peru a prehlásené za samostatné miestokráľovstvo Nová Granada. Nové miestokráľovstvo spravovalo územia súčasnej Kolumbie, Ekvádora, Venezuely a Panamy. Nové miestokráľovstvo však bolo už v roku 1722 zrušené a následne opätovne v roku 1739 obnovené. Aj to svedčí o chaotickej situácii nie len v španielskej Amerike, ale i v samotnom Španielsku.[79] Ďalšou výraznou zmenou bolo zrušenie veľkostatkov, tzv. encomiendas, ktoré boli neefektívne a na začiatku 18. storočia nedokázali prakticky uživiť ani vlastných majiteľov.[80] Španielsko začalo tlačiť na miestokráľov, aby väčšinu príjmov miestokráľovstva posielal do Španielska. Keďže však miestokráľ musel platiť aj obranu pred pirátmi, miestokráľovstvo sa stále viac zadlžovalo na úkor Španielska. Španieli začali taktiež tlačiť na znižovanie počtu kreolov na úradoch miestokráľovstva, ktorých mali nahrádzať rodení Španieli. Zlú situáciu ešte zhoršila epidémia z rokov 1719 až 1722, na ktorú zomrelo množstvo ľudí, niektoré osady zostali prázdne, Cusco prišlo až o 30 000 ľudí. V roku 1721 začali nepokoje v Paraguaji, keď vypuklo tzv. povstanie komunérov. Toto vzniklo následkom vlády slabých guvernérov, ktorí nedokázali urobiť poriadok medzi veľkostatkármi (encomenderos) a obchodníkmi. Vymenovaní guvernéri, ktorí mali urobiť poriadok sa neosvedčili, jeden dokonca viedol ťaženie proti prívržencom kráľa. Nepokoje v Paraguaji trvali až do roku 1735, kedy poriadok nastolilo kráľovské vojsko z Buenos Aires. V tomto období vládol v Peru miestokráľ José de Armendáriz, napriek problémom, ktorým miestokráľovstvo čelilo je považovaný za jedného z najlepších miestokráľov. Tomuto sa podarilo posilniť obranu prístavov, ktoré tak dokázali čeliť nájazdom pirátov, prakticky úplne potlačil pašovanie tovarov do tichomorských prístavov. Pašeráci však svoje tovary do miestokráľovstva prepravovali cez prístav v Buenos Aires, ktorý vďaka tomu bohatol a rástol. Armendáriz bol pri svojej snahe bezohľadný, čo vyvolalo ďalšie nepokoje, predovšetkým proti povinnosti narukovať do armády, či do povinnej práce v Potosí. Napätie stúpalo aj v spoločnosti, kedy snaha miestokráľa o zníženie počtu kreolov v úradoch vystupňovala nespokojnosť.[81] V roku 1742 začalo povstanie indiánov vedených samozvaným potomkom inkských kráľov Juanom Santosom Atahualpom. Ten úspešne bojoval so Španielmi a zomrel v pokoji v roku 1755.[82] V roku 1746 postihlo okolie Limy a prístavu Callao veľké zemetrasenie, ktoré obe mestá prakticky úplne zničilo, následne Callao zaliala veľká vlna cunami. Po zemetrasení, ktoré zabilo tisíce ľudí nasledoval hladomor a epidémie, na následky ktorých zomreli ďalšie tisíce ľudí.[83] Ďalšie roky boli poznačené viacerými väčšími a menšími vzburami a povstaniami indiánov, mesticov a krelov proti nariadeniam miestokráľa, ktoré poznačili celú druhú polovicu 18. storočia.

Po neúspešnej sedemročnej vojne, kde sa Španielsko rozhodnutím svojho kráľa Karola III. zapojilo síce až pred koncom vojny, no na stranu porazených, rástla v kráľovstve nespokojnosť. Španielsko počas vojny prišlo o Floridu, Trinidad, Filipíny a Kubu, ktoré Kráľovstvo Veľkej Británie úspešne dobylo. Po vojne síce Británia všetky územia okrem Floridy Španielom vrátila, no tieto udalosti spustili snahy kráľa o reformy, ktoré by zvrátili úpadok ríše. Ešte horšia situácia bola v amerických kolóniách, kde boli miestne úrady znefunkčnené korupciou. Riešením mali byť tzv. intendancie. Napriek veľkej snahe však k ich zavedeniu v Peru došlo až v roku 1784, čo iba potvrdzovalo nefunkčnosť celého administratívneho systému v Peru. Na čele intendancie stál intendant, ktorý bol podriadený kráľovi a nie miestokráľovi. Intendanti velili vojsku, vyberali dane a mali aj súdnu právomoc. Peru bolo rozdelené na sedem intendancii. Tieto opatrenia znova zvýšili napätie v provinciách, keďže intendanti obmedzovali moc miestokráľa, ale i ďalších tradičných úradov. Faktom však je, že zavedením intendancii sa zlepšil výber daní.[84] V roku 1767 došlo k vyhnaniu Jezuitov zo všetkých španielskych kolónii, zámienkou bola údajná snaha tohto rádu vyvolať vzburu. Ich odchod však negatívne poznačil predovšetkým poľnohospodárstvo španielskej Ameriky a školský systém, kde mali práve Jezuiti významné postavenie.[85] Ďalším opatrením, ktoré reformy priniesli boli územné zmeny. V roku 1776 bolo zriadené Miestokráľovstvo Río de la Plata s hlavným mestom Buenos Aires, ktoré zahŕňalo väčšinu južných území s výnimkou Čile, ktoré požiadalo o možnosť zostať súčasťou Peru. Najväčšou ranou pre Peru bol oddelenie územia Horného Peru, ktoré sa stalo súčasťou nového miestokráľovstva. Práve v Hornom Peru boli okrem iného aj bane v Potosí.[86] Najvýznamnejšou zmenou však bolo uvoľnenie obchodu v roku 1778. Do tej doby mohli byť tovary prepravované iba cez Limu v rámci Južnej Ameriky a Cádiz v rámci Španielska, čo vylučovalo z obchodu iné prístavné mestá. Toto opatrenie zrušilo monopol vybraných dvoch miest a uvoľnilo umelo vysoké ceny tovarov. Obchodná bilancia tak začala prudko rásť. Časť amerických výrobcov však nedokázala konkurovať tovarom, ktoré sa od tejto chvíle mohli do Ameriky dovážať, čo mnohých amerických výrobcov zruinovalo. Ich miesto a často aj podniky lacno skupovali bohatí Španieli, čo znova zvyšovalo napätie medzi kreolmi a Španielmi.[87]

Tieto zmeny vyvolali nespokojnosť, ktorá sa po zvýšení daní ešte vystupňovala. Kráľ vyslal do miestokráľovstva navyše kontrolóra, ktorý mal za úlohu skontrolovať vládnutie miestokráľa, čo spôsobilo napätie aj medzi vládnucou triedou. Už v roku 1780 začali prvé povstania, ktoré vyvolali bohatí kreolskí majiteľa veľkostatkov. Títo na boj využili nespokojných indiánov, ktorých štvali proti novým nariadeniam a úradníkom, ktorí ich presadzovali. Najväčším z týchto povstaní bolo tzv. povstanie Túpaca Amaru II., ktoré prebiehalo v rokoch 1780 až 1782. Toto povstanie viedol mestic José Gabriel Condorcanqui Noguera, ktorý je známy ako Túpac Amaru II., čo bolo meno, ktoré odvodzoval od svojej prastarej matky, ktorá bola dcérou posledného kráľa Inkov z povstaleckého kráľovstva Vilcabamba.[88] Sám Túpac Amaru II. mal viacero problémov so španielskymi úradmi, jednak mal dlhy a taktiež bol spochybňovaný jeho inkský pôvod. Preto vyžil nepokojný rok 1780 a 10. novembra nechal popraviť jedného z kráľovských úradníkov, pričom sa domnieval, že miestokráľ nebude túto udalosť riešiť, keďže sám mal s týmito úradníkmi veľké spory. Keďže však v rovnakom období prebehlo aj iné povstanie, názory miestokráľa sa zmenili a Túpac Amaru II. sa rozhodol vytiahnuť do boja, pričom hneď v prvých bitkách bol úspešný. Neskôr však začal prehrávať, pokúsil sa s 20 000 mužmi dobyť Cusco, no neúspešne. Vedúcu úlohu v povstaní tak postupne prevzala jeho manželka Micaela Bastidas, ktorá bola radikálnejšia a rozhodnejšia, než samotný Túpac Amaru II.[89] Už v apríli 1781 však povstanie Španieli skoro úplne potlačili, keď sa im podarilo zajať dokonca i samotného Túpaca Amaru II., ktorého zradili jeho vlastní spolubojovníci. Tento bol následne spolu s jeho manželkou súdený v Cuscu a 18. mája 1781 popravený. Ani tým však povstanie neskončilo, práve naopak. Nové nepokoje sa iba premiestnili od Cusca k jazeru Titicaca, indiáni dokonca obliehali niektoré mestá. Všetky povstania boli vyvolané práve odkazom Túpaca Amaru II. Hlavnú časť nových bojov viedol bratranec popraveného veliteľa Diego Cristóbal Túpac Amaru.[90] Práve pod jeho vedením sa indiánom podarilo obsadiť pomerne veľké územia v Hornom Peru a dokonca aj dobyť niekoľko miest. V marci 1781 začali indiáni pod velením Juliána Apaza Nina, ktorý je známy ako Túpac Katari, na niekoľko mesiacov obliehať mesto La Paz. Neboli však úspešní, keďže ich velitelia medzi sebou súperili o moc. Diego Cristóbal Túpac Amaru nakoniec v januári 1782 podpísal kapituláciu. Časť veliteľov povstania dostalo amnestiu, no postupne boli všetci popravení, niektorí ešte počas povstania po zradách zo strany vlastných spolubojovníkov. Indiánske povstania z rokov 1780 až 1782 boli predzvesťou neskorších bojov za nezávislosť na Španielsku.[91]

José Fernando de Abascal y Sousa bol posledným miestokráľom Peru, ktorý dokázal úspešne bojovať s patriotmi z Buenos Aires.

V roku 1792 bolo vykonané sčítanie ľudu v Peru, ktoré udávalo, že tam žilo spolu o niečo viac ako jeden milión ľudí. Z toho bolo 136 tisíc Španielov a kreolov a 608 tisíc indiánov.[92] Koniec 18. storočia bol v Španielsku poznačený smrťou kráľa Karola III., ktorého vystriedal nie veľmi schopný Karol IV., ktorý nejavil záujem o reálne vládnutie. Tým sa pokusy o reformy v kráľovstve v podstate skončili, dokonca došlo aj k zrušeniu časti zmien, ktoré presadil ešte bývalý kráľ. Na vedúce miesta si rôzne záujmové skupiny začali dosadzovať kandidátov, ktorí taktiež neboli veľmi schopní. Riziká si uvedomovali aj niektorí čelní predstavitelia Španielska, ktorý poukazovali predovšetkým na nespravodlivé postavenie kreolov v Amerike. V roku 1805 sa uskutočnila bitka pri Trafalgare, v ktorej Španielsko stratilo väčšinu svojej flotily. Tým sa začala postupne znižovať závislosť španielskej Ameriky na Španielsku. Británia začala následne blokovať Atlantický oceán, čo situáciu ešte zhoršilo, keďže do Ameriky nevedeli Španieli preplaviť suroviny potrebné na ťažbu striebra a iné dôležité tovary. To výrazne obmedzilo ťažbu a výrobu v Peru, ale i celej španielskej Amerike, zvýšilo nezamestnanosť a chudobu. Už v tej dobe sa začala nespokojnosť prejavovať pokusmi o prevraty, prostredníctvom ktorých chceli miestni kreoli vytvoriť samostatné kráľovstvo na čele s inkským kráľom.

V roku 1808 donútil francúzsky vládca Napoleon Bonaparte španielskeho kráľa Karola IV. abdikovať a jeho dediča Ferdinanda nechal uväzniť. Na španielsky trón Napoleon dosadil svojho brata Jozefa.[93] Tým sa Španielsko dostalo do vojny, čo spustilo obdobie bezvládia, ktoré vyplnili vlády chúnt, resp. regentskej vlády, čo zapríčinilo debaty o tom, kto má v prípade neprítomnosti kráľa právo vládnuť a ktorému územiu. Vďaka tomu sa postupne vyrovnávali rozdiely v životnej úrovni medzi Španielskom a centrom jeho vlády v Južnej Amerike, ktoré bolo práve v Peru. Súčasne so zvyšovaním životnej úrovne sa začala zvyšovať tiež miera nespokojnosti s vládou Španielska, no zlý vzťah k materskej krajine podporovali aj zahraniční obchodníci z iných európskych štátov.[94] Udalosti v Európe však začali negatívne ovplyvňovať život v španielskej Amerike. V Španielsku prebiehalo v podstate občianske povstanie proti Napoleonovi, no keďže Španielsko bolo vazalským štátom Francúzska, pripojilo sa k nemu vo vojne voči Británii, kde však Francúzsko nebolo úspešné. Už v roku 1806 sa tak vylodilo pri Buenos Aires približne 2 000 britských vojakov a mesto na určitý čas obsadili. Po vytlačení z Buenos Aires Briti obsadili Montevideo. Britov však nedokázalo vyhnať španielske kráľovské vojsko, ale miestni milicionári, čo bol ďalší impulz pre separatistické tendencie v regióne. Po porážke Britov sa vlády v niektorých častiach španielskej Ameriky ujali miestne chunty, ktoré boli zriaďované na dobu, kým sa na španielsky trón nevráti legitímny panovník. Niektoré chunty v Hornom Peru (Bolívia) však odmietli legitimitu odbojovej chunty v Španielsku, ktorú považovali iba za regionálnu vládu.[95] Situácia v Hornom Peru sa v roku 1809 postupne vyostrila, keď v meste Chuquisaca prevzala vládu miestna správa a v La Paze vypuklo dokonca otvorené povstanie proti vláde miestokráľovstva. Práve tu sa začali objavovať prvé otvorené výzvy na nezávislosť v oblasti. Aby boli nepokoje v Hornom Peru potlačené, vyslali sem svoje vojsko obe miestokráľovstvá, teda Peru aj Río de la Plata. Snaha o nastolenie poriadku bola rýchlo úspešná a desiatky vzbúrencov boli popravených.[96]

Generál José de San Martín (vľavo) a Bernardo O'Higgins (vpravo) prekračujú Andy (1817), čo bol začiatok plánov na inváziu do Peru z Čile.

Kľúčovou udalosťou, ktorá znamenala začiatok skutočných snáh o nezávislosť na Španielsku bolo úplné ovládnutie územia Španielska Francúzskom. 22. mája 1810 sa v Buenos Aires zišla miestna rada, ktorá zosadila miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisnerosa s odôvodnením, že bol dosadený odbojovou Sevillskou chuntou, ktorá už neexistuje. Následne 25. mája 1810 vytvorilo obyvateľstvo Buenos Aires vlastnú chuntu a na jej čelo dosadilo Cornelia Saavedru.[97] Tieto udalosti sú v súčasnosti známe ako Májová revolúcia. Na udalosti z Buenos Aires však zvyšok Miestokráľovstva Río de la Plata reagoval rôznorodo, časť obyvateľstva súhlasila, no zástancovia monarchie (rojalisti) mali množstvo stúpencov.[98] Chunta z Buenos Aires sa odpor rozhodla potlačiť silou. Výprava do Paraguaja však bola neúspešná, no na tamojšom území nezískali kontrolu rojalisti, ale paraguajskí bojovníci za slobodu, ktorí chceli nezávislosť nie len na Buenos Aires, ale aj na Španielsku. Ich snaha o nezávislosť bola zavŕšená v roku 1813, kedy Paraguaj vyhlásil nezávislosť.[99] Úspešnejší už boli patrioti z Buenos Aires v Montevideu, kde bola spočiatku vytvorená chunta verná Španielsku. Po ročnom obliehaní získali patrioti nad Montevideom kontrolu.[100] Chunta z Buenos Aires mala veľký záujem predovšetkým o územie Horného Peru, kde boli bohaté pani v Potosí. Vyslala tam preto armádu. Miestne milície však porazili predvoj armády z Buenos Aires a prezident miestnej správy Vicente Nieto požiadal o znovupripojenie k Miestokráľovstvu Peru, s čím miestokráľ José Fernando de Abascal y Sousa súhlasil. Armáda z Buenos Aires ale bola dostatočne silná a postupne sa jej podarilo obsadiť dôležité mestá v Hornom Peru.[101] Nasledovali vzbury patriotov v mestách La Paz a Chuquisaca, kde miestni patrioti vyhnali rojalistov. Ale územie Horného Peru sa od Buenos Aires veľmi odlišovalo, predovšetkým v etnickom zložení, pretože kým v Buenos Aires bolo minimum indiánov, v Hornom Peru ich bol veľký počet. Rovnosť medzi belochmi a indiánmi, ktorú prijali v Buenos Aires sa tak v Hornom Peru nestretla s pochopením. Z Peru však vyslali armádu, aby potlačila vzbury v Hornom Peru a vytlačila armádu patriotov. 20. júna 1811 sa uskutočnila bitka pri Huaqui, kde rojalisti porazili patriotov, čím skončil pokus Buenos Aires o ovládnutie Horného Peru. Rojalisti však nemohli postupovať za ustupujúcim vojskom protivníka, keďže sa v danom období v Hornom Peru vzbúrili aj indiáni. Tým sa dokonca podarilo obliehať La Paz.[102] V Buenos Aires vybrali za nového veliteľa severného vojska Manuela Belgrana, ktorému sa podarilo zreorganizovať armádu a niekoľkokrát porazil rojalistov, čo spôsobilo nové povstania v Hornom Peru. V polovici roka 1813 tak vojsko Spojených provincii La Platy (ako sa formálne pomenoval nový útvar vzniknutý po Májovej revolúcii[103]) vstúpilo znova do Potosí. Už na jeseň sa však rojalistom podarilo patriotov znova poraziť. V januári 1814 tak prevzal velenie severného vojska Buenos Aires José de San Martín. Ten pochopil, že ovládnutie Horného Peru z juhu bude veľmi zložité, presunul sa preto na západ, kde sa začal pripravovať na inváziu do Čile.[104]

Napriek tomu sa vláda v Buenos Aires pokúsila v roku 1815 ešte o jeden útok na Horné Peru z juhu, no aj toto ťaženie po počiatočných úspechoch skončilo porážkou. 9. júla 1816 vyhlásili Spojené provincie La Platy formálne nezávislosť, čo bola odpoveď na návrat kráľa Ferdinanda VII. na španielsky trón.[105] V tom istom období bol novým miestokráľom Peru menovaný generál Joaquín de la Pezuela, ktorý nahradil pomerne úspešného Abascala y Sousu. Ten pripravil obranu Peru, dokázal účinne čeliť náporu patriotov a udržal Horné Peru a Čile. Hlavne vďaka nemu sa Peru stalo centrom odporu proti bojovníkom za nezávislosť.[106] Ferdinand VII. sa rozhodol zakročiť voči nepokojom v španielskej Amerike, kde v roku 1815 poslal veľké kráľovské vojsko. Toto sa vylodilo na území súčasnej Venezuely, kde malo potlačiť povstanie, ktoré ešte v roku 1811 vyvrcholilo vyhlásením nezávislosti Venezuely. Už v polovici roka 1815 obsadilo kráľovské vojsko Caracas a na začiatku roka 1816 aj Bogotu. Povstalci museli ustúpiť, reálnu kontrolu si udržali iba nad bývalým Miestokráľovstvom Río de la Plata, povstanie sa však rojalistom ani s pomocou kráľovského vojska zničiť nepodarilo.[107] Rojalisti boli nútení prijímať do armády aj chudobných ľudí, mesticov a kreolov, ktorých dovtedy odmietali. Tí tak získavali aj medzi rojalistami stále vplyvnejšie postavenie. Aj napriek neúspechom patriotov na severe pokračoval José de San Martín v prípravách na inváziu do Čile. Podarilo sa mu zhromaždiť 4 000 mužov, ktorí tvorili základ silnej armády. San Martín prekročil Andy na začiatku roka 1817 a vstúpil do Čile, kde hneď porazil silné rojalistické vojsko. Väčšina rojalistov v panike ušla z Čile preč, následne San Martín už v polovici februára vstúpil priamo do Santiaga, kde bola vláda odovzdaná Bernardovi O'Higginsovi, čilskému revolucionárovi, ktorý bojoval na strane San Martína.[108] Zvyškom rojalistov prišlo z Peru na pomoc nové vojsko, ktorému velil Mariano Osorio. Na vstup tohto vojska reagoval O'Higgins vyhlásením nezávislosti Čile z 12. februára 1818.[109] Napriek tomu Osorio prekvapivo patriotov porazil, no 5. apríla 1818 San Martín definitívne porazil rojalistov v Čile v bitke na pláňach Maipú, ktoré sa nachádzajú pri rieke Maipo.[110] Miestokráľ Peru Joaquín de la Pezuela nechal v obave pred inváziou presunúť vojenské oddiely z Horného Peru na pobrežie Peru, kde mali čeliť San Martínovi. Spojené provincie sa medzitým dohodli s Čile, že celú inváziu do Peru bude financovať iba Čile. San Martínovi sa podarilo presvedčiť škótskeho admirála Thomasa Cochraneho, aby velil povstaleckej flotile. Jeho velenie sa ukázalo ako veľmi dôležité pre ďalšie ambície patriotov, keďže Španieli nedokázali čeliť jeho flotile.[111]

José de San Martín vyhlasuje 28. júla 1821 v Lime nezávislosť Peru.

Invázia do Peru začala 20. augusta 1820 a zúčastnilo sa jej 4 400 mužov a 6 vojnových lodí. Na strane miestokráľovstva stálo 23 000 mužov, ktorí však boli rozmiestnení v rôznych častiach Peru a Horného Peru. Flotilu miestokráľovstva tvorili iba 4 skutočné vojnové lode. Rojalistické vojsko bolo síce početnejšie, no nemalo prakticky žiadne bojové skúsenosti, nedostávalo žold, väčšina vojakov bolo násilne odvedených a ich bojová morálna bola veľmi nízka.[112] 20. septembra sa vojsko patriotov vylodilo pri meste Pisco, ktoré bez boja obsadilo, keďže peruánske vojsko radšej ustúpilo. Nenasledovala však žiadna bitka, ale vyjednávanie, kde patrioti žiadali od Španielov uznanie svojej nezávislosti, no Španieli žiadali uznanie svojej ústavy a odchod vojska patriotov späť do Čile. K dohode tak nedošlo. Už o niekoľko dní tak vojna pokračovala, časť vojska patriotov nepozorovane postupovalo na sever. Zvyšok vojska sa presunul na sever po mori a 5. novembra obsadil bez väčších problémov v prístave Callao vlajkovú loď miestokráľovstva. San Martín pokračoval ďalej a 17. novembra sa vylodil v meste Huaura. San Martín sa tak vzďaľoval od Limy, ktorú nechcel dobývať silou, ale obsadiť bez boja. V Peru však nebola nálada medzi obyvateľstvom až tak naklonená v prospech patriotov. Napriek tomu sa situácia menila hlavne na severe v prospech patriotov, kde niekoľko miest dokonca vyhlásilo nezávislosť bez toho, aby do nich vstúpilo invázne vojsko. To stálo miesto miestorkráľa Pezuela, ktorého na konci januára 1821 nahradil generál José de la Serna e Hinojosa.[113] Nasledovalo ďalšie vyjednávanie medzi oboma stranami, kde San Martín navrhoval zriadenie konštitučnej monarchie v Peru, kde by vládol niekto zo španielskej kráľovskej rodiny. Miestokráľ La Serna e Hinojosa síce osobne súhlasil, no nebol splnomocnený na schválenie podobného návrhu a preto k dohode znova neprišlo. Na stranu inváznej armády sa postavilo aj množstvo indiánov, ktorí vytvorili povstalecké skupiny. Tieto veľmi obmedzili zásobovanie Limy po súši, po mori zas zásobovanie blokovala invázna flotila. Situácia v hlavnom meste sa tak za krátku chvíľu stala kritickou. Miestokráľ preto rozhodol, že hlavné mesto opustí, čo sa 6. júla 1821 aj stalo. Po odchode miestokráľa a vojska nastala v Lime anarchia. Mestská rada Limy preto požiadala o pomoc San Martína, ktorý tak 12. júla 1821 vstúpil bez boja do Limy. San Martín vyzval zástupcov mesta, aby sa vyjadrili k otázke nezávislosti. 28. júla 1821 bola na námestí v Lime podľa očakávania vyhlásená nezávislosť Peru. Pri tejto príležitosti navrhol San Martín aj červeno-bielu vlajku pre nový štát. Väčšina vyšších vrstiev obyvateľstva však stále nebola o nezávislosti presvedčená, navyše väčšinu Peru stále ovládali rojalisti, takže vyhlásenie nezávislosti malo skôr symbolický charakter. San Martín sa následne vyhlásil za protektora Peru, čím získal najvyššiu moc v štáte. Svoju vládu však časovo obmedzil iba do doby, kým zasadne zhromaždenie, ktoré určí ďalšiu formu vlády v Peru. Podobne ako pred tým v Argentíne, aj v Peru nasledovali liberálne reformy, ktoré výrazne uľahčili život indiánom a zrušili otroctvo černochom narodeným po dni vyhlásenia nezávislosti. V Peru však bola ekonomika výrazne viac závislá práve na nútenej práci indiánov a otrokov, takže sa tieto opatrenia nestretli s podporou.[114] Komplikácie nastali aj na severe Peru, kde mal ďalší nový štát patriotov Veľká Kolumbia záujem o pričlenenie územia súčasného Ekvádora. Prezident Veľkej Kolumbie Simón Bolívar o tom osobne informoval San Martína. Tamojšie obyvateľstvo však nechcelo byť súčasťou Veľkej Kolumbie, ale ani Peru. Bolívar napriek tomu vyslal do oblasti svoju armádu.[115] 19. októbra 1821 sa vzdala rojalistická posádka v pevnosti v najdôležitejšom prístave Peru Callao z dôvodu nedostatku zásob. Invázne vojsko bolo dlhú dobu nečinné, čo začalo spôsobovať znižovanie jeho morálky. Odhalená bola dokonca príprava na zvrhnutie San Martína z jeho pozície. San Martín preto rozkázal zahájiť nové ťaženie s cieľom oddeliť rojalistov v Peru a Hornom Peru. V apríli 1822 však rojalisti porazili vyslané vojsko patriotov, čo skomplikovalo San Martínovu situáciu.[116] V máji 1822 porazili spojené vojská Bolívara a San Martína rojalistov z Quita, do ktorého Bolívar vstúpil o necelý mesiac neskôr. Aby San Martín a Bolívar vyriešili rozpory, stretli sa v dňoch 26. a 27. júla 1822 v prístave Santiago de Guayaquil a dva dni rokovali bez prítomnosti iných osôb. Výsledkom rokovania bolo uznanie pričlenenia prístavu Santiago de Guayaquil k Veľkej Kolumbií a súhlas so vstupom Bolívarovho vojska do Peru. Bolívar si taktiež presadil, že v Peru bude on najvyšším veliteľom.[117] V tom istom čase v Lime miestne obyvateľstvo presadilo odvolanie San Martínovho zástupcu. San Martín sa tak definitívne rozhodol opustiť Peru, na 20. septembra 1822 zvolal tzv. konštitučné zhromaždenie, kde ohlásil svoju rezignáciu. Zhromaždenie mu síce ponúklo možnosť vládnuť Peru, no San Martín to odmietol a v rovnaký deň odplával späť do Čile.[118]

Simón Bolívar bol rozhodujúcou osobnosťou v boji za nezávislosť Peru, keď nahradil Josého de San Martína.

Zhromaždenie zvolilo na druhý deň trojčlenný výbor, ktorý mal vládnuť krajine. 12. novembra 1822 bola prijatá prvá ústava, k jej vyhláseniu prišlo presne o rok neskôr.[119] Nová republika obnovila taktiež vojenské ťaženie voči rojalistom, no na začiatku roka 1823 boli republikáni v dvoch bitkách jasne porazení. Po tomto neúspechu časť vojska vykonala puč, pri ktorom prinútila zhromaždenie, aby odvolalo trojčlenný výbor a na jeho miesto bol vymenovaný José de la Riva Agüero, ktorý sa tak 28. februára 1823 stal prvým prezidentom Peru.[120] Medzitým sa hlavným mestom rojalistov stalo Cusco. Do Peru sa súčasne presunul aj Bolívarov generál Antonio José de Sucre s prvou časťou svojho vojska. Keďže väčšina republikánskeho vojska bola na ťažení v horách, využili rojalisti túto situáciu a s veľkým vojskom začali smerovať rovno na Limu. Z nej ušli prezident Peru, zhromaždenie, aj vojsko pod velením generála Sucreho, pričom všetci sa presunuli do neďalekého prístavu Callao.[121] V zmätku presadili opoziční poslanci odvolanie prezidenta, ktorý tak vládol iba do júna. O pár dní neskôr rojalistické vojsko obsadilo Limu, ktorú drancovalo skoro mesiac. Následne rojalisti odišli, aby pomohli obrane voči republikánskemu vojsku, ktoré postupovalo horami. Na začiatku augusta sa republikánom podarilo obsadiť La Paz. 27. augusta sa odohrala bitka pri obci Zepita, kde vojsko pod velením republikánskeho generála Andrésa de Santa Cruza porazilo rojalistov. Avšak už o necelý mesiac neskôr rojalisti drvivo Santa Cruza porazili.[122] Po tomto neúspechu sa novým prezidentom Peru stal José Bernardo de Tagle. Lenže predchádzajúci prezident Riva Agüero nerezignoval a tak mala krajina dvoch prezidentov súčasne.[123] V tejto zložitej situácii do Peru dorazil Simón Bolívar, ktorý bol okamžite vymenovaný za najvyššieho veliteľa vojska. Prezident José Bernardo de Tagle uznal autoritu Bolívara, no Riva Agüero nie. Riva Agüero však bol o nejaký čas zatknutý Bolívarovými jednotkami a vyhostený. Skutočnú moc v Peru tak získal Bolívar. Bolívar ponúkol prostredníctvom prezidenta De Tagleho prímerie rojalistom, lebo potreboval čas na reorganizáciu vojska. Miestokráľ však ponuku odmietol. Situácia sa tým pádom skomplikovala a niektoré časti armády sa začali búriť. Bolívar tak prinútil zhromaždenie odvolať prezidenta, pozastaviť účinnosť ústavy a následne sa 17. februára 1824 nechal vymenovať za diktátora. Rojalisti využili slabosť republiky a na konci februára znova na mesiac obsadili Limu. Lenže priaznivá situácia pre rojalistov sa zmenila, keď ich vlastní dôjstojníci, ktorí nesúhlasili s konzervatívnymi zmenami v Španielsku, sa začali búriť. Kritická bola hlavne situácia v Hornom Peru.[124] V marci 1824 tak začal Bolívar pripravovať novú ofenzívu, aby využil rozpory medzi rojalistami. Keďže však bola ekonomická aj spoločenská situácia v Peru zlá, postupoval Bolívar tvrdo. Vojaci pochádzajúci z Argentíny a Čile sa vo väčšine vrátili domov a vojsko tak tvorili hlavne už iba muži z Veľkej Kolumbie. Za niekoľko mesiacov tak Bolívar zhromaždil približne 8 000 mužov, pričom proti nemu stálo 9 000 rojalistov a 4 000 vojakov z Horného Peru, ktorí pred tým patrili k rojalistom. K prvej väčšej bitke došlo 6. augusta pri jazere Junín, kde tesne vyhralo Bolívarovo vojsko. Následne sa Bolívar s časťou vojska vrátil k Lime, do ktorej vstúpil v decembri 1824.[125] Rozhodujúca bitka celej vojny za nezávislosť sa odohrala 9. decembra 1824 na planine Ayacucho. Vojsku republiky velili generáli Antonio José de Sucre a Agustín Gamarra a tvorilo ho približne 6 000 mužov. Rojalistom velil osobne miestokráľ José de la Serna e Hinojosa a generál José de Canterac, ktorí viedli 9 000 vojakov. Väčšinu rojalistického vojska však tvorili indiáni, ktorí potom, ako republikáni získali prevahu, ušli z bojiska. Miestokráľ bol v boji zranený a zajatý. Porazení rojalisti tak boli nútení kapitulovať. Víťazní republikáni však boli k rojalistom zhovievaví, keď im zaručili ponechať ich majetok v Peru a rojalistickým vojakom aj miestokráľovi dovolili vrátiť sa do Španielska. 23. januára 1826 kapitulovala aj pevnosť v prístave Callao, ktorá bola poslednou rojalistickou baštou v Peru. Bitkou na planine Ayacucho tak fakticky skončila vojna za nezávislosť Peru a dlhá nadvláda Španielska.[126]

Maršal Agustín Gamarra bol najvýznamnejším prezidentom prvej republiky, ako jediný v tomto období vydržal celé funkčné obdobie a dokázal stabilizovať Peru.

Po skončení vojny za nezávislosť sa Peru nachádzalo v zložitej situácii. Aby krajina dokázala fungovať, musela vyvážať aj produkty, ktoré sama nevyhnutne potrebovala. Postupne si absolútne najvyšší podiel na vývoze získalo striebro, ktoré sa vyvážalo predovšetkým do Veľkej Británie, ktorá zároveň získala najväčší vplyv na peruánsky zahraničný obchod.[127] Peru tak muselo získavať naďalej príjem od indiánov, ktorí boli stále nútení platiť špeciálnu daň, ďalší príjem pochádzal z pôžičiek z Británie. Nepriaznivá ekonomická situácia sa odrážala aj na kriminalite, ktorá bola stále veľmi vysoká. Hlavne mimo miest existovali organizované bandy lupičov, ktoré komplikovali obchod a zásobovanie miest. Za tohto stavu sa Bolívar rozhodol vzdať svojho postu diktátora, no parlament odmietol prijať jeho rezignáciu a zvolil ho naopak za doživotného diktátora. Bolívar tak pripravil novú ústavu, ktorá bola schválená parlamentom v máji 1826. Už na jeseň 1826 však Simón Bolívar odišiel z Peru, aby pokračoval vo svojej funkcií prezidenta Veľkej Kolumbie. Vládu prenechal generálovi Andrésovi de Santa Cruzovi. Formálne však Bolívar napriek svojej neprítomnosti zostával diktátorom Peru. O niekoľko mesiacov odišli aj posledné časti kolumbijského vojska, čo využila opozícia. V parlamente si vynútila zrušenie Bolívarovej ústavy a následne dokonca parlament zvolil nového prezidenta, ktorým sa v auguste 1827 stal maršal José de la Mar. V júni 1828 následne parlament prijal úplne novú ústavu s liberálnymi prvkami.[128] Proti novému prezidentovi však od začiatku stála veľmi silná opozícia, ktorú viedli ambiciózni generáli z obdobia vojny za nezávislosť, ktorí mali taktiež záujem o úrad prezidenta. Ďalším problémom bolo povstanie časti indiánov, ktorí pred tým bojovali na strane rojalistov. K úplnému potlačeniu povstania došlo až v polovici roka 1828. Nepokojná situácia však bola aj v Bolívii (Hornom Peru), kde sa búrila armáda pozostávajúca ešte z kolumbijských vojakov. Do Bolívie tak odišla armáda z Cusca, ktorú viedol generál Agustín Gamarra. Tejto sa podarilo situáciu zvládnuť a prinútiť posledných kolumbijských vojakov odísť domov.[129]

Udalosti z Bolívie naznačovali blízky konflikt s Veľkou Kolumbiou. Peru aj Veľká Kolumbia si nárokovali prístav Santiago de Guayaquil a niektoré územia v Amazónii. Problém predstavovali aj nároky Veľkej Kolumbie na preplatenie vojenských nákladov pri bojoch za nezávislosť Peru. Keďže nedošlo k dohode, vyhlásila Veľká Kolumbia v júli 1828 vojnu Peru. Na počiatku boli viac úspešní Peruánci, no v rozhodujúcej bitke pri Portete de Tarqui vo februári 1829 vyhrala Veľká Kolumbia, ktorú viedol generál Antonio José de Sucre. Peruánci boli nútení uzavrieť prímerie a dohodu, na základe ktorej mali opustiť sporné územia a zaplatiť vojenské výdavky Veľkej Kolumbie počas vojny za nezávislosť Peru. Peruánsky prezident De la Mar však túto dohodu neuznal, čo malo za následok vojenský prevrat, po ktorom bol zosadený a deportovaný. Vojna tak bola ukončená podpísaním dohody v septembri 1829.[130] Približne o rok neskôr sa ale Veľká Kolumbia po dlhých vnútorných rozporoch rozpadla, čím vznikli tri štáty, Kolumbia, Venezuela a Ekvádor. V decembri 1830 zomrel aj samotný Simón Bolívar na tuberkulózu, ktorý niekoľko mesiacov pred tým rezignoval zo všetkých svojich funkcii.[131] Bezvládie v Peru využil generál Antonio Gutiérrez de la Fuente, ktorý v júni 1829 zosadil viceprezidenta a sám prevzal vládu nad krajinou.[132] Následne parlament zvolil v decembri 1829 nového prezidenta, ktorým sa stal maršal Agustín Gamarra, ktorý pred tým viedol zosadenie bývalého prezidenta. Gamarrova vláda bola autoritatívna, no súčasne stabilizovala republiku vo viacerých oblastiach. Napriek stabilite sa prezident musel vysporiadať s mnohými vzburami. Gamarra tak vládol riadne celé štyri roky a sám v roku 1833 navrhol konanie nových volieb prezidenta. Parlament zvolil za nového prezidenta generála Luisa Josého de Orbegosa napriek tomu, že Gamarra navrhoval iného kandidáta. To viedlo k niekoľkomesačnej občianskej vojne, v ktorej sa proti zvolenému prezidentovi postavili generáli verní Gamarrovi. Zvolený prezident však bol úspešný a vzbúrenci museli ujsť do zahraničia, vrátane bývalého prezidenta Gamarru.[133] O niekoľko mesiacov vypuklo ďalšie povstanie, ktoré viedol generál Felipe Santiago Salaverry, ktorému sa podarilo obsadiť Callao a následne dokonca aj Limu.[134] Prezident Orbegosa bol nútený požiadať o pomoc susednú Bolíviu, ktorá okamžite vyslala armádu. Na čele Bolívie stál známy generál Andrés de Santa Cruz, ktorý mal ambície na zjednotenie Bolívie s Peru. Sám pred tým presadil vytvorenie Bolívie. V auguste 1835 porazil najprv Santa Cruz vojsko bývalého prezidenta Peru Gamarru a následne vo februári 1836 aj vojsko samotného Salaverryho, ktorý bol o niekoľko dní neskôr popravený. Tým porazil Santa Cruz všetkých hlavných protivníkov a nič mu už nebránilo uskutočniť jeho ambíciu na spojenie Bolívie s Peru.[135]

Generál Ramón Castilla bol prezidentom Peru niekoľkokrát, najprv v roku 1844 a potom s menšími prestávkami od roku 1845 do 1863.

Po víťazstve Santa Cruza sa v meste Sicuani zišli zástupcovia južných departmentov Peru, ktorí odsúhlasili vytvorenie tzv. Republiky južné Peru, následne sa v meste Huaura stretli zástupcovia severných departmentov Peru a odsúhlasili vytvorenie tzv. Republiky severné Peru. Potom zasadol parlament Bolívie, ktorý odsúhlasil spojenie s dvoma peruánskymi republikami a 28. októbra 1836 tak vznikla Peruánsko-bolívijská konfederácia. V máji 1837 zasadol spoločný parlament, ktorý vymenoval Andrésa de Santa Cruza za protektora konfederácie na 10 rokov. Santa Cruz presadil množstvo reforiem a prijatie novej ústavy.[136] Nový štát však mal podporu iba v časti regiónov, väčšina dôležitých miest v Peru, ale dokonca aj v Bolívii ho odmietala. Ani okolité štáty neprivítali vznik konfederácie. Najväčší odpor vzbudzovala v Čile, keďže oba štáty mali mocenské ambície v regióne. Čile navyše požadovalo splatenie dlhu zo strany Peru a zmenu v colnej politike voči svojim produktom. Santa Cruz v snahe oslabiť Čile podporil bývalého prezidenta Čile v jeho snahe násilne získať moc, čo sa však nepodarilo. V decembri 1836 tak vyhlásilo Čile vojnu konfederácii. Prvý čilský útok sa poradilo zastaviť, ale v júni 1838 Čile zaútočilo znova, pričom tejto výpravy sa zúčastnilo množstvo peruánskych exulantov, vrátane bývalého prezidenta Gamarru. Už v júli oznámila Republika severné Peru svoje vystúpenie z konfederácie. Čiľania dokonca obsadili na krátko Limu, kde za dočasného prezidenta vyhlásili Gamarru. Rozhodujúca bitka sa odohrala 20. januára 1839 pri meste Yungay, kde Čile jasne porazilo vojsko konfederácie. Po tejto porážke bol Santa Cruz nútený ujsť, následne došlo v jeho domovskej Bolívii k prevratu, po ktorom nasledovalo vystúpenie Bolívie z konfederácie a rezignácia Santa Cruza.[137]

Po skončení vojny s Čile a rozpade Peruánsko-bolívijskej konfederácie zasadol opäť peruánsky parlament, ktorý 10. júla 1840 zvolil za prezidenta znova Agustína Gamarru. Ten nechal schváliť novú ústavu, ktorá opäť povoľovala otroctvo a poskytovala prezidentovi veľkú moc. Veľkou ambíciou Gamarru bolo obnovenie konfederácie s Bolíviou.[138] Rozhodol sa preto vyhlásiť v októbri 1841 Bolívii vojnu, následne pomerne rýchlo obsadilo peruánske vojsko La Paz. 18. novembra 1841 sa pri meste Ingavi odohrala rozhodujúca bitka vojny, kde bolívijská armáda prekvapivo porazila Peruáncov, v bitke dokonca zahynul aj prezident Gamarra. Mierová zmluva bola podpísaná až júni 1842 v meste Puno.[139] Po smrti prezidenta a ukončení vojny nasledovalo ďalšie obdobie nestability, kedy sa vystriedalo niekoľko generálov na čele štátu. Najdlhšie vládol 5 mesiacov Juan Francisco de Vidal, ktorý sa nechal 20. októbra 1842 vymenovať za prezidenta.[140] Aj ten však bol zosadený. V apríli 1843 sa za diktátora vyhlásil generál Manuel Ignacio de Vivanco. Vládol viac ako rok, až kým ho v polovici roka 1844 nezosadil neskorší prezident generál Ramón Castilla. Castilla bol po rodičoch Argentínčan a indián, bojoval na strane Čile a Josého de San Martína a proti Santa Cruzovi vo vojne medzi Čile a konfederáciou Peru a Bolívie. Jeho vlády sú považované za jedno z najstabilnejších a najlepších období tejto éry histórie Peru. Práve on nechal definitívne zrušiť otroctvo aj špeciálnu daň pre indiánov. V roku 1848 bola spustená železnica z prístavu Callao do Limy, prvá v Južnej Amerike.[141] Prvé funkčné obdobie skončilo prezidentovi Castillovi v apríli 1851. Na jeho miesto zvolil parlament generála Josého Rufina Echeniqueho. Výmenou za voľnú plavbu po rieke Amazonka prenechal Brazílii časť peruánskeho územia. Jeho vláda však bola poznačená korupciou, čo využila opozícia na čele s bývalým prezidentom Castillom.[142] 5. januára 1855 bol prezident José Rufino Echenique zosadený a na jeho miesto sa sám dosadil Castilla, ktorý vládol fakticky až do októbra 1862. Postupne modernizoval krajinu, armádu, námorníctvo a potvrdil dohodu s Brazíliou o voľnej plavbe na rieke Amazonka, taktiež za územné ústupky v prospech Brazílie. V roku 1860 vyhlásil vojnu Ekvádoru, pretože ten chcel postúpiť územia, na ktoré si nárokovalo aj Peru, iným štátom výmenou za odpustenie dlhov. Peru malo silnejšie vojsko a tak bez problémov zvíťazilo a presadilo svoju vôľu. V rovnakom roku nechal prijať novú ústavu.[143]

Manuel Pardo bol prvým civilným prezidentom Peru.

Mapa ukazuje posun hraníc Čile po druhej tichomorskej vojne na úkor Peru a Bolívie.

Napriek tomu, že od vojny za nezávislosť už ubehlo niekoľko desaťročí, Španielsko stále neuznalo nezávislosť Peru. V roku 1862 dokonca vyslalo k brehom Peru svoju flotilu. Úlohou španielskeho loďstva bolo brániť záujmy Španielska a jeho občanov v oblasti, no v skutočnosti iba čakala na zámienku k útoku. Tou sa stala smrť španielskeho občana v auguste 1863 pri nepokojoch. Španielska flotila následne obsadila súostrovie Chincha, kde boli veľké zásoby guána a požadovala aj ďalšie finančné kompenzácie.[144] V tej dobe bol prezidentom Peru Juan Antonio Pezet, ktorý nahradil Castilla. Ten sa však snažil Španielom vyhovieť a ponúkol im dohodu, ktorá spočívala v zaplatení požadovanej finančnej kompenzácie Španielsku výmenou za navrátenie súostrovia Chincha.[145] Proti tejto dohode sa však postavila celá peruánska spoločnosť, následne armáda zvrhla prezidenta a dočasne ho nahradila generálom Pedrom Diezom Cansecom.[146] Za nového prezidenta bol vybraný dôstojník Mariano Ignacio Prado, ktorý sa funkcie ujal 28. novembra 1865. Peru získalo pre konflikt so Španielskom podporu ďalších juhoamerických štátov a následne vyhlásilo Španielsku vojnu. Na stranu Peru sa postavili Čile, Ekvádor a Bolívia. Hlavne pomoc od námorníctva Čile bola veľmi dôležitá. Spoločná čilsko-peruánska flotila dokázala Španielov niekoľkokrát poraziť a viedla proti nim úspešné akcie. Spojená flotila sa však stále nemohla rovnať španielskej a tak zvolila taktiku vyhýbania sa priamemu stretu v snahe, aby Španielom došli zásoby. To sa skutočne aj darilo a Španieli začali mať nedostatok zásob a ich situácia bola kritická. 31. marca 1866 tak začali ostreľovať čilský prístav Valparaíso, ktorý vážne poškodili. O to isté sa Španieli pokúsili aj v peruánskom prístave Callao. Callao však malo na rozdiel od nechráneného Valparaísa vlastnú obranu a obrancom sa podarilo vážne poškodiť viaceré španielske lode. Španieli tak bolí nútení odísť preč. Mier však bol uzatvorený až v roku 1879, kedy Španielsko konečne uznalo nezávislosť Peru.[147] S ukončením bojov so španielskou flotilou začalo nové povstanie indiánov, ktoré viedol majiteľ veľkých haciend Juan Bustamante Dueñas. Do bojov sa muselo zapojiť aj bolívijské vojsko, no na začiatku roka 1868 sa povstanie podarilo potlačiť a Bustamante Dueñasa popraviť.[148] Výsledkom indiánskej revolty bolo požadovanie návratu k predchádzajúcej ústave, opozícia následne v januári 1868 presadila zosadenie prezidenta. Toho najprv zastupovalo niekoľko generálov, až kým sa 2. augusta 1868 neujal funkcie zvolený prezident José Balta. Jeho vládu hneď na začiatku poznačilo veľké zemetrasenie a následní epidémie.[149] Negatívom bolo tiež zníženie ceny guána, ktoré bolo v tej dobe hlavným vývozným artiklom Peru, až neskôr sa k nemu pridal liadok (liadky sú soli kyseliny dusičnej, ktoré sa dobre rozpúšťajú vo vode a sú významné priemyselné hnojivá), ktorý sa ťažil hlavne v regióne Tarapacá. Do ťažby liadku investovali predovšetkým podnikatelia z Čile a Európy. Darilo sa aj pestovaniu poľnohospodárskych produktov a krajina tak začala postupne prosperovať. Získané financie sa prezident rozhodol investovať do budovania železničnej siete, ktorá bola do tej dobe iba veľmi malá. S rastom bohatstva krajiny sa postupne vytvorila aj bohatá vrstva obyvateľov, ktorej cieľom bolo dosadiť prezidenta, ktorý by konečne nebol z armády. Táto snaha sa však nepozdávala časti armády a tak v júli 1872 vypuklo povstanie, pri ktorom vojaci uniesli prezidenta Baltu a 26. júla ho zavraždili. To vyvolalo veľké ľudové nepokoje, pri ktorých dav vodcov vojenského povstania zabil. Až do volieb sa na krátko ešte vlády ujal viceprezident Mariano Herencia Zevallos, ktorý sa stal na určitý čas posledným prezidentom z armády.[150]

Prvý civilným prezidentom sa 2. augusta 1872 stal Manuel Pardo z Civilistickej strany.[151] Musel sa však vyrovnať s prudkým znížením cien guána, čo malo negatívny vplyv na štátny rozpočet. Straty sa preto prezident snažil vykompenzovať vytvorením štátneho monopolu na vývoz liadku, čím chcel zvýšiť jeho cenu. Ani to však nepomohlo a v roku 1875 už nedokázalo Peru splácať svoje zahraničné dlhy. Muselo preto zastaviť stavby železníc.[152] Situácia v Peru sa nepozdávala ani susednému Čile, ktoré malo svoje záujmy s liadkom, do ktorého jeho podnikatelia investovali aj na peruánskom území veľké množstvo peňazí. Peru sa ekonomickému tlaku zo strany Čile snažilo brániť uzatvorením tajnej dohody s Bolíviou o spoločnej obrane, ktorá smerovala proti Čile. V ďalších voľbách bol za prezidenta zvolený Mariano Ignacio Prado. Pochádzal z rovnakej strany ako jeho predchodca a úradu sa ujal 2. augusta 1876. Situáciu v krajine však negatívne ovplyvnili ekonomické problémy v Európe, po ktorých sa ekonomika Peru dostala do kritickej situácie. Prezident navyše čelil niekoľkým pokusom o prevrat, čo iba zhoršilo situáciu.[153] Dôvodom budúceho sporu medzi Peru a Bolíviou na jednej strane a Čile na strane druhej bol liadok. Oprávnenie na ťažbu tejto suroviny získala na území Peru aj Bolívie spoločnosť z Čile, v ktorej však mali účasť aj podnikatelia z Veľkej Británie. Táto spoločnosť bola oslobodená od vývozného cla tak v Peru, ako aj Bolívii. V roku 1875 však nastala v Európe ekonomická kríza, ktorá výrazne znížila vývoz liadku a tým aj spôsobila problémy v rozpočtoch všetkých troch štátov. Bolívia na krízu reagovala čiastočným uvalením cla na vývoz liadku, voči čomu protestovalo Čile, ktoré poukazovalo na predchádzajúce dohody zaručujúce nulové clo. Spoločnosť ťažiaca liadok stanovené clo nerešpektovala, načo bolívijská vláda reagovala uväznením jej riaditeľa a praktickým znárodnením majetku tejto spoločnosti. Ako odpoveď Čile 14. februára 1879 obsadilo prístav Antofagasta. Bolívia tak vyhlásila Čile vojnu a v zmysle tajnej dohody požiadala Peru o vojenskú podporu. Peru sa ešte pokúšalo s Čile vyjednávať, no neúspešné, následne Čile vyhlásilo obom štátom vojnu. Tým sa začala tzv. vojna o Pacifik, tiež nazývaná druhá tichomorská vojna, či vojna o liadok.[154] Čilská armáda mala moderné zbrane a veľmi dobre vycvičených vojakov, spojenecké vojsko malo síce presilu, ale zastarané zbrane a slabo vycvičených vojakov. Vojsko spojencov navyše tvorili predovšetkým indiáni, ktorí nemali záujem bojovať vo vojne za Peru či Bolíviu. V čase začatia konfliktu však už malo Čile k dispozícii dve moderné pancierované lode. Peruáncom sa síce na začiatku podarilo potopiť jednu čilskú loď, no tá už bola zastaralá, naopak Čiľania potopili jednu z dvoch najmodernejších peruánskych vojnových lodí. O nejaký čas Čiľania dokonca dokázali zajať druhú z dvoch kedysi najmodernejších peruánskych lodí Huáscar, ktorú následne pripojili k svojej flotile. Čile tak mohlo zahájiť pozemnú inváziu do provincie Tarapacá. Hneď na začiatku zaznamenali Čiľania niekoľko víťazstiev a postupovali ďalej. Avšak v bitke pri osade Tarapacá narazili na silnejší odpor, než čakali. Peruánske vojsko ich prekvapilo a túto bitku vyhralo. Čile však napriek tomu pokračovalo ďalej a následné bitky už znova vyhralo. Postupne tak provinciu Tarapacá predsa Čile obsadilo. Obsadenie tejto provincie spôsobilo v Peru aj Bolívii vážne problémy.[155] Tieto neúspechy pripravili o miesto prezidenta Bolívie Hilarióna Dazu, ktorý bol zvrhnutý.[156] Na nepriaznivú situáciu reagoval prezident Peru Prado tým, že pod zámienkou hľadania nových spojencov ušiel v decembri 1879 do zahraničia, z kadiaľ sa už nevrátil. Novým dočasným prezidentom Peru sa stal na necelý týdeň Luis La Puerta.[157] Už 23. decembra bol nahradený Nicolásom de Piérolom.[158] Čiľania mali v tej dobe už veľkú prevahu, aj početnú, aj kvalitatívnu. Rozhodujúca bitka sa odohrala v polovici roka 1880 pri meste Tacna, kde utrpela bolívijská armáda také veľké straty, že do vojny už vôbec nezasiahla a následne stiahla všetky svoje bojové oddiely na východ (na územie súčasnej Bolívie).[159] Peru však nedokázalo čilskej armáde vôbec vzdorovať a Čile tak postupovalo stále viac na sever. Čilskí vojaci vstúpili do Limy 17. januára 1881. Prezident Piérola pred čilskou armádou ušiel do hôr. Čilské vojsko zostalo v Lime až do októbra 1883, medzi tým ešte prebehlo niekoľko bitiek, no vo vojne definitívne zvíťazilo Čile[160] Prezident bol po čase prinútený armádou odstúpiť a na jeho miesto bol dosadený v marci Francisco García Calderón. Tento sa však nachádzal v okupovanej Lime a tak ho po čase Čiľania odviezli do Čile.[161] 28. septembra 1881 tak bol nahradený Lizardom Monterom Floresom.[162] Čiľania sa rozhodli na konci augusta 1882 presadiť nového prezidenta, ktorým sa stal Miguel Iglesias.[163] Práve Iglesias podpísal 20. októbra 1883 za Peru s Čile mierovú zmluvu. Podľa tejto zmluvy Čile získalo bolívijskú provinciu Litoral (súčasná provincia Antofagasta), čim Bolívia stratila prístup k moru. Peru muselo odovzdať provincie Tarapacá, Tacna (túto provinciu v 20. storočí Čile vrátilo Peru) a Arica.[164]

Generál Andrés Avelino Cáceres bol najvýznamnejším peruánskym predstaviteľom konca 19. storočia. Práve jeho vláda umožnila vznik tzv. Aristokratickej republiky.

Porážka vo vojne s Čile bola pre Peru veľkou ranou. K moci sa vrátili znova generáli, ktorí nahradili civilných prezidentov. Pri moci zostal prezident Miguel Iglesias, ktorý bol dosadený Čiľanmi počas vojny, čo voči nemu vytváralo silnú opozíciu. Na jej čele stál generál Andrés Avelino Cáceres.[165] Ten sa proti prezidentovi postavil už počas vojny s Čile a po odchode okupačnej armády v boji proti prezidentovi pokračoval. Prezident však mal podporu bohatých, keďže podporoval ich záujmy. Aby získal Cáceres prevahu, rozhodol sa uznať mierovú zmluvu s Čile a sám začal bojovať s povstaleckými skupinami zloženými prevažne z indiánov. Na jeseň roku 1885 už skoro vládne vojsko Cáceresa porazilo, no tomu sa podarilo z bojiska stiahnuť a po zničení dôležitých mostov dokonca dokázal vládne vojsko zadržať a 1. decembra 1885 obsadiť hlavné mesto Lima. Prezident Iglesias však už bol v tej dobe veľmi nepopulárny, rozhodol sa preto radšej vzdať funkcie a odísť do exilu. Dočasným prezidentom sa stal na pol roka Antonio Arenas Merino.[166] V júni 1886 sa uskutočnili nové voľby prezidenta, ktoré vyhral víťaz občianskej vojny generál Andrés Avelino Cáceres, ktorý sa tak stal prezidentom. Vytvoril si Konštitučnú stranu, aby vzbudzoval dojem civilného prezidenta. Vojna s Čile a následná občianska vojna zanechali za sebou zdevastovanú krajinu, ktorá bola plná kriminálnych bánd. Tým nový prezident ani nasadením vojska nedokázal účinne čeliť. Katastrofálnu ekonomickú situáciu sa prezident rozhodol riešiť menovou reformou, pri ktorej nahradil doposiaľ platné bankovky striebornými mincami. Aby sa Peru zbavilo veľkého zahraničného dlhu, postúpilo všetky svoje železnice americkej súkromnej spoločnosti na dobu 66 rokov, súčasne postúpilo ťažbu guána a nerastných surovín a taktiež postúpilo práva na plavbu po dôležitých riekach. Na druhej strane bola zavedená povinná školská chochádzka, založené nové školy, vrátane stredného skolstva, bolo pristúpené k elektrifikovaniu krajiny a zavedeniu telefónneho spojenia medzi Limou a prístavom Callao.[167] V roku 1890 sa konali nové prezidentské voľby, ktoré vyhral favorit prezidenta Cáceresa Remigio Morales Bermúdez. Reálnu moc však držal bývalý prezident Cáceres, na čo opozícia reagovala neúspešným pokusom o prevrat. Prezident Morales Bermúdez sa však predsa konca svojho funkčného obdobia nedožil, keď zomrel 1. apríla 1894 na akútnu apendicitídu spojenú s ďalšími zdravotnými problémami.[168] Po nasledujúcich voľbách sa staronovým prezidentom stal opäť Andrés Avelino Cáceres. Občianska strana a Demokratická strana, ktoré boli hlavné opozičné strany, sa proti Cáceresovi spojili a vyvolali povstanie proti jeho voľbe, ktorú považovali za zmanipulovanú. Občianska vojna bola veľmi neprehľadná, bojovalo proti sebe súčasne niekoľko skupín. V marci 1895 sa vodcovi opozície bývalému prezidentovi Nicolásovi de Piérolaovi podarilo obsadiť Limu a prinútiť prezidenta k odchodu do exilu. Po nových voľbách sa 8. septembra 1895 prezidentom stal znovu Nicolás de Piérola, ktorý kandidoval za Demokratickú stranu. Aj on zahájil menovú reformu, kedy strieborné mince nahradil zlatými, následne presadil viacero reforiem, ktoré pomohli rozvohu ekonomiky, poľnohospodárstva a hospodárstva krajiny. Prezident tiež rozhodol o modernizácii armády a zaviedol povinnú vojenskú službu. Jeho vláda priniesla krajine potrebnú stabilitu, no súčasne v tejto dobe začali prvé robotnícke stávky.[169] S rozvojom poľnohospodárstva začal rásť majetok veľkostatkárov, ktorí svoje statky rozširovali na úkor indiánskeho územia, čo vyvolávalo ďalšie konflikty.

V septembri 1899 sa napriek stabilite, ktorú priniesla vláda prezidenta Piérola, k vláde vrátila Civilistická strana. Prezidentom sa stal jej člen Eduardo López de Romaña, ktorý vyhral voľby.[170] Tým sa začala doba tzv. aristokratickej republiky, kedy sa na vláde spoločne podieľali konzervatívne elity z miest (hlavne finančníci) s veľkostatkármi z horských častí štátu. Najvýznamnejšie miesto si postupne získala Civilistická strana. Hlavnými vývoznými produktmi sa stali bavlna a cukor, ktoré tak nahradili guáno a liadok. Neskôr sa na prvé miesto medzi exportnými komoditami dostala meď, začalo sa tiež s ťažbou ropy. S tým súčasne pokračovalo znovurozširovanie železničnej siete. Hospodárstvo však ovládali zahraniční majitelia z USA a Veľkej Británie. Tieto zmeny mali pozitívny vplyv aj na rast populácie, ktorá sa na prelome 19. a 20. storočia neustále zvyšovala. Vláda chcela zaľudňovanie Peru podporiť aj príchodom európskych prisťahovalcov, no táto snaha sa veľmi nedarila.[171] Prezident López de Romaña vydržal vo funkcii celé funkrné obdobie a následne bol v riadnych voľbách v roku 1903 nahradený spolustranníkom Manuelom Candamom. Tento však zomrel náhle už v apríli 1904 a tak sa museli konať nové voľby.[172] Vo voľbách vyhral ďalší člen Civilistickej strany José Pardo y Barreda. Ten sa zameral predovšetkým na zlepšenie systému vzdelávania a vedy. V rokoch 1904 a 1905 musel riešiť územný konflikt s Ekvádorom, ktorý skončil ozbrojenými stretmi medzi armádami oboch štátov, v ktorých bolo úspešnejšie Peru. To tak získalo sporné územia pre seba.[173] V roku 1908 bol za nového prezidenta zvolený Augusto Leguía, taktiež z Civilistickej strany. Už v roku 1909 musel riešiť pokus o prevrat, pri ktorom bol dokonca unesený, no napriek tomu odmietol rezignovať. Aj on musel čeliť územným sporom, tentokrát s Kolumbiou, Bolíviou a opäť s Ekvádorom.[174] Demokratická strana sa k moci vrátila až vo voľbách v roku 1912, keď prezidentské voľby vyhral Guillermo Billinghurst. Tento sa snažil presadzovať práva indiánov a chudoby. Na tieto snahy negatívne reagovala vládnuca elita, ktorá nechala s pomocou armády prezidenta v roku 1914 zvrhnúť.[175] Za prezidenta bol následne dosadený veliteľ prevratu generál Óscar R. Benavides.[176] V auguste 1915 sa vládnuce elity rozhodli vrátiť na post prezidenta Josého Pardo y Barredu, ktorý sa úradu ujal druhý raz. Vďaka prvej svetovej vojne sa Peru začalo znova hospodársky viac dariť, keďže európske štáty potrebovali množstvo nedostatkových surovín. Svoj vplyv postupne v Peru na úkor Veľkej Británie zvyšovali Spojené štáty, ktoré využívali existenciu ich Panamského prieplavu, ktorý bol pre Peru veľmi výhodný. Na druhej strane sa stále neriešené problémy pracujúcich a chudoby prejavili vo viacerých veľkých stávkach.[177]

Augusto Leguía bol prezidentom najprv v roku 1908. Od roku 1919 vládol ako faktický diktátor jedenásť rokov, čím sa začalo obdobie viacerých civilných aj vojenských diktátorov na čele Peru.

V polovici roku 1919 sa uskutočnili ďalšie prezidentské voľby, ktoré vyhral Augusto Leguía. Ten už bol prezidentom v roku 1908, no tento raz sa už nestal prezidentom ako kandidát Civilistickej strany, ale ako člen Reformistickej demokratickej strany. Hrozilo však, že Civilistická strana neuzná jeho víťazstvo a tak sa zvolený prezident Leguía rozhodol zabezpečiť svoje vymenovanie pomocou armády a vykonal prevrat. Po prevrate nechal rozpustiť parlament a nový ho opätovne zvolil za prezidenta.[178] Tým začala dlhá vláda Augusta Leguía, ktorý vládol fakticky ako diktátor jedenásť rokov. Už krátko po svojom zvolení presadil prijatie novej ústavy. Opozícia bola potlačená, opozičné strany zanikli a ich čelní predstavitelia museli čeliť perzekúcii, mnohí odišli do exilu, kritické média boli zlikvidované. Financie pre svoju vládu získaval od spoločností z USA, ktorým umožnil za veľmi výhodných podmienok profitovať na peruánskom nerastnom bohatstve. Tie mu na druhej strane vybavovali v USA pôžičky. Prezident však získané peniaze investoval do budovania krajiny, vznili tísíce km nových ciet, bolo zahájené masívne budovanie vodovodného a odpadového systému po celom Peru. Kritiku si prezident vyslúžil, keď daroval Kolumbii pomerne veľké územie Peru.[179] Pod vplyvom komunistických myšlienok začali časté indiánske povstania. Boli zamerané predovšetkým proti jednému z dvoch pilierov vládnucej elity, veľkostatkárom. Prezident sa s týmito nepokojmi snažil vysporiadať najprv s pomocou armády, neskôr aj vytvorením špecializovaných úradov pre záležitosti indiánov.[180] Vládu prezidenta Leguía ukončila Veľká hospodárska kríza, ktorá znížila ceny väčšiny produktov, na vývoze ktorých bolo Peru závislé. To znížilo príjmy štátneho rozpočtu, rapídne zvýšilo infláciu a nezamestanosť. Vládnuce elity sa preto spojili s armádou v snahe vymeniť prezidenta. V auguste 1930 tak prebehol vojenský prevrat, po ktorom bol prezident uväznený, pričom vo väzení aj o dva roky neskôr zomrel. Na čelo krajiny sa postavil veliteľ prevratu Luis Miguel Sánchez Cerro.[181]

V nasledujúcom roku a pol prebehlo v Peru niekoľko prevratov a vládlo viacero dočasných prezidentov. Voľby sa tak mohli uskutočniť až na jeseň 1931 a vyhral v nich Luis Miguel Sánchez Cerro, ktorý viedol prvý prevrat, ktorým toto obdobie nestability začalo. Funkcie sa ujal v decembri. Najsilnejšou opozičnou stranou sa stala Ľudová revolučná americká aliancia (APRA). Prezident sa však opozíciu rozhodol potlačiť a pod zámienkou údajnej hrozby štátneho prevratu nechal uväzniť desiatky poslancov APRA, nasledovalo zadržanie ďalších opozičných predstaviteľov, čo vyvolalo veľké napätie. V polovici roka 1932 bol dokonca zatknutý aj vodca opozície Víctor Raúl Haya de la Torre, čo vyvolalo veľké nepokoje v meste Trujillo, pri ktorých rozhnevané obyvateľstvo zajalo a zastrelilo 60 armádnych dôjstojníkov z miestnej posádky. Armáda na mesto následne zaútočila a v odplate zastrelila tisíc ľudí.[182] Aby prezident zabránil podobným nepokojom, rozhodol sa prijať viacero reforiem. Chudobným a nezamestnaným nechal prideľovať pôdu na vidieku, vďaka čomu sa títo odsťahovali z miest. V marci 1933 bola prijatá nová ústava, ktorá zvýšila moc parlamentu na úkor prezidenta. Sympatizanti strany APRA však tieto opatrenia neupokojili a 30. apríla 1933 jeden z nich prezidenta zastrelil.[183] Za nového prezidenta bol parlamentom vybraný generál Óscar R. Benavides, ktorý už prezidentom bol po prevrate v roku 1914. Ten chcel situáciu upokojiť a vyhlásil veľkú amnestiu, vďaka ktorej sa na slobodu dostali aj predstavitelia strany APRA, ktorá mohla opätovne fungovať. Vplyv však získavali pravicové skupiny sympatizujúce s talianskym fašizmom, ktoré chceli bojovať proti strane APRA a silnejúcemu komunizmu v Peru. Hlavným predstaviteľom fašizmu v Peru sa stala strana Revolučná únia, ktorej členom bol aj zastrelený prezident Sánchez Cerro. Uvoľnenie pomerov tak netrvalo dlho a vláda začala opätovne členov a sympatizantov APRA perzekvovať. Prezident nechal budovať veľké infraštruktúrne projekty a inšpiroval sa opatreniami z Talianska. V roku 1936 vyhral prezidentské voľby Luis Antonio Eguiguren, kandidát koalície s podporou strany APRA. Prezident Benavides však výsledky volieb neuznal a ponechal si vládu.[184] Ďalšie voľby sa tak uskutočnili až v roku 1939 a vyhral ich kandidát dosadený Benavidesom Manuel Prado Ugarteche.[185] Ten vládol Peru počas druhej svetovej vojny, kedy sa Peru ekonomicky pomerne darilo, keď využilo hlavne možnosť zvýšeného vývozu svojich nerastných surovín do Európy. V júli 1941 sa Peru dostalo do vojny s Ekvádorom o sporné regióny bohaté na nerastné suroviny na vzájomných hraniciach. Peru malo jasnú prevahu a vojnu za polroka vyhralo. Ekvádor bol nutený pristúpiť na uzavretie tvrdej mierovej zmluvy, kvôli ktorej prišiel o viac ako tretinu svojho územia v prospech Peru.[186] V roku 1944 sa Peru oficiálne pripojilo k spojencom a vyhlásilo vojnu štátom Osi. V júni 1945 sa uskutočnili nové prezidentské voľby, ktoré vyhral José Bustamante y Rivero. Ten bol kandidátom Národného demokratického frontu, ktorý tvorilo viacero strán na čele s APRA. Bustamante y Rivero však nebol komunistom, ale kresťanským socialistom blízkym strednej triede.[187] APRA už nebola tak radikálna, čím chcela upkojiť armádu a pravicové skupiny. Zo strany sa tak oddelila radikálna časť členov, ktorá začala s ozbrojením bojom. Radikálne ľavicové hnutia a myšlienky získavali stále väčšiu podporu, organizovali sa odborové hnutia a časté boli stávky robotníkov a robotníkov na statkoch. Armáda preto začala na prezidenta tlačiť, aby vykonal potrebné opatrenia a ľavicu potlačil. Prezident tak odvolal ministrov za stranu APRA. Na to členovia tejto strany reagovali pokusom o prevrat, ktorý však nevyšiel. APRA tak bola opäť zakázaná. Napriek týmto opatreniam sa rozhodla armáda prezidenta zvrhnúť, čo sa aj 29. októbra 1948 stalo. Na čelo štátu sa postavil generál Manuel A. Odría a jeho vojenská chunta.[188]