Volebný systém

Väčšinový systém je historický starší než systém pomerného zastúpenia. Jeho základný princíp je: pri voľbách získava mandát jeden kandidát, a to ten, ktorý získal väčšinu hlasov. Spravidla sa dnes voľby podľa tohto princípu odohrávajú v jednomandátových volebných obvodoch. Táto zásada znamená, že voľby prebiehajú v toľkých obvodoch, koľko je mandátov do zastupiteľského zboru. To pri voľbách do parlamentu vyžaduje vytvorenie menších volebných obvodov ako pri voľbách podľa princípu pomerného zastúpenia. Politická reprezentácia sa pri využití tohto systému stáva výsadou väčšinovej strany daného volebného obvodu. Väčšinový volebný systém je vlastne akýsi „knock out systém“ – rozdiel o jeden hlas znamená zisk všetkého, víťaz berie všetko. Väčšinou rozlišujeme dve varianty väčšinového systému: relatívny väčšinový systém a absolútny väčšinový systém.

Relatívny väčšinový systém predpokladá, že víťazí kandidát, ktorý získal najviac hlasov bez ohľadu na to, ako veľký je tento zisk. Ide teda o väčšinu prostú, niekedy nazývanú pomernou alebo relatívnou. Poslancom sa môže stať i kandidát, ktorý získal pod 50 percent hlasov voličov alebo menej, než je súčet hlasov jeho protikandidátov. Ide o najjednoduchší volebný systém, ktorý sa v drvivej väčšine prípadov koná v jedno mandátových volebných obvodoch. Celkovo vo voľbách víťazí politická strana, ktorej kandidáti zvíťazili vo väčšom počte volebných obvodov než kandidáti ďalších politických strán.

Relatívny väčšinový princíp sa v anglofónnej literatúre zvykne nazývať ako „first-past-the-post“ („prvý za prekážkou“) alebo „plurality system“. Pomenovanie „first-past-the-post“ vzniklo analógiou od konských dostihov, v ktorých vyhráva prvý v cieli bez ohľadu na odstup, ktorý má od druhého. Relatívny väčšinový systém sa zvykne obhajovať hlavne z dôvodov: pre voličov je ľahké pochopiť mechanizmus, ako sa jednotlivé hlasy premietnu do rozloženia parlamentu, poskytuje poslancovi priamy kontakt s určitou geografickou oblasťou, umožňuje voličom veľmi ľahko sa zbaviť nežiaducich kandidátov, umožňuje voličom vyberať si medzi jednotlivými kandidátmi a nie medzi jednotlivými politickými stranami, väčšinou to vedie k vláde jednej strany, väčšinou sa tvorí koherentná opozícia, ktorá zastáva rozhodujúcu kontrolnú funkciu a prezentuje alternatívu k vládnucej väčšine. Tento systém prakticky znemožňuje dostať sa do parlamentu extrémistickým stranám. Takáto možnosť je prípustná iba vtedy, ak podpora extrémistických strán v niektorej oblasti je taká veľká, že taká strana môže získať jeden, poprípade viac mandátov, v princípe sa však neumožňuje takejto strane vplývať na vládnu politiku.

V krajinách, kde sa volieb zúčastňujú viac než dve politické strany, umožňuje väčšinová jednokolová voľba strane, ktorá nemá absolútnu väčšinu hlasov voličov, aby napriek tomu obsadila väčšinu kresiel v parlamente. Naopak tretia najsilnejšia strana je v rámci tohto systému najviac postihnutá. Najstaršie uplatnenie relatívneho väčšinového systému je doložené už v 15. storočí v Anglicku, ale v kontexte rozširujúcej sa demokracie sa tento volebný systém presadil až po roku 1885. V súčasnosti sa jeho prostredníctvom volia napr. poslanci Dolnej komory britského parlamentu, polovica poslancov nemeckého Spolkového snemu, časť poslancov Škótskeho autonómneho parlamentu i Waleského národného zhromaždenia.

Absolútny väčšinový systém predpokladá, že kandidát pre získanie mandátu musí získať nadpolovičný počet odovzdaných platných hlasov. Táto zásada býva spojená s požiadavkou konať v prípade, že žiadny kandidát nezískal absolútnu väčšinu hlasov, ďalšie kolo hlasovania – dnes spravidla ide o dvojkolové hlasovanie, do ktorého z prvého kola vstupujú len tí kandidáti (najčastejšie dvaja), ktorí získali v prvom kole najviac priaznivcov. Možné je riešenie, že v druhom kole nie je nutná absolútna väčšina, ale stačí väčšina relatívna. Absolútny väčšinový systém bol v európskych štátoch veľmi rozšírený na prelome 19. a 20. storočia. Uplatnil sa vo Francúzsku v období rokov 1852 – 1870 a rokov 1885 – 1936, v Španielsku sa používal v rokoch 1870 – 1931, v rokoch 1906 – 1918 používalo tento systém Holandsko, v Nemecku a Rakúsku bol platný do roku 1919, Nórsko do roku 1921. V súčasnosti sa používa v napr. priamych prezidentských voľbách vo Francúzsku.

Špecifickým prípadom absolútneho väčšinového systému je tzv. alternatívne hlasovanie, ktoré sa uplatňuje v Austrálii a v ostrovnom štáte Nauru. Volič pri ňom označí kandidátov preferenciami (vyjadrenými číslami). V obvode zvíťazí kandidát, ktorý získal najviac preferencií. Ak však nikto nezíska absolútnu väčšinu, škrtne sa kandidát s najnižším počtom prvých preferencií a jeho preferencie sú prerozdelené medzi ostatných kandidátov podľa druhých preferenčných hlasov. Takto sa postupuje kým jeden z kandidátov nedosiahne absolútnu väčšinu.

Idea volebného systému pomerného zastúpenia bola pravdepodobne prvýkrát vyslovená v roku 1789, keď gróf Mirabeau prehlásil, že reprezentatívne zhromaždenie by malo byť vo vzťahu k ľudu ako mapa ku krajine, ktorú zobrazuje. Systém pomerného zastúpenia sa v praxi prvýkrát využil v dánskych parlamentných voľbách v roku 1855, vďaka iniciatíve Thomasa Hareho. Tento systém je dominantný v štátoch Latinskej Ameriky, v Afrike ho využíva takmer tretina krajín. Tento systém sa používa aj vo väčšine krajín Európy.

Podstatou proporčných volebných systémov je rovnováha medzi získanými hlasmi a získanými mandátmi. Teoretickým cieľom proporčných volebných systémov teda je, aby sa percentuálny počet hlasov rovnal percentuálnemu počtu mandátov. V praxi je však tento cieľ nerealizovateľný. Proporčné volebné systémy majú niekoľko spoločných charakteristík. Vždy sa konajú vo viac mandátových volebných obvodoch. Pre určenie výsledkov nestačí prosté prepočítanie hlasov, ale niekedy je nutné použiť náročné matematické metódy prepočtov hlasov. Pri voľbách s využitím systému pomerného zastúpenia získavajú kandidujúce politické strany, koalície či hnutia mandáty podľa toho, aký bol pomer medzi nimi získanými hlasmi. Volič spolurozhoduje nielen o zvolení jedného kandidáta, ale v relatívne veľkých viac mandátových volebných obvodoch o osudoch niekoľkých mandátov za daný volebný obvod. Použitie systému pomerného zastúpenia je spravidla spojené s tzv. hlasovaním nie o individuálnych kandidátoch, ale o skupinách kandidátov.

V systéme pomerného zastúpenia možno rozlišovať tri druhy kandidátnych listín, a to podľa kritéria, aké má právo volič zasahovať do štruktúry tejto listiny:

• prísne viazaná kandidátna listina: volič nesmie nijak s listinou manipulovať – nesmie škrtať kandidátov, nesmie meniť poradie kandidátov. Tento typ listiny sa využíval v Československu v 1. a 3. republike. Snáď najostrejšie poňatie tejto kandidátnej listiny predstavujú voľby, v nich sa hlasuje len o straníckych listinách bez mien kandidátov, ako v Izraeli.

• viazaná kandidátna listina: volič smie na jednej kandidátnej listine strany, hnutia či koalície, ktorej odovzdáva svoj hlas, robiť čiastkové úpravy, a to spravidla využitím zásady preferenčného hlasovania: voliči získavajú možnosť meniť poradie kandidátov na kandidátnych listinách jednotlivých strán či koalícií. V prípade Holandska a Dánska môžu takto označiť jedného kandidáta, v Grécku, Nórsku a Česku majú právo označiť viacerých kandidátov.

• voľná kandidátna listina: pri tomto chápaní kandidátnej listiny smie volič buď robiť zásadnejšie úpravy na jednej kandidátnej listine strany, hnutia či koalície, ktorej odovzdáva svoj hlas – napríklad formou škrtania či prepisovania kandidátov alebo prevádzať voľbu priamo výberom kandidátov z kandidátnych listín rôznych strán, hnutí či koalícií. Niekedy sa o tomto spôsobe hlasovania hovorí ako o kvázilistinnom. Všetky hlasy pre kandidátov určitej strany sú potom sčítané, a tak sa určí, koľko ktorá strana získava mandátov a aké je poradie kandidátov v rámci jednotlivých politických strán. Tento systém je známy z Fínska a Čile spred roku 1973. Platí zákonitosť, že čím je počet mandátov vo volebnom obvode väčší, tým viac ich rozdelenie zodpovedá rozdeleniu názorov voličov. Voľné kandidátne listiny sú typické pre švajčiarsky volebný systém, v ktorom majú voliči pri voľbách do federálnej Národnej rady jednoznačne najväčšiu voľnosť. Napriek tomu túto možnosť využíva len veľmi malé percento z nich.

Zmiešaný volebný systém kombinuje prvky proporčných volebných systémov i väčšinových volebných systémov. Nie je stanovené, aký musí byť pomer medzi proporčnou a väčšinovou zložkou zmiešaného volebného systému, ale je zhoda, že odlišne musí byť volených aspoň 5 percent mandátov. Ďalšími charakteristickými znakmi zmiešaných volebných systémov je počet hlasov pre voliča, ktorý väčšinou disponuje dvoma hlasmi pre každú zložku zvlášť (nie vždy). Rôzne je riešený problém, či môže jedna osoba kandidovať ako vo väčšinovej, tak i v proporčnej časti. Kľúčová je potom otázka vzájomného vzťahu medzi väčšinovou a proporčnou časťou zmiešaného volebného systému. Na základe tohto vzťahu je prevádzaná typológia zmiešaných volebných systémom, ktorá vychádza z predpokladu, či sú obe zložky na sebe závislé alebo nie. Existujú dva základné typy zmiešaných volebných systémov: zmiešaný volebný systém závislej kombinácie (obe zložky – proporčná a väčšinová – sú v rámci jedného volebného systému na sebe závislé a úlohou jednej je teda vyvažovať alebo rekompenzovať účinok druhej) a zmiešaný volebný systém nezávislej kombinácie (naopak, obe zložky sú v rámci jedného volebného systému od seba celkom nezávislé).

Zmiešaný volebný systém závislej kombinácie sa člení na: vyrovnávací (kompenzačný), podmienený a superzmiešaný volebný systém. Zmiešaný volebný systém nezávislej kombinácie sa delí na: koexistenčný, navrstvujúci a fúzny zmiešaný volebný systém. Zmiešané volebné systémy sa rozšírili hlavne v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, a to na všetkých kontinentoch, napriek tomu nepatrí medzi najpoužívanejšie volebné systémy a jeho „boom“ v súčasnosti ustal.

Zmyslom vyrovnávacieho zmiešaného volebného systému je to, aby jeho proporčná časť rekompenzovala straty utrpené vo väčšinovej časti. Vyrovnávací zmiešaný volebný systém patrí k populárnym volebným zmiešaným systémom. Jeho základom je stále platný nemecký volebný systém z roku 1949 (nemecký systém je niekedy označovaný ako personalizovaný proporčný volebný systém alebo volebný systém dvoch hlasov) a ostatné vyrovnávacie systémy sú v podstate jeho rôznymi variantmi.

Podmienený zmiešaný volebný systém je podobný vyrovnávaciemu zmiešanému volebnému systému, ale s tým rozdielom, že zatiaľ čo vo vyrovnávacom systéme je proporčná rekompenzačná časť použitá vždy, tu dochádza k jej použitiu v závislosti na výsledkoch väčšinovej časti (môže alebo nemusí byť použitá). Podmienený zmiešaný volebný systém nie je v súčasnej dobe v praxi využívaný, ale používal sa v minulosti, napríklad v Taliansku, Rumunsku, Francúzsku.

Superzmiešaný volebný systém je vzácna a špecifická forma zmiešaných volebných systémov, ktorá je síce radená do skupiny zmiešaných volebných systémov závislej kombinácie, ale napriek tomu sa od ostatných dvoch typov zmiešaných volebných systémov tejto skupiny odlišuje. Základným princípom je to, že spojuje viac než jeden spôsob kombinácie väčšinovej a proporčnej časti. Tento volebný systém je veľmi zložitý a málo používaný. Vyskytuje sa v Maďarsku, Ekvádore, Kamerune a Čade.

Koexistenčný zmiešaný volebný systém je v podstate najjednoduchší typ zmiešaného volebného systému nezávislej kombinácie, kedy je štát rozdelený na dve časti – v jednej sú mandáty volené pomocou väčšinového volebného systému, s prostou alebo absolútnou väčšinou v dvojkolovej variante, a v druhej pomocou proporčného volebného systému. Niektorí voliči teda volia väčšinovo a iní proporčne. Tento typ je veľmi vzácny a používa sa v parlamentných voľbách vo Francúzsku (len Senát), v modifikovanej verzii v Paname a Nigérii.

Pri navrstvujúcom zmiešanom volebnom systéme existujú vedľa seba dva druhy volebných obvodov, väčšinový a proporčný, a dva typy volebných systémov, ktoré sa ale súčasne používajú na celom území štátu a štát nie je rozdelený na časti ako v prípade koexistenčného zmiešaného volebného systému. Volič má dva hlasy, jedným volí proporčne a druhým väčšinovo, prostou alebo absolútnou väčšinou v dvojkolovej variante. Navrstvujúci zmiešaný volebný systém je dnes najrozšírenejším zmiešaným volebným systémom a možno ho nájsť, napríklad v Japonsku, Rusku, Litve, Južnej Kórei.

Fúzny zmiešaný volebný systém kombinuje dva typy volebných systémov, proporčný a väčšinový, nie však na celoštátnej úrovni, ale vnútri každého volebného obvodu. V rámci volebných obvodov sú teda niektoré mandáty volené väčšinovo, prostou alebo absolútnou väčšinou v dvojkolovej variante, a niektoré mandáty volené proporčne. Fúzny volebný systém je veľmi vzácny a používa sa len vo francúzskych komunálnych voľbách, a to len vo väčších mestách.

Proporcionálny i väčšinový systém majú kladné i záporné stránky. Väčšinový systém umožňuje tvorbu stabilných vlád, ktoré sa môžu oprieť o väčšinu v parlamente. Proporcionálny systém odráža reálny obraz politického života, teda umožňuje relatívne malým stranám účasť v zákonodarnom zbore. Systému pomerného zastúpenia sa vyčíta, že prispieva k nestabilite vlády.

Najznámejším problémom väčšinového systému je reprezentatívnosť zvoleného parlamentu. Pri použití zásady relatívnej väčšiny je teoreticky zrejmá a z praxe veľmi známa možnosť, že absolútnu väčšinu v zastupiteľskom zbore získa strana, ktorá nielen nezískala absolútnu väčšinu hlasou voličov, ale ani väčšinu relatívnu. K získaniu väčšiny v parlamente totiž stačí tesné víťazstvo vo väčšine obvodov – a v ostatných nezískať nič.

Dôležitým rysom volebného systému pomerného typu je jeho orientácia na osobnosti. V jednomandátových obvodoch je personifikácia programov a strán väčšia, ľahšia, prehľadnejšia. Ako príklad je uvádzaná Veľká Británia. Tam sa dokonca pri voľbách do Dolnej snemovne volič nerozhoduje iba o poslancovi, ale súčasne dopredu pozná meno prípadného premiéra a zloženie budúceho vládneho kabinetu – a pri svojom rozhodovaní berie v úvahu i toto. Za veľký problém systému pomerného zastúpenia je považované odosobnenie voľby pri výbere celých straníckych kandidátok a nie jednotlivcov.

Medzi publicistami i politikmi sú často spomínané závery z výskumu Mauricea Duvergera zo začiatku 50. rokov minulého storočia, kde charakterizoval vplyv volebného systému na počet strán (tzv. Duvergerove zákony)[1]:

1. systém pomerného zastúpenia podnecuje vznik systému mnohých strnulých, nezávislých a stabilných strán (s výnimkou emotívnych vĺn);
2. dvojkolový väčšinový systém podnecuje vznik systému pružných, závislých a pomerne stabilných strán;
3. jednokolový väčšinový systém podnecuje vznik systému dvoch hlavných nezávislých strán, medzi nimi dochádza k výmene moci.

V súvislosti s väčšinovým systémom treba hovoriť o systéme dvoch hlavných politických strán. Tendencia k redukcii počtu strán pri väčšinovom systéme existuje a vyplýva z toho, že občania majú snahu voliť pravdepodobného víťaza sporu „buď alebo“. Voliči vedia, že platia len tie hlasy, ktoré sú odovzdané víťaznej strane. Volič je vedený túhou neodovzdať hlas zbytočne a želá si efektívne sa podieľať na výbere reprezentantov. Takýto výber nemusí byť daný súhlasom s programom vybranej strany, ale môže viesť k tzv. straníckemu hlasovaniu, kedy volič odovzdáva svoj hlas nie tej strane, ktorá skutočne odpovedá jeho preferenciám, ale vyberá menšie zlo medzi dvoma pre neho málo prijateľnými hlavnými stranami. Preto vo väčšinovom systéme majú politické strany a hnutia tendenciu vytvárať pevnejšie predvolebné koalície, aby získali nádej byť súčasťou politickej reprezentácie. Napríklad v roku 1929 britská Liberálna strana získala 23,4 percenta všetkých hlasov, ale vzhľadom na väčšinový systém s princípom absolútnej väčšiny získala menej než 10 percent mandátov – v ďalších voľbách liberálov volilo len sedem percent voličov. Takto môže väčšinový systém dostať podobu i nepriameho potlačovania menšinového názoru. Obdobne však pôsobí i stanovenie povinného kvóra v systému pomerného zastúpenia.

Výhodou väčšinového volebného systému je jeho jednoduchosť – kandidát, ktorý dostane najviac hlasov je zvolený. Tento systém uprednostňuje účelnosť pred spravodlivosťou vzhľadom na to, že jeho prostredníctvom sa ľahšie dosiahne parlamentnej a vládnej stability. Nevýhody: výsledok je často nespravodlivý a najviac sa táto nespravodlivosť odzrkadlí vo voľbách na výsledku malých stranách a strán s geograficky rovnomerne rozloženou podporou.

Podľa politológov existujú dva typy účinkov volebných systémov, ktoré ako prvý definoval Maurice Duverger. Duverger zadefinoval účinky pred a po voľbách. Neskôr Blais s Massicottom určili názov pre tieto účinky pred voľbami ako psychologické a pre účinky po voľbách ako mechanické.

1. Charvát, J.: Úvahy nad otázkou platnosti Duvergerových hypotéz. Slovenská politologická revue Číslo 2, ročník IX., 2009, str. 99. Dosupné online http://www.ucm.sk/revue/2009/2/charvat.pdf

• CABADA, L. – KUBÁT, M. et al. Úvod do studia politické vedy. Praha: Eurolex Bohemia, 2004. ISBN 80-86-432-63-7
• DANČIŠIN, V. O nedokonalosti volebných procedúr. Prešov: Reproma Prešov, 2005. ISBN 80-967170-8-1
• KONČAL, V. – BALITSKIY, A. Politológia. Bratislava: STU, 2004. ISBN 80-227-2147-6
• KREJČÍ, O. Kniha o volbách. Praha: Victoria Publishing, 1994. ISBN 80-85605-88-0
• ŘÍCHOVÁ, B. Úvod do současné politologie. Praha: Portál, 2002. ISBN 80-7178-628-4
• SYLLOVÁ, J. Většinový volební systém v parlamentních volbách v různych státech. Studie č. 1.062, Dostupné na: Parlament České republiky, Poslanecká sněmovna