Dejiny Paraguaja

Juan Díaz de Solís a jeho expedícia objavujú Río de la Plata (1515).

V roku 1512 bol na miesto vrchného kráľovského lodivoda Španielska menovaný Juan Díaz de Solís[5]. V roku 1514 španielsky (vtedy stále formálne aragónsky kráľ) kráľ Ferdinand II. vyslal Solísa preskúmať novoobjavený Tichý oceán. Solís sa plavil pozdĺž východného pobrežia Ameriky až narazil v roku 1515 na veľkú riečnu deltu, ktorú nazval Mar Dulce, teda Sladké more (dnešné Río de la Plata)[6]. Na počiatku roka 1516 sa dostal až k dolnému toku rieky Uruguaj. Tu však padol do zajatia členov domorodého kmeňa Charruov, ktorí ho a niekoľko jeho vojakov pred zrakmi zvyšných členov expedície (ktorí zostali na lodiach) zabili a následne zjedli[7].

Za prvého Európana, ktorý dosiahol územie súčasného Paraguaja, je považovaný Portugalčan Aleixo Garcia[8]. Ten patril k časti expedície Juana Díaza de Solísa, ktorej loď pri návrate do Európy stroskotala. Jej posádka následne zostala na dlhé roky žiť s miestnymi indiánmi z kmeňa Guaraníov. Títo európskym objaviteľom začali rozprávať príbehy o bohatých územiach na západe, kde je veľa zlata a striebra. Garcia v roku 1524 zhromaždil zvyšky svojej časti bývalej Solísovej expedície a vydal sa smerom na západ. Keďže členovia výpravy žili dlhý čas medzi indiánmi, naučili sa ich jazyk, čo im výrazne uľahčilo ich cestu. Expedícii sa podarilo dosiahnuť hranicu Ríše Inkov, no nemala dostatočnú vojenskú silu, aby na územie ríše vnikla. Napriek tomu bol Garcia úspešný, lebo v priebehu cesty na západ získal množstvo zlata a striebra. Jeho indiánski sprievodcovia sa však drahých kovov chceli zmocniť sami a tak členov výpravy zabili[9].

Ďalším objaviteľom, ktorý sa vydal na územie súčasného Paraguaja, bol Talian Sebastiano Caboto, syn objaviteľa Giovanniho Cabota[10]. Jeho výprava vyplávala zo Španielska v roku 1526. Posádku tvorili ľudia rôznych národností, no väčšinu mali Taliani. Cestou expedícia našla viacero členov pôvodnej Solísovej výpravy, ktorí iba posilnili snahu Cabota o preskúmanie oblasti Río de la Plata, kde sa malo podľa jeho predstáv nachádzať veľké bohatstvo. Sebastiano Caboto sa vybral po rieke Paraná. Rýchlo dosiahol sútok riek Carcarañá a Coronda. Tu nechal vystavať prvú pevnosť v oblasti Río de la Plata. Keďže však Cabotova expedícia bola voči indiánom veľmi krutá, prestali mu títo pomáhať. Napriek tomu sa expedícia vydala po rieke Paraguaj. Prieskumníci Cabotovi potvrdili správy, že ďalej po rieke je skutočne miesto plné zlata a striebra. Toto sa malo nachádzať na území indiánskeho kmeňa Chandulov, ktorý však bol voči expedícii veľmi nepriateľský a indiáni zabili viacero členov výpravy. Caboto sa tak vrátil o niečo späť. Pri jeho ústupe v roku 1528 sa dokonca Caboto stretol s novou španielskou expedíciou. Na jej čele bol Diego García de Moguer. Caboto a Moguer sa dohodli, že svoje výpravy spoja do jednej a spoločne pôjdu objavovať nové územie. Nová výprava dosiahla rieku Pilcomayo, no súčasne indiáni napadli a zničili španielsku pevnosť, ktorú pred tým založil Caboto, takže výprava sa rozhodla vrátiť o niečo späť. Po zničení pevnosti a zabití väčšiny jej posádky sa v roku 1529 rozhodol Moguer vrátiť späť do Európy. O niekoľko mesiacov neskôr oblasť opustil aj Caboto[11].

Domingo Martínez de Irala sa v roku 1537 stal dočasným guvernérom Asunciónu, neskôr pôsobil ako guvernér Guvernérstva Río de la Plata a Paraguaj.

Aby Španielsko upevnilo svoju pozíciu v oblasti pred Portugalskom, rozhodlo sa územie Río de la Plata a povodia riek ako Paraná či Paraguay obsadiť. Objavovanie a obsadzovanie týchto území však trvalo niekoľko storočí a nebolo také rýchle ako inde. Kráľ Karol V. rozdelil územie Južnej Ameriky na vodorovné pásy, ktoré sa tiahli od západu k východu. Jeden z týchto pásov pridelil kráľ Pedrovi de Mendozovi[12]. Vzniklo tak Guvernérstvo Río de la Plata a Paraguaj (pôvodne nazývané Guvernérstvo Nová Andalúzia)[13], pričom práve Pedro de Mendoza sa stal jeho prvým guvernérom, ktorý následne v roku 1535 začal veľkú expedíciu (17 lodí a 1 600 ľudí), ktorej úlohou bolo osídlenie Río de la Plata a následne sa mala expedícia po riekach preplaviť až do Peru a následne Tichého oceánu. Vo februári 1536 dosiahla expedícia na miesto súčasného Buenos Aires. Tu sa členovia výpravy vylodili a nazvali toto miesto Nuestra Señora del Buen Ayre, teda Naša pani dobrého vetra[14]. Územie okolo novej osady však bolo skôr nehostinné. Miestni indiáni boli spočiatku k Španielom priateľskí a pomáhali im poskytovaním potravy. Neskôr sa však vzájomné vzťahy (hlavne vinou Španielov) veľmi zhoršili. Na mieste bol nedostatok potravy, čo nútilo Španielov správať sa voči indiánom ešte viac nepriateľsky v snahe získať jedlo. To viedlo k prvému obliehaniu Buenos Aires v júni 1536. Ani indiáni však nemali na mieste dostatok potravy a tak obliehanie osady po nejakom čase ukončili. Aj bez toho však z pôvodnej expedície zostala iba tretina členov[15].

Po založení Buenos Aires v roku 1536 vyslal Mendoza výpravu, ktorá mala smerovať po riekach ďalej do vnútrozemia. Túto viedol Juan de Ayolas. Neskôr sa jeho zdravotný stav veľmi zhoršil. Rozhodol sa preto vrátiť späť do Španielska, no cestou na lodi 23. júna 1537 zomrel[16]. Cieľom výpravy z roku 1536, ktorú vyslal ešte Mendoza, bolo nájsť bájny zdroj striebra Sierra de la Plata[17]. S veľkými problémami sa expedícii podarilo dosiahnuť sútok rieky Paraná a Paraguay. O niečo ďalej postavila výprava pevnosť Candelaria. Tu zostala časť expedície, zvyšok pokračoval ďalej. Táto sa dostala do časti Chaco a následne až na územie súčasnej Bolívie. Tu expedícia našla skutočne veľa striebra, no súčasne proti sebe vyvolala odpor prakticky všetkých miestnych indiánov, čo prinútilo expedíciu k návratu. Do pevnosti Candelaria sa členovia výpravy vrátili po zhruba 13. mesiacoch. Pevnosť však bola opustená, lebo sa pred tým stala terčom útoku indiánov.

V januári 1537 bola vyslaná z Buenos Aires nová expedícia, ktorá mala nájsť prvú Ayolasovu expedíciu, ktorá sa stále nevracala. Novú výpravu viedli Juan de Salazar y Espinosa a Gonzalo de Mendoza[18]. Druhá výprava dorazila do pevnosti Candelaria, kde našla časť členov prvej výpravy. Salazar y Espinosa a Mendoza pokračovali ďalej. Keď dosiahli sútok riek Paraguay a Pilcomayo, vydal Salazar y Espinosa rozkaz, aby sa na danom mieste založila pevnosť s prístavom. Španieli vystavali opevnenú pevnosť, ktorú chránila drevená palisáda. 15. septembra 1537 boli práce hotové a pevnosť bola pomenovaná Nuestra Señora Santa María de la Asunción, teda Naša pani Svätá Mária nanebovzatá. Tento dátum je v súčasnosti považovaný za deň založenia mesta Asunción[19]. Salazar y Espinosa vymenoval za veliteľa novej pevnosti svojho zástupcu Gonzala de Mendozu. Jeden z cieľov výpravy, teda nájsť Ayolasa, sa nepodaril (Španieli neskôr od indiánov zistili, že Ayolas padol v boji s indiánmi). Novej osade sa však veľmi nedarilo a čoskoro začali jej obyvatelia trpieť hladom. Gonzalo de Mendoza sa preto rozhodol vrátiť do Španielska, čo vyvolalo spory medzi dôstojníkmi, ktorí zostali na mieste o to, kto bude veliť pevnosti. Guvernérom Asunciónu sa tak po dlhých sporoch stal Domingo Martínez de Irala[20]. Tento mal veľmi ťažkú pozíciu. Jednak musel zabezpečiť mier s indiánmi a súčasne objaviť Sierra de la Plata. Keďže mier s indiánmi sa nedarilo zabezpečiť, rozhodol Martínez de Irala, že osadníci z Buenos Aires sa presunú do Asunciónu. V roku 1541 skutočne z Buenos Aires odišli všetci obyvatelia. V marci 1542 dorazil do oblasti Álvar Núñez Cabeza de Vaca, ktorého španielsky kráľ vymenoval za nového guvernéra[21]. Nový guvernér prebral pomerne zabehnuté mesto Asunción, ktoré sa stalo centrom španielskej kolonizácie celej oblasti. Aby Núñez Cabeza de Vaca posilnil postavenie Španielov, pokračoval v pozitívnej politike voči okolitým indiánom, podporoval vzájomný obchod a súčasne sa snažil využívať nepriateľské vzťahy medzi jednotlivými indiánskymi kmeňmi vo svoj prospech. Španielsky kráľ nechal v roku 1542 zriadiť Miestokráľovstvo Peru[22]. To bolo nadriadené guvernérstvu, no hlavné mesto miestokráľovstva bolo vo vzdialenej Lime, čo oslabovalo vplyv miestokráľa v oblasti Río de la Plata. V roku 1543 nechal guvernér popraviť náčelníka miestnych Guaraníov, čo vyvolalo konflikt s indiánmi. Španieli vyhrali, pričom ich veliteľom bol bývalý guvernér Domingo Martínez de Irala, ktorý si tým posilnil svoje postavenie. Guvernér sa následne pokúsil o ďalšiu výpravu, ktorá mala nájsť Sierra de la Plata. Táto však skončila katastrofou, čo malo za následok zosadenie guvernéra. Tohto nahradil 26. apríla 1544 znova Domingo Martínez de Irala. Keďže však Martínez de Irala nastúpil na post guvernéra po prevrate, nechcel vyvolať ďalší a tak toleroval veľmi zlé správanie Španielov, ktorí vo veľkom napádali indiánov a brali im ich ženy. Hlavne Guaraníovia začali byť voči Španielom otvorene nepriateľskí a tak sa Martínez de Irala obrátil na indiánskych nepriateľov Guaraníov s ponukou spojenectva. Guaraníovia začali s povstaním v septembri 1545. Toto trvalo niekoľko mesiacov a Španieli pri ňom zabili tisíce indiánov, ktorí boli nútení následne požiadať o mier. Keďže Španieli povstanie potlačili bez väčších problémov, pokračovali v rovnakom správaní voči indiánom, ktoré povstanie vyvolalo. Vznikol tak stav, kedy jeden španielsky muž mal aj niekoľko desiatok indiánskych žien (otrokýň), čo položilo základ veľkého podielu mesticov (miešancov bielych Európanov a indiánov) v rámci obyvateľstva Paraguaja. V roku 1547 sa Španieli rozhodli usporiadať novú výpravu, ktorej cieľom malo byť nájdenie Sierra de la Plata. Keď však výprava dorazila blízko mesta Potosí (súčasná Bolívia), ktoré malo byť hľadanou Sierra de la Plata, tak zistili, že tamojší indiáni už boli poddanými španielskeho miestokráľa z Peru. Keďže výprava dopadla fiaskom, zosadili v roku 1548 dôstojníci guvernéra a na jeho miesto dosadili Gonzala de Mendozu[23]. Ten však vo funkcii vydržal iba rok a guvernérom sa znova stal Domingo Martínez de Irala. Keďže vidina získania strieborných baní v Sierra de la Plata skončila neúspechom, museli sa Španieli z Asunciónu zamerať na nové ciele, teda kolonizáciu okolitého územia a zotročenie indiánov. Získať pôdu, ktorá však bola osídlená indiánmi, nebolo možné, keďže to zakazovali aj platné zákony. Španieli tak začali využívať systém nazvaný "encomienda". Ten prideľoval kolonistom pôdu osídlenú indiánmi do správy aj s indiánmi, ktorí boli nútení po niekoľko generácii pracovať na Španielov a platiť im poplatky. V rámci Paraguaja však nebolo možné tento systém zaviesť v jeho tradičnej forme, keďže miestni Španieli boli spravidla už rodinne spriaznení s mnohými indiánmi. V Paraguaji tak bola encomienda transformovaná na tzv. "encomienda mitaya". Táto síce nebola v súlade s oficiálnymi zákonmi, no vláda ju musela tolerovať[24].

Juan de Garay sa v roku 1578 stal dočasným guvernérom Guvernérstva Río de la Plata a Paraguaj. V roku 1580 založil druhýkrát Buenos Aires.

Aj v ďalších rokoch sa indiáni pokúšali o vzbury, no tieto Španieli vždy potlačili. Problém vyvolával predovšetkým systém encomienda, ktorý indiánov zneužíval. Obyvatelia Asunciónu sa následne zamerali na zakladanie nových osád v oblasti, aby mohli získať nové pozemky pre systém encomienda. Nové osady tu zakladali aj Španieli z Peru, ktorí mali oficiálne poverenie miestokráľa. Snahou obyvateľov Asunciónu bolo predovšetkým vytvoriť prostredníctvom nových osád lepšie spojenie s Peru. V roku 1564 dokonca odišla z Asunciónu polovica obyvateľov, ktorí sa presunuli smerom k Peru do novej osady Santa Cruz de la Sierra (súčasná Bolívia), kde očakávali bohatstvo, keďže mesto bolo blízko strieborných baní v Potosí. Časť z nich sa však neskôr vrátila späť. V roku 1573 poveril guvernér Asunciónu Juana de Garaya, aby začal zakladať nové osady v smere k moru[25]. V novembri 1573 tak Garay založil mesto Santa Fe (súčasná Argentína)[26]. V roku 1578 sa novým dočasným guvernérom stal Juan de Garay. Na tomto poste však vydržal do roku 1583. Už v roku 1579 dostal Garay úlohu, aby znova obnovil mesto Buenos Aires. Oficiálne sa s prípravami začalo v roku 1580. K novým osadníkom sa pridali prakticky iba mestici. Na miesto dorazili kolonisti na konci mája 1580. Nové mesto sa Garay rozhodol založiť o niečo severnejšie, než bola pôvodná osada. K oficiálnemu druhému založeniu Buenos Aires došlo 11. júna 1850. Mesto dostalo pomenovanie "Santísima Trinidad" a prístav s "Puerto de Santa María de los Buenos Aires"[27]. Garay však podporoval aj zakladanie ďalších osád. Spoločenská situácia sa však začala postupne zhoršovať, keďže aj mestici chceli vlastniť svoje encomiendy. Po Garayovej smrti v roku 1583 sa opäť začali spory medzi kolonistami o post guvernéra. Význam Buenos Aires však začal pomaly rásť, na začiatku 17. storočia dostalo mesto dokonca povolenie obchodovať s brazílskymi mestami. Z Buenos Aires tak odchádzal tovar zo španielskych kolónii, hlavne striebro z Potosí a naopak do mesta prichádzal rôzny tovar z Brazílie. Kým sa však tovar dostal z Buenos Aires do Asunciónu, bol niekoľkokrát predražený kvôli nákladom na jeho dopravu. Proti prístavu v Buenos Aires však protestovali Španieli z Peru, keďže podľa platných zákonov, mal všetok obchod v rámci španielskej Južnej Ameriky prechádzať cez prístavy v Peru. Prístav v Buenos Aires bol nakoniec skutočne formálne uzavretý, no bolo umožnené prijímať aspoň menšie lode z Brazílie. Postupne však zákaz pre Buenos Aires znamenal veľký rozvoj čierneho trhu a pašovania[28].

Poloha jezuitských misii v rámci území súčasných štátov Argentína, Brazília a Paraguaj.

Celkovo však celá oblasť Río de la Plata nebola pre Španielsko veľmi zaujímavá, keďže v nej nebolo objavené zlato ani striebro. Krajina sa tak začala vyvíjať odlišne, ako zvyšné časti španielskej Ameriky, väčšinu začali tvoriť mestici a kreoli (potomkovia Španielov narodení už v Amerike). Hlavne mestici však rozprávali predovšetkým jazykom svojich indiánskych matiek, teda guaraníjčinou. Najvýznamnejšou postavou konca 16. a začiatku 17. storočia v Paraguaji sa stal Hernando Arias de Saavedra, ktorý bol však známy ako Hernandarias[29]. Tento sa narodil priamo v Asuncióne a bol tak kreol, dokonca prvý, ktorý sa stal guvernérom. Tento úrad vykonával niekoľkokrát, prvý raz od roku 1592. Venoval sa vojnám s indiánmi, zakladal nové mestá a podporoval rozvoj provincie. Súčasne však presadil nové zákony a nariadenia, ktoré upravovali život a zachádzanie s indiánmi. Presadil tiež preskúmanie územia súčasného Uruguaja. V tomto období boli zriaďované aj prvé redukcie[30]. Išlo o misijné centrá zriaďované príslušníkmi jezuitského rádu na území Južnej Ameriky, v ktorých žili a pracovali pokresťančení indiáni. Sústreďovali sa pri povodiach riek Paraná, Paraguaj a Uruguaj. Jezuiti postupne vytvorili viac ako 30 redukcii, kde žilo po sto rokoch fungovania viac ako 100 000 indiánov. Fakticky sa redukcie premenili na typické koloniálne osady. Redukcie boli už čoskoro ohrozované otrokárskymi bandami z Brazílie, ktoré sa nazývali bandeirantes. Tieto skupiny zničili množstvo redukcii a odvliekli viac ako 50 000 indiánov do otroctva. Jezuiti tak začali presúvať svoje redukcie viac na juh a západ, aby indiánov uchránili. Jezuitom sa tiež podarilo u španielskeho kráľa získať povolenie na vyzbrojenie indiánov žijúcich v redukciách strelnými zbraňami, vďaka čomu sa postupne vedeli voči otrokárom z Brazílie úspešne brániť. Hernandarias bol niekoľkokrát vystriedaný novými guvernérmi, ktorí prišli priamo zo Španielska, no noví guvernéri mali vždy problémy a tak Hernandariasa kráľ opakovanie vracal na post guvernéra. Naposledy sa Hernandarias stal guvernérom v roku 1615. Kráľ jeho menovanie podmienil zmenami, ktorými chcel vyriešiť problémy provincie. Hernandarias navrhol rozdelenie provincie, keďže túto podľa viacerých názorov nebolo možné riadiť z jedného miesta a jedným človekom. V roku 1617 tak vznikli dve nové guvernérstva a to Río de la Plata s hlavným mestom Buenos Aires[31] a Paraguaj (pôvodne nazvané Guvernérstvo Guayrá) s hlavným mestom Asunción[32]. Nové guvernérstvo zahŕňalo spolu iba štyri mestá. Spojenie s morom bolo iba vďaka veľkých riekam. Paraguaj bol kvôli tomu vo veľkej nevýhode, keďže námorný obchod prevzalo Buenos Aires a pozemný obchod (hlavne s baňami v Potosí) sa realizoval cez mesto Córdoba. V roku 1662 bolo mesto Santa Fe určené za tzv. určený prístav, teda miesto, kde bol registrovaný všetok tovar z Paraguaja. Tieto zmeny znamenali pre Paraguaj veľké negatívum, keďže sa zmenil z centra veľkej provincie na okrajovú a chudobnú časť španielskych kolónii.

Mapa zo začiatku 17. storočia ukazuje oblasť Paraguaja a Río de la Plata.

Hernando Arias de Saavedra, známy ako Hernandarias, bol prvým guvernérom Paraguaja.

Nové Guvernérstvo Paraguaj sa hneď od začiatku ocitlo vo veľmi zložitej situácii. Nové pomery v obchode znamenali ekonomické problémy, miestni obchodníci, výrobcovia a poľnohospodári boli pod tlakom zo strany jezuitských redukcii, ktoré produkovali rovnaké produkty, ako zvyšok poľnohospodárov. Tieto však boli oslobodené od daní a boli vyrábané indiánmi ako lacnou pracovnou silou. Tým pádom Jezuitom nedokázali ostatní vôbec konkurovať. Do oblasti však prenikali stále aj bandy otrokárov z Brazílie, ktoré páchali veľké škody a postupne posúvali územie portugalskej Brazílie viac na západ na úkor Paraguaja a iných španielskych území. Súčasne museli kolonisti na rôznych miestach tiež stále čeliť povstaniam indiánov. Noví guvernéri sa do Asunciónu dostávali iba s problémami, často s viacročným zdržaním. Nebolo neobvyklé, ak sa nový guvernér skutočne ujal úradu až po piatich rokoch od svojho vymenovania. Aj to bol dôsledok vzdialenosti Paraguaja nie len od Španielska, no predovšetkým od mora. Meškania často spôsobovali aj konkurenti v Buenos Aires, ktorí neváhali nových guvernérov Paraguaja po ich príchode zo Španielska z rôznych príčin zdržiavať, či dokonca aj zadržiavať. Guvernér Luis de Céspedes García Xería dokonca kolaboroval s Portugalcami a zúčastňoval sa na ich lúpežných nájazdoch do Paraguaja[33]. V marci 1649 sa guvernérom stal biskup Bernardino de Cárdenas z rádu Františkánov[34]. Ten chcel obmedziť vplyv Jezuitov, nechal ich preto vyhnať z Paraguaja a vyzval obyvateľstvo, aby vyplienilo ich majetky. Proti Cárdenasovi musel vyslať miestokráľ Peru vojsko, aby ho zbavil úradu. V októbri 1649 tak mal Paraguaj znova nového guvernéra. Jednou z hlavných úloh guvernérov bolo dobytie územia zvaného Chaco. Snahy Španielov však boli po zvyšok 17. storočia neúspešné[35].

Nové 18. storočie sa začalo veľkým napätím v rámci paraguajskej spoločnosti. Proti sebe stáli obchodníci a tzv. encomenderos, teda ľudia, ktorí fakticky ovládali určité indiánskej spoločenstvá na feudálnej úrovni[36]. Spory vyvrcholili v roku 1721, keď začalo dlhé tzv. povstanie komunérov[37]. Veľký podiel na vypuknutí tohto povstania mal bývalý guvernér Diego de los Reyes Balmaceda, ktorého vláda bola veľmi slabá a často sa nechal ovládať záujmovými skupinami[38]. Na čelo vzbúrencov sa postavil guvernér Paraguaja José de Antequera y Castro, ktorý nechal uväzniť bývalého guvernéra Reyesa Balmacedu[39]. Antequera y Castro sa však v roku 1725 sám vzdal španielskym úradom, keďže mu hrozil vojenský stret s vojskom miestokráľa. Okamžite bol uväznený, v roku 1731 odsúdený na smrť a popravený. Po uväznení Antequera y Castra sa situácia upokojila, čomu pomohlo aj vojsko z Buenos Aires, ktoré obsadilo Asunción. V roku 1730 však bol vymenovaný nový guvernér Paraguaja, čo vyvolalo nové nepokoje. V tomto období sa však už povstanie zmenilo na boj španielskych obyvateľov Paraguaja voči Jezuitom a ich priaznivcom. Vojsko z Buenos Aires už v Paraguaji nebolo a tak sa vlády ujala tzv. revolučná komúna. Miestni vojaci, ktorí fakticky komúnu ovládali následne zavraždili guvernéra. Komúna prišla s revolučnou požiadavkou a to požiadavkou na volenú funkciu guvernéra, ktorú by mohol vykonávať iba rodák z Paraguaja po tom, čo by bol zvolený. V roku 1735 prikázal miestokráľ Peru, aby z Buenos Aires znova vyšlo vojsko a nastolilo v Paraguaji poriadok. Vojsko bolo posilnené o ozbrojených indiánov z jezuitských redukcii. Spojené vojsko Buenos Aires a jezuitských redukcii malo takú prevahu, že k bitke ani nedošlo a Asunción bol znova bez problémov obsadený. Následne došlo v Paraguaji k návratu do stavu pred povstaním, časť povstalcov bola popravená, časť uväznená a časť vyhnaná. Tým skončilo povstanie komunérov. V roku 1749 sa guvernérom stal Jaime Sanjust. Jeho vláda znamenala stabilizáciu kolónie a situácie v nej[40].

Aby Španielsko získalo prístav Colonia del Sacramento, ktorý Portugalci postavili oproti Buenos Aires, ponúkli Portugalsku výmenou rozsiahle územia medzi riekami Uruguay a Ibicuí, kde sa však nachádzalo viacero jezuitských redukcii s tisícami indiánov. V roku 1750 tak obe krajiny uzatvorili Madridskú dohodu, ktorá túto výmenu potvrdila[41]. Zmluva počítala s odsunom celých redukcii z nového portugalského územia, s čím však nesúhlasilo množstvo indiánov. Následkom bola tzv. Vojna siedmych redukcii, nazývaná tiež Guaraníjska vojna[42]. Išlo o ozbrojené povstanie Guaraníov z redukcii, ktorí sa nechceli podvoliť novým pomerom vyplývajúcim z Madridskej zmluvy. Indiánov podporovali aj Jezuiti, na ich čele však stál náčelník Sepé Tiaraju[43]. Indiáni boli spočiatku úspešní, no Španieli s Portugalcami ich v roku 1756 porazili, čím povstanie skončilo. V roku 1761 však španielsky kráľ Karol III. vyhlásil Madridskú zmluvu za neplatnú a vyzval Jezuitov, aby sa do oblasti vrátili. Ešte pred tým však začali Portugalci s veľkou antikampaňou voči Jezuitom, ktorá sa postupne rozšírila po celej Európe. Z Portugalska tak boli Jezuiti vyhnaní už v roku 1759. Tento krok nasledovali v roku 1767 aj Španieli, ktorí taktiež nechali Jezuitov vykázať tak zo Španielska, ako aj všetkých jeho kolónii. Vyhnanie Jezuitov podporovali aj obchodníci, pre ktorých boli jezuitské redukcie veľkou konkurenciou. Odchod Jezuitov znamenal postupný úpadok všetkých misijných osád. Z tých tak odišla aj väčšina indiánov. Jezuitské redukcie vydržali v Paraguaji 150 rokov a stali sa príkladom toho, že dobré zaobchádzanie s indiánmi, môže byť prospešné pre celú krajinu. Misiám sa vďaka umiernenosti Jezuitov darilo oveľa viac, než zvyšku španielskych kolónii. Utekali sem indiáni z rôznych oblastí, pretože v misiách našli miesto, kde neboli vykorisťovaní, naopak dostalo sa im nie len práce, ale aj vzdelania, ubytovania, či bezpečnosti. Je zaujímavé, že v jezuitských redukciách neexistovala chudoba, hlad, či žobráci, čo boli typické znaky ostatných častí španielskych kolónii. Po odchode Jezuitov prevzali ich majetky iné katolícke rády a španielsky kráľ[44].

Bernardo de Velasco sa v roku 1806 stal štvrtým a zároveň posledným guvernérom intendantom Paraguaja.

Noví španielski králi z rodu Bourbonovcov nastúpili na trón na začiatku 18. storočia. Postupne pristúpili k viacerým zmenám, ktoré sa dotkli aj amerických kolónii. V roku 1776 rozhodli o reorganizácii územného členenia svojich amerických kolónii. Vzniklo tak Miestokráľovstvo Río de la Plata s hlavným mestom Buenos Aires[45]. Založenie miestokráľovstva bolo motivované obchodnými (Buenos Aires bolo hlavné miesto nelegálneho obchodu) a bezpečnostnými faktormi (iné európske mocnosti sa snažili preniknúť do oblasti)[46]. Španielsko chcelo chrániť svoje územia pred záujmami Britského impéria a Portugalska. Pod nové miestokráľovstvo bolo zaradené aj Guvernérstvo Paraguaj. Po zmene územného členenia nasledovala ďalšia reforma. V roku 1782 boli vytvorené tzv. intendancie, ktoré nahradili guvernérstva[47]. Na ich čele stál nový úradník nazvaný guvernér intendant. Tým pádom došlo k zániku Guvernérstva Paraguaj a vzniku Intendancie Paraguaj[48]. Napriek zmenám mal Paraguaj stále rovnaké problémy. Na západe ho ohrozovali indiáni z územia Chaco a z východu pravidelne útočili otrokárske bandy z Brazílie. Už v roku 1780 vypuklo na území Horného Peru (súčasná Bolívia) tzv. povstanie Túpaca Amaru II. Na jeho čele stál jeden z indiánskych náčelníkov Túpac Amaru II., pričom sa mu darilo klásť odpor dva roky, kým nebol zabitý[49]. Španieli tak začali stavať množstvo nových pevností, aby chránili hranice Paraguaja. Súčasne dochádzalo k zakladaniu nových indiánskych redukcii, ktoré nadväzovali na tradície bývalých jezuitských redukcii a ich cieľom bolo spojenie Asunciónu s Horným Peru (Bolívia). Postupne sa vystriedali traja guvernéri intendanti, ktorí vládli pomerné dlhšiu dobu.

Mapa ukazuje Miestokráľovstvo Río de la Plata na konci 18. storočia. Územie Paraguaja je tmavomodrej farby s mestami Asunción a Concepción.

V roku 1806 sa guvernérom intendantom stal Bernardo de Velasco[50]. Za jeho vlády došlo k rozšíreniu územia paraguajskej intendancie o niekoľko misionárskych osád. V roku 1806 sa súčasne začali do oblasti presúvať britské námorné sily, čo vyvolalo obavy z možného útoku. Následne sa predchádzajúce obavy z britskej invázie do La Platy ukázali ako opodstatnené. Britom sa podarilo obsadiť Buenos Aires a miestokráľ dokonca ušiel z Buenos Aires[51]. Mestu však neprišli na pomoc Španieli, ale miestni si museli poradiť vlastnými silami. To ukázalo neschopnosť Španielov ochrániť vlastné územie. Hlavnú úlohu na oslobodení mesta získali miestni kreoli, ktorým tak stúpla nie len prestíž, ale i sila a politický vplyv. Na ich čele stál Santiago de Liniers, Francúz v španielskych službách, ktorý získal pomerne veľký vplyv[52]. V roku 1807 Briti útok zopakovali, tento raz obsadili Montevideo. Z tadiaľ sa pokúsili znova dobyť Buenos Aires, no tu boli porazení vojskom, ktoré viedol práve Liniers. Na obranu Buenos Aires vyslal paraguajský guvernér intendant Velasco aj paraguajské vojsko, ktoré prispelo k úspešnej obrane hlavného mesta. Po porážke opustili Briti úplne oblasť Río de la Plata vrátane Montevidea. V roku 1808 zasadlo v Buenos Aires cabildo (mestská rada), ktoré zosadilo bývalého miestokráľa, ktorý ušiel pred Angličanmi z mesta, súčasne Liniersa cabildo vyhlásilo za dočasného miestokráľa. Linersa tak španielsky kráľ z vďaky vymenoval za nového miestokráľa Río de la Plata. Nového miestokráľa však neuznali v Montevideu, kde si vytvorili vlastnú chuntu. Liniersova pozícia vzhľadom na jeho francúzsky pôvod bola problematická[53].

Na situáciu v amerických kolóniách však mali rozhodujúci vplyv udalosti v Španielsku. V roku 1808 donútil francúzsky vládca Napoleon Bonaparte španielskeho kráľa Karla IV. abdikovať a jeho dediča Ferdinanda nechal uväzniť. Na španielsky trón Napoleon dosadil svojho brata Jozefa[54]. Tým sa Španielsko dostalo do vojny, čo spustilo obdobie bezvládia, ktoré vyplnili vlády chúnt, resp. regentskej vlády, čo zapríčinilo debaty o tom, kto má v prípade neprítomnosti kráľa právo vládnuť a ktorému územiu. Dovtedajší miestokráľ Santiago de Liniers musel odstúpiť a na nového sa muselo určitý čas čakať. Následne zo Španielska prišiel Baltasar Hidalgo de Cisneros, ktorý sa ujal funkcie miestokráľa La Platy[55]. Tohto však nevymenoval kráľ, ale odbojová chunta zo Sevilly, ktorá neuznávala autoritu kráľa Jozefa, ale naopak prisahala vernosť zosadenému kráľovi. V tej dobe mala veľmi silné postavenie v Buenos Aires miestna milícia, keďže celá oblasť bola od času britských invázii veľmi militarizovaná. Z dôvodu nedostatku peňazí, keďže Španielsko sa nachádzalo v kríze, sa nový miestokráľ rozhodol znížiť rozpočet na milíciu. To sa nepáčilo miestnym kreolom, ktorí tvorili väčšinu miestnej milície, keďže toto rozhodnutie považovali za pokus oslabiť a následne odstrániť patriotov (ako sa podľa severoamerického vzoru nazývali). V priebehu mája 1810 bola chunta v Seville donútená pred Francúzmi odísť do Cádizu. Patrioti si vynútili zvolanie schôdze cabilda, kde chceli prerokovať postup po tejto udalosti. Cisneros súhlasil a na 22. mája 1810 cabildo skutočne zvolal. Tu si obyvatelia Buenos Aires odhlasovali ustanovenie vlastnej chunty. Na jej čelo bol zvolený miestokráľ Cisneros. Toto sa však nepozdávalo radikálnemu krídlu patriotov a tak bola o pár dní vytvorená nová chunta, kde už miestokráľ nebol. Následne kreoli miestokráľa zatkli. Nová chunta je v súčasností známa ako prvá chunta a na jej čelo bol zvolený člen milície a obchodník Cornelio Saavedra. Napriek silnému zastúpeniu patriotov prisahala chunta vernosť kráľovi Ferdinandovi, ale ak sa vráti na trón. Na druhej strane už neuznávala autoritu tzv. regentskej vlády, ktorá vznikla v Cádize po odchode chunty zo Sevilly. Udalosti, ktoré začali 22. mája 1810 sú nazývané Májová revolúcia[56]. Nová laplatská chunta mala ambíciu vládnuť celému územiu miestokráľovstva. K udalostiam z Buenos Aires sa však zvyšné provincie miestorkáľovstva nepridávali, čo bolo okrem iného aj výsledkom silnej regionálnej nevraživosti a roztrieštenosti miestokráľovstva. Montevideo dokonca prisahalo vernosť regentskej vláde v Cádize a odmietlo zmeny z Buenos Aires. Nová chunta neuspela ani v Asuncióne, kam vyslala ako svojho vyslanca vojenského dôstojníka Josého de Espínola y Peñu, ktorého pred tým z jeho funkcie v Paraguaji odvolal paraguajský guvernér intendant Bernardo de Velasco. Na výzvu, aby sa aj Paraguaj pridal k novej chunte, odpovedal Velasco negatívne, keď odmietol poslať paraguajských vyslancov. Svoje rozhodnutie si nechal potvrdiť aj na zasadnutí paraguajských zástupcov, ktoré de iure rozhodlo o nepripojení k chunte v Buenos Aires a prisahalo vernosť regentskej vláde v Cádize[57].

Fulgencio Yegros sa 17. júna 1811 stal prezidentom chunty, ktorá vystriedala dočasnú revolučnú chuntu z mája 1811.

S postojom paraguajského guvernéra intendanta Bernarda de Velasca chunta v Buenos Aires nesúhlasila. Začala preto žiadať, aby Paraguaj urýchlene svojich zástupcov do Buenos Aires vyslal, inak zakročí. Buenos Aires preto pristúpilo na blokádu Paraguaja. Na tieto udalosti reagoval Velasco zriadením vlastnej paraguajskej chunty. Nasledovalo vyhlásenie mobilizácie obyvateľstva a vyzbrojenie paraguajských lodí. V septembri 1810 vymenovala chunta v Buenos Aires jedného z vodcov boja za nezávislosť Manuela Belgrana za veliteľa vojska, ktoré malo silou prinútiť Montevideo a Paraguaj k pripojeniu k revolúcii v Buenos Aires[58]. Belgrano mal v prípade potreby dokonca povolenie na popravu čelných predstaviteľov (aj cirkevných) Paraguaja a všetkých jeho vojakov. V decembri 1810 vstúpilo vojsko Buenos Aires na územie Paraguaja. Prvá bitka sa odohrala už 19. decembra 1810 pri Campichuele, kde bolo vojsko Buenos Aires úspešné. Druhá bitka sa odohrala 19. januára 1811 pri meste Paraguarí, ktoré sa nachádza južne od Asuncióna. Aj tu skoro vyhralo vojsko Manuela Belgrana a prinútilo Bernarda de Velasca dokonca utiecť z bitky. Ale prakticky už po bitke, kedy vojsko Buenos Aires ničilo tábor Paraguajcov, zaútočili posledné zvyšky paraguajského vojska a Belgrana drvivo porazili. Vojsko Manuela Belgrana sa muselo stiahnuť na juh. 2. marca 1811 sa odohrala bitka na rieke Paraná medzi loďami rojalistov z Montevidea a patriotov z Buenos Aires, kde jednoznačne vyhrali rojalisti. O pár dní neskôr, 9. marca 1811, nasledovala bitka pri rieke Tacuarí, kde patriotov zas porazili Paraguajci[59]. Po tejto bitke Manuel Belgrano uznal svoju porážku a vyhlásil, že Paraguaj opustí. Následne mu Paraguajci dovolili opustiť miesto a vrátiť sa do Buenos Aires. Paraguaj sa síce ubránil útoku Buenos Aires, no pozícia guvernéra intendanta Bernarda de Velasca sa po jeho úteku z bojiska výrazne zhoršila. Velasco sa obával rovnakých udalostí, ktoré sa stali v Buenos Aires, keďže aj víťazné paraguajské vojsko tvorili predovšetkým kreoli, ktorí sympatizovali s myšlienkami na nezávislosť. Z tohto dôvodu Velasco nevpustil vojsko do Asunciónu, nevyplatil mu sľúbený žold a dokonca ho nechal rozpustiť. Velascovi tak postupne zostali iba poslední spojenci, ktorými boli Španieli. Tí tvorili väčšinu v miestnom cabilde a dokonca proti vôli Velasca prijali ponuku Portugalcov na vytvorenie spoločného vojska určeného proti Buenos Aires[60].

Rozhodnutie cabilda o vytvorení spoločného vojska s Portugalskom bolo prijaté veľmi negatívne, nakoľko Portugalci boli v Paraguaji dlhý čas veľmi neobľúbení. Dôstojníci už v tej dobe chystali vojenský prevrat, ktorý sa mal pôvodne uskutočniť 25. mája 1811. Keďže však cabildo v Asuncióne prijalo rozhodnutie o portugalskej vojenskej pomoci, rozhodli sa vojaci prevrat urýchliť tak, aby sa uskutočnil ešte pred odchodom vyslanca, ktorý by Portugalcom oznámil rozhodnutie cabilda. Plán prevratu bol vytvorený v dome Juany Maríe de Lara v centre Asunciónu[61]. V noci zo 14. na 15. mája 1811 spustili vojaci prevrat, obsadili hlavné námestie a sídlo guvernéra. Velasco pod tlakom udalostí pristúpil na požiadavky revolucionárov a vytvoril spoločnú chuntu s Josém Gasparom Rodríguezom de Franciom a Juanom Valerianom de Zeballosom[62]. Tento triumvirát mal vládnuť až do zasadnutia kongresu, ktorý mal zvoliť novú vládu. Kongres zasadol už 17. júna 1811. Jeho prvým rozhodnutím bolo zosadenie a uväznenie Bernarda de Velasca a súčasne uväznenie všetkých členov cabilda v Asuncióne. Bola vytvorená nová chunta, ktorá mala päť členov. Na jej čelo bol zvolený Fulgencio Yegros[63]. Členovia kongresu následne vyhlásili nezávislosť Paraguaja na Španielsku, no nepripojili sa k Buenos Aires. Veľmi skoro sa stal najdôležitejším členom novej chunty José Gaspar Rodríguez de Francia (tento bol aj členom bývalej chunty). Rodríguez de Francia bol jasným zástancom nezávislého Paraguaja a svoje názory začal tvrdo presadzovať. Z tohto dôvodu si postupne vytvoril veľa nepriateľov a chuntu dokonca kvôli tomu aj viackrát opustil. Nová vláda pristúpila na modernizáciu školstva, súčasne sa zamerala na posilnenie armády. V septembri 1811 Buenos Aires poslalo do Paraguaja svojich vyslancov. Títo vyjednali zmluvu, kde sa Spojené provincie La Platy a Paraguaj dohodli na uznaní nezávislosti a vzájomnej vojenskej pomoci. K tomuto kroku obe strany pristúpili predovšetkým pre obavy z rojalistov z Montevidea, ktorí mali podporu portugalského vojska z Brazílie. Reálne však k vojenskej spolupráci nedochádzalo, keďže Paraguaj nevyslal svoje vojsko ani do Banda Oriental (súčasný Uruguaj) a následne ani do Horného Peru, kde Spojené provincie La Platy bojovali proti rojalistom. Rodríguez de Francia nebol v tej dobe členom chunty, no zasahoval do činnosti vlády, to znamenalo zhoršenie politických vzťahov v Paraguaji. Do toho negatívne zasiahol nový spor so Spojenými provinciami, ktorým odmietol Paraguaj vojensky pomôcť. Na to reagovali Spojené provincie ekonomickými opatreniami zameranými proti Paraguaju, čo znamenalo porušenie vzájomnej dohody. Na konci roka 1812 sa tak Rodríguez de Francia ako odporca Buenos Aires vrátil k moci. Rodríguez de Francia si presadil zvolanie nového kongresu, kde sa malo rozhodnúť o novej vláde[64].

José Gaspar Rodríguez de Francia vládol v Paraguaji od roku 1811 až do roku 1840, väčšinu času v pozícii diktátora.

Kongres, ktorý mal rozhodnúť o novej vláde Paraguaja sa začal na konci septembra 1813. Tohto sa zúčastnil aj zástupca Buenos Aires, ktorý poukazoval na výhody spojenia so Spojenými provinciami La Platy, no súčasne hrozil protiopatreniami (vrátane vojny) Buenos Aires v prípade, ak sa Paraguaj nepripojí. Nie len kvôli prejavu zástupcu Buenos Aires bola diskusia veľmi búrlivá a miestami sa už zdalo, že nedôjde k žiadnej dohode. Rodríguez de Francia však presvedčil kongres, aby rokoval ďalej, pričom práve on a Fulgencio Yegros boli určení, aby vypracovali nový vládny program. Tento bol o pár dní prijatý a José Gaspar Rodríguez de Francia a Fulgencio Yegros sa stali 12. októbra 1813 na základe neho novými konzulmi Paraguajskej republiky, ako znel nový oficiálny názov štátu. 12. októbra 1813 tak Paraguaj aj zákonnou normou vyhlásil svoju nezávislosť na Španielsku, čím fakticky predstihol aj Spojené provincie La Platy (súčasná Argentína), ktoré tak učinili o niekoľko rokov neskôr[65]. V zmysle prijatého vládneho programu, ktorý slúžil aj ako ústava, mali konzuli rovnaké právomoci a každé štyri mesiace sa mali striedať v predsedaní vláde. V skutočnosti však vládol iba Rodríguez de Francia, Yegros sa zameral na vojsko. Buenos Aires reagovalo na oficiálne vytvorenie Paraguaja ekonomickými protiopatreniami voči novému štátu. Paraguaj však na tieto opatrenia nereagoval, dokonca nepodporil ani vzburu Josého Gervasia Artigasa voči Buenos Aires[66]. Medzi prvými krokmi novej vlády bolo zameranie sa na Španielov žijúcich v Paraguaji. Títo sa najprv museli povinne registrovať, neskôr boli dokonca uväznení, celkovo boli ich práva výrazne obmedzované. V roku 1814 sa Rodríguez de Francia rozhodol, že systém striedania dvoch konzulov nechá zrušiť. Svoj návrh predniesol na novom kongrese, ktorý začal na začiatku októbra 1814. Rodríguez de Francia mal veľkú podporu medzi zástupcami vidieka a časti armády, vďaka tomu bola jeho snaha úspešná a 3. októbra 1814 sa Rodríguez de Francia stal tzv. najvyšším diktátorom republiky Paraguaj (Dictador Supremo de la República del Paraguay). Najväčších kritikov nových pomerov poslal nový diktátor buď ďaleko z Asunciónu, alebo ich nechal uväzniť. Jeho hlavnou snahou bolo posilnenie jeho vplyvu v armáde. Následne sa zameral na zaistenie nezávislosti nového štátu. Začal teda s modernizáciou a stavbou infraštruktúry. Za veľmi krátku dobu sa jeho vláde podarilo výrazne znížiť kriminalitu. Vďaka tomu sa Paraguaj stal miestom, kam smerovali aj ľudia z okolitých území, kde stále prebiehali vojenské konflikty. Vďaka tomu si získal Rodríguez de Francia veľkú podporu. V roku 1816 tak začal Rodríguez de Francia s veľkou kampaňou, pomocou ktorej chcel získať ešte väčšiu moc na neobmedzenú dobu. Nový kongres sa zišiel 30. mája 1816, keďže prvý deň nedokázal schváliť neobmedzenú diktatúru pre Rodrígueza de Franciu, nechal tento rozostaviť pred budovu, kde sa kongres zišiel armádu. Na druhý deň tak kongres prijal rozhodnutie, na základe ktorého sa stal José Gaspar Rodríguez de Francia doživotným diktátorom Paraguaja a súčasne sa kongres uzniesol na tom, že sa zíde až vtedy, ak to bude chcieť diktátor[67].

Po zvolení za doživotného diktátora sa Rodríguez de Francia zameral na cirkev, ktorú považoval za mocenskú konkurenciu. Postupnými opatreniami obmedzil jej vplyv a prinútil aj radových kňazov prisahať vernosť republike a súčasne im zakázal prijímať rozhodnutia zo zahraničia. Následne zhabal všetky kláštory, nechal zoštátniť majetok cirkvi a zaviedol civilné svadby, pričom iné svadby boli považované od tej doby za neprávoplatné. To však automaticky neznamenalo, že by potlačil cirkev ako celok, jej zvyšky naopak využil v prospech štátu. V roku 1820 boli odhalené snahy opozície o spáchanie atentátu na Rodrígueza de Franciu. Nasledovalo zatýkanie a po zistení, že časť opozície sa dokonca spojila s rôznymi zahraničnými skupinami na podpore vojny proti Paraguaju, pristúpil Rodríguez de Francia k nariadeniu popráv zradcov. Medzi popravenými bol aj bývalý konzul Fulgencio Yegros[68]. Na druhej strane poskytol azyl uruguajskému revolucionárovi Josému Gervasiovi Artigasovi, ktorý mohol svoj život dožiť v Paraguaji. Postupne nechal Rodríguez de Francia zatvoriť všetky inštitúcie, ktoré mohli konkurovať jeho moci, alebo priniesť zahraničné myšlienky. Nechal tiež výrazne obmedziť obchod s cudzinou. Aby nahradil tovary zo zahraničia, začal štát podporovať domácu výrobu, čo posilnilo izoláciu krajiny. Dokonca zakázal do krajiny vstúpiť všetkým cudzincom. Napriek všetkému sa postupne začalo Paraguaju ekonomicky dariť, začal byť sebestačný a nemal žiadne dlhy. Miera chudoby sa výrazne znížila, no súčasne prestali existovať bohatí, pokračovalo taktiež znižovanie kriminality. Rodríguez de Francia pristúpil tiež k modernizácii Asunciónu. Vláda Rodrígueza de Franciu sa vyznačovala pokojom a stabilitou. Diktátor žil veľmi skromne, nechal si sám znížiť svoju mzdu, ktorú si neskôr prestal úplne vyplácať a žil iba z vlastných úspor. Napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu odmietol vybrať svojho nástupcu. 20. septembra 1840 tak zomrel vo veku 74 rokov. Je ťažké hodnotiť osobnosť a vládu Rodrígueza de Franciu, no je možné ho označiť za zakladateľa Paraguaja a za osobu, ktorá nový štát stabilizovala. Vládol síce ako diktátor, no okrem popráv ľudí, ktorí voči nemu chceli reálne vystúpiť v rámci prevratu v roku 1820, nebola jeho vláda poznačená tvrdými represiami. Napriek tomu, že bojoval proti cirkvi, neprenasledoval kňazov. V Paraguaji mali za jeho vlády rovnaké postavenie chudobní aj bohatí, v krajine panoval poriadok, stabilita, veľmi nízka kriminalita a Paraguaj nemal žiadny štátny dlh. Vďaka tomu bol Paraguaj výnimkou medzi zvyšnými štátny Južnej Ameriky, kde prebiehali neustále občianske vojny, ekonomické krízy a veľká sociálna nerovnosť[69].

Carlos Antonio López vládol v Paraguaji od roku 1841 ako jeden z dvoch konzulov. V roku 1844 sa stal prvým prezidentom Paraguaja a ním bol až do roku 1862.

Po smrti Rodrígueza de Franciu prevzala vládu nad Paraguajom dočasná vojenská chunta na čele s Manuelom Antoniom Ortizom[70]. Vojaci sa snažili zabrániť najbližším spolupracovníkom bývalého diktátora, aby sa dostali k moci. Táto vláda však bola veľmi slabá a tak bola 21. januára 1841 zvrhnutá vojenským prevratom, ktorý vytvoril novú vládu triumvirátu. Tento tvorili Juan José Medina[71], José Gabriel Benítez a José Campos. Triumvirát však vládol iba do 9. marca 1841, kedy došlo k ďalšiemu prevratu. Na čelo štátu sa dostal Mariano Roque Alonso[72]. Jeho jedinou úlohou bolo zvolanie kongresu na 12. marca 1841. Túto nestabilnú situáciu využil Carlos Antonio López, právnik z vidieka pri hlavnom meste, ktorý sa stal poradcom dôstojníkov, ktorí síce vládli, no nemali dostatočné vzdelanie[73]. Tento sa vyznačoval podobnými vlastnosťami, ako bývalý diktátor. Rovnako žil skromne a skôr v ústraní. López začal zvyšovať svoj vplyv a dokonca sa mu podarilo rozšíriť medzi členmi kongresu fámu, že zosnulý diktátor si vybral za nástupcu práve jeho. Vďaka tomu sa Lópezovi podarilo presadiť, aby kongres vytvoril znova vládu dvoch konzulov, pričom jedným z nich bol práve Carlos Antonio López. Druhým sa stal Mariano Roque Alonso, vojak, ktorý priviedol Lópeza k moci. Konzuli sa moci ujali oficiálne v deň konania kongresu, teda 12. marca 1841 a mali vládnuť tri roky. Kongres dal súčasne novým konzulom za úlohu obnoviť medzinárodné vzťahy Paraguaja, no vzhľadom na zložitú situáciu v okolitých štátoch, sa tento proces dial iba veľmi pomaly a ťažko. Vláda nakoniec predsa len pristúpila o niekoľko mesiacov k podpísaniu aspoň obchodnej dohody s argentínskou provinciou Corrientes, ale išlo iba o mierny posun k otvoreniu sa zahraničiu. Nastali tiež reformy v legislatíve a armáde, ktoré sa snažili modernizovať krajinu. Veľká pozornosť bola venovaná rozvoju školstva, ktoré bolo počas dlhej vlády bývalého diktátora úmyselne zamerané iba na základnú výuku. Paraguaj taktiež obnovil svoje vzťahy s katolíckou cirkvou. Následne došlo k veľkým projektom zameraným na rozšírenie infraštruktúry, tak poľnohospodárskej, ako aj cestnej. Zrejme najvýznamnejším krokom bolo zavedenie prvej vlastnej meny Paraguaja (peso). V roku 1842 presadil López opatrenie, aby kongres aj formálne prijal vyhlásenie nezávislosti prostredníctvom zákona, čo sa aj stalo 25. novembra 1842. Postupne získal López dominantné postavenie, pričom druhý konzul Alonso s týmto faktom sám súhlasil[74].

López sa rozhodol, že je potrebné prijať novú ústavu a reformovať usporiadanie štátu. 13. marca 1844 bola bez diskusie prijatá ústava vo forme, ktorú López navrhol. Ústava zriaďovala novú prezidentskú funkciu, ktorá nahradila systém konzulov. Za prvého prezidenta bol 13. marca 1844 podľa očakávania na 10 rokov zvolený práve Carlos Antonio López. Ústava súčasne umožňovala opätovné zvolenie prezidenta. Nový prezident sa zameral na obnovenie zahraničného obchodu a dosiahnutie uznania nezávislého Paraguaja zo strany okolitých štátov. Postupne sa mu podarilo získať uznanie od Bolívie, či Brazílie. Paraguaj postupne uznalo aj viacero európskych štátov, no Argentína stále odmietala a označovala Paraguaj iba za svoju provinciu. To komplikovalo situáciu, lebo oficiálnu dohodu o hraniciach mal Paraguaj zatiaľ iba s Brazíliou, s Argentínskou konfederáciou nie (tak sa v roku 1831 premenovali Spojené provincie La Platy). Argentína dokonca blokovala rieku Paraná, aby zatlačila na Paraguaj a súčasne ho potrestala za to, že sa rozhodol obchodovať s jej provinciou Corrientes bez súhlasu Buenos Aires. Na blokádu rieky Paraná reagoval López tvrdo, keď pohrozil Argentíne, že záujmy Paraguaja je pripravený hájiť aj vojenskou cestou. López začal s posilňovaním vojska a opevňovaním hraničných osád. Následne uzatvoril Paraguaj s provinciou Corrientes spojeneckú zmluvu. Keď bol López presvedčený, že je Paraguaj pripravený, rozhodol sa 4. decembra 1845 vyhlásiť vojnu Argentíne. Paraguajská armáda prekročila hranice a spojila sa s vojskom provincie Corrientes. Ale veľká časť paraguajských vojakov sa vzbúrila, lebo nechceli bojovať vo vojne proti Buenos Aires. Následne došlo k nedorozumeniam aj medzi predstaviteľmi velenia a Paraguaj nakoniec od vojny ustúpil a z územia Argentíny povolal svoje vojsko späť domov. Guvernérovi Buenos Aires Juanovi Manuelovi de Rosasovi sa tak podarilo poraziť nie len provinciu Corrientes, ale aj všetky zvyšné hrozby daného obdobia[75]. Na jeseň 1846 nakoniec López pristúpil k uzavretiu mieru s Argentínou. Napriek tomu začali nové spory týkajúce sa územia Misiones, ktoré sa svojvoľne rozhodol Paraguaj obsadiť. Proti tomu protestovala Argentína, ktorá si toto územie taktiež nárokovala. López nechal vyhnať z Misiones obyvateľov, ktorí mali pôvod v argentínskej provincii Corrientes. Na to reagovala Argentína novou blokádou riek do Paraguaja. Paraguaj reagoval vojenským zásahom, no tak ako pred tým, aj teraz jeho vojaci radšej opustili bojisko, než by mali bojovať s Argentínou. Úspech však nedokázala získať ani samotná Argentína a tak sa vojna znova rýchlo skončila. Argentína však zaznamenala diplomatický úspech, keď presvedčila Brazíliu, aby neratifikovala zmluvu s Paraguajom, v ktorej sa v minulosti zaviazala uznať Paraguaj a jeho hranice. López sa tak dostal pod tlak a rozhodol sa rokovať s Argentínou. Medzi tým však na Paraguaj zaútočila Brazília, ktorá obsadila časť územia na východe krajiny. Paraguaj však protiútokom získal stratené pozície späť. V tom čase však Brazília obsadila Banda Oriental (súčasný Uruguaj), čo malo za následok koniec spojenectva Brazílie s Argentínou. Brazília tak uzatvorila spojeneckú zmluvu s Paraguajom namierenú proti Argentíne. Do udalostí však vstúpil argentínsky generál Justo José de Urquiza, guvernér provincie Entre Ríos[76]. Ten sa rozhodol využiť paraguajsko-brazílske spojenectvo a zvrhol guvernéra Buenos Aires Rosasa z jeho pozície. Urquiza mal podporu väčšiny argentínskych provincii, ale i Paraguaja a Brazílie. Práve na základe rozhodnutia Urquizu uznala v roku 1852 Argentína Paraguaj ako nezávislý štát, súčasne uznala hranice Paraguaja a umožnila voľnú plavbu na rieke Paraná. Na druhej strane sa Paraguaj vzdal nárokov na časť územia Misiones. Ku konečnej ratifikácii došlo v Argentíne pre rôzne spory až o 20 rokov neskôr. Spory s Argentínou síce skončili, no obnovili sa územné spory s Bolíviou a Brazíliou. Na druhej strane však ukončenie sporov s Argentínou umožnilo, že Paraguaj bol uznaný európskymi mocnosťami a Spojenými štátmi.

Paraguaj čelil počas vlády prezidenta Carlosa Antonioa Lópeza viacerým sporom s inými štátmi. Spor s USA vyvrcholil intervenciou amerického námorníctva priamo v Paraguaji. Na obrázku sú lode tzv. paraguajskej eskadry, ktorá v roku 1859 prišla do Paraguaja presadiť záujmy Spojených štátov.

V roku 1853 začal López masívne propagovať v Európe možnosť imigrácie do Paraguaja. Na to reagovali stovky ľudí, ktorí sa stali prvými európskymi prisťahovalcami nezávislého Paraguaja[77]. To otvorilo cestu aj zahraničným investíciám. Najväčšie obchodné ambície mali predstavitelia USA. To však vyústilo do roztržky so Spojenými štátmi. Ich vojnová loď USS Water Witch sa v roku 1853 nachádzala v Paraguaji. Jeden z najväčších amerických obchodníkov v Paraguaji po neúspechu svojich obchodných snáh začal s veľkou antikampaňou proti prezidentovi Lópezovi. Následne sa tento nalodil na loď USS Water Witch a keď sa loď priblížila pri prvú paraguajskú pevnosť na rieke Paraná, začala sa delostrelecká prestrelka medzi Paraguajcami a Američanmi. López oficiálne protestoval proti chovaniu posádky lode USS Water Witch, no neúspešne. Tým začal diplomatický konflikt s USA[78]. 13. marca 1854 sa uskutočnil nový kongres, ten mal zvoliť nového prezidenta a posúdiť činnosť Lópeza. Podľa očakávania bolo zasadnutie iba formálne a López bol zvolený na druhé desaťročné funkčné obdobie. Sám López však toto odmietol s poukazom na svoj zlý zdravotný stav a tak bolo jeho nové funkčné obdobie trojročné. V roku 1856 sa podarilo urovnať diplomatický spor s Brazíliou. Ale územné spory trvali naďalej a to nie len s Brazíliou, ale znova aj s Argentínou (keďže táto stále nezískala sľúbené územie Misiones). Lópezovi sa podarilo vyjednať odloženie rozhodnutí o územných sporoch s Brazíliou a Argentínou o 6 rokov. Kongres znova zasadol 13. marca 1857. Tento zvolil Lópeza znova na nové desaťročné funkčné obdobie, čo teraz prezident prijal. V tomto období začala ďalšia modernizácia krajiny. V Paraguaji bola postavená prvá vlastná paroloď, ktorá sa stala základom novej obchodnej flotily štátu. Aj úroveň vzdelanosti výrazne vzrástla a obyvatelia Paraguaja sa stali zrejme najvzdelanejšími v celej Latinskej Amerike. Súčasne sa paraguajská vláda zamerala na vyzbrojenie armády modernými zbraňami z Európy, no budovala aj vlastnú vojenskú výrobu. Taktiež začala vláda s reformou armády, kam boli pravidelne povolávaní obyvatelia krajiny ako rezervné sily na cvičenia. V roku 1861 bola otvorená prvá železničná trať. S modernizáciou pomáhali predovšetkým odborníci z Európy. Paraguaj napredoval takým tempom, že Brazília s Argentínou začali byť veľmi znepokojené. Napriek veľkým investíciám nemal Paraguaj ekonomické problémy, žiadne dlhy a všetko dokázal platiť zo štátneho rozpočtu.

V roku 1856 sa pod vplyvom posilnenia armády rozhodol López prijať opatrenia, ktoré zamedzovali voľnej plavbe brazílskych lodí po riekach Paraná a Paraguay. Tým došlo k porušeniu vzájomnej zmluvy, proti čomu Brazília protestovala. Ale potom, čo Brazília uzatvorila s Argentínou zmluvu, ktorá jej umožňovala presunúť armádu cez argentínske územie až do Paraguaja, pristúpil López k zrušeniu opatrení týkajúcich sa plavby po riekach do Paraguaja. V roku 1859 boli odhalené neúspešné prípravy na prevrat. Vláda obvinila z podpory prevratu aj zahraničných predstaviteľov žijúcich v Asuncióne, to znamenalo zhoršenie vzťahov s európskymi štátmi a USA. Spojené štátny dokonca vyslali do Paraguaja niekoľko vojnových lodí a viac ako 2 000 vojakov, čím chceli dosiahnuť ospravedlnenie za streľbu na svoju loď USS Water Witch a odškodniť amerických obchodníkov, ktorí v tom čase neuspeli v Paraguaji. Keď sa americké lode dostali až do oblasti Río de la Plata, pristúpili Paraguaj a USA za pomoci Brazílie a Argentíny ku kompromisu, keď Paraguaj vyplatil odškodné za zabitého amerického námorníka z lode USS Water Witch a zaviazal sa podstúpiť arbitráž s vyhnanými americkými obchodníkmi. Krátko pred svojou smrťou nechal prezident López za viceprezidenta vymenovať svojho syna generála Francisca Solana Lópeza. Chcel tým zabezpečiť, že z neho bude po jeho smrti nový prezident. Carlos Antonio López zomrel 10. septembra 1862. Ešte pred svojou smrťou varoval svojho syna Francisca, aby konflikty Paraguaja neriešil silou[79].

Francisco Solano López sa prezidentom stal v roku 1862 po smrti svojho otca. Vládol až do roku 1870, kedy padol vo vojne trojspolku.

Novým prezidentom sa podľa očakávania stal najstarší syn zosnulého Carlosa Antonia Lópeza Francisco Solano López[80]. Najprv ako dočasný z pozície viceprezidenta, no 16. októbra 1862 ho zvolil kongres za nového prezidenta Paraguaja. Jeho otec mu zabezpečil najlepšie dostupné vzdelanie, hovoril niekoľkými jazykmi a od rannej mladosti pôsobil v armáde. Už v 19. rokoch bol plukovníkom, o krátko neskôr sa stal dokonca generálom. Jeho vojenské úspechy sú však minimálne diskutabilné. Solano López bol veľmi pyšný a egocentrický, čo sa neskôr ukázalo ako veľké negatívum pre celú krajinu. Negatívne osobnostné vlastnosti nového prezidenta sa ukázali okamžite po jeho zvolení. Pri voľbe prezidenta v kongrese, vystúpil proti pokračovaniu dynastie jediný poslanec. Po voľbe ho nechal za trest prezident uväzniť.

Mapa ukazuje územie Paraguaja v roku 1864, teda pred začatím vojny. Samotné územie Paraguaja je znázornené ružovou farbou. Územia vyplnené pásmi boli predmetom sporov.

V roku 1860 sa prezidentom Uruguaja stal Bernardo Prudencio Berro[81]. Ten začal s veľkými politickými reformami, kedy chcel zakázať tradičné najsilnejšie politické strany, čím chcel prispieť k demokratizácii Uruguaja. Na jeho snahu reagovala veľmi negatívne Brazília, ktorá podporila proti uruguajskému prezidentovi vojenský prevrat. Ten viedol generál Venancio Flores, ktorý mal podporu nie len Brazílie, ale i Argentíny[82]. Prezident Berro sa o pomoc rozhodol požiadať práve nového prezidenta Paraguaja Solana Lópeza. Paraguajský prezident si uvedomoval vážnosť situácie a tak sa rozhodol pre diplomatické vyjednávanie, no jeho snaha nenašla odozvu. Naopak Brazília s Argentínou uzatvorili spoločnú dohodu týkajúcu sa situácie v Uruguaji. To vyvolalo veľké obavy aj v Paraguaji, či sa po Uruguaji nestane ďalším cieľom svojich susedov. V roku 1864 sa novým uruguajským prezidentom stal Atanasio Cruz Aguirre[83]. Ten čelil rovnako ako jeho predchodca generálovi Floresovi a jeho ofenzíve. Cruz Aguirre vyslal do Paraguaja vyslanca, ktorý prezidentovi Solanovi Lópezovi povedal o údajných plánoch Brazílie a Argentíny na rozdelenie Paraguaja medzi oba spomenuté štáty. Nasledovalo stretnutie zástupcov Argentíny, Brazílie, Veľkej Británie a uruguajského generála Floresa. Tu sa hovorilo o údajných plánoch Paraguaja na využitie nespokojných provincii Argentíny na boj proti Buenos Aires a súčasne o údajnom zasahovaní Paraguaja do vnútorných záležitostí Uruguaja cez jednu z dvoch hlavných tamojších politických strán (reálne však do vnútorných záležitostí Uruguaja zasahovali predovšetkým Brazília a Argentína). V auguste 1864 zaslala Brazília do Uruguaja diplomatickú nótu, v ktorej žiadala nahradiť škody, ktoré boli pri vnútorných sporoch v Uruguaji spôsobené brazílskym občanom a stanovila uruguajskej vláde šesť dní na splnenie svojich požiadaviek. Následne bola podpísaná nová dohoda medzi Brazíliou a Argentínou o Uruguaji, kde sa formálne oba štáty dohodli na zachovaní nezávislosti Uruguaja. Paraguajský prezident Solano López bol presvedčený, že ultimátum voči Uruguaju znamená dohodu o rozdelení Uruguaja medzi Argentínu a Brazíliu a obával sa, že nasledovať bude Paraguaj. Solano López zaslal do Brazílie vlastnú diplomatickú nótu, v ktorej varoval Brazíliu, že kroky proti Uruguaju bude považovať za vojenské kroky proti Paraguaju. Solano López začal s veľkou kampaňou na podporu vojny, začalo sa taktiež vo veľkom zbrojiť a posilňovala sa armáda[84].

Keďže Uruguaj nepristúpil na požiadavky Brazílie, zaútočila brazílska vojnová loď na uruguajskú. Uruguajská vláda požiadala o pomoc Paraguaj, no prezident Solano López odmietol do Uruguaja vyslať svoju armádu. 12. októbra 1864 vstúpila brazílska armáda do Uruguaja. Tým začala tzv. vojna trojspolku, známa tiež ako vojna trojitej aliancie, paraguajská vojna či veľká vojna[85]. K brazílskemu vojsku sa pripojil aj uruguajský generál Flores. Na to reagoval prezident Solano López, ktorý dal rozkaz na obsadenie brazílskej obchodnej lode, ktorá sa práve nachádzala v Paraguaji. Nasledovalo prerušenie všetkých stykov s Brazíliou a aj keď Paraguaj nevyhlásil formálne Brazílii vojnu, boli oba štáty fakticky vo vojnovom stave. Prvý útok proti Brazílii viedol Paraguaj na provinciu Mato Grosso. Útok Paraguaja na toto územie bol pre Brazíliu takým prekvapením, že Paraguajci obsadili niekoľko osád a pevnosti. Brazília vyslala do oblasti svoju armádu, no časť územia Mato Grosso sa podarilo paraguajskej armáde udržať až do roka 1868. Ďalším a hlavným cieľom Paraguaja sa však stala brazílska provincia Rio Grande do Sul. Aby sa však na dané miesto paraguajská armáda dostala, musela prejsť cez územie Misiones, ktoré však patrilo Argentíne. Argentínsky prezident Bartolomé Mitre však nedal súhlas na prechod svojho územia[86]. Medzi tým však brazílska armáda úspešne pokračovala vo svojej uruguajskej kampani. To viedlo k zmene na čele Uruguaja, kedy sa novým prezidentom stal Tomás Villalba[87]. Ten si uvedomoval bezvýchodnosť situácie a pristúpil na uzatvorenie mierovej dohody s Brazíliou. Vo februári 1965 sa novým prezidentom Uruguaja stal generál Venancio Flores, spojenec Brazílie. Na udalosti reagoval paraguajský prezident Solano López zvolaním kongresu v marci 1865. Tu poslanci povýšili Solana Lópeza za maršala a zvýšili mu mzdu. Brazília sa medzi tým chystala začať blokovať rieky do Paraguaja. Blokovanie chcel Solano López zmierniť obsadením argentínskeho riečneho prístavu Corrientes. 18. marca 1865 tak Paraguaj vyhlásil vojnu aj Argentíne, čo však mesiac argentínska vláda utajila, aby v prípade paraguajského útoku mohla označiť Paraguaj za agresora. Následne Paraguaj bez väčšieho odporu obsadil mesto Corrientes. Zatajenie vyhlásenia vojny skutočne pomohlo vyvolať v Argentíne také celospoločenské zjednotenie, ktoré prezident Mitre očakával. Brazília využila situáciu a dojednala s Argentínou spojeneckú zmluvu, do ktorej prizvala aj Uruguaj, vznikla tak tzv. dohoda trojspolku. Argentína a Brazília sa dohodli, že po vojne získajú tie paraguajské územia, na ktoré si roky nárokovali, súčasne bude musieť Paraguaj vyplatiť veľké vojnové reparácie. Paraguaj mal podľa dohody zostať síce po vojne nezávislým štátom, no predbežne iba na obdobie 5 rokov[88].

Obrázok znázorňuje smrteľné zranenie prezidenta Francisca Solana Lópeza v bitke pri Cerro Corá (1. marca 1870).

Paraguajská armáda síce zaznamenala na počiatku úspechy. Tieto však vyplývali predovšetkým z momentu prekvapenia, než z reálnej vojenskej sily Paraguaja. Zbrane paraguajskej armády boli väčšinou zastarané a nové sa do krajiny z dôvodu blokády nemohli dostať. Aj paraguajské námorníctvo bolo v porovnaní s druhou stranou veľmi slabé. Na druhej strane bola argentínska armáda menšia, než paraguajská a súčasne mala katastrofálnu morálku, keďže v Argentíne panovala veľká medziregionálna nevraživosť a väčšina veliteľov nemala žiadnu autoritu. Celkovo bola Argentína na vojnu absolútne nepripravená. Uruguaj bol na tom podobne, jeho armáda bola veľmi malá. Rozhodujúcu pozíciu tak mala Brazília. Jej armáda a námorníctvo boli početné, ako všetky ostatné spolu. Morálka radových vojakov však bola nízka. Na druhej strane mala najlepší dôstojnícky zbor z celej aliancie a neskôr jej dôstojníci museli veliť dokonca aj argentínskemu vojsku, kde nahradili nie príliš schopných argentínskych veliteľov.

Paraguajci boli v okolí mesta Corrientes úspešní a obsadili aj ďalšie osady v jeho okolí. Na riekach chceli taktiež získať prevahu, no brazílske lode ich námorníctvo bez väčších problémov veľmi rýchlo porazili a Paraguaj tak už na počiatku stratil možnosť bojovať na riekach. Prvý veľký úspech zaznamenala aliancia 17. augusta 1865 pri rieke Yatay, kde aliančná armáda pod velením uruguajského prezidenta Floresa drvivo porazila paraguajskú armádu[89]. Nasledovalo obliehanie mesta Uruguaiana obkľúčili a následne zajali tisíce paraguajských vojakov. Obliehanie viedli osobne brazílsky cisár Peter II., argentínsky prezident Mitre a uruguajský prezident Flores[90]. Aliančné armády tak začali postupovať smerom do Paraguaja. Solano López preto vydal rozkaz na opustenie mesta Corrientes a paraguajská armáda sa začala postupne sťahovať späť na svoje územie. Bola totiž v katastrofálnom stave, kedy prišla o celé námorníctvo a väčšinu najlepších vojakov. Najväčšia bitka sa uskutočnila 2. mája 1866 pri potoku Estero Bellaco v blízkosti rieky Paraná. Tu nakoniec vyhrala opäť aliancia, pričom obe strany zaznamenali veľké straty[91]. Výhra aliancie znamenala, že vojna sa definitívne preniesla na územie Paraguaja. Nasledovali ďalšie úspechy aliančných vojsk a Paraguajci sa museli sťahovať stále hlbšie na svoje územie. V septembri 1866 už Solano López vedel, že situácia je pre Paraguaj kritická. Požiadal teda argentínskeho prezidenta Mitreho o stretnutie, kde chcel rokovať o mieri. Mitre a časť brazílskeho generálneho štábu boli mieru naklonení, no brazílsky cisár Peter II. mierovú dohodu jasne odmietol a požadoval kapituláciu Paraguaja. V tomto období vyšla najavo tajná dohoda medzi Argentínou a Brazíliou a delení územia Paraguaja po skončení vojny. To vyvolalo veľké protivojnové nálady v Argentíne, no súčasne získal Paraguaj veľké sympatie po celej Južnej Amerike. Ďalšia veľká bitka sa odohrala 22. septembra 1866. Paraguajská armáda sa opevnila v pevnosti Curupayty, ktorú chceli aliančné vojská dobyť. Obranu pevnosti viedol generál José Eduvigis Díaz, ktorý bol zrejme najschopnejším dôstojníkom paraguajskej armády[92]. Generálovi Díazovi sa podarilo postaviť tak schopnú obranu, že drvivo vyhral nad početnejšou aliančnou armádou, pričom jeho vlastné straty boli veľmi nízke. Táto bitka na čas zastavila boje, keďže Solano López sa rozhodol iba pre posilňovanie obrany a aliančné vojská sa museli preskupiť. Do situácie veľmi negatívne zasiahla epidémia cholery, ktorá značne znížila stavy oboch armád. Pre Paraguaj však boli tieto straty citeľnejšie a jeho armáda sa výrazne zmenšila. 2. novembra 1867 začali aliančné vojská obliehať najväčšiu paraguajskú pevnosť Humaitá, ktorá sa nachádzala na strategickom mieste pri rieke Paraguay. Tejto velil samotný prezident Solano López, no na konci marca 1868 z pevnosti radšej odišiel. Pevnosť bola síce obkľúčená a paraguajská armáda podnikla niekoľko neúspešných pokusov o prelomenie obkľúčenia, aliancii sa ale napriek tomu nepodarilo pevnosť obsadiť, no pri jednom z pokusov stratilo aliančné vojsko tisíce vojakov. Keďže však situácia obrancov bola veľmi kritická, rozhodol prezident Solano López, aby bola pevnosť opustená. Túto tak aliancia obsadila bez boja 25. júla 1868[93]. Zlá situácia na bojisku spôsobila nespokojnosť v hlavnom meste Asunción. Proti prezidentovi začala konšpirovať skupina vplyvných osôb na čele s jeho vlastnými bratmi Benignom a Venanciom. Títo mali podľa zistení komunikovať s brazílskou stranou cez amerického veľvyslanca. Od júna 1868 začali pol roka prebiehať popravy zradcov, medzi prvými boli zastrelení brat prezidenta Benigno, niekoľko ministrov a časť generálneho štábu, spolu viac ako 300 ľudí.

Mapa ukazuje územné zmeny po vojne trojspolku. Brazília získala územie znázornené žlto-zelenými pásmi na severe Paraguaja. Argentína získala územie znázornené žlto-ružovými pásmi na východe Paraguaja a fakticky aj územie bielej farby medzi riekami Pilcomayo a Barmejo.

Na jeseň 1868 začal Solano López v očakávaní útoku aliancie organizovať obranu Asunciónu. Paraguajskú armádu v tomto období však už tvorili hlavne starí ľudia a deti. 21. decembra 1868 začala bitka pri rieke Pikysyry. Trvala týždeň a obe strany pri nej stratili tisíce vojakov, keďže však aliančná armáda mohla straty ľahšie nahradiť, boje po týždni vyhrala, čím sa jej otvorila cesta na hlavné mesto Paraguaja[94]. 31. decembra 1868 sa paraguajská obrana pred Asunciónom definitívne rozpadla, keď zvyšky obrancov kapitulovali. 5. januára 1869 obsadili aliančné sily Asunción. Brazílski vojaci začali vo veľkom plieniť Asunción. Argentínska armáda zostala na protest proti správaniu Brazílčanov pred mestom. Víťazné mocnosti sa snažili vytvoriť novú paraguajskú vládu z opozície Solana Lópeza. 15. augusta 1869 tak bol vytvorený triumvirát, ktorý tvorili Cirilo Antonio Rivarola[95], Carlos Loizaga a José Díaz de Bedoya. Nová dočasná vláda začala od začiatku plniť želania spojencov a pristúpila tak na liberalizáciu obchodu so zahraničím. Prezident Solano López sa stiahol na sever krajiny, kde vybudoval svoj nový hlavný štáb a zhromaždil až 12 000 nových vojakov, väčšinou však znova detí a starcov, dokonca aj žien. Brazílske vojsko však postupovalo bez väčších problémov a čoskoro bolo iba niekoľko kilometrov od nového sídla paraguajského prezidenta. V tejto etape už bola vojna veľmi krutá, brazílska armáda nebrala žiadnych zajatcov, dokonca podpálila nemocnicu, kde zhoreli stovky zranených paraguajských vojakov. Paraguajská armáda už v tomto období nemala skoro žiadne strelné zbrane a tak bojovala so všetkým, čo našla. 16. augusta 1869 v rámci bitky pri Acosta Ñu nechali Brazílčania vypáliť les, kde sa ukrývali zvyšky paraguajskej armády, ktorú tvorili prakticky iba deti. Väčšina z nich tam zhorela[96]. Napriek všetkému pokračoval v represiách proti skutočným, či domnelým zradcom aj prezident Solano López. Nechal dokonca mučiť vlastnú matku a znova aj brata Venancia, ktorý na následky mučenia zomrel. Solano López sa stiahol až k hore Cerro Corá, ktorá sa nachádzala na úplnom severe Paraguaja pri brazílskych hraniciach. Tu sa prezident rozhodol zostať, keďže odmietol odísť do Bolívie. Už na začiatku roka 1870 boli Brazílčania pripravení na konečný útok na Cerro Corá. Paraguajci už bojovali prakticky výhradne iba s kopijami, nožmi, či mačetami. Napriek tomu sa odmietali vzdať a bojovali ďalej. 1. marca 1870 sa začala rozhodujúca bitka. Podobne ako všetky strety v tomto období, aj táto bola veľmi krvavá. Najprv padol syn prezidenta Panchito. Brazílska kavaléria dostihla prezidenta Solana Lópeza, ktorý sa pokúšal utiecť. Prezident bol vyzvaný, aby sa vzdal, čo odmietol a zaútočil na brazílskych vojakov. Tí prezidenta v boji smrteľne zranili. Ešte sa mu však aj s ťažkými zraneniami podarilo ustúpiť k svojmu vojsku. Aj tu sa odmietol vzdať. Následne ho našli brazílski vojaci a zastrelili. 1. marca 1870 prezident Francisco Solano López zomrel, jeho smrťou zároveň skončila vojna trojspolku[97].

Výsledky vojny boli pre Paraguaj absolútnou katastrofou. Presný počet obetí však nie je jasne stanovený a vychádza zväčša iba z odhadov. Podľa odhadov žilo pred vojnou v Paraguaji cca 1 300 000 obyvateľov, po vojne iba 221 000, pričom mužov starších ako 14 rokov bolo iba 28 000[98][99]. Zdecimovaná krajina začala byť okupovaná brazílskou armádou, ktorá tu zotrvala až do roku 1876. Paraguaj sa tak stal protektorátom Brazílie, na jeho čele stál brazílsky protektor José Paranhos, ktorý fakticky v Paraguaji vládol. Na základe mierovej zmluvy musel Paraguaj odstúpiť Brazílii svoje územie v Mato Grosso. Mier bol v roku 1873 uzatvorený aj s Uruguajom, ktorý získal právo voľnej plavby po rieke Paraguay. Mierová zmluva s Argentínou bola podpísaná až v roku 1876, keďže táto si nárokovala veľké územie, s čím nesúhlasila Brazília. Argentína nakoniec získala územie Misiones a časť územia v Chacu. Celkom stratil Paraguaj viac ako 169 000 km²[100].

Vojna trojspolku je do súčasnosti veľkou traumou je paraguajskú spoločnosť. Príčiny vojny sú však otázne. Nedá sa s istotou konštatovať, že Brazília a Argentína by na Paraguaj skutočne zaútočili v prípade, ak by sám nereagoval na brazílsku inváziu do Uruguaja. No súčasne sa táto možnosť nedá ani úplne vylúčiť. Je pravda, že Paraguaj mal územné spory so svojimi susedmi, no tieto dokázal predchádzajúci prezident Carlos Antonio López vždy vyriešiť mierovou cestou. Na vypuknutí vojny mal nesporne podstatný podiel paraguajský prezident Francisco Solano López, ktorý dlhé roky ťažil iba zo skutočnosti, že bol synom prezidenta, čo malo veľký vplyv na jeho osobnostné črty. Jeho taktické a vojenské znalosti boli minimálne otázne. Je fakt, že úspešné bitky pre Paraguaj viedli zväčša iní velitelia, než samotný prezident. Ten skôr zaznamenával prehry a neúspechy. Domýšľavosť prezidenta Solana Lópeza iba dokazuje skutočnosť, že neváhal vyhlásiť vojnu v rovnakom čase dvom oveľa väčším susedom, pričom jeho armáda mala zväčša zastarané zbrane a ani početne nedokázala spojenej armáde aliancie konkurovať. Prezident Solano López bol síce ochotný uzavrieť mier, no až vtedy, keď sa vojna presunula do Paraguaja a bolo jasné, že situácia je pre krajinu kritická. Ale po celý čas nebol ochotný odstúpiť z postu prezidenta, čo bola hlavná požiadavka Brazílie na zastavenie vojny. Aj rozhodnutie Solana Lópeza zostať za každú cenu naďalej prezidentom spôsobilo, že sa vojna výrazne predĺžila a znamenala pre Paraguaj oveľa väčšiu katastrofu, než by bola v prípade jeho skorého odstúpenia. Na druhej strane je potrebné poukázať na veľkú krutosť aliančnej armády, predovšetkým tej brazílskej, ktorej činnosť v poslednom období vojny možno označiť za páchanie vojnových zločinov[101].

Manuel Gondra sa prvýkrát stal prezidentom Paraguaja v roku 1910 a vládol iba dva mesiace. Následne bol zvrhnutý pri štátnom prevrate. Práve časté prevraty boli typické pre prvé obdobie liberálnej vlády.

Prvú vládu liberálov tvorili aj členovia strany Colorado. Prezident Gaona bol síce iba dočasný prezident, no napriek tomu čelil neustálym krízam a útokom zo strany členov vlastnej strany. Tí presadili v roku 1905 konanie kongresu, kde sa im podarilo prezidenta odvolať[118]. Za nového zvolili ďalšieho liberála Cecilia Báeza[119]. Ten však rovnako ako jeho predchodca čelil veľkým tlakom na svoju osobu, takže nedokázal presadiť žiadne potrebné ekonomické reformy. Báez vydržal vo funkcii 11 mesiacov, teda do roka 1906, čím bolo ukončené funkčné obdobie posledného prezidenta za stranu Colorado Escurru, ktorý bol zvolený ešte v roku 1902. Za nového prezidenta bol zvolený liberál Benigno Ferreira, ktorý sa úradu ujal 25. novembra 1906[120]. V týchto voľbách strana Colorado nevybrala žiadneho kandidáta na prezidenta. Toto rozhodnutie jej vydržalo viac ako 20 rokov. Napriek tomu, že na rozdiel od svojich predchodcov bol zvolený, čelil rovnako neustálym krízam. Aj prezident Ferreira tak bol nakoniec zosadený prevratom, keď ho v roku 1908 nahradil viceprezident Emiliano González Navero[121]. V pozadí prevratu však stál vplyvný člen Liberálnej strany a minister vojny Albino Jara, ktorý si tak chcel posilniť svoj vplyv. Prezident Navero pod vplyvom Jaru nechal okamžite uväzniť popredných členov strany Colorado. Jeho hlavnou úlohou však bolo iba dovládnuť do konca riadneho funkčného obdobia bývalého prezidenta. V roku 1910 bol za prezidenta zvolený ďalší člen Liberálnej strany Manuel Gondra[122]. Jeho zvolenie však nebolo v súlade so snahami Albina Jaru, ktorý po dvoch mesiacoch od začiatku úradovania prezidenta Gondru vykonal ďalší štátny prevrat. Kongres tak zvolil nového prezidenta, ktorým sa stal 17. januára 1911 podľa očakávaní práve Albino Jara[123]. Tento mal v čase svojho zvolenia iba 33 rokov a stal sa tak najmladším prezidentom v histórii krajiny. Jara začal veľmi radikálne, rozhodol sa založiť si vlastnú stranu, kde chcel združiť všetkých svojich priaznivcov. Vznikla tak Národná únia (Unión Nacional). Jara začal robiť radikálnu politiku, proti ktorej sa postavili niektorí členovia Liberálnej strany. Tí vyvolali povstanie, ktoré však bolo krvavo potlačené a jeho vodcovia zastrelení. Aby povstanie potlačil, nariadil nútené odvody chudoby a robotníkov do svojho vojska. To však vyvolalo (spolu s inými negatívnymi správami týkajúcimi sa prezidenta) veľkú nespokojnosť s prezidentom. Nasledovali masové protesty. Na to reagovali ostatní členovia vlády a armády a prinútili prezidenta Jaru odstúpiť už po pol roku vo funkcii.

Novým prezidentom sa stal v júli 1911 liberál Liberato Marcial Rojas[124]. Aj jeho vláda však riešila iba vnútorné spory, ktoré vyvrcholili v povstaní proti vláde. Na jeho čelo sa formálne postavil bývalý prezident Gondra. Ten získal veľkú finančnú podporu od zahraničných oligarchov, ktorí mali ekonomické záujmy v Paraguaji. Povstane začalo v novembri 1911 a vyvolalo dokonca ďalšie iné povstania a nepokoje. Na to reagoval prezident útekom z krajiny. Vládu tak 14. januára 1912 na tri dni prevzal triumvirát, ktorý tvorili Marcos Caballero Codas, Mario Uscher a Alfredo Aponte. Triumvirát spolu s priaznivcami strany Colorado porazili povstaleckú armádu liberálov, ktorí sa museli stiahnuť. Vďaka tomu sa 17. januára 1912 prezident Rojas vrátil do krajiny a znova ujal funkcie prezidenta. Členovia strany Colorado sa domnievali, že v daný čas prišla chvíľa na ich návrat. K tomu chceli využiť bývalého liberálneho prezidenta Jaru, ktorý mal stále určitú podporu v rámci armády. Vyzvali ho teda, aby sa vrátil a zvrhol vládu. Nakoniec členovia strany Colorado na Jaru nečakali a bez neho vykonali vojenský prevrat, ktorý prinútil prezidenta Rojasa 28. februára 1912 odstúpiť. V rovnaký deň sa prezidentom stal Pedro Peña, člen strany Colorado[125]. To však nezastavilo nepokoje, naopak s pripojením bývalého prezidenta Jaru vznikli v krajine tri veľké ozbrojené frakcie. Peña tak vytvoril vlastnú vládnu armádu predovšetkým z chudoby a robotníkov, ktorí boli opäť násilne odvedení do vojska. Rozhodujúcou sa nakoniec ukázala bitka v samotnom hlavnom meste, ktorú 22. marca 1912 vyhrali povstalci z radov Liberálnej strany. Tí zvrhli prezidenta a presadili vlastného, ktorým sa stal opäť bývalý prezident Emiliano González Navero. Liberáli sa následne sústredili na vojsko Albina Jaru, ktoré porazili v máji 1912, pričom v bitke padol aj samotný Jara. Tým skončila krátka občianska vojna. Napriek veľkej nestabilite začali v tomto období do krajiny prichádzať prvé významné zahraničné investície, ktoré konečne oživili ekonomiku Paraguaja. Rozvoj zažívalo predovšetkým poľnohospodárstvo, na ktoré nadväzovali nové priemyselné podniky na spracovanie poľnohospodárskych produktov. Veľký podiel na tom mali predovšetkým spoločnosti z Argentíny, vďaka čomu sa začala znova rozširovať aj železničná sieť, ktorá sa napojila na argentínsku. Práve obchodné záujmy domácich, no hlavne zahraničných obchodníkov a priemyselníkov spôsobovali časté prevraty a nakoniec aj občiansku vojnu z rokov 1911 a 1912. Postupne sa časti obyvateľstva začalo pomerne dariť, tým sa však súčasne zväčšili rozdiely medzi malou skupinou bohatých a veľkým množstvom chudobných[126].

Eligio Ayala bol prezidentom Paraguaja dvakrát (1923 – 1924 a 1924 – 1928). Jeho druhé funkčné obdobie priniesol potrebnú stabilizáciu štátu.

V roku 1912 zasadol kongres už v novom zložení. Za nového prezidenta bol zvolený liberál Eduardo Schaerer[127]. Ten sa aktívne zúčastnil na strane Liberálnej strany nedávnej občianskej vojny. Vnútorný konflikt stál Paraguaj veľké množstvo peňazí, ktoré si chudobný Paraguaj musel požičať. Prezidentovi tak nezostalo dostatok prostriedkov na uskutočnenie modernizácie štátu. O pomoc požiadal zahraničných investorov, ktorí však súčasne získali veľký vplyv na vládu. Zdalo sa, že situácia v krajine sa konečne upokojila, no na začiatku roka 1915 sa malá skupina členov strany Colorado pokúsila o prevrat, ktorý však bol rýchlo potlačený. Napriek tomu pokračovala vláda v modernizácii krajiny, kedy sa zamerala predovšetkým na cesty a železničnú sieť. Prezident Schaerer vydržal v úrade celé štyri roky a jeho vládu je možné hodnotiť ako stabilnú. V roku 1916 bol za prezidenta zvolený Manuel Franco[128]. Ten vykonal hneď niekoľko reforiem. Najprv sa zameral na systém voľby prezidenta, ktorý sa zmenil na tajný. Následne sa pričinil o zmeny v poľnohospodárskych zákonoch, čím chcel zvýšiť produkciu. Nasledovala reforma školstva a zvýšenie počtu poslancov, čím dostala opozícia zo strany Colorado viac priestoru v politike. Pozitívne sa pre Paraguaj prejavila prvá svetová vojna, vďaka ktorej Paraguaj zvýšil svoju poľnohospodársku a potravinársku produkciu. Všetky zamýšľané zmeny však prezident nestihol uskutočniť, 5. júna 1919 zomrel na infarkt. Vo funkcii ho nahradil viceprezident José Pedro Montero, ktorý dokončil funkčné obdobie zosnulého prezidenta[129]. Po skončení prvej svetovej vojny postihla niekoľko európskych štátov a USA hospodárska kríza, ktorá trvala od roku 1920 do roku 1921. Táto mala negatívny vplyv aj na Paraguaj, čo vyvolalo pravidelné protesty a stávky, čo poškodzovalo ekonomiku štátu, keďže pracovné výluky boli časté a dlhé. V tomto zložitom období bol za prezidenta v roku 1920 zvolený Manuel Gondra, ktorý už prezidentom bol na prelome rokov 1910 a 1911[130]. Gondra stál pred zložitou úlohou, keďže vývoz Paraguaja sa výrazne po skončení prvej svetovej vojny znížil, čo skomplikovalo ekonomickú situáciu krajiny. Ale Gondra mal v Liberálnej strane veľkú konkurenciu v osobe bývalého prezidenta Schaerera. Ten zorganizoval na konci októbra 1921 štátny prevrat a prinútil prezidenta Gondru rezignovať. Novým prezidentom sa 29. októbra 1921 stal na niekoľko dní viceprezident Félix Paiva. Následne sa znepriatelené strany liberálov dohodli na novom prezidentovi, ktorým sa 7. novembra 1921 stal Eusebio Ayala. Za jeho vlády sa však Liberálna strana rozdelila na ešte viac súperiacich frakcii, pričom vzájomné konflikty vyvrcholili v novej občianskej vojne[131].

V krajine v roku 1922 začala regulárna občianska vojna. Proti prezidentovi stál znova bývalý prezident Schaerer, ktorý mal podporu časti armády. Prezident tak pristúpil k mobilizácii, čím začala občianska vojna. V júni 1922 sa boje presunuli priamo do hlavného mesta, kde zomrelo množstvo civilistov. Povstalci boli nakoniec z Asuncióna vytlačení, no boje pokračovali ďalej v ostatných častiach štátu. V apríli 1923 prezident Eusebio Ayala rezignoval. Novým prezidentom sa stal minister financií Eligio Ayala[132]. V júli 1923 zopakovali rebeli útok na Asunción. Spočiatku sa zdalo, že ich útok bude úspešný, no nakoniec boli predsa len porazení. Napriek úspechu v občianskej vojne sa prezident Eligio Ayala rozhodol 17. marca 1924 taktiež odstúpiť. Novým prezidentom sa stal minister vojny Luis Alberto Riart[133]. Ten však vládol iba do volieb, ktoré sa uskutočnili už v auguste 1924. Po nich sa prezidentom stal znova Eligio Ayala. Druhé obdobie tohto prezidenta však už prebiehalo oveľa stabilnejšie, než to prvé. Práve stabilita bola najväčším prínosom jeho druhej vlády. Vďaka tomu sa ekonomická situácia štátu zlepšila, zvýšil sa export a produkcia. Prezident presadil tiež daňovú reformu, ktorá mu pomohla dosiahnuť dokonca vyrovnaný štátny rozpočet. Keďže krajina bola neustále v ohrození vnútorných konfliktov, rozhodla sa vláda investovať aj do armády. To sa ukázalo ako prezieravé, keďže sa tiež stupňoval konflikt s Bolíviou o územia Chaco. V roku 1928 sa uskutočnili nové voľby, v ktorých bol za prezidenta zvolený José Patricio Guggiari[134]. Napriek tomu, že krajine sa darilo, spoločnosť sa začala radikalizovať. Mohli za to predovšetkým prisťahovalci, ktorí si priniesli radikálne názory z Európy a to tak nacistické, fašistické, ale aj komunistické. Do toho mali negatívny vplyv tiež správy z územia Chaco, kde svoje záujmy rozširovala Bolívia. Guggiari sa rozhodol zapojiť bývalého prezidenta Eligia Ayalu do vlády, kde sa tento stal ministrom financií.

V decembri 1928 sa Paraguaj rozhodol odpovedať na predchádzajúci útok Bolívie na jednu z paraguajských pevností v Chacu vlastným útokom. Na to reagovala Bolívia útokom na inú paraguajskú pevnosť. Oba štáty tak vyhlásili mobilizáciu. Do konfliktu vstúpili Spojené štáty, ktorým sa podarilo obe strany presvedčiť k podpísaniu dohody, na základe ktorej si vrátili obsadené pevnosti. Na dohodu však negatívne reagovala časť armády, ktorá tento krok považovala za zbabelosť a začala vytvárať tlak na odstúpenie prezidenta a jeho vlády. Armáda na svoju snahu využila aj radikálne politické strany, s pomocou ktorých sa pokúsila o niekoľko prevratov. Prezident na to reagoval zákazom radikálnych robotníckych organizácii. V septembri 1931 sa obnovili vojenské strety v Chacu, kde sa Bolívii podarilo poraziť v menšej bitke paraguajskú armádu. Nasledovali protesty, ktoré žiadali ráznu odpoveď voči Bolívii a odstúpenie prezidenta. Veľký protest pred prezidentským palácom vyvrcholil stretom medzi prezidentskou strážou a demonštrantami, z ktorých časť bola ozbrojená. Prezidentská stráž zastrelila 11 ľudí, čo využila opozícia a prinútila prezidenta odstúpiť. Novým prezidentom sa stal 25. októbra 1931 bývalý prezident Emiliano González Navero ako dočasný prezident[135]. Následne začal parlament proces zosadenia prezidenta Guggiariho. Ten sa oficiálne do úradu vrátil 27. januára 1932, keďže proces jeho zosadenia trval veľmi dlho a nepriniesol žiadne výsledky. Guggiari nakoniec dokončil svoje funkčné obdobie a v úrade skončil 15. augusta 1932. Za nového prezidenta bol zvolený Eusebio Ayala, ktorý tiež v minulosti zastával post prezidenta[136].

Eusebio Ayala sa druhýkrát stal prezidentom v auguste 1932 a bol ním počas celej vojny o Chaco.

Zvolenie prezidenta Eusebia Ayalu znamenalo víťazstvo síl, ktoré podporovali vojnu s Bolíviou o Chaco. Na toto územie si robili nároky oba štáty. Bolívia tvrdila, že má na Chaco právo ako nástupca bývalej španielskej audiencie v meste Chuquisaca, ktorá Chaco spravovala. Formálne sa Bolívia hlásila k tomuto územiu vždy, no neprejavovala o Chaco vážny záujem až do chvíle, než stratila prístup k moru po prehranej vojne s Čile v roku 1883. Vlády Bolívie sa teda zamerali práve na Chaco, kde boli splavné rieky, ktoré ústili až do Atlantického oceánu, čím chcela Bolívia obnoviť spojenie s morom. Územie Chaca však za svoje považoval aj Paraguaj a tak vlády oboch štátov o tomto probléme viackrát jednali, no bez úspechu. Oba štáty tak v Chacu budovali vlastné osady a pevnosti a predávali pôdu. V 20. rokoch 20. storočia pridelila bolívijská vláda právo na ťažbu ropy v Chacu americkej spoločnosti Standard Oil, súčasne zas paraguajská vláda udelila tie isté práva britsko-holandskej spoločnosti Royal Dutch Shell. V tej dobe totiž panovalo presvedčenie, že v Chacu sú bohaté zásoby ropy, čo iba zvýšilo snahu oboch štátov na získaní tohto územia. Nasledovali ďalšie pokusy o uzatvorenie dohody, no aj tie boli neúspešné. Oba štáty tak začali zbrojiť. Paraguaj zakúpil dve nové vojnové lode z Talianska, ktoré do Paraguaja priplávali v roku 1931. V polovici roka 1931 už oba štáty prerušili vzájomné diplomatické vzťahy. Situácia sa napriek medzinárodným snahám o mierové riešenie konfliktu stále vyhrocovala. Bolívia si najala na pomoc nemeckých vojenských poradcov, na čelo bolívijskej armády sa dokonca postavil nemecký dôstojník Hans Kundt[137]. Zbrane Bolívii dodávali britské a československé spoločnosti. Paraguajci si najali na pomoc francúzskych vojenských poradcov. Francúzi dodávali Paraguaju zbrane a vybudovali prvé letectvo. Ďalších dodávateľov zbraní získal Paraguaj v USA, Španielsku, Belgicku a iných európskych štátoch. Na velení paraguajskej armády sa z väčšej časti podieľali ruskí vojenskí dôstojníci, ktorí z Ruska ušli po neúspešnej občianskej vojne s boľševikmi. V rámci paraguajskej armády si postupne získal dominantné postavenie dôstojník José Félix Estigarribia. Estigarribia bol na rozdiel od bolívijského veliteľa Kundta zástancom moderného spôsobu vedenia vojny, čo sa neskôr prejavilo[138].

Mapa ukazuje vojnu o Chaco. Paraguaj je znázornený žltou farbou, Bolívia hnedou farbou. Čiara tvorená červenými bodkami ukazuje maximálny dosah paraguajskej ofenzívy, čiara tvorená hnedými bodkami ukazuje maximálny dosah bolívijskej ofenzívy. Neprerušovaná červená čiara znázorňuje nový rozsah paraguajského územia po vojne.

Vojna o Chaco začala už 15. júna 1932, keď bolívijské vojsko zaútočilo na paraguajskú pevnosť pri jazere Pitiantutá[139]. Pevnosť však Bolívia udržala iba mesiac, keďže sa paraguajskej armáde podarilo pevnosť dobyť späť. Nasledovali ďalšie bolívijské útoky na iné paraguajské pevnosti v Chacu. Paraguajský prezident Eusebio Ayala následne vyhlásil mobilizáciu. Paraguaj tak začal útok 9. septembra 1932, čo je považované za oficiálny začiatok vojny. Ako prvú dobyli Paraguajci pevnosť Bonquerón, ktorá padla 29. septembra 1932. Tým začalo postupné povyšovanie Estigarribiu do vyšších hodností a jeho vzostup nie len v rámci armády, ale i politického života Paraguaja. Paraguaj pokračoval v ofenzíve a postupne obsadil viacero ďalších pevností. Paraguaj tak využil čas, ktorý mu poskytla zdĺhavá mobilizácia v Bolívii. Tá bola ukončená v decembri 1932 a tak nasledovala bolívijská protiofenzíva. Na čele bolívijského vojska stál nemecký generál Kundt, ktorý však mal súčasne vo vlastnej armáde veľký počet odporcov, ktorým vadil jeho zahraničný pôvod. Ofenzíva bola spočiatku úspešná a Bolívia získala viacero paraguajských pevností, no pri pevnosti Nanawa došlo k zastavenie bolívijského útoku Paraguajcami (20. január 1933)[140]. Nasledoval ďalší neúspešný útok Bolívie na inom mieste, čo malo za následok demoralizáciu bolívijskej armády, čím sa ofenzíva prakticky zastavila. Na konci januára 1933 sa pokúsili Argentína, Brazília a Čile vyjednať prímerie, no tieto snahy boli neúspešné. O novú ofenzívu sa Bolívia pokúsila v júli 1933, no táto snaha bola znova neúspešná. Bolívia stratila tisíce vojakov, zatiaľ čo Paraguaj iba niečo vyše 100. Po neúspechoch nepriateľa sa paraguajské velenie rozhodlo v septembri 1933 začať druhú ofenzívu. Cieľom bolo ovládnuť kľúčové pevnosti Bolívie v oblasti. Paraguajská armáda zaznamenala rýchle úspechy, vďaka čomu bol José Félix Estigarribia povýšený už na brigádneho generála. Zdecimované bolívijské vojsko sa stiahlo k pevnosti Campo Vía, kde v mesiacoch november a december roku 1933 prebehli rozhodujúce boje[141]. Proti sebe stálo 9 000 demoralizovaných bolívijských vojakov a viac ako 17 000 Paraguajcov. Túto bitku podľa očakávania jednoznačne vyhral Paraguaj, keď zajal viac ako 7 000 nepriateľských vojakov a získal veľké množstvo zbraní. Z tejto porážky sa už Bolívia až do konca vojny nedokázala úplne spamätať. Nasledovalo odvolanie generála Kundta, ktorého nahradil bolívijsky generál Enrique Peñaranda[142]. Paraguajský útok viedol generál Estigarribia, ktorý tak bol znova povýšený. Paraguajský prezident chcel po tejto výhre ponúknuť Bolívii mier, navrhol preto prímerie, ktoré malo platiť od 19. do 30. decembra 1933. Na tento návrh Bolívia pristúpila, aby získala čas, po ktorý začala organizovať novú armádu.

Paraguajskí vojaci na začiatku vojny počas bitky o pevnosť Alihuatá (marec 1933).

Keďže Bolívia nevyužila prímerie na vyjednávanie a naopak začala budovať novú armádu, začal Paraguaj 6. januára 1934 tretiu veľkú ofenzívu. Už na počiatku obsadili paraguajskí vojaci dôležité bolívijské pevnosti. Územie, ktoré Paraguaj kontroloval sa tak výrazne zväčšovalo, čo komplikovalo logistiku. Prvý úspech po dlhom čase zaznamenala bolívijská armáda v máji 1934 v bitke pri Cañada Strongest[143]. Paraguaj síce túto bitku jednoznačne prehral, no jeho ofenzíva pokračovala ďalej. Ani jedna strana však nedokázala získať potrebnú prevahu a tak pre zmenu navrhol diplomatické rokovanie prezident Bolívie Daniel Salamanca Urey[144]. Paraguajské velenie však týmto snahám nedôverovalo a začalo prekvapivý útok na severozápade, kedy paraguajská armáda prešla cez náročný terén a dobyla pevnosť 27 de Noviembre a následne paraguajské vojsko zamierilo k bolívijským ropným poliam pri meste Camiri. Túto oblasť dosiahla paraguajská armáda na konci augusta 1934. Keďže však paraguajská armáda nemala dostatok zásob, rozhodla sa pre ústup. Aby Bolívia mohla čeliť paraguajskej ofenzíve na severe, musela oslabiť svoje vojsko na juhu. To umožnilo Paraguaju zaútočiť práve v južnej časti frontu. Tisíce bolívijských vojakov bolo zajatých už po krátkom boji. Situácia bolívijského vojska bola kritická a tak opustilo veľmi dôležitú pevnosť Ballivián. Tú následne 17. novembra 1934 bez boja obsadili Paraguajci[145]. Tento neúspech znamenal zatknutie bolívijského prezidenta Salamancu Ureya, ktorý bol následne vystriedaný viceprezidentom Josém Luisom Tejadom Sorzanom[146]. Bolívia tak začala ofenzívu na severe, kde sa jej spočiatku darilo, no keď sa Paraguaju podarilo obsadiť jediný zdroj vody v oblasti, skončila aj táto snaha Bolívie neúspechom. Paraguajská armáda následne zaútočila na západe v samotnej Bolívii na oblasť okolo mesta Villamontes. Tu sa Paraguajcom podarilo obsadiť všetky ústupové cesty pre bolívijskú armádu, čo bola pre Bolíviu ďalšia katastrofa. Bolívijské jednotky sa opevnili pred mestom Villamontes, kde očakávali paraguajský útok. Ten sa im vo februári 1935 podarilo odraziť. Paraguaju sa napriek tomu podarilo prerušiť spojenie medzi mestom Villamontes a najväčším mestom Bolívie Santa Cruz de la Sierra[147][148].

V máji 1935 začali opäť diplomatické rokovania. To zastavilo ofenzívy oboch armád. Bolívia sa napriek tomu ešte pokúsila o posledný útok na začiatku júna 1935, ktorý však skončil ich porážkou. Vyjednávanie viedli Argentína, Brazília, Čile, Peru, Uruguaj a USA. Už 11. mája 1935 začali rokovania v Buenos Aires. Diplomatické vyjednávanie však bolo nakoniec úspešné a tak vojna o Chaco skončila 12. júna 1935, kedy bol podpísaný protokol o ukončení nepriateľstva. Boje však skončili až 14. júna 1935. 1. júla 1935 sa v Buenos Aires začala mierová konferencia, ktorá mala riešiť predovšetkým otázku hraníc. Vyjednávanie však trvalo až tri roky, po ktorých bola podpísaná konečná mierová zmluva (21. júla 1938). Paraguaj stratil vo vojne 35 000 až 50 000 ľudí, straty Bolívie sú odhadované až k počtu 80 000. Oba štáty stála vojna obrovské množstvo peňazí. Konečná dohoda znamenala, že Bolívia stratila tri štvrtiny územia Chaco, naopak územie Paraguaja sa vďaka úspešnej vojne zväčšilo o približne 130 000 km²[149]. Bolívia získala predsa len prístup k rieke Paraguaj, ktoré sa nachádza na úplnom okraji jej územia v rámci vojenského prístavu Puerto Busch. Výhra vo vojne však nepriniesla do Paraguaja stabilitu. Naopak spoločnosť podporovala snahy radových vojakov o uznanie, ktoré sa im však zo strany vlády nedostávalo. Na čelo nespokojencov sa postavil jeden z hrdinov vojny o Chaco Rafael Franco, ktorý počas vojny viedol úspešnú ofenzívu na severozápade Chaca, ktorá otvorila cestu ku konečnému víťazstvu Paraguaja. Nespokojenci požadovali predovšetkým finančné zabezpečenie veteránov a vojnových invalidov, čo vláda pre nedostatok peňazí odmietla, na druhej strane vyplácala veľké dôchodky vysokým dôstojníkom a členom vlády, ako odmenu za víťazstvo vo vojne, čo vzbudilo veľké pobúrenie. Vláda následne obvinila Rafaela Franca z prípravy prevratu a rozhodla sa ho na začiatku roka 1936 zatknúť. Franco však stihol ujsť do Argentíny. Tým začal ďalší prevrat. Časť armády podporujúca Franca sa vzbúrila a zaútočila 17. februára 1936 na Asunción. Prezident Ayala ušiel pred vojskom do prístavu, nalodil sa na loď a jednému z veliteľov vzbúrencov odovzdal svoju demisiu. Rafael Franco sa tak vrátil z exilu a dočasná vojenská správa ho menovala prezidentom. Franco sa úradu oficiálne ujal v rovnaký deň, ako Ayala rezignoval[150].

Generál José Félix Estigarribia sa prezidentom Paraguaja stal 15. augusta 1939. Bol posledným prezidentom z Liberálnej strany.

Nová vojenská vláda okamžite zakázala všetky politické strany na obdobie jedného roka, rozpustila parlament a zrušila platnú ústavu. Prezident však ubezpečoval spoločnosť, že tieto opatrenia sú iba dočasné a žiadna politická strana nebude rozpustená. V skutočnosti však vojsko pripravovalo novú ústavu, ktorá by povoľovala fungovanie iba jedinej politickej strany, ktorú práve založil prezident. Keď tieto plány vyšli najavo, začali sa v krajine veľké protesty. Tie však armáda tvrdo potlačila. Aby si prezident Franco upevnil svoje mocenské postavenie, presadil reformu, ktorá prisudzovala pôdu ľuďom, ktorí na nej reálne pracovali. K ďalším dôležitým opatreniam patrili zavedenie osemhodinového pracovného času a uzákonenie platenej dovolenky. Franco sa snažil znížiť vplyv radikálnej ľavice a tak obmedzil pôsobnosť odborov. Súčasne podporoval rast nacionalizmu. Nechal preto vybudovať Národný panteón hrdinov, kde bolo presunuté telo bývalého prezident Francisca Solana Lópeza. Napriek všetkému však v spoločnosti naďalej stúpalo napätie. To vyvrcholilo 13. augusta 1937, kedy začalo ďalšie povstanie. Toto zorganizoval bývalý prezident Eduardo Schaerer, ktorý na tento účel využil vojsko z Chaca. Povstanie sa podarilo a prezident Franco musel odísť do exilu v Uruguaji. 13. augusta 1937 tak bol Franco nahradený bývalým prezidentom Félixom Paivom[151]. Nová vláda okamžite obnovila platnosť pôvodnej ústavy, následne bola obnovená činnosť parlamentu a senátu. Vláda tiež nechala vyhlásiť nové voľby. Do krajiny sa postupne vrátili disidenti z čias vlády prezidenta Franca. Do popredia sa s podporou Liberálnej strany dostával generál José Félix Estigarribia, hrdina vojny o Chaco.

V auguste 1939 sa uskutočnili voľby prezidenta. Tých sa na protest proti zásahom polície voči svojim členom nezúčastnila strana Colorado a tak sa bez problémov stal novým prezidentom kandidát liberálov generál José Félix Estigarribia, ktorý sa úradu ujal 15. augusta 1939. Nový prezident však mal od začiatku veľmi ťažkú pozíciu, keďže bol vystavený tlakom z viacerých frakcii Liberálnej strany. Už vo februári 1940 sa objavili informácie o možnom prevrate proti prezidentovi. V reakcii na tieto správy prezident vyhlásil, že je nútený prevziať všetku moc nad Paraguajom, následne zrušil ústavu, zakázal politické strany a zostavil komisiu na prípravu novej ústavy. Následne nechal rozpustiť parlament a senát, ktoré sa fakticky rozpustili vlastným rozhodnutím. 18. februára 1940 tak prezident vykonal fakticky prevrat sám proti vlastnej vláde, keďže časť ministrov musela opustiť vládu. Ústava bola hotová v júli 1940 a následne aj schválená v referende. Na jej základe bol zrušený senát a ponechaný iba parlament. Významnou zmenou bolo tiež predĺženie funkčného obdobia prezidenta zo štyroch na päť rokov. Prezident si tak chcel upevniť svoju pozíciu, ale 7. septembra 1940 zahynul pri leteckom nešťastí. José Félix Estigarribia bol posledným liberálnym prezidentom Paraguaja[152].

Za nového prezidenta bol armádou vybraný generál Higinio Morínigo[153]. Úradu sa ujal formálne v deň smrti svojho predchodcu, teda 18. februára 1940. Tento bol považovaný za kandidáta, ktorý bude ľahko ovplyvniteľný, keďže práve pre túto vlastnosť si ho vybral do vlády aj zosnulý prezident. Morínigo však mal veľkú nedôveru ku všetkým politickým stranám a už pár týždňov potom, čo sa dostal k moci, odvolal z vlády všetkých členov Liberálnej strany. Využil silu, ktorú mu poskytovala armáda a taj sa mohol zbaviť podpory politických strán. V roku 1942 dokonca nechal prezident Liberálnu stranu zákonom rozpustiť. Do svojej vlády pripustil z civilnej sféry iba ľudí, ktorí sympatizovali so španielskou stranou Falanga. Po liberáloch sa prezident zameral na ľavicu, predovšetkým na komunistov a anarchistov. Potom došlo k zrušeniu ústavy. V roku 1943 tak v prezidentských voľbách nemal protikandidátov a tieto bez problémov vyhral. Počas jeho vlády začali vo väčšej miere značné politické represie. Pre politických oponentov nechala vojenská vláda vytvoriť dokonca koncentračné tábory. Keďže sám prezident sympatizoval so španielskym diktátorským systémom, začala aj značná časť dôstojníckeho zboru paraguajskej armády inklinovať k myšlienkam nacistického Nemecka a fašistického Talianska. Viacerí poprední predstavitelia armády dokonca otvorene presadzovali nacizmus ako ideológiu, ktorá by bola vhodná aj pre Paraguaj. Pod tlakom Spojených štátov však bol Paraguaj prinútený pristúpiť na prerušenie diplomatických stykov so štátmi Osi. Na začiatku roka 1945 dokonca napriek všetkým sympatiám vyhlásil Paraguaj vojnu Nemecku. Vďaka tomu získal aj finančnú podporu zo strany USA. Napriek tomu však mali sympatizanti nacizmu vo vláde stále silné postavenie. Keď však už bola porážka Nemecka nevyhnutá, rozhodol sa prezident Morínigo nacistov zo svojej vlády odvolať a znova povolil činnosť politických strán. Uvoľnenie však automaticky znamenalo aj obnovenie činnosti opozície, ktorá situáciu využila už v polovici roka 1946 k pokusu o prevrat. Na tomto sa podieľali aj členovia armády sympatizujúci s nacizmom, čo prezident využil ako zámienku, na ich definitívne odvolanie zo všetkých postov. Následne prezident do vlády prizval členov strany Colorado a priaznivcov bývalého prezidenta Rafaela Franca. Potom došlo k obnoveniu činnosti parlamentu a zriadeniu tímu, ktorý mal vypracovať novú ústavu. V roku 1948 sa mali uskutočniť nové voľby, pričom prezident povolil všetkým stranám (vrátane liberálov a komunistov), aby sa ich zúčastnili[154]. Silné postavenie však získalo radikálne pravicovo-konzervatívne krídlo strany Colorado, ktoré začalo otvorene útočiť (často aj ozbrojene) na ľavicových politikov. Prezident Morínigo do ich aktivít nezasahoval. Politická situácia sa však zostrila, čo prezident využil na nové represie voči liberálom, komunistom a priaznivcom Rafaela Franca. Represie vyvrcholili v občianskej vojne, ktorá začala v marci 1947. Túto začal bývalý prezident Rafael Franco a jeho priaznivci. K rebelom sa pridala veľká časť armády, ku ktorej sa pridali všetky opozičné politické strany. Povstalci dokonca vytvorili vlastnú vládu. Prezident Morínigo sa teda obrátil na argentínskeho prezidenta Juana Peróna so žiadosťou o pomoc v boji proti komunistom[155]. Perón tak paraguajskému vládnemu vojsku poskytol zbrane. Vládu podporila strana Colorado, ktorej členovia boli taktiež vyzbrojení argentínskymi zbraňami. Občianska vojna trvala pol roka, vyžiadala si 30 000 obetí a ako víťaz z nej vyšla hlavne strana Colorado, ktorá porazila všetkých povstalcov. Po výhre v občianskej vojne nasledovali tvrdé represie, kedy boli odporcovia režimu väznení, mučení a niektorí aj zavraždení. Strana Colorado si presadila, že nový prezident bude jej člen. Aby zabezpečila, že prezident Morínigo skutočne svoj úrad opustí, rozhodla sa ho radšej zosadiť. Morínigo tak radšej 3. júna 1948 odstúpil z funkcie. Na jeho miesto dosadila strana Colorado na zvyšok funkčného obdobia dočasného prezidenta Juana Manuela Frutosa[156].

Alfredo Stroessner sa úradu prezidenta ujal 15. augusta 1954. Mal nemecký pôvod a od mladosti pôsobil v armáde. Tu bol rýchlo povyšovaný a v 36. rokoch sa stal generálom. V roku 1951 vstúpil do strany Colorado, čím iba potvrdil svoje politické ambície. Ešte pred tým, než získal dominantné postavenie v krajine, sa zúčastnil niekoľkých štátnych prevratov[164]. Po oficiálnom získaní moci pristúpil k rozsiahlym čistkám, pri ktorých zbavil moci čelných predstaviteľov oboch krídiel strany Colorado a súčasne odvolal hlavných predstaviteľov armády, o ktorých sa domnieval, že by ho mohli ohroziť. Avšak nepristúpil k vraždeniu hlavných oponentov, týchto naopak poslal do zahraničia ako vyslancov Paraguaja. Počiatky vlády prezidenta Stroessnera sú súčasnými historikmi nazývané ako "El Stronismo" (podľa priezviska prezidenta). Toto obdobie sa vyznačuje najtvrdšou formou vlády prezidenta, kedy boli zakázané politické strany okrem strany Colorado a súčasne došlo k zákazu protestov, zhromažďovania a novín. Prezident si taktiež presadil, aby štát mohol uväzniť kohokoľvek bez súdu v rámci tzv. "obrany demokracie". Stroessner tak chcel potlačiť predovšetkým ľavicovú opozíciu. Táto však bola slabá, takže prezident komunistov rýchlo potlačil. V tejto dobe sa do Paraguaja uchýlilo množstvo nacistických zločincov, ktorí tu našli bezpečné útočisko, keďže aj samotný prezident Stroessner bol sympatizant nacistickej ideológie[165]. Vďaka silnej protikomunistickej politike si získal v tomto období Stroessner veľkú podporu zo strany USA. Richard Nixon, ktorý bol v tej dobe viceprezidentom Spojených štátov, ocenil kroky paraguajskej vlády v rámci potláčania komunizmu, keď uviedol, že Paraguaj proti komunizmu vystúpil viac, ako ktorýkoľvek iný národ na svete[166]. Vďaka tomu získaval Paraguaj od USA pravidelné veľkú finančnú a vojenskú podporu.

Napriek silnej vláde sa už v roku 1956 udiali dva pokusy o zmenu. Najprv protestovali študenti a následne o niekoľko mesiacov neskôr sa o prevrat pokúsili zosadení predstavitelia radikálneho krídla strany Colorado a armády. Všetky hrozby prezident rýchlo potlačil. Ďalšie voľby sa uskutočnili v roku 1958. Aj tieto boli iba formálne a Stroessner nemal protikandidáta. Získal tak 100% hlasov. Aby prezident uspokojil opozíciu v strane, nechal zrušil výnimočný stav a umožnil návrat niektorým politickým protivníkom z exilu. Po štyroch rokoch vlády Stroessnera (1954 – 1958) sa inflácia znížila z viac ako 70% na 6%. Stroessnerova vláda bola od počiatku zameraná na veľmi prísnu rozpočtovú politiku. Neskôr začala hospodáriť presne podľa pokynov Medzinárodného menového fondu, vďaka čomu boli položené základy pre neskorší veľký hospodársky rast Paraguaja[167]. Už za krátko však musel Paraguaj čeliť reálnej hrozbe zo strany ľavicových gerilových skupín, ktoré sa do krajiny dostali z Argentíny. Ich cieľom bolo zosadiť prezidenta, ktorý potláčal ľavicové myšlienky, čo Stroessner využil vo svoj prospech. Počas necelých dvoch rokov túto hrozbu potlačil, súčasne sa vysporiadal so študentskými protestmi, čo mu umožnilo výnimočný stav obnoviť. Na kroky vlády reagoval parlament, kde demokratická časť strany Colorado vystúpila proti prezidentovi. Stroessner tak nechal parlament rozpustiť a uväzniť čelných predstaviteľov demokratického krídla strany Colorado. Tieto udalosti prinútili prezidenta zmeniť pomery v strane, ktorá bola zmenená tak, aby o všetkom musel rozhodnúť vždy iba Stroessner. Dominancia prezidenta bola postupne taká silná, že jeho vládu začali podporovať aj pôvodne ľavicové organizácie, ktoré iba formálne požadovali zlepšenie postavenia robotníkov. Ich požiadavkám vláda vyhovela iba čiastočne. V roku 1957 tak bola predsa len zvolaná generálna stávka, ktorú však vláda rýchlo potlačila. Nasledovalo uväznenie stoviek popredných predstaviteľov odborov, ktoré sa tak stali úplne nefunkčnými a boli úplne závislé na vláde. Podpora USA sa zvýšila hlavne po Kubánskej revolúcii z roku 1959. Americká vláda sa rozhodla vytvoriť program, ktorý mal pomôcť modernizovať krajiny Latinskej Ameriky, aby sa tak predišlo hrozbe komunizmu. Americký prezident John Fitzgerald Kennedy však súčasne požadoval demokratizáciu štátov, ktoré dostanú pomoc od USA. Stroessner tak dovolil, aby sa volieb v roku 1963 zúčastnila aj opozícia z bývalej Liberálnej strany. Stroessner povolil, aby sa exulanti združili znova v oficiálnej Liberálnej strane. Táto získala vo voľbách približne tretinu miest v parlamente, no voľby boli napriek tomu iba formálne, keďže Stroessner získal v prezidentských voľbách 92,3% hlasov. Reálne sa tak prakticky nič nezmenilo, no formálne sa Paraguaj stal demokratickým štátom s voleným parlamentom, kde bola aj opozícia. USA však tolerovali pokračovanie zákazu akejkoľvek komunistickej strany, takže tento politický prúd nemal v parlamente zastúpenie[168].

Časť členov Liberálnej strany si v roku 1967 založila s povolením prezidenta Radikálnu liberálnu stranu (Partido Liberal Radical)[169]. Táto mohla kandidovať aj v nasledujúcich voľbách, ktoré sa konali v roku 1968. Vláda začala s prípravou novej ústavy. Do tohto procesu sa mohla zapojiť aj opozícia. Nová ústava nadobudla účinnosť v auguste 1957. Poskytovala prezidentovi možnosť znovuzvolenia, vydávať dekréty s účinnosťou zákona a rozpustiť parlament. V roku 1968 sa uskutočnili ďalšie voľby. Stroessner získal 71,6% hlasov a zostal prezidentom. Druhé miesto už obsadila Radikálna liberálna strana, ktorá vytlačila Liberálnu stranu na tretie miesto s veľmi nízkym ziskom hlasov. Postupne sa od prezidenta Stroessnera začala odkláňať katolícka cirkev, ktorá nebola spokojná s jeho opatreniami v prospech chudoby, ktoré považovala za nedostatočné. Cirkev kritizovala vládu diktatúry. Mnohí kňazi sa dokonca začali politicky angažovať a zaplnili miesto na ľavicovom spektre politiky. Prezident Stroessner na tieto kroky reagoval tvrdo. Nechal uzatvoril Katolícku univerzitu a viaceré semináre. Z krajiny boli vyhnaní viacerí kňazi[170]. V roku 1973 sa konali znova prezidentské voľby. Tento raz získal Stroessner až 84% hlasov. V tej dobe ovládli Radikálnu liberálnu stranu ľavicovo zmýšľajúci členovia. Tým sa podarilo zjednotiť obe liberálne strany do Liberálnej jednotnej strany. Ani to však nezmenilo situáciu a vo voľbách v roku 1978 získal Stroessner už viac ako 90% hlasov. Zisky liberálov boli veľmi malé. Opozícia reagovala spojením do veľkého celku, ktorý dostal názov Národné zjednotenie. Na to už vláda reagovala a začala s represiami. Tie sa dotkli tak politickej opozície, ako aj študentov, ktorých vláda obvinila z prípravy povstania. Zatknutí boli prevezení do tábora Emboscada[171]. V tomto období sa paraguajská vláda naplno zapojila do Operácie Condor, počas ktorej s podporou USA dochádzalo k únosom a atentátom zameraným na ľavicových aktivistov. V Paraguaji si táto operácia vyžiadala približne 200 až 400 obetí[172] [173] [174].

Vďaka ekonomickej stabilizácii Paraguaja sa mohla vláda prezidenta Stroessnera podieľať aj na stavbe priehrady Itaipú, jednej z najväčších na svete.

Objektívne je však potrebné dodať, že napriek represiám sa Paraguaju v 60. a 70. rokoch 20. storočia darilo. Vďaka hospodárskemu rastu sa začalo sa s masívnou modernizáciou krajiny, vo veľkom sa budovali nové cesty. Prezident robil všetko preto, aby diverzifikoval obchod krajiny. Hospodársky rast tak začal postupne presahovať 10%. K významným projektom patrí vybudovanie priehrady Itaipú, ktorá patrí medzi najväčšie na svete[175]. 80. roky však znamenali ekonomický útlm. Z tohto dôvodu sa začal zvyšovať deficit štátneho rozpočtu. Negatívny vplyv na Paraguaj malo aj zvolenie Jimmyho Cartera do funkcie amerického prezidenta, ktorej sa ujal v januári 1977[176]. Jeho administratíva sa zmerala na presadzovanie dodržiavania ľudských práv. Tým sa USA odklonili tak od paraguajskej diktatúry, ako aj ostatných pravicových diktatúr po celej Južnej Amerike. Finančná a vojenská podpora z USA sa buď výrazne znížila, alebo rovno zastavila. V januári 1981 sa však prezidentom USA stal republikán Ronald Reagan. Ten síce čiastočne obnovil podporu juhoamerických diktatúr, no v prípade Paraguaja urobil výnimku[177]. V 80. rokoch 20. storočia začali postupne končiť pravicové diktatúry v iných okolitých štátoch, výnimkou zostával Augusto Pinochet[178] v Čile a práve Alfredo Stroessner v Paraguaji, ktorí sa napriek všetkému stále držali pri moci. Reagan (na rozdiel od Pinocheta) označil Stroessnerov režim za jednu z posledných diktatúr v Južnej Amerike, čo bol jasný odkaz paraguajskej vláde zo strany USA, že s podporou už nemôže počítať[179]. V roku 1983 vyhral Stroessner znova prezidentské voľby, keď získal 91% hlasov. V roku 1988 pristúpil aj Pinochet na vypísanie referenda, ktoré malo rozhodnúť o jeho zotrvaní vo funkcii. Toto dopadlo nesúhlasom s jeho ďalšou vládou a tak vojenská vláda v Čile pristúpila na vypísanie volieb. Stroessner tak zostal úplne posledným z pôvodných diktátorov, ktorí nepripúšťal žiadne zmeny. Paraguaj sa tak stával stále viac izolovanou krajinou, čo zhoršovalo aj situáciu v štáte. Vláda už nemala takú silu, aby mohla bez problémov potlačiť veľké protesty. Posledný masívny protest bol potlačený v roku 1985. V roku 1986 už vláda protesty nedokázala účinne riešiť, navyše strana Colorado sa rozdelila na dve frakcie. Konzervatívna vojenská podporovala zotrvanie Stroessnera a jeho režimu, na druhej strane stáli ľudia, ktorí považovali zotrvanie diktatúry za neudržateľné a požadovali postupný prechod k demokracii. V roku 1988 sa uskutočnili ďalšie voľby, ktoré znova vyhral Stroessner so ziskom viac ako 89% hlasov. Zrejme najvýznamnejšou úlohu pri demokratizácii Paraguaja zohrala návšteva pápeža Jána Pavla II. v roku 1988[180]. Po nej sa už otvorene vytvorila opozícia aj v rámci armády, kde mnohí dôstojníci neboli spokojní so stavom, kedy vo velení boli iba starí priatelia prezidenta a nikto nový nemal šancu postúpiť vyššie v hierarchii armády. Na čelo nespokojných členov vojska presadili nespokojní členovia strany Colorado generála Andrésa Rodrígueza. Ten patril medzi najvýznamnejších členov armády, no bolo mu opozíciou prisľúbené, že ak sa k nim pridá, bude môcť vládnuť Paraguaju.

3. februára 1989 sa začal očakávaný prevrat. Viedol ho práve generál Rodríguez. Jeho vojsko obkľúčilo prezidenta Stroessnera v budove generálneho štábu, kde sa prezident rozhodol brániť. Boj si vyžiadal 100 obetí, no Stroessner sa nakoniec vzdal[181]. Rodríguez umožnil Stroessnerovi odísť do exilu v Brazílii, čo prezident vyžil. Tým skončila jeho dlhá vláda, ktorá trvala od roku 1954. Diktatúra generála Stroessnera bola nedemokratickou represívnou vládou, kde vo veľkej miere prevládala korupcia a klientelizmus, no na druhej strane stabilizovala Paraguaj, ktorý do tej chvíle neustále menil vlády po častých prevratoch. Zároveň pomohol Stroessner Paraguaj stabilizovať aj po ekonomickej stránke, krajina sa modernizovala a zažívala po rokoch aj ekonomický rast. Alfredo Stroessner sa do Paraguaja už nikdy nevrátil. Zomrel 16. augusta 2006 v brazílskom exile vo veku 93 rokov[182].

Úradu prezidenta sa ujal generál Andrés Rodríguez[183]. Nechal rozpustiť parlament a vyhlásil nové voľby, ktoré sa konali 1. mája 1989. Týchto sa znova nemohli zúčastniť komunisti, no zvyšné strany áno. Generál Rodríguez bol kandidátom strany Colorado. Voľby jednoznačne vyhral, keď získal 76% hlasov. 15. mája 1989 tak začalo jeho riadne funkčné obdobie. Rodríguez bol profesionálny vojak a patril od počiatkov medzi najbližších ľudí bývalého prezidenta Stroessnera. To mu umožnilo stať sa veľmi vplyvným a bohatým, keďže Stroessner mu umožnil nazhromaždiť veľký majetok. Je o ňom tiež známe, že sa ako vysoký štátny predstaviteľ venoval pašovaniu a obchodoval s drogami. Sám Rodríguez však tieto obvinenia rázne odmietal, no do USA mal dlhý čas zakázaný vstup[184]. V roku 1992 nadobudla účinnosť nová ústava, ktorá zavádzala demokratickú formu vlády a rozšírila parlament na dve komory, ktoré mali efektívne kontrolovať vládu. Prezident bol od tej chvíle volený súčasne s parlamentom a senátom, no už iba na jedno päťročné funkčné obdobie bez možnosti znovuzvolenia. Prezident Rodríguez tiež začal proces decentralizácie. Guaraníjčina sa stala vedľa španielčiny druhým oficiálnym jazykom Paraguaja. Bola tiež povolená činnosť odborov, ktoré boli dlho obmedzované. Prezident Rodríguez pristúpil k rôznym ekonomickým reformám, ktoré zahŕňali aj privatizáciu, no ani to nedokázalo zabrániť zhoršovaniu ekonomickej situácie. Nasledovala devalvácia národnej meny, čo malo za následok veľký rast cien tovarov, predovšetkým však potravín. Tým sa krajina dostala na pokraj chudoby. Na konci jeho funkčného obdobia v roku 1993 musel prezident dokonca čeliť vyšetrovaniu, či zo svojej funkcie nekryje vlastný obchod s drogami. Vyšetrovanie však skončilo bezvýsledne. V máji 1993 sa konali nové voľby. Tie vyhral so ziskom 41% hlasov kandidát strany Colorado Juan Carlos Wasmosy[185].

Juan Carlos Wasmosy prevzal úrad 15. augusta 1993. Aj Wasmosy bol bohatý podnikateľ. Zbohatol počas veľkej modernizácie infraštruktúry a pri stavbe priehrady Itaipú počas vlády prezidenta Stroessnera. Bol blízky synovi bývalého prezidenta Stroessnera Gustava, cez ktorého bolo možné získavať lukratívne štátne zákazky. Už samotná možnosť, aby mohol Wasmosy vôbec kandidovať na prezidenta, bola výsledkom rozsiahlych vnútrostraníckych bojov. Do tých zasiahla armáda, ktorá jasne stanovila, že iného kandidáta, ako práve Wasmosyho nebude akceptovať. V parlamente však Wasmosyho stúpenci nemali väčšinu, práve naopak. Wasmosy sa zameral na ekonomické reformy, ktoré mali urobiť z Paraguaja krajinu s trhovým hospodárstvom a pri svojej snahe sa snažil napodobňovať Čile. Reformy však neskončili ako v Čile, naopak bankový sektor v Paraguaji úplne skolaboval. Tým začala veľká ekonomická kríza, ktorá spustila veľké protesty. Kríza bola taká veľká, že Paraguaj sa dostal do platobnej neschopnosti[186]. Počas vlády prezidenta Wasmosyho sa uskutočnili hneď dve celoštátne generálne stávky, ktoré sa vláda pokúšala potlačiť za každú cenu. Do toho začal byť prezident vyšetrovaný pre korupciu. Aby od týchto obvinení odpútal prezident pozornosť, vyhlásil, že sa proti jeho osobe chystá vojenský prevrat. Veliteľ armády Lino Oviedo naopak obvinil z pokusu o zrušenie parlamentu prezidenta[187]. Prezident tak odvolal Ovieda z jeho funkcie a po čase ho nechal zatknúť. O niekoľko mesiacov však bol Oviedo prepustený, keď vyšetrovanie ukázalo, že bol nevinný. Následne vyhral Oviedo primárne voľby strany Colorado a stal sa jej kandidátom na prezidenta. Tomu sa rozhodol prezident Wasmosy zabrániť a nechal Ovieda opäť zatknúť. Následne prezident zostavil k svojej osobe lojálny vojenský súd, ktorý Ovieda odsúdil na 10 rokov väzenia. Novým prezidentským kandidátom sa tak stal spojenec Wasmosyho Raúl Cubas Grau. V máji 1998 sa konali voľby, ktoré Cubas Grau jednoznačne vyhral, keď získal až 55% hlasov.

Raúl Cubas Grau sa funkcie ujal 15. augusta 1998. Aj on, rovnako ako jeho dvaja predchodcovia, zbohatol počas režimu prezidenta Stroessnera, kedy získal veľké štátne zákazky. Na niektorých sa podieľal spolu s bývalým prezidentom Wasmosym[188]. Napriek priateľstvu s Wasmosym nebol Cubas Grau spokojný s tým, čo sa stalo generálovi Oviedovi a preto sa mu snažil pomôcť. Prakticky okamžite nechal prezident generála Ovieda omilostiť. Tento krok však vyvolal nevôľu nie len v rámci strany Colorado, kde proti tomu protestovali spojenci bývalého prezidenta Wasmosyho, ale i u opozície. Následne vyhlásil najvyšší súd, že rozhodnutie prezidenta je protiústavné. V krajine sa stupňovalo napätie, parlament pristúpil v marci 1999 k odvolávaniu prezidenta. Situáciu skomplikovala vražda jedného z hlavných odporcov prezidenta v rámci strany Colorado, ktorým bol viceprezident Luis María Argaña. Z nej boli obvinení prezident a generál Oviedo[189]. To vyvolalo veľké protesty, ktoré si vyžiadali niekoľko mŕtvych. Prezident Cubas Grau reagoval na udalosti demisiou, ktorú podal 28. marca 1999. Následne on, aj generál Oviedo odišli do exilu v zahraničí[190]. Novým prezidentom sa stal viceprezident Luis Ángel González Macchi, ktorý dokončil funkčné obdobie bývalého prezidenta Cubasa Graua[191].

Fernando Lugo sa prezidentom stal v roku 2008, čím prerušil dlhú vládu strany Colorado.

Aj nový prezident Luis Ángel González Macchi bol napojený na režim Alfreda Stroessnera, kde jeho otec patril k členom vlády. Bol spojencom stúpencov bývalého prezidenta Wasmosyho a súčasne mal podporu novej liberálnej strany, ktorá sa nazývala Autentická radikálna liberálna strana (Partido Liberal Radical Auténtico). Liberáli však prezidenta opustili o necelý rok po prvej vládnej kríze. Tým stratila vláda väčšinu v parlamente, čo výrazne obmedzovalo jej možnosti. V roku 2000 musel prezident čeliť aj pokusu o štátny prevrat, ktorý viedli prívrženci generála Ovieda[192]. Prezident vyhlásil výnimočný stav, prevrat potlačil a začal s represiami, pri ktorých boli zatknuté stovky odporcov. González Macchi sa tak stal veľmi nepopulárnym. Aj González Macchi čelil vyšetrovaniu z korupcie, do ktorého bol zapojený on a viacerí členovia jeho rodiny[193]. Prezident mal vlastniť dokonca auto ukradnuté v zahraničí[194]. Veľkými korupčnými škandálmi skončili tiež privatizácie viacerých štátnych spoločností. Aby vláda upokojila situáciu, zastavila predaj niektorých z týchto spoločností. Ďalšie protesty začali v polovici roka 2002. Aj tie organizoval z exilu generál Oviedo. Hlavnou príčinou demonštrácii však bola ekonomická kríza Paraguaja. Paraguajská mena oslabovala v dôsledku obáv o jej bankový sektor, ktorý sa mal nachádzať vo veľmi zlom stave. Pri zrážkach s políciou bolo niekoľko demonštrantov zabitých, stovky ďalších zranených. Prezident znova vyhlásil výnimočný stav, následne boli zatknuté stovky ľudí[195]. Na začiatku decembra však parlament obžaloval prezidenta z nelegálnej bankovej transakcie, ktorá bola súčasťou korupcie pri privatizácii jedného zo štátnych podnikov. Snaha parlamentu však skončila neúspechom. Ekonomická situácia krajiny sa výrazne zhoršila, zvyšovala sa inflácia a nezamestnanosť. Približne polovica obyvateľov Paraguaja žilo v chudobe. 23. apríla 2003 sa konali nové voľby. Tie vyhral člen strany Colorado a veľký kritik prezidenta Gonzáleza Macchiho Nicanor Duarte, ktorý získal 38% hlasov[196].

Prezidentom sa oficiálne Nicanor Duarte stal 15. augusta 2003. V prechádzajúcich vládach bol ministrom školstva. Duarte sa snažil o nadviazanie bližších vzťahov s ľavicovými prezidentmi v Latinskej Amerike, čím potvrdil svoje ľavicové zameranie. Aj konzervatívnu stranu Colorado sa snažil aspoň čiastočne zmeniť na viac sociálne zameranú[197]. Prezident sa snažil presadiť reformy zamerané proti korupcii, no parlament ovládaný jeho oponentmi mu v tom vždy zabránil. Napriek reálnej snahe sa tak prezidentovi nepodarilo znížiť korupciu, ale ani nezamestnanosť. Proti nemu stáli silné rodinné klany, ktoré svoje bohatstvo nadobudli pochybným spôsobom buď počas diktatúry prezidenta Stroessnera, alebo pri nedávnych privatizáciách, ktoré boli prakticky všetky poznačené korupciou. Keďže títo oligarchovia vlastnili aj všetky média, nemal prezident skoro žiadnu podporu. Posledné mesiace vlády prezidenta Duarteho boli sprevádzané protestmi, ktoré vyvolali jeho snahy o zmenu ústavy, ktorá by umožnila jeho znovuzvolenie. Duarte niekoľko mesiacov pred skončením svojho funkčného obdobia už ani nechcel pokračovať vo funkcii, požiadal dokonca parlament, aby ho nahradil, no jeho žiadosť bola neúspešná. 20. apríla 2008 sa uskutočnili nové voľby. Tie vyhral Fernando Lugo, kandidát Patriotickej aliancie pre zmenu (Alianza Patriótica por el Cambio), čo bola koalícia viacerých strán[198].

Fernando Lugo získal vo voľbách viac ako 42% hlasov a funkcie sa ujal 15. augusta 2008. Jeho víťazstvo ukončilo dlhú vládu strany Colorado, ktorá vládla od roku 1948. Fernando Lugo pred vstupom do politiky pôsobil ako katolícky kňaz, neskôr bol misionárom a nakoniec sa stal dokonca biskupom. Počas jeho misionárskej činnosti sa z neho stal veľký zástanca chudobných. Počas vlády prezidenta Stroessnera musel odísť do exilu. V roku 2008 požiadal pápeža o svoju laicizáciu[199]. Jeho hlavným cieľom bolo presadenie bezplatnej zdravotnej starostlivosti. Aj ďalšie opatrenia boli zamerané na pomoc chudobným, kedy sa prezident pokúšal presadiť stavbu sociálnych bytov a umožniť chudobným vlastniť pôdu. Získal veľkú podporu u iných ľavicových prezidentov z Južnej Ameriky, predovšetkým od Huga Cháveza. Všetkým snahám prezidenta však bránila väčšina v parlamente, ktorú mala strana Colorado. Napriek tomu sa prezidentovi podarilo presadiť svoj hlavný cieľ, bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Krajine sa začalo postupne dariť aj po ekonomickej stránke. Hospodársky rast bol vyšší ako 14%. Postupne klesol aj počet chudobných. Ani ľavicový prezident však nezabránil vzniku veľkej nespokojnosti v najchudobnejších častiach štátu, kde dokonca vznikla nová marxistická gerilová skupina Armáda paraguajského ľudu (Ejército del Pueblo Paraguayo). Od roku 2008 musia paraguajské ozbrojené zložky s touto skupinou aktívne bojovať[200]. Prezident však nespokojnosti čelil aj v parlamente, kde pravicové Colorado nesúhlasilo s jeho ľavicovou politikou. V júni 2012 obsadili chudobní roľníci veľkú farmu patriacu bohatému členovi strany Colorado. Proti nim následne zasiahla polícia. Pri strete bolo niekoľko mŕtvych na oboch stranách. Prezident síce odvolal ministra vnútra, no parlament túto udalosť využil proti prezidentovi. Strana Colorado zažalovala prezidenta zo zodpovednosti za tento stret, následne koaličný partner z Autentickej radikálnej liberálnej strany stiahol z vlády svojich ministrov. Senát tak 22. júna 2012 uznal prezidenta vinným za zabitých roľníkov a odvolal ho z funkcie prezidenta. V rovnaký deň bol za prezidenta senátom zvolený Federico Franco, člen Autentickej radikálnej liberálnej strany[201]. Ten mal dokončiť funkčné obdobie zosadeného prezidenta Luga. Proti rozhodnutiu senátu sa v celej krajine začali veľké protesty, proti ktorým poslala nová vláda políciu. Televíziám bolo zakázané, aby o demonštráciách informovali. Proti kroku senátu sa postavila aj väčšina štátov Južnej Ameriky, ktoré odmietli nového prezidenta uznať za legitímneho[202].

Vláda Federica Franca sa vyznačovala výrazným nárastom deficitu štátneho rozpočtu. Aj on bol po čase obviňovaný z rozsiahlej korupcie[203]. Je zaujímavé, že majetok prezidenta sa napriek krátkemu úradovaniu zvýšil o 750% [204]. Nové voľby sa uskutočnili 21. apríla 2013. Tie vyhral Horacio Cartes, kandidát strany Colorado, ktorá sa tak znova vrátila k moci.

Horacio Cartes sa úradu prezidenta ujal 15. augusta 2013. Je vplyvný podnikateľ a vlastí množstvo rôznych spoločností[205]. Medzi jeho hlavné priority patrilo presadenie zákonov, ktoré by uľahčovali podnikanie. Cartes sa v priebehu svojho funkčného obdobia začal snažiť o možnosť druhého funkčného obdobia. Kritici však prezidenta obviňovali, že sa venoval viacerým ilegálnym aktivitám, vrátane obchodovania s drogami. Prvé správy o jeho zapojení do drogových obchodov sa objavili už v roku 2000, keď bolo na farme patriacej Cartesovi políciou zachytené menšie lietadlo, ktoré bolo naložené kokaínom a marihuanou. Ďalšie podozrenia vyšli najavo v roku 2011, keď server WikiLeaks uverejnil správy veľvyslanectva USA v Buenos Aires, ktoré práve Cartesa uvádzali ako hlavu organizácie, ktorá sa venuje obchodovaniu s drogami a praniu špinavých peňazí. Všetky obvinenia Cartes poprel[206]. V apríli 2017 senát schválil zmenu ústavy, ktorá prezidentovi umožnila druhýkrát kandidovať a uchádzať sa tak o druhé funkčné obdobie po sebe. Toto rozhodnutie vyvolalo veľké protivládne demonštrácie, pri ktorých bol zabitý jeden demonštrant a desiatky ľudí bolo zranených. Následne demonštranti vtrhli do budovy parlamentu, kde založili požiar[207]. Kritici tohto návrhu tvrdili, že na jeho presadenie využila strana Colorado svoje veľké prostriedky, ktoré použila na podplatenie viacerých senátorov[208]. Prezident napriek tomu v nasledujúcich voľbách, ktoré sa konali v apríli 2018 už nekandidoval. Tieto vyhral Mario Abdo Benítez, taktiež zo strany Colorado, ktorý sľuboval pokračovanie ekonomickej politiky prezidenta Cartesa.[209]