Židia v Česku

Prvá písomná zmienka o židovskom osídlení v českých krajinách pochádza z 10. storočia, kedy územím českého kniežatstva prechádzal kupec a diplomat Ibrahim ibn Jakub (asi roku 965). Dôveryhodnosť skorších zmienok je nejasná, a nie sú preto všeobecne prijímané.[4] V tomto období Židia hrali kľúčovú úlohu v zahraničnom obchode vznikajúceho českého kniežatstva – Židia importovali do Prahy zlato (ťažilo sa v Sudáne a prevážalo sa cez Španielsko), kde ho vymieňali za kone, kožušiny, a zvlášť za slovanských otrokov.[5] Prvé židovské komunity vznikli v Prahe ako obchodné osady v pražskom podhradí na Újezde a na Vyšehrade. Tieto osady mali istú mieru autonómie, právna ochrana Židov však bola dosiaľ značne neistá. Počas prvej križiackej výpravy bolo židovské obyvateľstvo roku 1096 vydané napospas drancovaniu, pred ktorým množstvo Židov utieklo do Poľska či Uhorska.[6] Židovské osady pod Vyšehradom a na Újezde zanikli a židovská štvrť sa presunula na územie dnešného Josefova.

Statuta Iudaeorum potvrdená Karolom IV.

Po križiackych masakrách si židia uvedomili, že iba obchodné zmluvy im bezpečnosť nezaistia, a tak hľadali ochranu u samotného panovníka.[7] Postavenie židov sa stalo ešte viac neisté po Treťom (1179) a Štvrtom lateránskom koncile (1215), ktoré nariadili segregáciu židov od kresťanského obyvateľstva, židom prikázali nosiť zvláštne označenie (väčšinou žlté koliesko alebo žltý klobúk) a zároveň obmedzili ich možnosti obživy, takže mimo geto mohli prevádzkovať de facto len obchod a finančníctvo. Napätie medzi židovským a kresťanským obyvateľstvom podnecované cirkevným antijudaizmom sa stále zvyšovalo, dochádzalo k prepadom židov, až nakoniec pápež Inocent IV. vydal dve buly, ktoré zakazovali akékoľvek násilnosti voči židom.[8]

Nepokojom sa snažili predchádzať aj českí králi, ktorí však vzniknutú situáciu využili vo svoj prospech. Prvé privilégia vydal židom Václav I. (obsah však zostáva neznámy) a Přemysl Otakar II., ktorý ich vydal niekedy medzi rokmi 1254 – 1262 pod názvom Statuta Iudaeorum. Židia sa tak dostali do zvláštneho postavenia servi camerae regiae (služobníkov kráľovskej komory), kedy sa stali kráľovským majetkom, a akýkoľvek útok na židov bol teda považovaný za útok na majetok kráľovskej komory a podľa toho bol tiež trestaný. Za kráľovskú ochranu museli však židia náležite platiť dane a ochotne poskytovať panovníkovi pôžičky.[9]

Staronová synagóga, jedna z najstarších stredoeurópskych synagóg

V tom čase (teda v 2. polovici 13. storočia) boli židia usadení už na niekoľkých miestach v českých krajinách, najmä vo významných obchodných centrách (Praha, Brno, Olomouc, Jihlava, Znojmo, Litoměřice, Příbram)[10] a v Prahe bola tiež vybudovaná dvojloďová gotická Staronová synagóga, na ktorej boli badateľné francúzske a porýnske vplyvy.[11] Vo väčších mestách židovské osídlenie tvorilo 100 – 200 ľudí, v menších mestách však maximálne dve rodiny.[12]

Hlavné centrum židovskej vzdelanosti sa nachádzalo práve v Porýní a Španielsku, a české krajiny tak boli bokom od hlavných stredísk židovského osídlenia. Do českých krajín prichádzali vzdelanci z francúzskych a porýnskych ješiv len občas, aby tu vyučovali ďalších žiakov. Medzi najvýznamnejších učencov, ktorí v českých krajinách pobývali patria hlavne Jicchak ha-Lavan, Petachja ben Jakob či Jicchak ben Moše.[13]

V hebrejskej literatúre písanej na území českých krajín sú doložené české glosy (napr. v najstaršom dochovanom hebrejskom rukopise v českých krajinách, tzv. Chebskej biblii), ktoré naznačujú možnosť, že sa vtedy židia mohli dorozumievať po česky (pozri lešon Kenaan). Náhrobné nápisy svedčia o tom, že židia dokonca niekedy používali české mena.[14] Bežná však bola zrejme okrem dialektov hebrejčiny aj nemčina.[15]

S nástupom Ferdinanda I. Habsburského na český trón roku 1526 sa situácia pre židov začala vyvíjať sľubne. Roku 1527 im Ferdinand potvrdil ich privilégia a v nasledujúcich 15 rokoch sa počet pražských židov zdvojnásobil.[24] Šľachta židov chránila, ale v mestách židia predstavovali nebezpečnú konkurenciu remeselníckym cechom, ktoré sa kvôli svojmu konzervatizmu len ťažko vyrovnávali s rozvojom zahraničného obchodu a technologického pokroku.[25] Židov ale žiadne cechové pravidlá nezväzovali, a tak mohli svoju činnosť pomerne ľahko prispôsobovať meniacim sa podmienkam. Mešťania sa preto neustále snažili vymôcť si u kráľa vypovedanie židov.[26]

K vyháňaniu skutočne dochádzalo. Najprv šlo len o jednotlivé mestá (roku 1522 vyhnali židov z Opavy, 1535 z Hlubčic),[27] roku 1541 bolo proti židom vznesené obvinenie, že spôsobili požiar Malej Strany a Hradčan a že sú vyzvedači Turkov, a boli vypovedaní z českých krajín.[28] Lenže na Morave a v Sliezsku šľachta nemala záujem vyháňať židov, a tak vypovedací edikt nerešpektovala. Vyhnanci z Čiech sa teda usadzovali najmä v týchto oblastiach.[29]

Po porážke stavovského povstania roku 1547 sa však významne zmenil pomer síl medzi kráľom, šľachtou a mestami – moc miest bola zlomená,[30] takže si nemohli dovoliť protestovať proti Ferdinandovmu rozhodnutiu z roku 1545, ktorým povoľoval židom návrat do Čiech, ale roku 1557 mešťania obvinili židov z vývozu striebra a dosiahli ďalšie vypovedanie z Čiech, ku ktorému však kvôli byrokratickým prieťahom fakticky nedošlo.[31]

Maiselova synagóga postavená dvorským židom Rudolfa II.

Za vlády Maxmiliána II. sa situácia o niečo zlepšila, lebo roku 1567 im potvrdil ich privilégia,[32] ale skutočný rozvoj židovského spoločenstva nastal za vlády jeho syna Rudolfa II., ktorý na sťažnosti mešťanov proti židom nereagoval, čo židom prinieslo po dlhej dobe vytúženú stabilitu pomerov. Rudolf II. využíval služby dvorského žida Mordechaja Maisla, ktorý financoval mnohé stavby v židovskom gete (Židovská radnica, Vysoká synagóga, Maiselova synagóga). Podobne sa rozvíjali aj ďalšie židovské obce v českých krajinách.[33]

Svoj zlatý vek židia zažívali nielen po stránke materiálnej, ale aj duchovnej. V českých krajinách pôsobili mnohí učenci, napr. Maharal, Jom Tov Lipmann Heller, historiograf David Gans, alebo kabalista Ješaja Horowitz.[34] V Prahe bola navyše od roku 1527 v prevádzke hebrejská tlačiareň rodiny Gersonidov.[35]

Počas tridsaťročnej vojny sa židia postavili na stranu Habsburgovcov, pretože postojom stavov si nemohli byť istí. Habsburgovia zas od židov potrebovali obrovské sumy na vedenie vojny, za čo im poskytli relatívne bezpečie a zrušenie niektorých obmedzení (predovšetkým boli zväčšene slobody v oblasti remesiel a voľnosť usídľovania v celej krajine). Vysoké pôžičky spôsobovali chudobnutie židov, navyše riskantné machinácie s peniazmi (aféra dlhej mince) viedli k pádu židovského obchodníka Jakuba Baševiho z Treuenburka. Židia rovnako ako ostatné obyvateľstvo znášali obťaže vojny a v Prahe sa napríklad roku 1648 zúčastnili na obrane mesta proti Švédom.[36]

Po skončení vojny už židovské pôžičky neboli toľko potrebné, navyše židmi získané privilégia boli tŕňom v oku českému zemskému snemu. Hospodársku situáciu navyše zhoršoval prúd utečencov z Haliče, kde najskôr zúrili pogromy Bohdana Chmelnického a potom švédsko-ruské vojny.[37] Český zemský snem preto roku 1650 opäť zrušil židovské výsady a od Leopolda I. si roku 1681 vymohol vypovedanie židov z tých miest, kde nebývali pred rokom 1657, čo síce v podstate znamenalo uznanie statu quo, zároveň však toto opatrenie bránilo rozširovaniu židovského osídlenia.[38]

Nepriaznivé podmienky v Čechách viedli niektorých židov k presúvaniu do periférnych oblastí, napr. do Rakúskeho Sliezska; židovský cintorín v Těšíne

Na Morave bola situácia o niečo priaznivejšia. Na rozdiel od Viedne, odkiaľ boli židia roku 1670 pre údajnú spoluprácu s Turkami vyhnaní. Títo utečenci posilnili moravské židovské komunity, ktoré teraz začali vznikať aj na severovýchode tejto krajiny.[39] Priaznivejšie podmienky však poskytovalo židom najmä Tešínske kniežatstvo.[40]

Situácia sa však ešte viac zhoršila za Karola VI., ktorý vydal roku 1726 translokačný reskript, ktorý nariaďoval opätovné uzavrenie židov do giet, a familiantský zákon, stanovujúci numerus clausus (maximálny počet židovských rodín v krajine, dôsledkom bolo, že ženiť sa legálne mohli len prvorodení synovia).[41] Ale ešte horším opatrením boli židia postihnutí výnosom Márie Terézie, ktorá ich roku 1744 kvôli údajnej spolupráci s protivníkom pri vojne s Pruskom a pruskej okupácii Prahy vypovedala z Čiech a o rok neskôr aj z Moravy a Sliezska.[42]

Ale po odchode židov z Prahy mesto zaznamenalo obrovský hospodársky pokles, a tak bolo od ďalšieho vyháňania upustené, takže ostatných židov v Čechách, na Morave a v Sliezsku sa vyhostenie prakticky nedotklo. Oficiálne bol židom povolený návrat roku 1748 za tzv. tolerančnú daň.[43] O desať rokov neskôr cisárovná navyše ešte zaťažila židov stredovekou povinnosťou nosiť zvláštne označenie.[44]

Obrat nastal, keď sa vlády ujal Jozef II., ktorý roku 1781 zrušil nevoľníctvo a označovanie židov, umožnil židom prístup k univerzitnému vzdelaniu. Všetky opatrenia však mali za cieľ nie poskytnúť židom slobodu, ale začleniť ich do služieb štátu, takže cisár rovnako nariadil obmedzenie právomocí židovskej samosprávy, nariadil židom prijať nemecké mená a priezviská (aby bol uľahčený styk židov s úradníkmi, pre ktorých boli hebrejské mena nezrozumiteľné), rovnako numerus clausus zostal naďalej v platnosti, rovnako ako tolerančná daň.[45] Opatrenia ohľadne židov potom pre Kráľovstvo české roku 1797 zhrnul Systemálny patent.[46]

Reformy v judaizme sa prejavili aj v maurskom slohu synagóg, ktorého vrcholom sa v českých krajinách stala pražská Španielska synagóga (1868)

Tieto zmeny mnoho židov podnietili k asimilácii, t. j. k splynutiu s kresťanským okolím, čím sa snažili získať rovnaké postavenie ako kresťania.[47] V rovnakej dobe začali do českých krajín prenikať z nemeckých krajín myšlienky haskaly, ktorá reagovala na asimilacionizmus a snažila sa vyzdvihnúť hodnotu židovstva, byť za cenu odloženia mnohých tradičných zvykov. Výsledkom stretu medzi haskalou a tradičným judaizmom potom bol vznik reformného judaizmu, ktorý sa snažil prispôsobiť judaizmus požiadavkám modernej doby, bez toho aby však boli dotknuté základy židovskej viery.[48]

Zmeny v židovstve pokračovali aj v 19. storočí. Veľký vplyv zohral rozvíjajúci sa nacionalizmus a židia sa tak rozdelili medzi dve myšlienkové hnutia. Priaznivci asimilácie (v nastávajúcej dobe sekularizácie spoločnosti už nebol nutnou podmienkou krst) uprednostňovali zblíženie sa s nemeckou či českou kultúrou, takže sa z nich stávali Nemci či Česi „izraelského vyznania“ (resp. „mojžišského“). Naproti tomu sionisti zdôrazňovali národnú a kultúrnu identitu židov.[49]

Oba prúdy vytvárali svoje vlastné spolky (sionistické, česko-židovské či nemecko-židovské), čo bolo umožnené ďalšou liberalizáciou – po revolúcii roku 1848 židia získali slobodu pohybu, usídľovania a sobášov, zároveň bola ukončená platnosť numeru clausu a židia už naďalej nemuseli platiť tolerančnú daň. Roku 1867 boli tieto zmeny potvrdené ústavou, ktorá židom priznala rovnaké práva ako ostatným obyvateľom krajiny.[50] Židia sa tak mohli sťahovať do predtým zakázaných miest, počet židovských obcí stúpal, takže roku 1890 musel byť vydaný zákon, ktorý vzniku a fungovaniu židovských obcí dával poriadok.[51]

Rozmach nacionalizmu však neviedol len k sionizmu, ale tiež k antisemitizmu, ktorý bol na rozdiel od náboženského antijudaizmu motivovaný práve myšlienkou národa a národného boja – židovský národ sa stal konkurentom ostatným národom. Nacionálna propaganda viedla často k nenávisti voči ostatným národom a nevraživosť voči židovskému národu sa prejavila roku 1899 pri hilsneriáde, pri ktorej sa vynorilo dosiaľ nepreukázané obvinenie občana židovského vyznania z rituálnej vraždy. Naďalej sa stupňovali nálady proti Židom ako celku.[52] Antisemitizmus bol tiež prejavom sťažovania sa na úspešných židovských podnikateľov, ktorí stáli pri zrode mnohých významných továrni, zároveň však boli verbálne útoky na židov prostriedkom politického boja a k získaniu hlasu voličov.[53]

Vznik Československej republiky židia prijali rozpačito, niektorí nový štát uvítali, iní však boli dosť opatrní. Nakoniec však pozitívny prístup prevážil a židia sa aktívne zapojili do politického aj hospodárskeho života republiky.[54] V snahe oslabiť nemeckú národnosť bolo židom umožnené prihlásiť sa k „židovskej národnosti“[55] a židia dokonca založili Židovskú stranu, ktorá vo voľbách v roku 1929 a 1935 získala v parlamente niekoľko kresiel.[56] Rovnako vzniklo aj mnoho židovských športových (napr. Makabi) a sionistických spolkov.[57]

Vedľa sionistov však rozvíjali svoju činnosť tiež asimilanti, ktorí boli reprezentovaní najmä Zväzom Čechov-židov. Práve z okruhu asimilantov vzišlo mnoho česky aj nemecky píšucich spisovateľov a básnikov, ako Karel Poláček, Jiří Langer, Egon Hostovský, Jiří Orten, Franz Kafka, Max Brod, Egon Erwin Kisch, alebo maliar Robert Guttmann a sochár Otto Gutfreund, skladatelia Hans Krása a Pavel Haas, brat slávnejšieho herca Huga Haasa.[58]

Ekonomický vplyv si židia zachovali, stáli pri zrode a rozvoji mnohých podnikov, ktoré fungujú dodnes (Avia, ČKD, Slezan, Solo Sušice, Moser a i.).[59] Veľká hospodárska kríza tak židovských podnikateľov citeľne zasiahla, navyše znovu prispela k vzostupu protižidovských nálad.

KT Terezín bol pre väčšinu židov len prestupnou stanicou pri ceste do vyhladzovacích táborov

Okrem hospodárskej krízy sa židovského spoločenstva dotklo aj dianie v Nemecku, kde roku 1933 vzniklo Nacistické Nemecko, ktoré o päť rokov neskôr zabralo zvrchované územie Rakúska. Mnohí židia z týchto krajín hľadali útočisko v Česko-Slovensku. Len málo česko-slovenských židov vzalo tieto varovné signály vážne a opustilo krajinu.[60] Už za druhej republiky boli prijaté niektoré protižidovské opatrenia.

Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava v marci 1939 boli Židia postupne systematicky vyraďovaní z hospodárskeho aj spoločenského života. Všetky židovské záležitosti mala na starosti Ústredňa pre židovské vysťahovalectvo, ktorá sa najprv snažila Židov donútiť, aby emigrovali do zahraničia, potom však zmenila stratégiu a začala pripravovať realizáciu tzv. „konečného riešenia židovskej otázky“. Ústredňa donútila pražskú židovskú náboženskú obec poslušne vykonávať nacistické nariadenia a podieľať sa na deportáciách Židov m. i. do koncentračného tábora Terezín, ktoré začali na jeseň 1941 a na začiatku roku 1943 bolo na slobode už len na 3 tisíc Židov.[61]

Z Terezína boli Židia deportovaní na Nemcami okupované územia Sovietskeho zväzu či Poľska. Terezín mal však medzi ostatnými koncentračnými tábormi zvláštne postavenie, pretože okrem svojej funkcie pri vyhladzovaní Židov zohral rolu tiež pri nacistickej propagande, keď nacisti upravenými ulicami Terezína previedli niekoľko delegácií Červeného kríža.[62]

Pri vzniku Protektorátu Čechy a Morava žilo na tomto území cez 120 tisíc Židov. Asi 30 tisíc Židom sa podarilo emigrovať, ale drvivá väčšina ostatných bola deportovaná. Počet českých židovských obetí holokaustu nie je presne známy, zavraždených však bolo minimálne 80 tisíc Židov.[63] Mnoho židov sa počas vojny aktívne zapojilo do odboja a tvorili nezanedbateľnú časť zahraničnej československej armády. V niektorých jednotkách zahraničného zboru v ZSSR tvorili židia až 70 %.[64]

Mená českých židovských obetí holokaustu v Pinkasovej synagóge

Židia, ktorí vyčíňanie nacistov prežili a vrátili sa, neboli vždy práve vítaní, obzvlášť nie tými, ktorí už s ich návratom nepočítali a teraz sa obávali reštitúcií.[65] Ale reštitúcia tovární predtým vlastnených židmi bola v čase znárodňovania prakticky nemožná.[66] Židia, ktorí sa hlásili k nemeckej národnosti, boli po vojne prenasledovaní ako Nemci.[67] Mnohí židia ani nemali chuť ďalej v Európe zotrvávať a odišli do mandátnej Palestíny.[68] Tí, ktorí zostali, si často zo strachu nechali zmeniť meno.

Komunistický režim začal veľmi skoro voči židom vystupovať nepriateľsky a znovu vyvolával antisemitské predsudky. Na vlne ľudového antisemitizmu participoval aj proces s Rudolfom Slánským a tzv. „spikleneckým centrom“, v ktorom zo 14 obvinených bolo 11 označených ako „židovského pôvodu“, ako zdôraznilo Rudé právo. Z jedenástich popravených potom bolo osem židovského pôvodu. Podobne ako aj u iných vyznaní, bola aj židom obmedzená ich náboženská sloboda.[69] V päťdesiatych rokoch boli rovnako zinscenované procesy, ktorých obeťou boli ľudia, ktorí sa angažovali v pomoci Izraelu v roku 1948 a neskôr (Eduard Goldstücker).[70] Tiež diplomatické styky s Izraelom, ktorý koncom 40. rokov Česko-Slovensko podporovalo, boli roku 1967 po šesťdennej vojne prerušené.[71]

Po kratučkom uvoľnení v období Pražskej jari mnohí židia emigrovali hneď po sovietskej okupácii, ostatných potom čakala nová vlna perzekúcií – v rámci operácií Štátnej bezpečnosti v 70. a 80. rokoch nazvaných Asanácia a Pavúk bola mnohým Židom „ponúknutá“ možnosť vysťahovania sa z ČSSR, čo väčšina využila. AJ cez perzekúciu zo strany štátnych orgánov sa však podarilo udržať náboženský život v židovských obciach.[72]

Vzťah židov s inými náboženskými komunitami v Česku zhodnotil riaditeľ Židovského múzea v Prahe Leo Pavlát ako „vynikajúci“.[74] Uviedol, že niesu problémy ani s kresťanmi ani s moslimami.[74] Potom si trochu povzdychol a dodal: „Nedávno ale prebehlo jedno vyhrotené kázanie v mešite v Brne.“[74]