Židovská strana

22. októbra 1918 bola založená Národná rada židovská ako strešná organizácia národne orientovaných Židov. V prvých mesiacoch existencie česko-slovenského štátu jej predstavitelia vyjednávali s českou politickou elitou, napríklad o uznanie židovskej národnosti v nadchádzajúcom sčítaní ľudu alebo o otázkach volebného systému a boja proti antisemitizmu. Už v roku 1919 sa sionisti zúčastnili komunálnych volieb roku 1919. Nešlo ale o celoštátnu kandidatúru, ale o jednotlivé lokálne kandidátne listiny sústredené okolo miestnych sionistických aktivistov. Prvú celoštátnu volebnú kandidatúru sionistický tábor uskutočnil počas parlamentných volieb v roku 1920, kedy do súboja o hlasy voličov nastúpila kandidátka pod menom Združené židovské strany. Dostala zhruba 80 000 hlasov, ale kvôli nastaveniu volebného systému nezískala ani jeden mandát a zostala mimo parlament. Stranu oslabil aj rozkol so sionistickou ľavicou (hnutie Poalej Cijon), ktorá vo voľbách podporila Česko-Slovenskú sociálne demokratickú stranu robotnícku a jej radikálnejšie marxistická časť sa potom podieľala na vzniku Komunistickej strany Česko-Slovenska.[1][2]

V rokoch po voľbách roku 1920 zostávala formácia Združené židovské strany v pasívnej roli, navyše riešila vlastné vzťahy so sionistickou organizáciou, ktorej predseda v ČSR Josef Rufeisen mal odlišné predstavy o prioritách židovskej politiky v Česko-Slovensku. Stranu navyše oslabovala nejednotnosť medzi Židmi vo východnej časti republiky, kde silné pozície získavali politické prúdy nesionistického, ortodoxne náboženského charakteru. Už v roku 1921 vzniká takto na Podkarpatskej Rusi Židovská konzervatívna strana. V komunálnych voľbách roku 1923 však sionistické aj nesionistické konzervatívne prúdy kandidovali spoločne pod menom Židovská strana Podkarpatskej Rusi, ktorá v mnohých obciach výrazne uspela. Naopak počas parlamentných volieb na Podkarpatskej Rusi v roku 1924 sa židovský tábor rozštiepil. Sionistický tábor do nich šiel ako Židovská ľudová strana, zatiaľ čo ortodoxné a konzervatívne krídlo kandidovalo ako Židovská demokratická strana. Neuspela ani jedna z nich.[3][4]

V roku 1925 bola ustavená Židovská strana s ambíciou byť celoštátnou národne židovskou, sionistickou platformou. Opäť sa ale opakovala frakčná nejednota a na východe štátu okrem nej kandidovala aj Židovská hospodárska strana ako politický blok židovských konzervatívcov a ortodoxných, napojený na česko-slovenských agrárnikov. Aj preto v parlamentných voľbách v roku 1925 opäť ani jedna z dvoch židovských kandidátnych listín neuspela. Židovská strana potom v 2. polovici 20. rokov riešila, ako inak docieliť zastúpenie v parlamente. Jej významný predstaviteľ Ludvík Singer navrhoval predvolebnú koalíciu s niektorou veľkou česko-slovenskou stranou, jeho oponent Emil Margulies naopak volal po spolupráci s inými menšinovými stranami v ČSR. Medzitým zaznamenala Židovská strana úspech na východe štátu, keď v krajinských voľbách v roku 1928 získala mandát v krajinskom zastupiteľstve na Slovensku. Hlavným organizátorom tohto úspechu bol Julius Reisz z Bratislavy. Časť sionistov, najmä z Českých krajín, mu ale vyčítala, že ustupuje od sionistického programu a vychádza programovo príliš v ústrety nesionistickým ortodoxným voličom. Na Podkarpatskej Rusi potom celkom prevládol nesionistický smer a kandidovala tam Židovská republikánska strana, ktorej kandidátnu listinu viedol Mořic Guttmann.[3][4]

V parlamentných voľbách v roku 1929 sa Židovská strana spojila s predstaviteľmi poľskej menšiny v ČSR. Zároveň došlo k dohode medzi sionistami z Českých krajín a slovenskými národnými Židmi okolo Julia Reisza. Toto Volebné združenie Polski Związek Ludowy a Židovská strana získalo 105 000 hlasov a vďaka tomu aj štyri mandáty v Národnom zhromaždení, dva pre poľské strany, dva pre Židovskú stranu. V parlamente tak usadol Ludvík Singer, líder kandidátky v Pražskom volebnom kraji, a Julius Reisz, ktorý viedol stranu v Trnavskom volebnom kraji. V Národnom zhromaždení vystupovala strana ako lojálna formácia, blízka koalícii. Reisz sa stal členom výboru živnostensko-obchodného, Singer vďaka vzdelaniu zamieril do výboru ústavne-právneho. Strana svoje zastúpenie v parlamente využívala pre intervencie v prospech Židov, bojovala proti antisemitizmu a riešila židovské záujmy v nastupujúcej veľkej hospodárskej kríze. V ekonomických otázkach odmietala protekcionizmus, štátne zásahy do ekonomiky a bola skôr proti devalvácii koruny. Bojovala tiež za podporu hebrejského školstva, ktoré sa rozvíjalo na Podkarpatskej Rusi, kde dokonca fungovalo v Mukačeve gymnázium s hebrejským vyučovacím jazykom. V roku 1931 sa konal v Moravskej Ostrave zjazd Židovskej strany, na ktorom bola táto strana ustavená ako trvalá celoštátna politická formácia, nie len ad hoc kandidátna listina. Predsedom strany sa stal Emil Margulies. Strana disponovala vlastným tiskom (Židovské zprávy, Selbstwehr). V roku 1931 vystriedal zosnulého Ludvíka Singera v parlamente Angelo Goldstein, rovnako politik právnického vzdelania.[3][4]

Pred parlamentnými voľbami v roku 1935 došlo k uzatvoreniu koalície medzi Židovskou stranou a Česko-Slovenskou sociálne demokratickou stranou robotníckou (v ktorej poslaneckom klube už dvaja poslanci Židovskej strany v rokoch 1929 – 1935 beztak pôsobili ako hospitanti). Rozhodnutie vytvoriť koalíciu so sociálnymi demokratmi ale viedlo v strane k rozkolu. Predseda Emil Margulies a ďalší predstavitelia ju opustili. Vo voľbách potom ale Židovská strana vďaka aliancii so sociálnymi demokratmi mala garantované dve poslanecké kreslá, ktoré získal Angelo Goldstein a Chajim Kugel, zástupca Židov z Podkarpatskej Rusi. Predsedom strany sa po odchode Marguliesa stal Ernst Frischer (uvádzaný aj ako Arnošt Frischer). V paralelne prebiehajúcich krajinských voľbách v roku 1935 na Podkarpatskej Rusi uspela aj Židovská republikánska strana, zatiaľ čo baštou vplyvu a sily Židovskej strany zostávalo Slovensko (menej už České krajiny). Po zvyšok 30. rokov Židovská strana postupovala ďalej v svojej organizácii čoby plnohodnotnej politickej strany. V česko-slovenskom parlamente zároveň pokračovala v obhajobe židovských záujmov a zosilňovala svoj boj proti prejavom antisemitizmu. Ovplyvňovala riešenie autonómie Podkarpatskej Rusi a národnostného vyrovnania v Česko-Slovensku. Po Mníchovskej dohode na jeseň 1938 však aktivita Židovskej strany skončila. Chajim Kugel prišiel v súvislosti so záborom Mukačeva maďarskou armádou o svoj mandát a utiekol z Európy. Angelo Goldstein taktiež emigroval. Na Slovensku bola v dôsledku Žilinskej dohody, kedy sa tu začal formovať autoritatívny režim Hlinkovej slovenskej ľudové strany, židovská politická činnosť celkom utlmená už pred koncom roku 1938.[3][4]

Po roku 1945 už v Česko-Slovensku samostatné politické strany židovskej menšiny nevznikli. Ernst Frischer, predvojnový predseda Židovskej strany, bol však od roku 1941 členom Štátnej rady Česko-Slovenskej, exilového parlamentu v Londýne.[5][6]

• spolupráca s ostatnými stranami na demokratickom budovaní štátu
• dodržovanie rovnoprávnosti Židov vo všetkých oblastiach ekonomického a sociálneho života
• slobodné vyznanie judaizmu
• štátna podpora židovským kultúrnym a dobročinným inštitúciám
• jednota všetkých národne uvedomelých Židov = sionizmus

• 1920: Združené židovské strany, 79 000 hlasov, 1,3 %, bez mandátu
• 1924 (doplňovacie voľby na Podkarpatskej Rusi): Židovská ľudová strana, 18 000 hlasov, bez mandátu
• 1925: Židovská strana, 99 000 hlasov, bez mandátu
• 1929: Volebné združenie Polski Związek Ludowy a Židovská strana, 105 000 hlasov, 1,4 % (koalícia s poľskými menšinovými stranami), 2 mandáty –  Ludvík Singer (neskôr Angelo Goldstein), Julius Reisz
• 1935: koalícia s Česko-Slovenskou sociálne demokratickou stranou robotníckou, 2 mandáty – Angelo Goldstein, Chajim Kugel

1. Borek, D.: Židovské strany v politickém systému Československa 1918-1938, Moderní Dějiny, 11. svazek. Praha : Historický ústav, 2003. ISBN 80-7286-053-4. (česky poznámka = Ďalej len: Židovské strany)
2. Crhová, M.: Politické strany a politika židovské menšiny, Politické strany, 1861-1938. Brno : Doplněk, 2005. Ďalej len: Politické strany židovské menšiny. ISBN 80-7239-178-X. (česky)
3. Židovské strany. s. 65-201
4. Politické strany židovské menšiny. 965-985
5. YEGAR, Moshe. Československo, sionismus, Izrael. Praha : Victoria Publishing, 1997. ISBN 80-7187-087-0. (česky)
6. PĚKNÝ, Tomáš. Historie Židů v Čechách a na Moravě. Praha : Sefer, 1993. ISBN 80-900895-4-2. S. 348-350. (česky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Židovská strana na českej Wikipédii.

• ČAPKOVÁ, Kateřina. Češi, Němci, Židé? Národní identita Židů v Čechách. Praha : Paseka, 2005. 355 s. ISBN 80-7185-695-9.