Šesťdňová vojna
Šesťdňová vojna (resp. Tretia arabsko-izraelská vojna) bol vojenský konflikt medzi Izraelom a koalíciou Egypta, Sýrie a Jordánska v júni 1967. Prepukla 5. júna úderom izraelského letectva proti leteckým základniam Egypta a skončila 10. júna, kedy Izrael ukončil bojové akcie. Arabská koalícia v nej utrpela zdrvujúcu porážku – Egypt stratil Gazu a celý Sinaj, Jordánsko stratilo Východný Jeruzalem a celý Západný breh Jordánu a Sýria stratila Golanské výšiny.
| Šesťdňová vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Arabsko-izrealských konfliktov | |||||||||
 Mapa Bitky o Golanské výšiny | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
 |
 %253B_Flag_of_Syria_(1963%E2%80%931972).svg.png.webp){kind=small}  Podpora:  OOP | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
|
| ||||||||
| Sila | |||||||||
| 264 000 vojakov 800 tankov 300 lietadiel |
Egypt: 240 000 vojakov Sýria, Jordánsko, Irak: 307 000 vojakov 2 504 tankov 957 lietadiel | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 800 mŕtvych 2 563 zranených 15 zajatcov 46 lietadiel |
Egypt: 11 500 mŕtvych 20 000 zranených Jordánsko: 700 mŕtvych 2 500 zranených Sýria: 2 500 mŕtvych 5 000 zranených Irak: 10 mŕtvych 30 zranených 400 lietadiel Celkovo: 21 000 mŕtvych 45 000 zranených 6 000 zajatých | ||||||||
Tento článok je súčasťou série Arabsko-izraelský konflikt |
|
|
Prvá arabsko-izraelská vojna Intifáda: prvá | druhá |
Cesta k vojne
Zdrvujúca vojenská porážka v priebehu suezskej krízy nepoučila Egypt ani ho neprinútila k uznaniu Izraela. Naopak, Egypt bol ponížený a rozzúrený. Bol rozhodnutý svoju česť získať späť a odstrániť Izrael z mapy Blízkeho východu. (Niekedy sa napriek vojenskej porážke hovorí o politickom víťazstve Egypta, pretože na nátlak ZSSR a USA sa Izrael stiahol zo Sinajského polostrova.) Egypt mal v tomto ohľade podporu ďalších štátov (Irak, Jordánsko, Sýria), ktoré taktiež neuznali právo Izraela na existenciu a mali svojej vlastné záujmy v oblasti, aj istotu, že ZSSR by nikdy nepripustil definitívnu porážku Egypta.
Egyptský prezident Gamál Abd an-Násir sa postupne pokúšal vytvoriť ešte širšiu panarabskú ligu, či ešte lepšie panarabský štát a urputne zbrojil. V druhej polovici 60. rokov jeho aktivity dosiahli vrchol. 17. mája 1967 požiadal OSN, aby stiahlo svoje jednotky strážiace hranice medzi Izraelom a Egyptom. Generálny tajomník OSN U Thant žiadosti vyhovel. Ten najprv navrhoval, aby sa sily presunuli na územie Izraela, čo však bolo zamietnuté, pretože opustenie hraníc jednotkami OSN v Izraeli považovali za porušenie dohody o prímerí a nechceli sa na ňom podieľať. Násir rozmiestnil na hraniciach značné vojenské sily a o to isté požiadal svojho sýrskeho spojenca.
K tomuto rozhodnutiu predchádzalo niekoľko krokov:
- V roku 1964 počas vlády premiéra Eshkola bol dobudovaný systém na prepravu vody medzi Galilejským jazerom a ostatnými časťami Izraela („National Water Carrier“[1]).
- Sýria iniciovala plán, ktorý by zmenil tok riek tak, že voda by netiekla do Izraela a Galilejského jazera (ktoré je veľmi dôležitým zdrojom vody pre celý Izrael). Namiesto toho by voda tiekla cez Sýriu do Jordánska, kde by ústila do rieky Jordán.
- 7. apríl 1967 sa malý konflikt na hraniciach zmenil na vzdušnú bitku nad Golanskými výšinami, ktorá viedla k strate 7 sýrskych stíhačiek MiG-21 a preletom nad Damaskom.
- Okrem sponzorovania útokov voči Izraelu (ktoré často prichádzali z Jordánskeho územia) Sýria začala ostreľovať izraelské civilné komunity na severovýchode Galilei z pozícií na Golanských výšinách.
Gamál Abd an-Násir plánoval bojovať a Izrael zničiť, hoci z propagandistických dôvodov dúfal, že Izrael zaútočí prvý. Keď drobné ani väčšie pohraničné incidenty ani zvýšená koncentrácia vojsk na hraniciach nepriviedli židovský štát k preventívnemu úderu, rozhodol sa celú záležitosť ešte vyostriť. 23. máj 1967 rozmiestnil Egypt delostrelecké batérie na juhovýchodnej časti Sinaja a pod hrozbou potopenia zakázal izraelským lodiam preplávať Tiranskou úžinou do Akabského zálivu, kde je izraelský prístav Ejlat. 29. mája Násir vyhlásil: „Naším prvotným cieľom bude deštrukcia Izraela. Arabský ľud chce bojovať.“ [2]
Násir presvedčil takisto Jordánsko, aby sa k nemu pripojilo a deň po tomto výroku (30. mája) Jordánsko podpísalo zmluvu o vzájomnej obrane – kráľ Husejn s ohľadom na vybičovanú verejnú mienku, ktorá dúfala, že k svojmu jordánskemu územiu pripojí podstatnú časť Izraela, súhlasil a zveril velenie jordánskych síl egyptskému generálovi.
Niektorí ministri izraelskej vlády v reakcii na uzatvorenie Tiranskej úžiny pre izraelské lode síce navrhovali, aby bola do prielivu najskôr poslaná vojenská loď a preverila skutočnú ochotu Egypta začať boj, ale zvyšok vlády na čele s Moše Dajanom to odmietol s tým, že každé zdržanie zvyšuje straty, ktoré izraelské sily utrpia. Uzatvorenie úžiny predstavovalo podľa Izraela natoľko hrubé porušenie medzinárodného práva, že ho bolo možné považovať za vojnový akt a izraelská vláda sa ho teda rozhodla použiť ako casus belli. Z tohto dôvodu je podľa medzinárodného práva považovaný za agresora Egypt, napriek tomu, že boj začal Izrael (podľa Konferencie Spojených národov o námornom práve, Ženeva: UN Publications 1958, pp. 132 – 134).
Príprava na vojnu
Izrael mal celý svoj postup dobre premyslený. Bol si vedomý toho, že nemôže bojovať s celou koalíciou súčasne, pokiaľ urýchlene nezíska úplnú vzdušnú prevahu. Tú mu mala dať operácia Red Sheet: do najmenšieho detailu pripravený nálet na egyptské letiská, ktorý mal vyústiť v úplné zničenie egyptského letectva. Pre izraelských pilotov boli pripravené makety egyptských letísk, na ktorých útok cvičili, izraelská spravodajská služba rozšifrovala bezpečnostné šifry a dôkladne sa poučila o zvykoch a prípravách egyptského letectva. Na záver boli do plánu zapracované presné informácie o nemennom itinerári arabských hliadok a rozmiestnení strojov v hangároch a na letiskách. Keď izraelské lietadlá vzlietali, vedeli ich piloti o nepriateľovi všetko.
Arabská koalícia bola tiež pripravená. Krátko pred stretnutím spolu hovorili egyptský prezident Násir a jordánsky kráľ Husejn. Husejn sa v tomto rozhovore zmienil o tom, že očakáva, že Izrael čoskoro začne boj, a že nepochybne v prvom rade povedie úder proti egyptskému letectvu. Násir ho ubezpečil, že presne s tým počíta a je na to pripravený. Egypt skutočne očakával letecký úder Izraela a podnikol aj určitú prípravu na jeho včasné zachytenie a odrazenie, ale išlo o amatérske opatrenia, ktoré sa ukázali byť úplne neúčinné.
Priebeh vojny
Prvý deň (5. jún 1967)
O 7.45 miestneho času prakticky všetko izraelské letectvo zaútočilo na 17 leteckých základní a radarových staníc Egypta. Na obranu domáceho vzdušného priestoru počas úderu, ktorý sa odohral vo dvoch vlnách, bolo vyčlenených iba 12 stíhačiek. Egyptské letectvo bolo prakticky zničené. Katastrofa však mala pokračovať. Násir sa obrátil na svojich spojencov a oznámil im, že na neho bol podniknutý útok, ktorý úspešne odrazil, a že je čas zaútočiť, pokiaľ na ne má niečo ostať. Oklamaní spojenci (Jordánsko, Sýria a Irak) vyhlásili Izraelu vojnu a začali okamžite vlastné letecké útoky.
Tie však boli zdrvujúco odrazené. Teraz už omnoho silnejšie izraelské letectvo najskôr zničilo časť nalietavajúcich strojov a vzápätí potom uskutočnilo tretiu vlnu náletov – na Jordánsko, Sýriu a Irak (základňa H3) a zmasakrovalo prežívajúce lietadlá na letiskách. Počas necelého poldňa bolo letectvo všetkých štyroch arabských spojencov prakticky vyhladené. Prišli zhruba o 400 lietadiel a Izrael disponujúci absolútnou vzdušnou prevahou zaútočil na Sinaji. Ešte počas prvého dňa dobyl El Aríš.
Druhý deň (6. jún)
Izrael obsadzuje pásmo Gazy a ďalšie časti Sinaja, na východ od miest Betlehem a Hebron.
Tretí deň (7. jún)
Izrael dobýva časti východného Jeruzalema, mesto Jericho a veľkú časť Západného brehu Jordánu.
Štvrtý deň (8. jún)
Izraelské vojská sa dostávajú k Suezskému prieplavu a Egypt pristupuje na prímerie.
Piaty deň (9. jún)
Násir chce podať demisiu, ale po veľkých demonštráciách ju berie späť. Izrael útočí proti Sýrii a obsadzuje Golanské výšiny.
Šiesty deň (10. jún)
Izrael postupuje na sýrskom fronte, ale večer je na všetkých frontoch zastavená paľba.
Výsledok vojny
Do roku 1975 bol Suezský prieplav uzatvorený.
10. júna Izrael skončil svoju ofenzívu v Golanských výšinách a podpísal prímerie na ďalší deň. Izrael obsadil pásmo Gazy, Sinajský polostrov, západný breh rieky Jordán (vrátane východného Jeruzalema), a Golanské výšiny. Celkovo sa izraelské územie strojnásobilo a pod jeho priamy vplyv sa dostalo približne jeden milión Arabov v novo ovládaných teritóriách. Izraelská strategická obranná línia „zhrubla“ na 300 kilometrov na juhu, 60 kilometrov na východe a 20 kilometrov extrémne hornatého terénu na severe. Táto nárazníková zóna sa ukázala ako veľmi výhodná v Jomkippurskej vojne o 6 rokov neskôr.
19. júna izraelská vláda v hlasovaní rozhodla o osude ovládnutých území. Hovorila o návrate polostrova Sinaj Egyptu a Golanských výšin Sýrii výmenou za mierové zmluvy. V ponuke nehovorili o pásme Gazy, a nechali otvorenú aj možnosť ponechania si niektorých častí západného brehu. Počas 25. až 27. júna Izrael anektoval východný Jeruzalem s časťami západného brehu.
Vojna mala vplyv aj na civilné obyvateľstvo:
- Z približne jedného milióna palestínskych Arabov na západnom brehu Jordánu, 300 000 (podľa [3]) utieklo do Jordánska, kde prispeli k rastúcim nepokojom. Ďalších 600 000 [4] ostalo.
- Z Golanských výšin utieklo približne 80 000 utečencov [5].
- Obyvatelia východného Jeruzalema a Golanských výšin mali možnosť získať izraelské občianstvo.