Tešín

Románska rotunda sv. Mikuláša z 11. stor.

Tešín je jedným z najstarších miest Sliezska a podľa legendy ho založili v roku 810 bratia Bolek, Lešek a Těšek. Synovia kniežaťa Leška si vybrali miesto pri prameni, neskôr nazvaného studňa Troch bratov. V skutočnosti však základom mesta bolo hradisko na Zámockom vrchu, kde možno nájsť počiatky osídlenia v 6.-5. storočí pred Kr. a slovanské hradisko Podobora v dnešnej Chotěbuzi, nazývanej tiež Starý Tešín. Po zničení Starého Tešína veľkomoravskými vojskami na konci 9. storočia vybudovali Slovania obranné hradisko na Zámockom vrchu. Od roku 990 bol Tešín súčasťou poľského štátu, jeho význam časom rástol a spolu so Starým Tešínom sa stalo administratívnym, náboženským a hospodárskym centrom veľkej časti Sliezska. V 11. storočí tu bola vybudovaná románska rotunda, ktorá sa dochovala dodnes a je jednou z najvýznamnejších architektonických pamiatok Sliezska i celého Poľska (jej vyobrazenie sa nachádza na reverze súčasnej bankovky v nominálnej hodnote 20 zlotých). V rovnakej dobe sa začalo rozvíjať podhradie Zámockého vrchu a tento rozvoj spôsobil, že na prelome 11. a 12. storočia Starý Tešín postupne zanikol.

Názov Tešín (v podobe Tessin) sa prvýkrát nachádza v bule pápeža Hadriána IV., datovanej k 23. aprílu 1155, kde je spomínaný ako sídlo kastelánie, aj keď podľa najnovších výskumov by sa mohol nachádzať už v dokumentoch spojených so vznikom Vroclavského biskupstva v roku 1000. V priebehu 12. storočia bol Tešín jedným z najdôležitejších miest Opolsko-ratiborského kniežatstva. V roku 1220 boli mestu udelené mestské práva lvoveckého typu. V roku 1339 sa mesto spolu s celým Tešínskom stal súčasťou Krajín českej koruny a takto neskôr aj súčasťou Rakúska, a potom Rakúsko-Uhorska.

Piastovská veža

Tešín okolo r. 1640

Po rozdelení Opolsko-ratiborského kniežatstva v roku 1282 a následnom rozdelení Ratiborského kniežatstva v roku 1290 sa Tešín stal hlavným mestom Tešínsko-osvienčimského kniežatstva, ktorého prvým kniežaťom sa stal Mešek, zakladateľ rodovej línie tešínskych Piastovcov. Ako hlavné mesto Tešín ďalej získaval na význame a rozvíjal sa. Najväčší rozvoj mesto zaznamenalo v období vlády kniežaťa Přemysla I., ktorý v roku 1374 udelil Tešínu nové mestské práva Vroclavského typu a na mieste dreveného kostola nechal vystavať murovaný kostol. V tej dobe bola tiež zriadená funkcia starostu mesta (prvý známy starosta bol Mikołaj Giseler) a založená mestská rada; radnica bola postavená na vytvorenom námestí, dnešnom Starom Targu. Pravdepodobne už v tomto období fungovala mestská nemocnica. Vtedajší Tešín bol jedným z najvýznamnejších a najväčších miest Sliezska.

Ďalší prudký rozvoj mesto prežilo za vlády kniežaťa Kazimíra II., ktorý v roku 1496 presunul námestie na súčasné miesto, obohnal mesto hradbami a založil tu krajinský súd. V 17. storočí bola značná časť mesta zničená počas tridsaťročnej vojny, dôsledkom čoho nastal ekonomický aj demografický úpadok celého Tešínskeho kniežatstva. Po vymretí dynastie tešínskych Piastovcov v roku 1653 prešlo kniežatstvo na českého kráľa a pripadlo Habsburgovcom, čo viedlo k hospodárskej a politickej stagnácii až do konca 17. storočia.

Divadlo z roku 1910

Ukončenie obdobia protireformácie umožnilo vybudovať v Tešíne v rokoch 1709-1750 veľký kostol evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ktorý je dnes najväčšou luteránskou svätyňou v Poľsku. Pozícia mesta sa upevnila po sliezskych vojnách v polovici 18. storočia, na konci ktorých zostal Tešín ako jedno z mála sliezskych miest súčasťou Rakúska. V rokoch 1768-1771 sa stal Tešín hlavným centrom Barskej konfederácie. V roku 1779 tu bol podpísaný tešínsky mier medzi Rakúskom a Pruskom ukončujúci vojnu o bavorské dedičstvo. Tešínský mier mesto na krátku dobu preslávil po celej Európe a k jeho podpísaniu došlo v záhradách pred palácom Larisch v dnešnom parku Mieru. Rozvoj mesta v tomto období poznamenala séria pohrôm, okrem iného aj zemetrasenie. Najvážnejší však bol požiar v roku 1789, ktorý zničil takmer celé mesto a jeho obnova trvala celé desaťročie.

Prelom 18. a 19. storočia sa niesol v znamení kultúrneho rozvoja Tešína. V roku 1802 tu jezuitský kňaz Leopold Szersznik založil múzeum (dnes Múzeum Śląska Cieszyńskiego), v súčasnosti považované za najstaršie verejné múzeum v poľských krajinách. V roku 1805 vzhľadom k ohrozeniu Viedne napoleonským vojskom bol do Tešína prenesený cisársky dvor a vláda rakúskej monarchie, čím sa Tešín stal na určitý čas hlavným mestom mocnárstva. V roku 1839 bol zbúraný Piastovský zámok a na Zámockom vrchu bol na príkaz kniežaťa Karla Habsburského vybudovaný klasicistický palác s rozľahlým parkom (v tejto podobe sa Zámocký vrch dochoval dodnes). V roku 1836 znovu požiar zničil stred mesta, vrátane budovy radnice, ktorá bola znovu vybudovaná v roku 1846 a dochovala sa do súčasnosti. V roku 1846 bol založený dodnes fungujúci kniežací pivovar na úpätí Zámockého vrchu. Počas revolúcie v roku 1848 sa mesto stalo dôležitým centrom poľskej inteligencie. V roku 1848 tu začali vychádzať prvé poľské noviny.

V roku 1869 bola do Tešína dovedená železnica a v okolí stanice vybudovanej na západnom brehu Olše (teda v dnešnej českej časti) začala vznikať priemyselná štvrť. Rozvoj priemyslu v meste však neprebiehal tak rýchlo ako v neďalekom Bielsku, čo viedlo k postupnému poklesu hospodárskeho významu Tešína v regióne. Naďalej však zostával dôležitým administratívnym a kultúrnym centrom.

V roku 1911 bola v meste zavedená električková linka, spájajúca nádražie s centrom mesta. Počas 1. svetovej vojny sa tu zdržiavalo početné rakúske vojsko, po určitú dobu bol Tešín dokonca sídlom generálneho štábu armády. Z Tešína tiež pochádzalo mnoho poľských legionárov. V rokoch 1880-1910 bol Těšín okresným mestom pre obce na Frýdecku.

Na počiatku 20. storočia uvádzala nadpolovičná väčšina obyvateľov Tešína ako svoj materinský jazyk (Umgangssprache) nemčinu. Po ukončení prvej svetovej vojny a zániku Rakúsko-Uhorska sa Tešín spolu s celým Tešínskom stal predmetom česko-slovensko-poľského hraničného sporu. Tento spor v januári 1919 vyústil dokonca do tzv. Sedemdňovej vojny medzi Česko-Slovenskom a Poľskom. Spor bol vyriešený až rozhodnutím na parížskej Rade vyslancov 28. júla 1920, keď bolo rozhodnuté o rozdelení Tešínska medzi Česko-Slovensko a Poľsko. Mesto Tešín bolo rozdelené v toku rieky Olše, čím historická časť pripadla Poľsku (teraz Cieszyn) a priemyselná časť s vlakovou stanicou sa stala súčasťou Česko-Slovenska (teraz Český Těšín). Ani Česko-Slovensko, ani Poľsko neboli s týmto rozdelením spokojné, no Česko-Slovensko sa na rozdiel od Poľska s rozdelením zmierilo. Poliaci požadovali pripojenie celého Tešínska k Poľsku.

V rokoch 1938-1945 boli Cieszyn a Český Těšín opäť spojené v jedno mesto. Stalo sa tak v dôsledku obsadenia česko-slovenskej časti Tešínska poľskou armádou v októbri 1938 a, po porážke Poľska Nemeckom v septembri 1939, pripojením územia k Tretej ríši.

Po skončení druhej svetovej vojny sa hranice vrátili do predmníchovskej podoby a mesto bolo znovu rozdelené podľa rieky Olše. Poľsko sa vzdalo svojich územných požiadaviek na celé Tešínsko v roku 1958.