Anšlus

V roku 1938 mal Hitler úplne skonsolidovanú moc v Nemecku a začal riešiť dlho plánovanú expanziu. Po dlhotrvajúcom tlaku Nemecka sa Hitler 12. februára 1938 stretol v bavorskom Berchtesgadene so Schuschniggom a žiadal ho o zrušenie zákazu politických strán, obnovenie všetkých straníckych slobôd, prepustenie všetkých väznených nacistických činiteľov a umožnenie týchto činiteľov podieľať sa na moci. V prípade nesplnenia požiadaviek pohrozil vojenským zásahom. Schuschnigg Hitlerovi vyhovel a za nového ministra vnútra vymenoval Arthura Seyss-Inquarta, pro-nacistického právnika a Edmunda Glaise-Horstenaua za ministra bez kresla.[1]

Už pred stretnutím vo februári bol Schuschnigg pod vážnym tlakom. V januári Nemecko žiadalo výmenu na poste náčelníka generálneho štábu. Vrchný veliteľ rakúskych ozbrojených síl Alfred Jansa spolu so svojimi spolupracovníkmi bol autorom plánu na obranu Rakúska pred prípadným útokom z Nemecka, čo bola situácia, ktorej sa Hitler chcel vyhnúť. Na základe dohody z Berchtesgadenu Jansa odstúpil 17. februára.[2]

V priebehu nasledujúcich týždňov si Schuschnigg uvedomil, že jeho noví ministri pracujú na prevzatí vlády. Schuschnigg sa snažil získať podporu Rakúšanov a podnietiť ich k vlastenectvu. Po prvý raz od 12. februára 1934 (obdobia rakúskej občianskej vojny) bolo povolené zhromažďovanie komunistov a socialistov. Komunisti, vo svetle nátlaku hitlerovského Nemecka, vyslovili Schuschniggovi bezpodmienečnú podporu, socialisti naopak žiadali ďalšie ústupky, kým mu boli ochotní vyhovieť.

9. marca, ako posledný krok pre záchranu samostatnosti krajiny, vyhlásil Schuschnigg referendum o nezávislosti Rakúska, naplánované na 13. marca. V snahe znemožniť mladým voličov sympatizujúcim s nacizmom voliť určil minimálny vek na účasť v plebiscite na 24 rokov. Usporiadanie referenda bolo veľmi riskantným činom a v priebehu nasledujúceho dňa bolo jasné, že Hitler sa nebude len prizerať ako Rakúsko odhlasuje zachovanie svojej nezávislosti. Hitler vyhlásil, že plebiscit by bol podvod a Nemecko by ho neakceptovalo. Nemecké ministerstvo propagandy zároveň vydalo správu o tom, že v Rakúsku sa začali nepokoje a veľká časť obyvateľstva požaduje, aby nemecké sily nastolili poriadok. Schuschnigg okamžite verejne vyhlásil, že správy o nepokojoch sú nepravdivé.

11. marca poslal Hitler Schuschniggovi ultimátum, aby odovzdal moc rakúskym nacistom alebo čelil napadnutiu. Ultimátum malo vypršať na poludnie, no bolo predĺžené o ďalšie dve hodiny. Bez čakania na odpoveď Hitler podpísal rozkaz k napadnutiu Rakúska o jednej popoludní a o niekoľko hodín ho dostal aj Hermann Göring.

Schuschnigg sa zúfalo snažil získať podporu na obranu Rakúska, ale uvedomiac si, že ani Spojené kráľovstvo, ani Francúzsko nezasiahnu, ešte v ten večer rezignoval. Svoju rezignáciu ohlásil v rozhlasovom prejave, pričom vyhlásil, že odovzdal moc nacistom, aby sa vyhol krviprelievaniu. Medzičasom rakúsky prezident Wilhelm Miklas odmietol vymenovať Seyss-Inquarta za nového kancelára a požiadal iných politikov (Michael Skubl, Sigismund Schilhawsky), aby prevzali úrad. Nacisti však v priebehu niekoľkých hodín získali kontrolu nad Viedňou, včítane kontroly nad ministerstvom vnútra a políciou. Miklas stále odmietal vymenovať nacistickú vládu a Seyss-Inquart tak nemohol poslať Hitlerovi telegram so žiadosťou o intervenciu. Okolo 22:00 Hitlerovi a Göringovi došla trpezlivosť, dal rozkaz k invázii a zverejnil falošný telegram v ktorom rakúska vláda žiadala Nemecko o zásah. Okolo polnoci, keď už takmer všetky dôležité inštitúcie boli v rukách nacistov a politickí predstavitelia starého režimu boli zatknutí, Miklas konečne kapituloval a vymenoval Arthura Seyss-Inquarta za kancelára.

Ráno 12. marca 8. armáda nemeckého wehrmachtu prekročila rakúsko-nemeckú hranicu. Nemci nenarazili na odpor rakúskej armády, naopak, vítali ich davmi ľudí hitlerovskými pozdravmi, nacistickými zástavami a kvetmi. Táto invázia bez jediného výstrelu bola označená ako Blumenkrieg (vojna kvetov). Napriek tomu šlo o významný test pripravenosti vojska. Invázne jednotky boli slabo organizované a viazla koordinácia, čo bolo poučením pre nemeckých veliteľov pri ďalších vojenských operáciách, ako bolo napr. rozbitie Česko-Slovenska.

Hitler prekročil rakúske hranice popoludní vo svojom rodnom meste Braunau am Inn v hornom Rakúsku, v tesnom susedstve Bavorska. Večer dorazil do Lincu a bol vrelo privítaný na radnici. Atmosféra bola taká silná, že Göring v ten večer v telefonáte poznamenal: "V Rakúsku sú neuveriteľné oslavy. Sami sme si nemysleli, že sympatie budú také intenzívne."

Hitlerova následná cesta po Rakúsku sa zmenila na triumfálne turné, ktoré vyvrcholilo vo Viedni 2. apríla, keď sa asi 200 000 Rakúšanov zhromaždilo na historickom Námestí hrdinov (Heldenplatz) pri Hitlerovom vyhlásení anšlusu.[3] Hitler to neskôr komentoval: "Určité západné noviny vraveli, že sme do Rakúska vtrhli brutálnym spôsobom. Môžem povedať len toľko, že ani v hodine smrti sa nezastavia pred lžami. Počas svojho politického boja som si získal lásku svojho národa, no keď som prekročil bývalé hranice (Rakúska), zaplavil ma taký prúd lásky, aký som nikdy nezažil. Neprišli sme ako tyrani, ale ako osloboditelia."[4]

Anšlus bol okamžite podporený zákonom z 13. marca, ktorý mal byť ratifikovaný v referende. Rakúsko sa stalo provinciou Ostmark (Východná marka) a Seyss-Inquart bol menovaný guvernérom. Plebiscit sa konal 10. apríla a oficiálne pripojenie podporilo 99,73% voličov.[5]

Hlasovací lístok z 10. apríla 1938. Na lístku je napísané: "Súhlasíte so znovuzjednotením Rakúska s Nemeckou ríšou, ktoré bolo vyhlásené 13. marca 1938, a hlasujete za stranu nášho vodcu Adolfa Hitlera?." Väčší kruh je nadpísaný "Áno," menší "Nie."

Hitlerove brutálne metódy likvidácie akejkoľvek opozície boli ešte v týždňoch pred referendom ihneď uvedené do praxe. Ešte predtým, ako prvý nemecký vojak vstúpil na pôdu Rakúska, priletel Heinrich Himmler a niekoľko dôstojníkov SS do Viedne, aby zatkli prominentných predstaviteľov prvej rakúskej republiky ako boli Richard Schmitz, Leopold Figl, Friedrich Hillegeist a Franz Olah. Počas niekoľkých týždňov medzi anšlusom a referendom boli sociálni demokrati, komunisti a ďalší potenciálni politickí odporcovia, rovnako tiež Židia zhromaždení a uväznení, alebo odoslaní do koncentračných táborov. V priebehu niekoľkých dní po 12. marci bolo zatknutých 70 000 ľudí. Referendum sa konalo pod tlakom intenzívnej propagandy a s obmedzením volebného práva asi 400 000 obyvateľom (takmer 10% voličskej základne), najmä bývalým členom ľavicových strán a Židom.[5]

Aj keď sa historici zhodujú, že výsledky referenda neboli zmanipulované, samotný proces bol neslobodný a nie tajný. Úradníci boli prítomní priamo pri volebných kabínkach a lístky sa im odovzdávali priamo do rúk (teda nie do volebných urien). V niektorých odľahlých oblastiach Rakúska sa konalo pôvodne naplánované referendum o nezávislosti Rakúska 13. marca, napriek prítomnosti Wehrmachtu v Rakúsku - trvalo až tri dni kým nemecké vojská okupovali celé územie Rakúska. Napr. v obci Innervillgraten 95% obyvateľov hlasovalo za nezávislosť Rakúska.[1]

Rakúsko zostalo súčasťou Tretej ríše do konca druhej svetovej vojny, keď dočasná vláda vyhlásila anšlus za neplatný a zrušený (null und nichtig) 27. apríla 1945. Po vojne spojenci pristupovali k Rakúsku ako k separátnej krajine, no suverenita Rakúska nebola obnovená až do roku 1955, po prijatí dohody o rakúskom štáte a deklarácii neutrality. Tieto dohody boli nevyhnutné, vzhľadom na prebiehajúcu studenú vojnu a spor Sovietskeho zväzu s bývalými spojencami o budúcu zahraničnú politiku Rakúska.