Hilsneriáda

Hilsneriáda je označenie pre súdne procesy s rakúskym občanom židovského pôvodu Leopoldom Hilsnerom, obvineným z vraždy devätnásťročnej českej kresťanky Anežky Hrůzovej, a celospoločenskú diskusiu spojenú s týmito procesmi. Hilsneriáda bola spojená s najväčšími prejavmi antisemitizmu v Česku v priebehu 19. storočia. Do aféry významne zasiahol budúci prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý verejne vystupoval najmä proti rozšírenej domnienke, že šlo o rituálnu vraždu.[1]

Symbolický hrob Anežky Hrůzovej
Miesto vraždy Anežky Hrůzovej s obrázkom Panny Marie Vyšehradskej

Priebeh

Vražda a vyšetrovanie

Anežka Hrůzová (narodená 16. apríla 1879 vo Věžničke[2]) bola devätnásťročná dievčina rímskokatolíckeho vyznania z dediny Malá Věžnička neďaleko Polnej. Pracovala v Polnej ako krajčírka. 29. marca 1899 odišla ako každý deň z práce, vracala sa po chodníku do Věžničky okolo lesa Březina,[3] domov však už nedošla. Jej telo sa našlo po troch dňoch 1. apríla v lese Březina. Vrah ju najprv udrel zozadu do hlavy palicou a kameňmi, potom priškrtil povrazom a nakoniec jej rozrezal hrdlo ostrým nožom, telo ukryl do mladiny a zmizol.[3] Mala roztrhané oblečenie, ale telo nejavilo známky znásilnenia – nemala pretrhnutú panenskú blanu. Príčinou smrti bolo vykrvácanie. Blízko miesta, kde sa našlo telo, boli stopy krvi. Mnohé zo stôp však zničil dav pri objavení.

Na základe nepriamych svedectiev bol z vraždy obvinený dvadsaťdva ročný, neveľmi inteligentný obyvateľ židovského geta v Polnej[3] Leopold Hilsner (* 10. júla 1876[4]), ktorý pochádzal z chudobnej rodiny a živil sa predovšetkým ako tulák a žobrák.

Vzhľadom na to, že sa telo našlo na Bielu sobotu 1. apríla ráno, našli ho počas pátracej akcie školopovinné deti,[3] a Veľká noc toho roku pripadala na koniec židovského sviatku Pesach, znovu sa objavila nezmyselná stredoveká povera, že sa Anežka Hrůzová stala obeťou rituálnej vraždy, čomu mohol napomáhať i pitevný nález, ktorý tvrdil: Smrť nastala úplným vykrvácaním, ale množstvo zrazenej krvi, ktoré sa našlo na mieste, nezodpovedalo tomu, koľko jej musela stratiť.

Telo pochovali 4. apríla 1899 v Polnej na cintoríne pri kostole sv. Barbory za veľkej účasti verejnosti.[3] Miesto vraždy a hrob Anežky Hrůzovej sa stali obľúbeným miestom spomienkových akcií antisemitov a neonacistov.[5]

Súdny proces

Proces začal 12. septembra[6] a ďalej prebiehal 16. septembra 1899[7] na krajskom súde v Kutnej Hore. Vzbudil obrovský záujem médií a odohrával sa pred veľkým množstvom publika, ktoré bolo presvedčené o Hilsnerovej vine. Publikum sa nevošlo ani do súdnej siene a na vynesenie rozsudku čakalo pod oknami súdu. Súdny senát bol zložený z predsedu senátu dvorského sudcu Josefa Ježka a členov súdnej rady Františka Budecia a Václava Peška. Posúdenie viny obžalovaného spočívalo na dvanásťčlennej porote, v ktorej zasadli: Václav Vančura, roľník z Vrdov, Josef Mikolášek, mlynár z Toužic, Emil Javůrek, kupec z Kutnej Hory, František Jelínek, roľník z Malína, Václav Runčík, nadlesný z Hraběšína, Tomáš Oupeka, továrnik z Kutnej Hory, Václav Vondra, roľník z Močovic, František Prokeš, mlynár z Mladotic, František Müller, správca zo Žlebov, Josef Hrubý z Jelení, veľkostatkár z Červených Peček a František Štěrba, chemik z Peček, ako náhradníci aj Antonín Uher, roľník z Vrbčan a František Moravec, roľník z Hořan. [8] Významnú úlohu zohral právny zástupca matky zavraždenej, národovec a radikálny poslanec JUDr. Karel Baxa, neskorší pražský primátor a predseda Ústavného súdu. Štátnym zástupcom bol Antonín Schneider-Svoboda. Hilsnerovým obhajcom bol JUDr. Zdenko Auředníček. Na základe nepriamych dôkazov Hilsnera odsúdili za spoluúčasť na vražde na trest smrti. Sám Hilsner sa raz pod nátlakom spoluväzňov vo väzobnej väznici k vražde priznal a označil dvoch údajných spolupáchateľov, ale neskôr svoje priznanie odvolal. Účasť ďalších osôb sa nikdy pred súdom nepreukázala.

Dobová karikatúra porovnávajúca protagonistov hilsneriády a Dreyfusovej aféry

Na Hilsnerovu obranu sa ako jeden z mála postavil profesor Tomáš G. Masaryk, ktorý označil rituálnu vraždu za poveru a pozadie procesu označil ako antisemitské. Po jeho protestoch proti rozsudku a na základe ďalších znaleckých posudkov bol verdikt 25. apríla 1900 zrušený a kasačný súd vo Viedni vrátil prípad na nové pojednávanie.[7] Veľká časť Masarykovych študentov aj spoločnosť sa mu za obhajobu posmievala a odsudzovala ho. Za prejavenú statočnosť si vyslúžil básničku „Zasloužil bys, Masaryčku, jít s Hilsnerem na houpačku!“[3]. Masarykovi nešlo ani tak o samotného Hilsnera, o ktorom sa vyjadroval dosť s dešpektom[9] (napr. v Hovorech z Lán), ale o to, aby sa celý prípad nevnímal ako rituálna vražda.

V novom procese na Krajskom súde v Písku v októbri 1900[3] však Hilsnera obžalovali navyše zo spoluúčasti na vražde ďalšieho dievčaťa, Marie Klímovej z Horní Věžnice, ktorá zahynula pred viac ako dvoma rokmi. 14. novembra 1900 Leopolda Hilsnera znovu na základe nepriamych alebo údajne vymyslených svedectiev[10] odsúdili za spoluúčasť na oboch vraždách na trest smrti obesením.[7] Rozsudky však nekonštatovali ako motív vraždy náboženský motív, ale motív sexuálny (aj keď podľa lekárskych posudkov, ktoré mal súd k dispozícii, netrpel Hilsner žiadnou sexuálnou úchylkou).

Hilsner na slobode

V júni 1901 odpustil cisár František Jozef I.[3] trest smrti cisárskou milosťou a Najvyšší súd mu preto trest zmenil na doživotný. 17. júna 1901 ho previezli z väznice v Písku do Prahy na Pankrác, kde bola mužská väznica. Po 18 rokoch vo väznení Hilsnera 24. marca 1918 s podlomeným zdravím[7] prepustili na základe milosti, ktorú mu udelil Karol I., nikdy však nebol rehabilitovaný. Na slobode žil vo Veľkom Meziříči, Prahe a vo Viedni, kde sa v 20. rokoch živil ako podomový obchodník pod pozmeneným menom Heller,[7] finančne ho podporovala viedenská židovská obec i prezident Masaryk.[7] Zomrel vo veku 51 rokov v Rothschildovej nemocnici pravdepodobne na rakovinu hrubého čreva.[7]

Pochybnosti o vine

Viacero autorov, okrem iných Jiří Kovtun a Bohumil Černý, dnes tvrdia, že dôkazy o Hilsnerovej vine neboli zďaleka postačujúce, a spochybňujú niektoré svedectvá.[10] Existovali aj mnohé ďalšie podozrenia, kto by mohol byť vrahom Anežky (napríklad jej brat, ktorý sa s ňou deň pred vraždou pohádal, Hilsnerov spolubývajúci atď.), tieto obvinenia sa však pre nedostatok dôkazov nikdy nepodarilo preukázať.

Johan Hrůza, brat Anežky Hrůzovej, sa údajne na smrteľnej posteli v roku 1943 priznal k vražde svojej sestry. Dôvodom mala byť Anežkina žiadosť vyplatiť veno k jej chystanej svadbe, čím by prišiel o nemalú časť dedičstva.[11]

Filmové spracovanie

Režisér Franz Köhler v roku 1919 o afére natočil celovečerný film Der Fall Hilsner - Případ Hilsner, v hlavnej úlohe sa objavil sám Hilsner.[12]

V roku 2016 prípad sfilmovali českí režiséri Viktor Polesný a Václav Šašek ako Zločin v Polné.[13]

Pesnička

Na túto tému vtedy vznikla aj ľudová odrhovačka:[14]

Nekupujte u Židů,
cukr, kávu, mouku,
voni nám zavraždili
modrovokou holku.

Anežka Hrůzová
byla zavražděná,
vod Poldy Hilsnera
byla podřezaná.

Zeptejte se Sálusa,
jak ji táhli do lesa.
Sálus u ní vartu stál,
když jí Hilsner podřezal.

Zaujímavosti

Od roku 1996 sa MUDr. Petr Vašíček snaží o revíziu procesu a Hilsnerovu rehabilitáciu.[7]

V polenskom Regionálnom židovskom múzeu je stála expozícia Případ Leopolda Hilsnera.

Na kvetnú nedeľu 28. marca 1999 slúžili polenský dekan Zdeněk Krček a profesor Tomáš Halík v dekanskom chráme Nanebovzatia Panny Marie svätú omšu za Anežku Hrůzovú pri príležitosti stého výročia od jej zavraždenia.[15]

25. apríla 2002 Hilsnerovi vo Viedni na dome, v ktorom v 20. rokoch býval, odhalili pamätnú tabuľu.[7]

Symbolický hrob

Nachádza sa na mieste nálezu tela Anežky Hrůzovej v lese Březina, je ho vidno z cesty medzi Polnou a Věžničkou. Ohraničujú ho kamene, nad nimi sa vypína drevený kríž. Na strome visí pamätná ceduľa pod svätým obrázkom. Je to jedna zo zástavok novo značeného náučného Klementovho chodníka.

Referencie

  1. Černý (1968), s. 123–125
  2. Matričný záznam o úmrtí a pohrebe
  3. MUDROVÁ, Ivana. Kam značky nevedou III. a další podivuhodné cesty. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2007. ISBN 978-80-7106-891-4. Kapitola Hilsneriáda a jiné židovské příběhy, s. 147-155. (po česky)
  4. Židovská matrika v Polné, kniha narodení 1869-1877, strana 196, riadok 586
  5. Neonacisté hajlovali nad hrobem zavražděné Anežky Hrůzové [online]. iDNES.cz, 2008-01-11, [cit. 2019-05-03]. Dostupné online.
  6. Vražda v Polné. Národní listy, roč. 39, čís. 253, s. 1. Dostupné online. ISSN 1214-1240. (po česky)
  7. PRCHAL, Jan. Biografický slovník Polenska. Polná : Linda, 2002. ISBN 80-238-8985-0. Kapitola Hilsner Leopold, s. 45-46. (po česky)
  8. Vražda v Polné před porotou kutnohorskou. Národní politika, 1899-09-12, roč. XVIII., čís. 253, s. 1-4. Dostupné online. (po česky)
  9. Černý (1968), s. 125 cituje: „Je to ničema, který dávno patřil do polepšovny.“
  10. ČERNÝ, Bohumil. Hilsneriáda (k 100. výročí píseckého procesu) - Vražda v Polné. Polná : Linda, 1999. ISBN 80-238-6060-7. Kapitola Hlásí se korunní svědek, Vypravěč bajek, s. 45-46,87-88. (po česky)
  11. Hans Dieter Zimmermann: Zwei Prager Philosophen: Felix Weltsch und Tomas Garrigue Masaryk. In: Friedrich Battenberg et al. (Beiträge), Manfred Voigts (Hrsg.): Von Enoch bis Kafka. Festschrift für Karl E(rich) Grözinger zum 60. Geburtstag. Harrassowitz, Wiesbaden 2002, ISBN 3-447-04500-0, S. 324, online.
  12. http://www.kzhp.cz/fgalerie/pripad-leopolda-hilsnera2008-02-02/big/2124.jpg
  13. Zločin v Polné [online]. ČSFD.cz, [cit. 2016-01-31]. Dostupné online. (po česky)
  14. http://www.gentleman.cz/archiv/05/0929.htm
  15. PLAŠIL, Filip. Historie děkanského chrámu Nanebevzetí Panny Marie v Polné. Polná : Nakladatelství Linda – Jan Prchal Polná, 2007. Kapitola Historie v datech, s. 57. (po česky)

Literatúra

  • Přelíčení s Hilsnerem před porotou v Kutné Hoře pro vraždu v Polné - doslovný otisk stenografických protokolů. Praha 1899 dostupné online
  • VAŘEJČKA, Roman: Hilsneriáda. Diplomová práce PedF MU Brno 2011 dostupné online
  • ČERNÝ, Bohumil: Vražda v Polné; Magnet, Vydavatelství časopisu MNO, Praha 1968
  • KOVTUN, Jiří: Tajuplná vražda, Případ Leopolda Hilsnera, Sefer 1994 ISBN 80-900895-9-3

Pozri aj

Iné projekty

  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hilsneriáda

Externé odkazy

Zdroj

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hilsneriáda na českej Wikipédii.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.