Krvná žaloba

Krvná žaloba[1] alebo rituálna vražda[2] je povera alebo obvinenie, podľa ktorého Židia používajú krv nežidov (kresťanov alebo moslimov) pre bližšie nešpecifikované rituálne účely. Získanie krvi bolo zvyčajne spájané s vraždou (často malo ísť o kresťanské deti). Krv mala byť použitá na prípravu macesu počas Pesachu alebo iných veľkonočných rituálov alebo na liečenie.[3][4]

Dejiny

Po prvý raz sa krvná žaloba objavuje, iba v literárnej forme, v diele Flavius Iosephusa Proti Apiónovi. Hoci prvé náznaky pochádzajú z 11. storočia z Nemecka, prvý doložený prípad krvnej žaloby je z anglického Norwichu z roku 1144. Následne sa prípady vyskytli vo Francúzsku (1171) a Španielsku (1182).[5] Krvná žaloba sa následne rozšírila po Európe.[6] Oficiálne miesta ako cisár Fridrich II. a pápež Inocent IV. odmietli tvrdenie, že by židia používali ľudskú krv. Obvinenia sa však vyskytovali aj naďalej.[5]

Stredoveké verzie žaloby boli: mučenie dieťaťa (chlapec) v predvečer Pesachu (teda Veľký piatok), ktoré malo napodobňovať utrpenia Ježiša Krista vrátanie ukrižovania; krv použitá na uzdravenie zranenia z obriezky; židia mali losovať, ktorá obec má zabezpečiť krv pre spoločenstvo.[4] Na vyvolanie stačilo nájdenie mŕtveho tela či zmiznutie osoby.[3] Obvinenie často predznamenávalo protižidovské nepokoje (pogromy).

Počas novoveku sa prípady krvnej žaloby presunula viac na východ (Poľsko, Litva). Ako sa situácia v Poľsku zhoršovala, prípadov sa vyskytovalo čoraz viac. Poľskí židia dokonca vyslali posolstvo ku Svätej stolici. V Rusku sa prvý prípad vyskytol v roku 1799 (Alexandr Nikolajevič Golicyn 6. marca 1817 v obežníku rozposielanom gubernátorom napísal: „‚jeho cárske veličenstvo berúc do úvahy, že také obvinenia i minulosti neraz vyvrátené boli nestranným vyšetrovaním… prikazuje, aby sa v budúcnosti židia neobviňovali z vraždenia kresťanských detí na základe predsudku, že potrebujú kresťanskú krv.‘“[7])., od 70. rokov 19. storočia (podobne ako inde vo svete) boli tieto obvinenia súčasťou moderného antisemitizmu. Vychádzali knihy, ktorých autori ako samozvaní experti čerpali z minulých prípadov, napr. Talmud in der Theorie und Praxis (Regensburg, 1866) a Le mystère du sang chez les Juifs de tous les temps (Paris, 1859).[pozn 1] Svedectvá týchto autorov pred súdmi (ktoré riešili obvinenia z krvnej žaloby) boli vyvrátené odborníkmi.[4] V 20. storočí bola krvná žaloba využívaná v nacistickej propagande, napr. v týždenníku Der Stürmer (vydavateľ Julius Streicher).[6]

V arabských krajinách sa vyskytol známy prípad v Damasku v roku 1840.[8] Dozvuky prípadu sa v knižnom a v televíznom spracovaní vyskytovali aj po roku 2000.[4]

V konšpiračných teóriach sa krvná žaloba v rôznych variáciach vyskytuje naďalej.[9]

Slovensko

Najstaršie obvinenie z krvnej žaloby z územia Slovenska pochádza z roku 1494 z Trnavy.[10]:254, 255 Všetkých 14 obvinených bolo upálených[11], jeden z nich pochádzal zo Senca[12]:23. Ďalšie sa vyskytovali v roku 1529 v Hlohovci (Mojžiš alebo Rúfus bol obvinený z vraždy dieťaťa a obesený)[13]:138-139, Pezinku (obvinenie z rituálnej vraždy kresťanského chlapca Johanna Meilingera, 30 mužov a žien bolo upálených; obvinenie pravdepodobne zinscenoval pezinský gróf, ktorý bol zadĺžený[11])[14]:133-134 a opäť v Trnave (v súvislosti s prípadom v Hlohovci, trnavskí židia boli obvinení zo spoluúčasti, boli mučení a popravení)[10]:254, 255. Údajnému mučeníkovi postavili pri mestskej bráne sochu, ktorá stála ešte okolo roku 1850.[11] V roku 1764 v Orkucanoch (dnes miestna časť Sabinova) našli zavraždeného päťročného syna miestneho roľníka Jána Ballu. Obvinili z nej šocheta Jakuba Mosesa Jozefoviča a ďalších dvoch židov.[15]:7 Jozefovič bol umučený v januári 1765, celkovo bolo obvinených 30 ľudí (aj z iných obcí, napr. Samuel Michalovič pochádzal z Veľkého Šariša, patril medzi prepustených[16]:49, 50). Po protestoch bratislavskej židovskej obce u Márie Terézie, cisárovná obvinenia zrušila.[17] Z roku 1788 pochádza krvná žaloba z Komárna.[18]

V 19. a 20. storočí sa obvinenie vyskytli v Košicach[4], Bratislave[19]:46, 1899 Námestove[11], 1902 Levoči (šochet obvinený z vraždy dieťaťa, súd však potvrdil jeho nevinu)[20]:16. Počas medzivojnového Česko-Slovenska sa krvná žaloba vyskytla v Beluši v roku 1922, kde sa našla utopená slúžka Margita Petríková, ktorá slúžila u židovského obchodníka Samuela Löwenbeina. Obvinenie neprerástlo do konkrétnej žaloby.[11]

Poznámky
  1. V Česku vyšla brožúrka: MĚŘÍNSKÝ, F. Rituelní vraždy u Židů : a co o tom souditi?. V Brně : nákladem časopisu Brněnský Drak, 1899. 16 s.

Zdroje
  1. Krvná žaloba. In: RUNES, Dagobert D. Slovník judaizmu. Preklad Oľga Horská-Hadrabová. 1. vyd. Bratislava : Danubiapress, 1992. 184 s. ISBN 80-218-0113-1. S. 113.
  2. KREKOVIČOVÁ, Eva. Medzi toleranciou a bariérami : obraz Rómov a Židov v slovenskom folklóre. Bratislava : Academic Electronic Press, 1999. 227 s. Dostupné online. ISBN 80-88880-32-7. S. 62.
  3. krevní pověra. In: SLÁDEK, Pavel. Malá encyklopedie rabínského judaismu. 1. vyd. Praha : Libri, 2008. 255 s. ISBN 978-80-7277-379-4. S. 134 – 136.
  4. BLOOD LIBEL. In: Encyclopaedia Judaica. Ed. Fred Skolnik. 2nd ed. Zväzok 3. Ba – Blo. Detroit : Macmillan Reference USA, 2007. 815 s. ISBN 0-02-865931-7. S. 774 – 780.
  5. Blood libel. In: A Dictionary of Jewish–Christian Relations. Ed. Edward Kessler, Neil Wenborn. Cambridge; New York : Cambridge University Press/Cambridge Centre for the Study of Jewish-Christian Relations, 2005. 538 s. ISBN 0-521-82692-6. S. 63.
  6. BLOOD LIBEL. In: The Oxford Dictionary of the Jewish Religion. Ed. R. J. Zwi Werblowsky, Geoffrey Wigoder. New York; Oxford : Oxford University Press, 1997. 764 s. ISBN 0-19-508605-8. S. 136 – 137.
  7. rituálne procesy. In: Slovník vedeckého ateizmu. Bratislava : Ústav vedeckého ateizmu SAV, 1983. 736 s. S. 551.
  8. DAMASCUS AFFAIR. In: Encyclopaedia Judaica. Ed. Fred Skolnik. 2nd ed. Zväzok 5. Coh – Doz. Detroit : Macmillan Reference USA, 2007. 803 s. ISBN 0-02-865933-3. S. 399 – 401.
  9. PANCZOVÁ, Zuzana. Konšpiračné teórie : témy, historické kontexty a argumentačné stratégie. 1. slov. vyd. Bratislava : Veda; Ústav etnológie SAV, 2017. 155 s. (Etnologické štúdie; zv. 29.) Dostupné online. ISBN 978-80-224-1546-0. S. 36 – 38, 53, 74 – 75.
  10. TRNAVA. In: Encyklopédia židovských náboženských obcí. Ed. Robert J. Büchler. Vyd. 1. Zväzok 3. S – T. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, 2012. 339 s. (Judaica Slovaca; zv. 92.) ISBN 978-80-8060-229-1. S. 252 – 264.
  11. SZABÓ, Miloslav. Obvinenia z „rituálnych vrážd“ v Hornom Uhorsku. Antisemitská propaganda, politický katolicizmus a národnostná otázka na prelome 19. a 20. storočia. Historický časopis (Bratislava: Historický ústav SAV), 2012, roč. 60, čís. 4, s. 617 – 639. ISSN 0018-2575.
  12. SENEC. In: Encyklopédia židovských náboženských obcí. Ed. Robert J. Büchler. Vyd. 1. Zväzok 3. S – T. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, 2012. 339 s. (Judaica Slovaca; zv. 92.) ISBN 978-80-8060-229-1. S. 23 – 27.
  13. HLOHOVEC. In: Encyklopédia židovských náboženských obcí. Ed. Robert J. Büchler. Vyd. 1. Zväzok 1. A – K. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, 2009. 255 s. (Judaica Slovaca; zv. 90.) ISBN 978-80-8060-220-8. S. 138 – 144.
  14. PEZINOK. In: Encyklopédia židovských náboženských obcí. Ed. Robert J. Büchler. Vyd. 1. Zväzok 2. L – R. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, 2010. 239 s. (Judaica Slovaca; zv. 91.) ISBN 978-80-8060-228-4. S. 132 – 137.
  15. SABINOV. In: Encyklopédia židovských náboženských obcí. Ed. Robert J. Büchler. Vyd. 1. Zväzok 3. S – T. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, 2012. 339 s. (Judaica Slovaca; zv. 92.) ISBN 978-80-8060-229-1. S. 7 – 14.
  16. VEĽKÝ ŠARIŠ. In: Encyklopédia židovských náboženských obcí. Ed. Robert J. Büchler. Vyd. 1. Zväzok 4. U – Ž. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, 2014. 267 s. (Judaica Slovaca; zv. 102.) ISBN 978-80-8060-310-6. S. 49 – 51.
  17. KÓNYA, Peter. Orkucianska „rituálna vražda“ v roku 1764. Historia Ecclesiastica, september 2016, roč. VII, čís. 1, s. 38 – 45. Dostupné online [cit. 2020-03-24]. ISSN 1338-4341.
  18. KOMARNO. In: Encyclopaedia Judaica. Ed. Fred Skolnik. 2nd ed. Zväzok 12. Kat – Lie. Detroit : Macmillan Reference USA, 2007. 819 s. ISBN 0-02-865940-6. S. 281 – 282.
  19. BRATISLAVA. In: Encyklopédia židovských náboženských obcí. Ed. Robert J. Büchler. Vyd. 1. Zväzok 1. A – K. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, 2009. 255 s. (Judaica Slovaca; zv. 90.) ISBN 978-80-8060-220-8. S. 41 – 58.
  20. LEVOČA. In: Encyklopédia židovských náboženských obcí. Ed. Robert J. Büchler. Vyd. 1. Zväzok 2. L – R. Bratislava : Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, 2010. 239 s. (Judaica Slovaca; zv. 91.) ISBN 978-80-8060-228-4. S. 15 – 18.

Ďalšia literatúra
  • Ritualmord. In: Theologische Realenzyklopädie. Zväzok XXXIX Religionspsychologie – Samaritaner. Berlin; New York : Walter de Gruyter, 1998. 798 s. ISBN 3-11-016127-3. S. 253 – 259.
  • Ritualmordbeschuldigung. In: Lexikon des Mittelalters. Zväzok 7. Planudes – Stadt (Rus'). Stuttgart; Weimar : J. B. Metzler, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 879 – 880.
  • HSIA, Ronnie Po-chia. Trident 1475 : rituální vražda před soudem. Preklad Zuzana Fritschová. Vyd. 1. Praha : Argo, 2015. 157 s. (Každodenní život; zv. 64.) ISBN 978-80-257-1490-4.

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy
  • RYBÁŘOVÁ, Petra. Legenda o rituálnej vražde. Zabíjali Židia deti a panny? [online]. historiarevue.sk, [cit. 2020-03-24]. ISSN 2585-9080. Dostupné online.
  • KIEVAL, Hillel J. Blood Libels and Host Desecration Accusations [online]. YIVO Encyclopedia of Jews in Eastern Europe, 22.9.2016, [cit. 2020-03-31]. Dostupné online.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.