Egon Erwin Kisch

Narodil sa do bohatej, nemecky hovoriacej židovskej rodiny v Prahe, ako Egon Kisch. Meno Erwin použil prvýkrát na strednej škole a neskôr ho pripojil k svojmu menu. Svoju novinársku kariéru začal v roku 1906, ako reportér novín Bohemia, nemecky písaného pražského denníka. Vo svojich prvých reportážach sa zaoberal hlavne zločinmi a životom chudobných ľudí. Prišiel tiež s jedným sólokaprom: so špionážnym škandálom Alfreda Redla. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol povolaný na výkon vojenskej služby. Stal sa desiatnikom v rakúskej armáde. Bojoval na fronte v Srbsku a v Karpatoch. Svoje vojnové skúsenosti neskôr zaznamenal v knihe Schreib das auf, Kisch! (Zapíš si to, Kisch!) z roku 1929. V roku 1916 bol krátko väznený za správy z frontu, v ktorých kritizoval konanie rakúskej armády. Avšak neskôr tiež slúžil v tlačovom úrade armády, spolu s ďalšími známymi autormi ako boli Franz Werfel alebo Robert Musil.

Vojna Kischa politicky radikalizovala a nadchol sa pre komunizmus. V októbri 1918 dezertoval z armády, aby vzápätí zohral dôležitú úlohu v nevydarenej ľavicovej revolúcii vo Viedni v novembri toho istého roku. V roku 1919 sa Kisch stal členom Komunistickej strany Rakúska a zostal komunistom po celý zvyšok života. V roku 1920 sa vrátil do Prahy a úzko tu spolupracoval s Jaroslavom Haškom a avantgardným divadelníkom Emilom Arthurom Longenom, ktorý tiež na svojej Revolučnej scéne zdramatizoval Kischovu poviedku Nanebovstúpenie Tonky Šibenice. Roku 1921 sa Kisch stal občanom Československa, ale od roku 1922 žil predovšetkým v Berlíne. Berlínske reportáže zhrnul vo svetoznámej knihe Der rasende Reporter z roku 1924. Jeho práce rezonovali s programom berlínskeho umeleckého hnutia Nová vecnosť.

Od roku 1925 sa podieľal najmä na propagandistickej činnosti Komunistickej internacionály. Na konci dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov začal intenzívne cestovať, napísal knihy reportáží z ciest do ZSSR (Cari, popi, boľševici), z USA (Americký raj) aj Číny (Tajná Čína). Kým v pražských a berlínskych časoch sa držal zásady „reportér nemá tendencie, nemá čo ospravedlňovať a nemá stanoviská“, v cestopisných reportážach už dáva viac priechod svojmu komunistickému presvedčeniu.

28. februára 1933, deň po požiari Ríšskeho snemu, bol Kisch, spolu s mnohými ďalšími, zatknutý nemeckými orgánmi. Bol krátko väznený vo väznici Spandau, ale ako československý občan nemohol byť súdený a preto bol nakoniec z Nemecka len vyhostený. Od tej doby žil najmä v Paríži. Hojne prispieval do nemeckej emigrantskej tlače a viedol medzinárodnú kampaň proti nacizmu. Počas nej nebol napríklad vpustený do Británie a len za pomoci mimoriadnej kampane austrálskej ľavice mohol vstúpiť na pôdu Austrálie (zážitky z tejto udalosti opísal v knihe Pristátie v Austrálii).

Po vypuknutí španielskej občianskej vojny odišiel do Španielska a priniesol veľa reportáží z miest bojov. Po okupácii českých krajín Nemcami Kisch stratil vlasť, čím sa pre neho stal aj pobyt v Paríži delikátny. Na konci roka 1939 preto odišiel so svojou ženou do New Yorku. Tu mu bol tiež najprv odmietnutý vstup, ale nakoniec sa dostal na Ellis Island, kde mu bolo udelené tranzitné vízum. V októbri 1940 odišiel do Mexika, kde žil nasledujúcich päť rokov. Napísal v Mexiku aj jednu zo svojich najznámejších kníh Marktplatz der Sensationen (Trhovisko senzácií, 1941). V čase mexického exilu sa tiež začal veľa vracať k spomienkam z rodnej Prahy. V marci 1946 sa do nej tiež nakoniec vrátil. Chcel napísať knihu reportáží o povojnovom Československu, ale už to nestihol. Zomrel krátko po uchopení moci komunistami v roku 1948. Pochovaný bol na Vinohradskom cintoríne v Prahe.

• Portrét na Lidovky.cz

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Egon Erwin Kisch na anglickej Wikipédii.