Pražský hrad

Podľa najstaršej Kosmasovej kroniky založila vraj Pražský hrad bájna kňažná Libuša, manželka kniežaťa Přemysla Oráča. V zámernej snahe osláviť panovnícku dynastiu Přemyslovcov spojil Kosmas založenie Hradu s osobou legendárnej pramatky rodu. Známa Libušina veštba pri vyslaní poslov k založeniu hradu „vidím veliký hrad, jenž nebes slávou se dotkne, ve hvozdě leží místo – je vzdáleno ode vsi této na třicet honů a mez mu určují vltavské vlny“ sa stala inšpiračným zdrojom neskoršej českej dejepisnej literatúry.

Boli to najmä ohľady strategické, ale i vojenské a obchodné, ktoré podnietili prvé české kniežatá sídliace v centrálnej oblasti dnešných Čiech, aby tu koncom 9. storočia preniesli svoje trvalé sídlo zo severnejšieho, po toku Vltavy položeného Levého Hradca.

Vltavskou kotlinou prechádzali od nepamäti diaľkové cesty európskeho obchodu. Na úpätí budúceho hradu sa križovali. V kotline vltavského údolia, na miestach, kde rieka vytvára početné ramená, medzi náplavami tvoriacimi množstvo jej ostrovov, kde poskytovala príležitosť k rybolovu i plytčiny, na ktorých bolo možné prekonať jej inak neskrotný tok, sa usadzovalo poľnohospodárske, kupecké a remeselnícke obyvateľstvo. Dôkazom je termín Fraganeo (t. j. Pražsko), ktorý sa zachoval vo franských prameňoch z konca 9. storočia.

Dnešné územia Pražského hradu javí stopy osídlenia nielen v dobách raných slovanských dejín, ale vo svetle archeologických objavov bolo toto územie i jeho najbližšie okolie kontinuálne osídlené už od neolitu.

Na mieste dnešného hradu bývalo slovanské hradisko, ktorého význam bol zrejme prevažne kultový – bolo tu miesto zvané Žiži (od žhavý, horúci, prenesene spaľovať), pravdepodobne obetisko a žiarovisko, kde stával obradný kniežací stolec. Konali sa tu pohanské obrady a slávnosti slovanských predkov a s nimi spojené zhromaždenia.

Južné priečelie katedrály sv. Víta so Zlatou bránou

Prvé historicky doložené přemyslovské knieža Bořivoj I. je zakladateľom prvých kostolov v Čechách – najprv kostol sv. Klimenta na svojom sídle na Levém Hradci, neskôr Panny Márie na pražskom hradisku. Z kmeňového hradiska súčasne učinil kniežacie sídlo a na posvätnej pohanskej akropole tak dal vzniknúť kresťanskej stavbe znamenajúcej prielom do pradávnych tradícií. Jeho založenie podľa legendistov vyvolalo vraj v krajine povstanie, pred ktorým musel Bořivoj dokonca na istý čas utiecť.

S menom Bořivojovho mladšieho syna Vratislava sa spája založenie druhého kostola na Pražskom hrade zasvätenému sv. Jurajovi (sv. Jiří).

Po Vratislavovej smrti nastúpil na kniežací stolec starší z jeho dvoch synov Václav. Vyjadrením Václavových koncepcií budovania českého štátu bola stavba rozsiahlej štvorapsidovej rotundy uprostred hradnej plochy. Kostol úctihodných rozmerov nebol určený výhradne súkromnej potrebe kniežacej rodiny, ale očividne sa mal stať ideovým a kultúrnym strediskom krajiny. Václavov zámer dovŕšil jeho synovec Boleslav II., ktorý vyslal do Ríma posolstvo vedené svojou sestrou Mladou. Tá sa od pápeža Jána XIII. vrátila so zakladacou listinou pražského biskupstva. Súčasne jej bolo udelené právo založiť pri kostole sv. Juraja ženský kláštor rehole sv. Benedikta – prvý kláštor v Čechách vôbec. Na konci 9. storočia tak hrad mocensky a ideovo predstavoval centrum ranostredovekého českého štátu.

O podobe hradu z tohto obdobia svedčia najmä archeologické nálezy. Pôvodné opevnenie bolo tvorené zemným sypaným valom spevneným zrubovou konštrukciou. Svahy valu boli obložené kamennými doskami a na jeho vrchole bola vybudovaná palisádová ohrada pre obrancov. Pred valom bola po obvode vyhĺbená vodná priekopa. Na západnej, rozširujúcej sa strane hradiska bolo opevnenie zdvojené čím vzniklo rozľahlé vonkajšie predhradie. Viedli tu tri cesty – hlavná, z priestoru dnešného Hradčianskeho námestia, ktorou sa vstupovalo do Hradu bránou, neskoršou Bielou vežou v juhozápadnom rohu dnešného III. nádvoria. Na opačnej strane viedla z hradu východná brána (dnešná Čierna veža). Tretia brána, južná, pri kniežacom paláci, stála na mieste západne od dnešnej Vladislavskej sály.

Vo vnútri hradiska v západnej polovici dnešného III. nádvoria stál biskupský palác s kaplnkou. Vo východnej časti nádvoria v miestach dnešnej Zlatej brány svätovítskej katedrály sa vypínala monumentálna rotunda sv. Václava, ku ktorej bol na severe pristavaný kláštor – sídlo svätovítskej kapituly. Ústredným priestorom hradu bolo po celý raný stredovek dnešné Jiřské námestie, v pôvodnej podobe omnoho rozľahlejšie. Tu niekde stál kniežací stolec a na juhu pri hradbách kniežací palác. Hradištná plocha bola na sklonku 10. storočia pomerne husto zastavaná – dva paláce, päť svätýň, dva kláštory ako i množstvo drevených obytných i úžitkových stavieb.

Západné priečelie baziliky svätého Juraja

Začiatok 13. storočia prebiehal v dramatických zápasoch o vládu v krajine. Hrad ako sídlo ústrednej moci neostal bokom diania. Bol postupne dobývaný a obsadzovaný domácimi i cudzími vojskami.

Knieža Břetislav I., ktorý upevnil postavenie přemyslovského štátu vo vnútri i navonok, po roku 1041, kedy bol Pražský hrad obliehaný a zapálený vojskami cisára Henricha III. bol nútený prestavať opevnenie hradu. Hradbový val bol nahradený masívnym, vysokým kamenným múrom s ochodzami a spevnený vežami na nárožiach.

S krátkou vládou Spytihněva II. je spojený významný stavebný počin. V roku 1060 v dôsledku narastajúceho počtu veriacich sa rozhodol dať zbúrať starý kostol sv. Václava a nahradiť ho novým. Spytihněv však stačil iba začať prípravy k novostavbe, pretože nasledujúceho roku zomrel.

Okrem kapacitných dôvodov k stavbe nového svätostánku ho podnietila snaha manifestovať rastúcu moc přemyslovských kniežat, ktoré sa začali usilovať o kráľovskú korunu a o povýšenie pražskej diecézy na arcibiskupstvo. Nový chrám bol už budovaný ako svätyňa mnohonásobného zasvätenia. Významnejším než pôvodný patrón sv. Vít, uvedený do Čiech kniežaťom Václavom, sa stávali samotný Václav, Ludmila a Vojtech.

Bazilika, dobudovaná Vratislavom I., vysvätená v roku 1096 bola dvojchórová, s priečnou loďou a dvojvežím na západe. Kostol zasahoval na západe až ku kaplnke biskupského paláca a jeho loď bola vybudovaná na zasypanou časťou rokliny.

Takmer počas celého 12. storočia, kedy boli Čechy v znamení vnútorných zápasov o moc vo vnútri přemyslovského panovníckeho rodu, bol hrad obliehaný a dobývaný a v medziobdobí dochádzalo k prestavbám a úpravám hradného areálu. V roku 1135 začal knieža Soběslav I. celkovú prestavbu hradu. Po jeho obvode nahradili Břetislavove hradby nové, na juhu spevnené pásom polygonálnych bášt. Tie sa dodnes zachovali vo väčšej či menšej miere.

V roku 1142 bol hrad niekoľko týždňov neúspešne obliehaný. Výsledkom obliehania bolo zapálenie budov vo vnútri hradieb – vyhoreli oba kostoly a kláštory, požiar zasiahol i krovy obytných budov. V nasledujúcich rokoch prišlo k prestavbe hradu, najmä baziliky svätého Juraja. Súčasne bola dokončená novostavba románskeho kniežacieho paláca, začatá za vlády Soběslava I. Tým bol stavebný vývoj hradu až do polovice 13. storočia ukončený.

V roku 1252 začal Přemysl Otakar II. ešte ako spoluvládca prestavbu kráľovského paláca prístavbou nového obytného krídla na západe. V nasledujúcom roku sa pustil do prestavby opevnenia predstavaním múrov na najviac ohrozovaných miestach, novými baštami a prehlbovaním pôvodných priekop. V roku 1257 v podhradí založené nové mesto (terajšia Malá Strana) vytvorili spolu s hradom jeden obranný celok.

Rozsiahle stavebné podniky, v ktorých sa prejavil novonastupujúci stavebný sloh – gotika – boli spojené predovšetkým s činnosťou svätovítskej kapituly.

V roku 1280 došlo k veľkej prírodnej katastrofe, pri ktorej príval dažďa spôsobil zosunutie časti severnej hradby. Popraskali klenby a zborila sa i časť muriva svätojiřského kláštora.

S príchodom Luxemburgovcov na český trón v roku 1310 nastalo jedno z najskvelejších období stavebného rozvoja Pražského hradu. Stavebný vrchol nastal za vlády rímskeho cisára a českého kráľa Karola IV. Doba vlády Karola IV. sa na Pražskom hrade zapísala radikálnymi premenami, meniacimi od základu jeho podobu, napriek tomu však rešpektujúcimi a rozvíjajúcimi tradíciu miesta. Karol budoval hrad nielen ako kráľovskú rezidenciu, ale pri zachovávaní českých tradícií sa snažil urobiť z Prahy sídelné mesto rímskych cisárov a centrum ríše.

Akiste najvýznamnejším prejavom Karolovej doby je stavba katedrály sv. Víta. Jej základný kameň bol položený 21. novembra 1344 ešte za vlády Karolovho otca Jána Luxemburského. Prvých osem rokov riadil jej stavbu Matyáš z Arrasu, povolaný ku Karolovmu dvoru z Avignonu. Matyáš začal stavbu a dokončil záver chóru – ochodzové kaplnky a piliere. Po jeho smrti v roku 1352 povolal Karol do Prahy mladého švábskeho staviteľa Petra Parléřa. Ten sa čoskoro prejavil ako tvorčia osobnosť so širokým registrom umeleckých a technických schopností. Na dielo svojho predchodcu nadviazal plynulo a napriek tomu radikálne zasiahol do organizmu chrámu v plastickom utváraní architektonických doplnkov, uplatnením sieťovej klenby v chóre a pod. Za jeho pôsobenia vznikol najvýznamnejší priestor chrámu – kaplnka sv. Václava ako i pôsobivá sochárska výzdoba (napr. trifórium nad arkádami chóru spodobňujúce svätcov a významné súčasné i historické osobnosti Čiech). Po Karolovej smrti v roku 1378 pokračovala stavba za vlády jeho syna Václava IV. pod Parléřovým vedením do roku 1399 a po jeho smrti ju viedli jeho synovia až do roku 1419.

Pohľad do Vladislavskej sály

V nasledujúcom období postihla české kráľovstvo spoločenská a hospodárska kríza prejavujúca sa v nástupe husitského hnutia. Hrad bol počas husitských vojen opustený a chátral (králi sídlili mimo neho). Až po nástupe Vladislava II. Jagelovského nastalo obdobie, v ktorom sa kráľ rozhodol k rozsiahlej prestavbe hradu, ktorá by jeho sídlo povzniesla na súdobú úroveň. Prvou požiadavkou bola bezpečnosť. Dovtedajšie opevnenie už zďaleka nevyhovovalo. Ani prirodzená výhoda polohy hradu sa už neuplatňovala, naopak na severe sa zmenila rozvojom delostreľby. Preto dal Vladislav vybudovať nové hradby s troma delovými baštami, nazvanými neskoršie Mihulka, Biela veža a Daliborka. Na východe pred Čiernou vežou dal postaviť mohutný barbakan. Vladislavov dvorný staviteľ Benedikt Ried začal súbežne s dokončovaním fortifikačných prác svoje vrcholné dielo – prestavbu Kráľovského paláca. Vrcholom neskorej gotickej architektúry v Čechách je prestavba vlastného paláca vrcholiaca vo veľkej sále, nazvanej Vladislavská, ktorá zaberá celé poschodie hlavného palácového traktu. Odvážna konštrukcia kruženej rebrovej klenby strháva monumetalitou. Unikátna je i technická stránka diela, ktoré svojimi rozmermi nemá obdobu v celých Čechách. Sála spočíva na základoch paláca Karola IV., Přemysla Otakara II. a na dochovaných partiách románskeho paláca.

Vrcholná neskorá gotika sa u Rieda prejavila i v riešení tzv. Jazdeckých schodov, spájajúcich Jiřské námestie s Vladislavskou sálou. Ried bol po dokončení prestavby paláca povýšený do rytierskeho stavu. Jeho ďalšou prácou bolo vybudovanie priečneho krídla priliehajúceho k Vladislavskej sále, ktorý bol nazvaný podľa Vladislavovho syna Ľudovítovým krídlom.

Ďalšia veľká Riedova stavba – obytný palác pri Bielej veži – bola neskoršími prestavbami úplne zmenená. Zamýšľaná dostavba katedrály, ku ktorej bol položený základný kameň a začatá stavba základom druhej veže a pilierov lode, už presiahla možnosti doby i panovníka.

Desaťročná vláda Vladislavovho syna, mladého Ľudovíta, potom na podobe Pražského hradu nič nezmenila.

Nástup nového umeleckého slohu, renesancie, priniesol iný pohľad na architektúru. Kým obdobie gotiky sa prejavovalo najmä v mohutnosti stavieb a nutnom zabezpečení ich obrany, víziou nového štýlu bola voľnosť a odklon od majestátnosti budov. Z tohto dôvodu už stredoveký hrad nezodpovedal nárokom, ktoré kládol nový panovník Ferdinand I. na bytový komfort a na odpočinkové a reprezentačné zložky životného prostredia. Začala sa nová prestavba hradu. Prejavila sa najmä rozšírením hradu na sever. Za Jeleňou priekopou vznikala od roku 1534 Kráľovská záhrada, spojená s miestnosťami vo vnútornom hrade krytou chodbou po novom moste zvanom Prašný, ktorý preklenul Jeleniu priekopu.

Priečelie Míčovny

Veľkorysá prestavba hradu bola prerušená živelnou pohromou. Požiar, ktorý vypukol 2. júna 1541 v krátkej chvíli zničil celé Menšie Mesto, Hradčany i značnú časť Pražského hradu. Mnohé stavby na hrade boli veľmi poškodené. Odstránenie následkov požiaru si vyžiadol všetky prostriedky a sily, ktoré boli k dispozícii.

V roku 1547 sa správcom českého kráľovstva stal Ferdinandov mladší syn Ferdinand. Scestovaný a vzdelaný Ferdinand mal veľkú zásluhu na budovaní hradu k čomu ho viedli skúsenosti získané na mnohých cestách po Európe. V 50-tych rokoch 16. storočia sa iniciátorom jeho zámerov stal ďalší vynikajúci staviteľ Bonifác Wohlmut. Ten dokončil výstavbu Letohrádku, dokončil uzavretie chóru katedrály, ešte za Parléřovho života ukončeného iba provizórnym múrom, obnovil priestory Starého kráľovského paláca, zničené požiarom a v západnej časti záhrady postavil najcennejšiu stavbu – Veľkú a Malú Míčovnu.

Vyvrcholením renesančnej epochy hradu je doba Rudolfa II. Zložitá osobnosť čudáckeho a chorľavého panovníka vtlačila výraznú pečať hradu i životu mesta, ktoré sa na tri desaťročia stalo metropolou Rudolfovej ríše. Na Rudolfovom dvore vzniklo jedno z európskych ohnísk neskoršej renesančnej – manieristickej – dvornej kultúry. Na Pražskom hrade dal postaviť obytné miestnosti (tzv. Letný dom) pri Bielej veži, ako i reprezentačnú palácovú stavbu – Nový kráľovský palác na severe, so Španielskou sálou a Rudolfovou galériou. Tu sústredil umeniamilovný vladár kolekciou umeleckých diel, ktorá svojho času nemala obdobu v celej Európe.

Rudolfova túžba po poznaní prírodných javov priviedla na Pražský hrad najvýznamnejších vedcov vtedajšej doby – alchymistov (Edward Kelley), hvezdárov (Tycho de Brahe, Johannes Kepler).

Za panovania Rudolfovho brata Mateja II. prišlo iba k čiastkovým prestavbám.

Brána, postavená v stredovekých hradbách pred II. nádvorím v roku 1614 cisárom Matejom II., ohlasovala vo svojej architektonickej podobe nástup nového slohu – baroka.

Za vlády Habsburgovcov prišlo k duchovnej devastácii hradu, ktorí pokladali Pražský hrad iba za jeden z rodinných zámkov slúžiacich ako dočasné sídlo pri korunováciách či iných slávnostiach a pri cestách dvora.

Tridsaťročná vojna priniesla hradu ďalšiu skazu v podobe jeho obsadenia (Sasmi v r. 1631 a Švédmi r. 1648). Švédska okupácia bola spojená s odvozom veľkej časti Rudolfových zbierok a ďalších hodnôt z hradu.

Po vojne iba pozvoľna dochádzalo k obnove stavebnej činnosti na hrade. Nový sloh, ktorý radikálne premenil podobu pražských miest a výrazne ovplyvnil tvárnosť českej krajiny, sa na Pražskom hrade výraznejšie neprejavil. Zasahoval tu skôr okrajovo, v úpravách a výzdobe chrámových interiérov. Zamýšľaná dostavba katedrály sv. Víta, ku ktorej položil základný kameň Leopold I. v roku 1673, bola pre nedostatok finančných prostriedkov zastavená.

Najväčším stavebným podnikom bolo postavenie Jazdiarne v rokoch 1694 – 1698.

Epilógom stavebného vývoja je celková prestavba hradu za vlády Márie Terézie v rokoch 1753 – 1775 pod vedením viedenského dvorného architekta Niccolo Pacassiho. Po prestavbe niekdajšieho Rožmberského paláca a ďalších domov v Jiřskej ulici na Ústav šľachtičien spojil budovy západne od Starého kráľovského paláca do jednoliateho zámockého celku s čestným dvorom (I. nádvorie) na mieste zasypanej západnej priekopy.

Štátne reformy Márie Terézie a jej syna Jozefa II. znížili význam hradu. Jeho zbierky boli bezohľadne rozpredané či odvezené do Viedne. Letohrádok, Míčovna a kláštor sv. Jiří boli dané do užívania vojsku. Dvor na hrad prichádzal veľmi zriedka. Posledná korunovácia Ferdinanda V. bola iba púhou formalitou. Hrad, obývaný iba príležitostne, pustol. Viedenský centralizmus nemal na ňom záujem a v podstate bol iba udržiavaný. Posledná zamýšľaná obnova hradu v 60-tych rokoch 19. storočia skončila úpravou Španielskej sály a Rudolfovej galérie pre neuskutočnenú korunováciu cisára Františka Jozefa I.

Keď v októbri 1918 skončila vláda habsbursko-lotrinského rodu a zaniklo České kráľovstvo vyhlásením samostatného československého štátu, hrad sa v súlade s tisícročnou tradíciou stal sídlom hlavy štátu, ústredných inštitúcií a dejiskom významných štátnickych udalostí.

Schematický plánik Pražského hradu

Tým bolo podmienené i sústavnejšie poznávanie a zhodnocovanie pamiatkového bohatstva Pražského hradu. Prvou súvislou stavebnou akciou a prvým prejavom starostlivosti o pamiatky bola obnova a dostavba katedrály, podnikaná Jednotou pro dostavbu chrámu v duchu obrodeneckého vlastenectva. Dostavba zavŕšená v roku 1929 priniesla o. i. odstránenie neogotických prvkov a prinavrátenie pôvodného historického vzhľadu stavby. V rámci prestavby boli objavené nálezy starších stavieb – Václavovej rotundy a Spytihněvovej baziliky sv. Víta, kláštora kanonikov a i.

Pokiaľ ide o palácové objekty, boli v prvých rokoch existencie nového štátu vykonávané nevyhnutné opravy. V roku 1920 bol do funkcie hradného architekta povolaný profesor Umelecko-priemyselnej školy v Prahe, architekt Josip Plečnik z Ľubľany. Plečnik sa usiloval o zvýraznenie monumentálnych priestorov a dominánt, ako je I. a III. nádvorie, Rajská záhrada a záhrada Na Valech, Stĺpová sieň a iné reprezentačné priestory. Na Plečnikove úpravy po jeho odchode z Prahy nadviazal architekt Otto Rottmayer.

V tridsiatych rokoch bol vo funkcii hradného architekta prof. Pavel Janák. Stavebný prieskum a úpravy Kráľovského paláca od roku 1924 viedol staviteľ Karel Fiala.

Druhá svetová vojna a nacistická okupácia zabrzdili postup stavebnej obnovy. Súčasne však bol Hrad priaznivou zhodou okolností ušetrený devastácii.

Pražský hrad je podľa zákona o kultúrnych pamiatkach č. 22/58 Zb. národnou kultúrnou pamiatkou č. 1 a spolu s národnou kultúrnou pamiatkou č. 2 – českými korunovančými klenotmi – zverený do starostlivosti Správy Pražského hradu (od 1. 5. 1993), ktorá vykonáva v chránenej oblasti Pražského hradu štátnu pamiatkovú starostlivosť, ochranu prírody, spravuje umelecké a archívne zbierky Pražského hradu.

Vstupná brána do Pražského hradu z Hradčanského námestia

Matejova brána

I. nádvorie vzniklo počas tereziánskej prestavby v rokoch 1763 – 1771 podľa projektu dvorného architekta Niccolo Pacassiho. V popredí sa nachádza mrežovaná vstupná brána s plastikami Bojujúcich gigantov – dielo Ignáca Platzera st. Pozadie čestného dvora je tvorené traktom, do ktorého ako reliéf je zasadená pieskovcová tzv. Matejova (Matyášova) brána, slávnostná brána na spôsob rímskeho triumfálneho oblúka, dielo architekta Giovanni Maria Philippiho z roku 1614. Brána stála pôvodne voľne na vale medzi priekopami a mostami postavenými vo vladislavskej dobe; za tereziánskej prestavby sa stala súčasťou súvislého traktu priliehajúcemu až k Španielskej sále. Na atike traktu je umiestnených šesť pieskovcových alegorických postáv symbolizujúcich vojnu a mier (dielo I. Platzera st. z r. 1770 – 1771).

Pred Matejovou bránou sú vztýčené dva symbolické vlajkové stožiare – kmene jedlí z Valašska – podľa návrhu prof Josipa Plečnika z roku 1922.

I. nádvorím a čiastočne Hradčanským námestím prebiehala od pradávna hlboká roklina, premenená za Přemysla Otakara II. na prvú hradnú priekopu. Západná strana Hradu – vždy vystavená najväčšiemu náporu obliehateľov – bola ešte zosilnená umelo prekopanou druhou a treťou priekopou, medzi ktorými boli valy, na nich hradby s bránami.

Na sever od I. nádvoria sa nachádza tzv. záhrada Na bašte. Jej názov je odvodený od nasypanej bašty z doby posledných Přemyslovcov. Bašta bola využitá ako súčasť fortifikačného systému. Za tereziánskej prestavby bola zarovnaná, v roku 1861 tu bola vybudovaná jazdecká cesta až k Španielskej sále.

Po pravej strane za Matejovou bránou sa nachádzajú reprezentačné miestnosti tzv. Nového kráľovského paláca, tvoriace súbor salónov I. poschodia. Rezidencia panovníkov bola postupne vystavaná v rokoch 1564 – 1616 pre cisárov Maximiliána II. a Rudolfa II. podľa plánov Bonifáca Wohlmuta, Giovanni Gargiolliho a Giovanni Maria Philippiho. Celý komplex bol stavebne zjednotený a upravený v rámci tereziánskej prestavby v rokoch 1755 – 1761. Sály paláca slúžia ako miestnosti reprezentácie Českej republiky, pri audienciách diplomatických predstaviteľov a prijímaní delegácií prezidentom. Počas štátnych sviatkov sú prístupné i verejnosti.

Súčasťou reprezentačných priestorov sú v južnom krídle vstupný prijímací salónik, Trónna sála pre najvýznamnejšie štátne udalosti, Brožíkov salón, Habsburský salón s portrétmi členom rodiny Márie Terézie, Sklenený salónik (bývalá cisárska spálňa), Malý salónik (toaletná izba cisárovnej), Zrkadlový salón zariadený ako jedáleň, Hudobný salón pre hudobné produkcie, Spoločenský salón, Janákova hala, Oktogon, sála s osembokým pôdorysom, bývala dvorná kaplnka sv. Václava z roku 1644 a Stará sieň.

II. nádvoríe v Novom kráľovskom paláci

II. nádvorie vzniklo v druhej polovici 16. storočia. Na mieste dnešného súvislého traktu na západnej strane bývala stará zástavba, o čom svedčí nález kostolíka Panny Márie z konca 9. storočia. Základové murivo tohto kostolíka je zachované v dnešnej hradnej obrazárni.

Hrad na severnej strane nádvoria uzatvára Španielska sála s Rudolfovou galériou, ku ktorým dala Mária Terézia v rokoch 1770 – 1772 pristavať trojposchodovú prístavbu. V jej prízemí bývali umiestnené kočiare.

Španielska sála postavená v rokoch 1602 – 1606 architektom Giovanni Maria Philippim je súčasťou reprezentačných priestorov. Svoje meno získala preto, lebo bola postavená nad stajňami ušľachtilých španielskych koní. Je najväčším slávnostným priestorom na Pražskom hrade (rozmery 47 x 24 m, výška 13 m) a preto je určená na významné príležitosti štátneho či kultúrneho charakteru. V sále boli pôvodne umiestnené kolosálne mytologické plastiky Adriana de Vries a J. B. Quadriho. V ďalšom období bola niekoľkokrát prestavovaná; jej dnešná podoba je výsledkom celkovej prestavby hradu za Márie Terézie. Posledná rekonštrukcia sa konala v rokoch 1867 – 1868.

Rudolfova galéria, tiež Nemecká sála, bola vystavaná podľa projektu Giovanni Gargiolliho v rokoch 1597 – 1598. Tu a v priľahlých priestoroch Stredného traktu boli rozmiestnené umelecké zbierky a kolekcie rarít umeniamilovného cisára Rudolfa II, ktorý tu zhromaždil nesmierne cennú a bohatú zbierku. Zo zbierky považovanej súčasníkmi za európsky unikát, v ktorej počet obrazov sa pohyboval okolo tritisíc, však takmer nič neostalo. Po Rudolfovej smrti v roku 1612 jeho nástupca Matej začal postupne odvážať zbierku do Viedne. Čo v Prahe ostalo, odviezli počas tridsaťročnej vojny švédske vojská. Časť zbierok, ktoré ostali v Prahe je dnes súčasťou Obrazárne Pražského hradu.

V druhej polovici 17. storočia bola založená nová zbierka Ferdinandom III., ktorá však nikdy nedosiahla bohatstva rudolfínskej kolekcie.

Po roku 1737 opäť nastal úpadok obrazárne, obrazy boli opäť odvážané do Viedne do oficiálnej cisárskej galérie a počas tereziánskej prestavby bola zbierka zrušená úplne. K jej znovuzrodeniu prišlo až po vzniku republiky v roku 1918 nákupom diel českého barokového maliarstva. Po druhej svetovej vojne prišlo k dôkladnej reštaurácii mnohých diel. Galéria bola v roku 1965 otvorená pre verejnosť. Jej zbierkový fond má viac ako štyritisíc položiek a neustále sa rozširuje.

Galéria bola spolu so Španielskou sálou v rokoch 1772 – 1774 vyzdobená freskami. Posledná spoločná úprava oboch priestorov bola prevedená v rokoch 1866 – 1868 k chystanej, ale neuskutočnenej korunovácii cisára Františka Jozefa I.

Východnú stranu II. nádvoria uzatvára Stredný trakt, ktorého jadro tvoria románske hradby kniežaťa Soběslava I. s Bielou vežou siahajúce miestami do výšky štrnásť metrov. Južnú stranu nádvoria tvorí Južný (Mestský) trakt. Jeho stavebný vývoj prebiehal v niekoľkých etapách. Z neho vybieha budova kaplnky sv. Kríža s polkruhovou sakristiou. Kaplnku podľa projektu N. Pacassiho vystaval staviteľ Anselmo Lurago v rokoch 1756 – 1763. Jej dnešný vzhľad pochádza z rokov 1852 – 1856. Od roku 1961 je v kaplnke vystavený svätovítsky chrámový poklad. Táto bohatá kolekcia vznikala od doby kniežaťa Václava pri svätovítskej rotunde. Jadro pokladu pochádza z doby rímskeho cisára a českého kráľa Karola IV., ktorý tu sústredil najcennejšie relikvie vtedajšieho kresťanského sveta. Ďalšie prínosy zaznamenala zbierka najmä v období neskorej gotiky a baroka.

V strede nádvoria sa nachádza baroková fontána. Priechodom v Strednom trakte sa návštevník dostane ku katedrále sv. Víta (samostatný článok).

Fontána na III. nádvorí so sochou sv. Juraja

III. nádvorie je v dnešnej podobe výsledkom prestavby podľa projektu J. Plečnika, ktorého úlohou bolo zastrešenie rozsiahlych archeologických vykopávok. V roku 1920 prišlo totiž k objavu románskeho kostolíka na západ od Kráľovského paláca; postupne boli objavované ďalšie pôvodné terénne útvary (opevnenia a ich zvyšky), základy drevených zrubov, základy románskych a gotických domov zničených pri katastrofálnom požiari hradu v roku 1541, a starej komunikácie. V západnej časti nádvoria pred budovou Starého prepoštstva bol vztýčený 18 metrov vysoký žulový monolit na pamiatku obetiam prvej svetovej vojny. Na nádvorí neunikne pozornosti baroková fontána so sochou sv. Juraja, významnou pamiatkou gotického kovolejárstva. Pochádza z konca 14. storočia a pôvodne stávala v južnej časti nádvoria.

Staré prepoštstvo je pôvodne románsky biskupský dom z 11. storočia, neskôr barokovo prestavaný.

Východnú stranu nádvoria uzatvára komplex budov Starého kráľovského paláca (samostatný článok).

Niekedy býva označované ako IV. nádvorie. Zo severu je obklopené tzv. Mockerovými domami – Novým prepošstvom a dvoma kanovníckymi rezidenciami – postavenými v rokoch 1879 – 1880. V juhovýchodnom rohu námestia sa nachádza budova Ústavu šľachtičien. Na mieste ústavu stával v 14. storočí dom dekana kostola Všetkých svätých, v 16. storočí dom Leva z Rožmitálu a Rožmberský dom. Ústav šľachtičien bol akýmsi svetským kláštorom pre schudobnelé šľachtičné a jeho opátkou bola vždy členka habsburského rodu. Po zrušení Jiřského kláštora v roku 1782 prešlo na opátku ústavu právo korunovať české kráľovné.

Východnú stranu Jiřského námestia tvorí bazilika a kláštor sv. Jiří (samostatný článok).

Jiřská ulica je pozostatkom pradávnej priečnej cesty hradom. Na jej južnom okraji stojí budova Lobkovického paláca, pôvodne renesančná palácová stavba rodu Pernštejnovcov, upravená v ranom baroku v rokoch 1651 – 1668 staviteľom Carlom Luragom.

Severná strana Jiřskej ulice je tvorená blokom troch domov a v dolnej časti priestranstvom bývalého Purkgrófstva. Jadro budovy tvorí románske murivo paláca purkgrófov, prestavovaného od 13. do 16. storočia. Najvyšší purkgróf (čes. purkrabí) českého kráľovstva bol najvyšším zemským úradníkom, ktorý zastupoval panovníka v dobe jeho neprítomnosti. Tento úrad zastávali členovia najvýznamnejších šľachtických rodov.

Jiřské námestie je napravo obklopené románskymi hradbami a tzv. Čiernou vežou, pôvodne východnou bránou hradu. Pôvodne bola postavená ako súčasť románskeho opevnenia hradu. Za Karola IV. sa jej vravelo Zlatá podľa olovených silne pozlátených dosiek, ktorými bola pokrytá. Za svoje terajšie pomenovanie vďačí čiernemu sfarbeniu, ktoré spôsobil dym zahaľujúci vežu počas požiaru Prahy v lete roku 1541. Veža bola využívaná i ako väzenie. Priestor veže slúži ako depozitár archeologických zbierok Pražského hradu.

Zlatá ulička

Zlatá ulička, skôr nazývaná Zlatnícka, podľa remeselníkov, ktorí ju obývali, predstavuje posledný zvyšok tzv. parazitnej zástavby viacerých častí hradného areálu v stredoveku a renesancii. Ulička pozostáva z radu trpaslíčich domčekov vstavaných do oblúku severného hradbového múru medzi Bielou vežou a vežou Daliborka. Pôvodne bola zastavaná po oboch stranách, takže šírka priechodu sa pohybovala okolo jedného metra. Za Rudolfa II. sa v nej úsídlili hradní strelci, ktorí si okrem stráženia hradných brán a väzení privyrábali rôznymi remeslami. Časom sa Zlatá ulička stala útočiskom chudoby. Obyvateľmi uličky boli zlatotepci, obuvníci, krajčíri ale i krčmári a kuchári. Časť uličky pri Jiřskom kláštore bola na zákrok opátky zrušená, pretože zápach a hluk z krčiem obťažoval mníšky. V súčasnosti je Zlatá ulička uchovávaná ako pozoruhodný relikt života na Pražskom hrade a niektoré domčeky slúžia ako predajne. Legenda spájajúca názov uličky s rudolfínskymi alchymistami má romantický pôvod v 19. storočí; alchymisti tu v skutočnosti nikdy nesídlili.

Daliborka je okrúhla obranná veža z roku 1496, ukončujúca severný pás opevnenia postaveného koncom 15. storočia Vladislavom II. Jagelovským. Bola pomenovaná podľa svojho prvého väzňa, rytiera Dalibora z Kozojed, uväzneného tu v roku 1498 po potlačení poddanských rebélií na panstve Adama Ploskovického z Drahoníc. Veža slúžila ako väzenie do druhej polovice 18. storočia.

Pohľad na katedrálu sv. Víta zo severu; v popredí veža Mihulka

Biela veža je polkruhová bašta jagelovského opevnenia, adaptovaná na väzenie v roku 1584. Ako väzni tu boli držaní známy alchymista Edward Kelley, komorník na dvore Rudolfa II. Filip Lang, vojvodcovia stavovského povstania po bitke na Bielej hore i cisárski generáli po prehratých bitkách. Medzi Daliborkou a Bielou vežou sa nachádza úsek obrannej chodby opevnenia s otáčavými stieľňami. Okolo západného chóru katedrály sv. Víta sa vpravo vchádza do Vikárskej ulice. Vznikla po zrušení kapitulného domu kláštora. Z významnejších stavieb je tu najmä Staré dekanstvo zriadené v roku 1705 na mieste niekdajšej renesančnej školy kapituly. Susedné domy boli adaptované a slúžia ako známa reštaurácia Vikárka, do ktorej umiestnil Svatopluk Čech dej svojich satirických poviedok Nový epochální výlet pana Broučka, tentokráte do XV. století a Pravý výlet pana Broučka do Měsíce. Za Vikárkou, oddelená parkánom, stojí okrúhla delostrelecká veža zv. Mihulka, postavená za Vladislava II. Jagelovského v druhej polovici 15. storočia. Vikárskou ulicou a prejazdom v Strednom trakte na II. nádvorí je možno prejsť bránou na Prašný most, postavený v rokoch 1535 – 1540 ako drevený poschodový most na piatich kamenných pilieroch. Spájal kráľovské miestnosti vo vnútri hradu s novozaloženou renesančnou záhradou na sever od Jelenej priekopy. Už v nasledujúcom roku po dokončení zhorela drevená konštrukcia, ktorá však bola obnovená. Pri tereziánskej prestavbe hradu bol most nahradený násypom, ktorý priekopu rozdelil na dve časti.

Násyp Prašného mosta a Jelenia priekopa

Jelenia priekopa je prírodná roklina, pôvodne strmé údolie riečky Brusnice. Prirodzený násyp slúžil až do konca stredoveku ako obranný val. S nástupom nových palebných zbraní však jeho význam klesal a tak Jelenia priekopa slúžila až do roku 1743 na chov skrotenej lovnej zveri (jelene, daniele a pod.).

V spodnej časti priekopy sa nachádza lúka a vedľa nej bývalý dom medvedára a umelá jaskyňa s dvoma zamknutými pseudogotickými portálmi a malou kamennou fontánou. V roku 1920, tu bola medvedária zriadená prezidentom T. G. Masarykom pre medvedíkov (medvedíkov Míšu a Ríšu), ktorých dostal s darom od legionárov z Ruska, [1] prestala existovať v roku 1950. Oproti domu stojí pieskovcová socha „Ponocny“, dielo Franty Úprky, dar od študentov Hořickej kamenickej školy k 75. narodeninám milovanému prezidentovi Česko-Slovenskej republiky, T. G. Masarykovi, ako je uvedené na podstavci.

Severne od priekopy na mieste bývalých viníc založil cisár Ferdinand I. renesančnú okrasnú a úžitkovú záhradu. Kráľovská záhrada, rozprestierajúca sa od ulice U Prašného mostu na východ až k Letohrádku, bola jedným z najvýstavnejších priestorov severskej renesancie. Na jej budovaní mali najväčšiu zásluhu najmä Ferdinandovi synovia Ferdinand a Maximilián ako i cisár Rudolf II. V záhrade boli okrem okrasnej výsadby pestované i mnohé exotické druhy, napr. citrusovníky, figovníky a i., ktorým bola vyhradená slnečná strana záhrady, kde boli zriadené oranžéria a figovňa. Počas celého 16. storočia boli v Kráľovskej záhrade popri zariadeniach na pestovanie rastlín budované stavby, určené ku kratochvíľam panovníckeho dvora (Letohrádok, Míčovna, Leví dvorček). Rudolf II. rozšíril záhradný komplex na západ o bažantnicu s rybníkom, určeným k chovu rýb a vzácneho vodného vtáctva.

Kráľovská záhrada

Kráľovská záhrada bola zničená počas tridsaťročnej vojny, kedy boli porasty spálené a budovy spustošené. V 17. storočí bola iba upravovaná. Začiatkom 18. storočia prežila záhrada krátke obdobie nového rozkvetu v honosnej barokovej úprave. Ešte viackrát záhrada utŕžila rany (francúzska armáda v roku 1743, za Márie Terézie boli záhradné plochy a budovy využívané vojskom ako sklady a zbrojnice). V 19. storočí boli postupne obnovené skleníky a záhrada sa zmenila na anglický park, ktorý však koncom storočia značne spustol. Celkovej rekultivácie a rekonštrukcie budov sa záhrada dočkala až po II. svetovej vojne.

Míčovna, pôvodne renesančná stavba postavená v rokoch 1567 – 1569 Bonifácom Wohlmutom je najvýznamnejšou stavebnou pamiatkou záhrady. Slúžila na loptové hry. Severné priečelie riešené ako plasticky bohato členená arkáda je vyzdobené pôvodnými ornamentálnymi a figurálnymi sgrafitami. V súčasnosti sa využíva na príležitostné kultúrne akcie.

Letohrádok kráľovnej Anny

Letohrádok kráľovnej Anny alebo Belveder bol založený na východnom okraji záhrady v roku 1538. Jeho prvým staviteľom bol Janovčan Paolo della Stella a po jeho smrti v stavbe pokračoval dvorný staviteľ Bonifác Wohlmut v rokoch 1556 – 1564. Meno nesie po manželke cisára Ferdinanda I. Anne Jagelovskej. Letohrádok je obklopený arkádovou ochodzou s bohatou figurálnou a ornamentálnou reliéfnou výzdobou. Reliéfy čerpajú námety z mytológie, z rôznych historických udalostí, z loveckých výjavov a žánrových scén. Letohrádok bol koncipovaný ako spoločenský priestor s tanečnou sálou na poschodí. Stavba je najčistejším prejavom talianskej renesančnej architektúry na sever od Álp. Okrem architektonickej a plastickej výzdoby je stavba pozoruhodná najmä pôvodným renesančným krovom riešeným v podobe obráteného lodného trupu. Letohrádok bol poškodený počas tridsaťročnej vojny a potom za vojen Márie Terézie. V rokoch 1779 – 1838 slúžil ako vojenské laboratórium. V rokoch 1841 – 1855 bol interiér upravený do dnešnej podoby a slúži na usporadúvanie príležitostných výstav.

Pred Letohrádkom je umiestnená známa Spievajúca fontána, ktorú odlial dvorný zlievač a zvonár Tomáš Jaroš z Brna v rokoch 1564 – 1568. Názov dostala podľa zvuku kvapiek dopadajúcich na zvonovinu mís.

Na severozápadnom nároží záhrady stojí budova tzv. Levieho dvorčeka, prvej súkromnej zoologickej záhrady. Levy boli na Pražskom hrade chované ako erbovné zvieratá už počas vlády Karola IV. Okrem nich tu chovali i tigre, medvede, vlky až do roku 1740.

Jazdiareň je pomerne rozsiahla baroková stavba z rokov 1694 – 1698. Nachádza sa na ceste k Prašnému mostu oproti vchodu do Kráľovskej záhrady. Jej súčasťou bol hospodársky dvor so stajňami pre kone. Dnes slúži ako výstavný priestor.

Južné záhrady sú komplexom záhrad na južnom úpätí hradu. Pôvodne bola plocha záhrad obranným predpolím Hradu proti mestu. Boli tu predsunuté valy a priekopy. Opevnenie bolo sústavne zdokonaľované, no s nástupom renesancie postupne strácalo svoj význam. Západná časť valu bola v roku 1562 zasypaná a zmenená na renesančnú tzv. Rajskú záhradu, v ktorej bola postavená tzv. Trubačská veža, súkromné kúpele Rudolfa II., vtáčia voliéra a v roku 1617 tzv. Matejov pavilón.

Rozsiahlu plochu pozdĺž južného priečelia Hradu zaujíma tzv. Záhrada na Valech, ktorú tvoria drobné súkromné záhradky zriadené počas tereziánskej prestavby hradu v rámci terénnych úprav v šesťdesiatych rokoch 18. storočia.