Antisemitizmus

V slovenskom kresťanskom prostredí sa v 19. storočí poznačenom národným obrodením ako vedľajší produkt tohto procesu sformoval negatívny obraz Žida, ktorý sa prostredníctvom literatúry dostal do povedomia obyvateľov Slovenska a bol paušalizovaný na celú židovskú komunitu. Rozporuplné vlastnosti prisudzované Židom stupňovali voči nim nenávisť v mysli väčšinovej spoločnosti. 19. storočie je obdobím zrodenia slovenského antisemitizmu.[5] Boj proti alkoholizmu sa nepriamo zameriaval aj proti Židom ako majiteľom krčiem a tak sa stal súčasťou agendy spolkov striezlivosti. Pozri Jozef Ignác Bajza: René mládenca príhody, Jozef Miloslav Hurban: Prítomnosť a obrazy zo života tatranského, Jonáš Záborský a ďalší.[5][6]

V 90. rokoch 19. storočia Židia ovládli viac než 50% maďarskej žurnalistiky, dôležité miesta zaujali v medicíne, kde tvorili tretinu všetkých lekárov. V právnom svete bola asi polovica advokátov židovského pôvodu, tiež približne 30% inžinierov a väčšina hospodárskych, obchodných, bankových podnikateľov alebo úradníkov. Židia sa priklonili k maďarizácii a väčšina z nich sa v Uhorsku hlásila k maďarskej národnosti. Podobne ako v rakúskej časti monarchie sa Židia priklonili k nemčine, tak v Uhorsku k maďarčine. Tým sa ich činnosť spájala aj s presadzovaním maďarských záujmov na úkor iných národov Uhorska. [5][7]

"V Poľsku je napríklad oveľa silnejší antisemitizmus ako na Slovensku, ale pravdepodobne medzi  židovskou menšinou a tamojšou majoritnou spoločnosťou nebude spor o podstate situácie Židov v Poľsku počas nemeckej okupácie. Tam sa to s ľuďmi nezžilo. U nás má však slovenský štát medzi viacerými predstaviteľmi politických elít sympatie." J. Franek[8]

Deportácie Židov počas 2. sv. vojny a tzv. arizácia židovského majetku boli po vojne aj napriek existencii komunistického režimu pociťované ako nespravodlivosť a preto podpísalo 24 osôb, zväčša disidentov, z ktorých viacerí boli katolícki aktivisti, v októbri 1987 Vyhlásenie k deportáciám židov zo Slovenska ako prejav "ľútosti a odprosenia". Pred Vianocami 1990 prijala Národná rada pod predsedníctvom Františka Mikloška Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska.[9] Napriek proklamovanej rovnosti občanov počas existencie socialistického Česko-Slovenska (1948 -1989) ovládaného Komunistickou stranou počet obyvateľov hlásiacich sa otvorene k židovstvu (ale aj k ostatným minoritám) klesal. Pokiaľ v roku 1930 bol počet obyvateľov na území Slovenska, ktorí sa hlásili k Židovskej náboženskej obci 136 737 klesol podľa sčítania obyvateľstva v roku 2011 na 1 999. Bol to samozrejme dôsledok najmä holocaustu ale aj povojnovej emigrácie do novovzniknutého Izraela, Spojených štátov amerických, Kanady, Austrálie a ďalších štátov. Je pravdepodobné že sa židia k židovstvu na Slovensku nehlásili (ne deklarovali sa) zámerne, čím sa chránili pred ostrakizmom. Vo východnej Európe sa stali židia „neviditeľnými“.[10][11] Bol to aj výsledok boja proti svetovému sionizmu aj keď ich práva v samotnej podstate neboli porušované (židia sa vo vtedajšom Československu mohli realizovať – uplatnili sa vo významných pozíciách, zamestnaniach, príslušnosť k židovstvu, už nebola v Československu chápaná na rasovej báze).[11] Dôsledkom však bolo, že k židovskému pôvodu sa u nás nikto nehlásil a doteraz jeho deklarovanie vyvoláva rozpaky alebo je odsudzované. Toto tabu výrazne prelomil Fedor Gál, keď v Štúdio dialóg počas Nežnej revolúcie v roku 1989 nielen verejne deklaroval, že je židovského pôvodu[12] ale aj to, že je narodený v koncentračnom tábore Terezíne.

J. Franek hovorí: Horšie je na tom ten občan židovského pôvodu, ktorý o svojom židovstve nechce hovoriť, čo je časté a typické. Ja som dobre deklarovaný Žid a mám to jednoduchšie, ľudia sú ku mne ústretoví. Názorové nezhody mám skôr v intelektuálnom prostredí, najčastejšie pri hodnotení neuralgických bodov slovenskej histórie, Slovenského štátu či Tisa. [8]

Podľa politológa Grigorija Mesežnikova (Inštitút pre verejné otázky) „prejavy antisemitizmu u nás stále sú a určité stereotypy prežívajú“ aj keď antisemitizmus nie je „prvoplánovo významnejšou politickou silou“.[13] Z významnejších politických strán sa prejavmi antisemitizmu vyznačuje krajne pravicová (skryte neonacistická) strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS). Napr. jej čelný predstaviteľ Marian Kotleba rozširuje konšpiračnú teóriu o Protokoloch sionských mudrcov, o ktorých bolo už v roku 1921 dokázané, že ide o podvodný dokument, ktorý mal slúžiť antisemitskej propagande ako dôkaz plánu Židov na ovládnutie sveta. Poslanec NR SR za ĽSNS Milan Mazurek sa dopustil spochybňovania holokaustu a poslanec NR SR za ĽSNS Stanislav Mizík kritizoval udelenie štátnych vyznamenaní osobám „židovského pôvodu“.[14][15][16]