Konečné riešenie židovskej otázky

Konečné riešenie židovskej otázky alebo skrátene konečné riešenie (nem. Endlösung der Judenfrage, skrátene Endlösung) bol nemecký nacistický plán na systematickú genocídu európskeho židovstva počas druhej svetovej vojny, ktorý mal byť vyústením holokaustu (Šoa, שואה).

Židovské ženy s deťmi deportované z Maďarska po vystúpení z vagónov v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, leto 1944. Väčšina žien s deťmi kráčala z nástupišťa rovno do plynových komôr, kde zahynuli.

Rozkazy týkajúce sa vykonávania konečného riešenia židovskej otázky sa nezachovali v písomnej forme. Existujú iba fragmentárne dôkazy, ako napríklad list Göringa Heydrichovi z júla 1941 s poverením na riadenie „konečného riešenia“.[1] Zápisnica zo stretnutia vysokých predstaviteľov nacistického Nemecka 20. januára 1942 na konferencii vo Wannsee o "konečnom riešení"[1] sa našla až v roku 1947 v archívoch jedného z ríšskych ministerstiev. Stalo sa tak však až po Norimberskom procese, kde teda dokumenty nemohli byť použité ako dôkaz.

Už od leta 1941 realizovali masové popravy civilného obyvateľstva podrobených oblastí západnej časti Sovietkeho zväzu, predovšetkým (ale nie výlučne židov) jednotky Einsatzgruppen. Podľa odhadov im padlo za obeť asi 700 000 až 1,4 milióna ľudí.[2] Masové vyvražďovanie Židov v plynových komorách začalo začiatkom roku 1942. Zavraždených bolo celkovo 6,8 miliónov Židov (medzi ktorými sú zarátané obete hladu a chorôb v segregovaných getách, obete masových popráv jednotkami Einsatzgruppen ako aj obete vraždenia v koncentračných táboroch).[3]

Oficiálne poverenie H. Göringa z júla 1941 pre Reinharda Heydricha na riadenie „konečného riešenia“ židovskej otázky.

Operácia Reinhard (tiež operácia Reinhardt, nemecky Aktion Reinhardt alebo Einsatz Reinhardt), ktorá začala v marci 1942 bol nacistický plán vyvraždiť Židov žijúcich v poľskom Generálnom gouvernemente. Väčšina bádateľov sa domnieva, že akcia bola pomenovaná po hlavnom koordinátorovi tzv. konečného riešenia Reinhardovi Heydrichovi. V rámci tohto plánu boli zriadené tri vyhladzovacie tábory - Belžec, Sobibor a Treblinka. Počas približne jedného a pol roka, keď tieto tábory fungovali, v nich nacisti zavraždili viac ako 1,5 miliónov Židov a niektorých ďalších etník. Operácia Reinhard začala v marci 1942 a skončila v decembri roku 1943. Vrchol operácie v počte zabitých ľudí nastal v posledných troch mesiacoch roka 1942.[4] Metódy vraždenia v týchto táboroch boli neustále zdokonaľované. V Belzec a potom aj v Sobibore boli vybudované plynové komory s kapacitou 1 200 ľudí, neskôr bola kapacita navýšená na 3 000 a plynová komora v Treblinke mala kapacitu 4 000 ľudí, ktorí mohli byť zavraždení naraz. Vo všetkých menovaných táboroch nacisti kapacitu plynových komôr neustále zvyšovali. V Belzec zavržadili nacisti takmer za 10 mesiacov 434 508 Židov, 1500 Poliakov a bližšie neznámy počet Rómov, v Sobibore trvalo vyvraždenie 152 000 ľudí 18 mesiacov. V Treblinke zavraždili nacisti za rok celkovo 780 000 ľudí. Celkový počet obetí Akcie Reinhard, ktorú historik Stefan Lehnstaedt nazýva "jadrom holokaustu" je 1,36 miliónov ľudí. Ďalšie milión obetí nacistického hromadného vraždenia bol v celkovo najväčšom nacistickom vyhladzovacom tábore v Auschwitz-Birekenau, z toho 960 000 židovských mužov, žien a detí.[4]

Likvidáciu Židov na dobytých východných územiach uskutočňovali popravou strelnými zbraňami jednotky Einsatzgruppen, ktorým padlo za obeť asi 1,5 miliónov[5] židovských obyvateľov Poľska, Ukrajiny (masaker v Kamjanici-Podiľskom - jún 1941, Babyn Jar - september - október 1941), pobaltských štátov (hromadné popravy v Kalevi-Liiva v období 1941-1943).