Lanovka Tatranská Lomnica – Lomnický štít

Po vybudovaní Košicko-bohumínskej železnice do Popradu (1871), železnice Studený Potok – Tatranská Lomnica (1895) a tratí Tatranských elektrických železníc v rokoch 1908 – 1912, ale i v súvislosti s rozvojom techniky, sa v 20. rokoch 20. storočia upriamila pozornosť ľudí budujúcich dopravnú infraštruktúru na tatranské štíty. Objavila sa vízia výstavby lanovky na Gerlachovský štít, ktorá však v tej dobe realizovateľná nebola. O čosi jednoduchší cieľ však bol Lomnický štít. Už koncom 20. rokov prebehli niektoré prípravné práce na stavbe lanovky.

Už v roku 1895 na výborovej schôdzi Uhorskej prírodovedeckej spoločnosti, ktorá sa zišla v Budapešti sa začalo diskutovať o potrebe výstavby celoročnej meteorologickej stanice, ktorá mohla stáť na niektorom z tatranských štítov. Meteorológov podporili astronómovia, medzi inými zakladateľ hurbanovského astronomického observatória Mikuláš Konkoly-Thege. Existoval síce starší Pfinov projekt výstavby lanovky na Rysy, ale Konkoly - Thege sa prihováral za Slavkovský štít, spojená lanovkou cez Hrebienok so Starým Smokovcom. V hre bola aj Tatranská Polianka, ktorá od roku 1909 bola vyhľadávaným kúpeľným miestom a, ktorá by mohla poskytnúť dobrú základňu na výstavbu lanovky na Gerlachovský štít. Začala sa "malá vojna" medzi prívržencami jednej či druhej alternatívy, ku ktorej sa pripojili majitelia a podnikatelia oboch tatranských osád. Medzistanica lanovky na Gerlachovský štít mala byť v Gerlachovskom kotle, prípadne až tam mala viesť k údolnej stanici pozemná lanovka. Tento projekt po prvej svetovej vojne oživili poliančania, najmä majiteľ Tatranskej Polianky Michal Guhr a jeho priateľ kežmarský profesor Július Andor Hefty. Čím viac sa diskutovalo o Gerlachovskom štíte tým viac sa do úzadia sa dostával Slavkovský štít. Aj táto myšlienka však mala odporcov z radov turistov, horolezcov, ochranárov prírody. Nerátalo sa s Lomnickým štítom. Myšlienku jeho využitia na stavbu lanovky vyslovili anonymní pisatelia noticiek v dennej tlači i v regionálnom časopise Slovenský východ v roku 1930. Ich autorom, ako sa neskôr ukázalo, bol pravdepodobne vtedajší riaditeľ kúpeľov v Tatranskej Lomnici Juraj Országh. Tatranský časopis Aloisa Chytila Z našich hôr a lázní i kežmarský časopis Karpathen Post a ročnica Wierchy zaujali negatívne stanovisko. K nim sa v roku 1931 pripojili aj v turistickom časopise Krásy Slovenska. Ing. Juraj Orságh zverejnil prvé články vyjadrujúce názor, že najlepšou alternatívou by bola visutá lanovka na Lomnický štít, v roku 1931 v časopise Vysoké Tatry (č.2) a v denníku Slovák ( č.138 z 21. júna)[2][3], Országh, azda vďaka svojim kontaktom na politické špičky v roku 1934 presadil rozhodnutie o vybudovaní lanovky na náklady štátu. Účinne mu pomáhal jeho brat JUDr.Jozef Országh, zemský prezident pre Slovensko. Nemalý vplyv mali neskorší predseda vlády Milan Hodža, ktorý mal vilu v Tatranskej Lomnici a minister zdravotníctva Dr. Vavro Šrobár, do rezortu ktorého patrila Tatranská Lomnica, ktorá bola kúpeľným mestom.[4]

Po vyhlásení verejnej súťaže 18. júla 1935 Krajinský výbor 28. augusta 1935 určil za víťaza chrudimskú firmu František Wiesner. Firma však o zadaní stavby sa dozvedela až 18. februára 1936, kedy Krajinský výbor vydal výnos s určením konečného dátumu kompletného dokončenia stavby, ktorý stanovil na 21. júl 1937. Ako sa však ukázalo, bol to nereálny termín. Stavebné náklady mali predstavovať 14 995 154 korún (boli vysoko prekročené). Už o desať dní 30. marca 1936 bolo stavenisko protokolárne odovzdané firme, ktorá 1. apríla 1936 začala so stavbou.[5]

Na osadenie dolnej stanice bol potrebný kompromis. Pôvodne mala staničná budova stáť pri Ceste slobody, ale pre nevhodnú konfiguráciu terénu tento zámer bol odmietnutý. Druhý návrh riešil stavbu budovy na úrovni dnešnej prvej podpery. Juraj Orzságh namietal, že ruch strojovne bude vyrušovať hostí Grandhotela Praha, a tak nakoniec základy vykopali o niekoľko desiatok metrov nižšie, na mieste cieľových zákrut bobovej dráhy. Lomnická lanovka bola pre firmu František Wiesner prvou stavbou budovanou podľa vlastného projektu. Hlavným inžinierom bol Ing. Schinke, zamestnanec firmy Wiesner. Na projektovaní staníc lanovky sa podieľal bezmála 70-ročný Dušan Jurkovič (nebol spokojný s konečnou podobou, ktorá sa nezhodovala s jeho hlavnou myšlienkou), ktorý im dal neobyčajný architektonický tvar a Karel Marvan z Hradce Králové, ktorý projektoval vnútorné priestory. Marvanova stavebná firma však, vinou úpadku, stačila dokončiť stavbu budov staníc iba po Štart a po nej prevzala práce i na stavebnej časti staníc firma Weisner. Práce viedol Ing. Karel Maria Kosar.[4]

Súčasne s výstavbou prístupových ciest boli začaté práce na výrube lesa. Potom do zeme uložili elektrický kábel, aby mohol byť použitý navijak na vyťahovanie lán na Štart a potom na Skalnaté Pleso. Na stavbe niekedy pracovalo až 350 ľudí. Už 8. mája 1936 začali robotníci pracovať na základoch budovy dolnej staničnej budovy. Betonáž trvala takmer pol roka. Od 29. júna do 19. decembra 1936. Dňa 22. decembra 1937 bola budova dokončená.

Firma Weisner nastúpila na montážne práce prvého úseku lanovky 24. marca 1937 a skončila ich 23. augusta 1937. Súčasne s prístupovou cestou na stavenisko v Tatranskej Lomnici sa budovali ďalšie cesty od Cesty slobody na Štart a zo Štartu na Skalnaté Pleso.

Medzistanicu Štart (dostala meno od štartu bobovej dráhy, ktorá viedla k dolnej stanici visutej lanovky v Tatranskej Lomnici) začali 11. júla 1936 s výkopom základov napínacej komory a základov budovy. Práce na stavbe základov komplikovala moréna, na ktorej je budova založená. Ešte aj v 30-metrovej hĺbke, kde až siahali základy budovy, našli dutiny. Na jeseň 1937 bola budova dokončená.

Dopravu materiálu z Tatranskej Lomnice na Štart zabezpečovali tri nákladné autá firmy Weisner. Tony materiálu museli robotníci vyniesť na svojich chrbtoch alebo na dvojkolesových vozíkoch ťahanými koňmi. Na trase dlhej asi 2,5 km prekonávali výškový rozdiel asi 600 metrov. Za vynesený kilogram sa platilo 40 halierov. Ťažné zvieratá a nosiči vyniesli zo Štartu na Skalnaté Pleso celkom 40 ton dreva, 35 ton štrku a piesku, 5 ton cementu a skoro 7 ton oceľových konštrukcií.

Nákladná lanová dráha po dokončení dokázala za hodinu prepraviť až 10 ton materiálu. V čase od konca mája do začiatku júla 1937, za 34 dní lanová dráha prepravila 16 000 ton rôzneho materiálu, čo je asi 20 nákladných vlakov so 40 vozňami. Výkop jám základov staničnej budovy na Skalnatom Plese sa začal 10. júla 1936. Už vtedy sa zistilo, že sa stráca voda zo Skalnatého plesa. Preto sa voda na stavbu musela dovážať. Práce komplikovala zima a víchrice. V priebehu výstavby namerali vietor o rýchlosti 176,4 km/hod. Po mnohých komplikáciách a projektových zmenách bola 22. decembra 1937 staničná budova na Skalnatom Plese dokončená, ale dokončovacie práce na vnútorných objektoch boli skončené až v roku 1938.

Zároveň so stavbou staničných budov pokračovala výstavba podpier lanovky a montáž lán. Elektrickú energiu dodávala Tatranská elektrická vicinálna železnica z Popradu. Štyri nosné laná prvého úseku, každé o hmotnosti 23 ton, navinuté na bubny, boli na železničnú stanicu v Tatranskej Lomnici dopravené 24. novembra 1936. Laná dopravili na Cestu slobody pod údolnou stanicou lanovky. Na Štarte umiestnili elektrický navijak, od ktorého viedlo montážne lano, s pomocou ktorého ťahali z údolnej stanice na Štart nosné lano. Po vytiahnutí všetkých štyroch lán na Štart premiestnili navijak na Skalnaté Pleso a postupovali rovnako. Laná na Skalnatom Plese boli, po viac ako mesačnej práci, vytiahnuté 19. júna 1937 a v budovách uložené na svoje miesto 19. augusta 1937.

Po nevyhnutných ďalších montážnych prácach a skúškach bola prevádzka lanovky pre verejnosť otvorená s prestupom na Štarte 22. decembra 1937. Situácia však nebola dobrá. Okrem budovy v Tatranskej Lomnici ani budova Štartu ani budova stanice na Skalnatom Plese neboli dokončené. Ani strojná, ani elektrotechnická časť neboli celkom v poriadku. Už čoskoro sa ukázali problémy. Dňa 6. januára 1938 zlyhal náhon tratimeru, zabezpečovacie zariadenie i obsluha stanice Štart. Voz pri vjazde do stanice neznížil rýchlosť, strojník na Skalnatom plese, ktorý sledoval nesprávne ukazujúci tratimer nevidel dôvod na zakročenie, nezakročila ani obsluha stanice Štart a pretože nefungovalo zabezpečovacie zariadenie, voz v plnej rýchlosti narazil do oceľovej konštrukcie na stanici Štart. Našťastie bez vážnych následkov.[5]

Lanovka po uvedení prevádzky mala na úseku Tatranská Lomnica – Štart slúžiť aj na dopravu bobov. Preto na stanici Štart boli namontované zvážnice, aby mohli boby, po vyložení z kabíny, spúšťať priamo na dráhu. Pre lyžiarov boli kabíny pôvodne vybavené plechovými košmi na ukladanie lyží, ktoré sa však neosvedčili a boli odstránené. Z Tatranskej Lomnice na Skalnaté Pleso trvala jazda približne 20 minút. Okrem počiatočnej nedôvery k tomuto novému dopravnému prostriedku odrádzala turistov aj cena cestovného. Z Lomnice na Skalnaté Pleso stál lístok 36 korún, naspäť 24 korún, spiatočný 48 korún, spiatočný na Lomnický štít 96 korún. A to si nemohol dovoliť hocikto.[4]

Aby sa oživil záujem o cestovanie a aby lanovka mala dostatok cestujúcich ochotných pozrieť sa nielen na lanovku, ale aj na Skalnaté Pleso, Lomnický štít a prírodné krásy, bola postavená lyžiarska zjazdovka zo Skalnatého plesa na Štart.[4] Zabudlo sa na vybudovanie prístupovej cesty k dolnej stanici lanovky v Tatranskej Lomnici. V roku 1937 firma Wiesner zadala vypracovanie projektu, práce začala 2. augusta 1937 a prístupová cesta, ktorá viedla korytom cieľových zákrut starej bobovej dráhy, bola dokončená v roku 1939.[5]

So stavebnými prácami sa začalo takmer v rovnakom období ako začali práce na prvom úseku. Podmienky boli oveľa ťažšie. V týchto nadmorských výškach sa nemohlo rátať so sezónnymi prácami, lebo počasie tu býva veľmi nevyspytateľné. Aj v lete môžu klesnúť teploty pod bod mrazu, môže snežiť, hrozia víchrice. V čase výstavby tu robotníci a technici pracovali len štyri mesiace v roku – od konca júna do začiatku novembra. V ostatných častiach roka mohli prichádzať na stavenisko, len keď bolo priaznivé počasie, s horolezeckým výstrojom a s horským vodcom. Aj napriek mnohým bezpečnostným opatreniam počas výstavby zahynuli dvaja robotníci – Ján Nahálka z Kežmarku a František Bednarčík zo Spišskej Belej.

Prvý výstup robotníkov na Lomnický štít sa uskutočnil 15. júla 1936. Horskí vodcovia označili výstupovú cestu a zabezpečili ju 300 metrovým oceľovým lanom, zakotveným do skaly. Lano bolo nebezpečné počas búrok. Robotníkov ohrozovali elektrické výboje. Aby si robotníci počas výstupu alebo zostupu mohli oddýchnuť, boli pre nich vybudované dve kryté odpočívadlá. Od samého začiatku stavby bolo zrejmé, že bude potrebné vybudovať nákladnú lanovú dráhu. Najprv však museli robotníci na jej stavbu i na vybudovanie prístrešku na vrchole štítu vyniesť materiál.Za kilogram vyneseného nákladu sa robotníkom platilo 1 – 2 koruny. V tomto období robotníci na vrchol vyniesli takmer 300 ton dreva, piesku, cementu, ocele a iného materiálu. Zdatným nosičom trval výstup zo Skalnatého Plesa na vrchol dve hodiny, pričom dokázali vyniesť náklad ťažký 25 – 40 kg. Boli aj takí, ktorí túto cestu za deň absolvovali až trikrát.

V auguste 1936 na vrchole Lomnického štítu bol ešte sneh. A tak stavebné práce mohli začať až v druhej polovici mesiaca a už 26. septembra museli byť ukončené. Ako prvý bol vybudovaný prístrešok pre robotníkov a po ňom začali budovať nákladnú lanovú dráhu. Veľké problémy boli so statickou elektrinou. Robotníci sa sťažovali, že ju stále majú vo vlasoch. To sa podarilo odstrániť po vybudovaní troch bleskozvodov, ktoré uzemnili 100 metrovým oceľovým lanom. Robotníci museli dávať veľký pozor, aby sa vyhli smrteľným pádom. Priväzovali sa dvaja konopným lanom prehodeným cez skalu, ktoré zaisťoval tretí robotník. Dopravné lano nákladnej lanovky dopravili na vrchol tak, že najprv skupina 30 robotníkov vyniesla hore 10 mm montážne lano, ktoré meralo 2000 metrov. Navinuli ho na navijak. Na koniec lana zavesili vozík a pomaly ho spúšťali do Mŕtvej záhradky. Tento pokus nebol úspešný. Vozík sa zasekol medzi skalami a tak sa k vozíku spustil odvážlivec, ktorý sa priviazal ku koncu lana a pomaly sa spúšťal nadol. Na tenké lanko potom naviazali o niečo silnejšie 16 mm lanko, ktoré vytiahli na vrchol. A takým istým spôsobom dopravili hore dopravné lano, ktoré malo priemer 26 mm. Nákladná lanovka bola len jednolanová a mohla dopravovať kyvadlovým spôsobom jeden až päť vozíkov. Každý voz mohol uniesť 600 kg náklad. Nákladnú lanovku dali do užívania v júli 1938. Vtedy sa naplno rozbehla stavba druhého úseku visutej lanovky. Obslužná lanovka dopravila na štít asi 6000 ton rôzneho materiálu.

Počas budovania obslužnej lanovky sa zistilo, že dopravné lano aj po napnutí 8 tonovým závažím leží v stene Lomnického štítu na skale. A tak museli postaviť drevené podpery i základy pre definitívnu podperu novej lanovky s čím sa v projekte nerátalo! Stavebný dozor nemal k dispozícii podrobne zmeraný profil druhého úseku, ani schválené plány budovy Lomnického štítu. Profil úseku bol dodaný až 7. novembra 1938, ale výstavba "nečakanej" podpery č. 10 bola začatá už v auguste čo vyvolalo obavy či podpera umiestnená "len tak od oka" bude postavená na správnom mieste. Presné výpočty nakoniec potvrdili, že všetko bude v poriadku. Podpera slúžila do roku 1989, bola odstránená pri celkovej obnove lanovky. Vtedy však nič nebolo jednoduché. Výstavba stanice na Lomnickom štíte komplikovala život a prácu stavbárom pracujúcim na stavbe podpery č.10. Všetko čo z vrcholu spadlo, letelo na nich. Preto robotníci na svoju ochranu museli vybudovať zábranu. Po mnohých peripetiách nové nosné lano budúcej visutej lanovky bolo v budove stanice zakotvené až na jeseň 1939.

Koncom mája 1940 boli vykonané skúšky novej lanovky. V júni bolo v budove lanovky dané do užívania ústredné kúrenie. To umožnilo, aby už v októbri 1940 mohla začať pracovať Štátna meteorologická stanica.[5]

Dňa 22.decembra 1937 sa začala verejná prevádzka lanovky. Do konca roku na úseku Tatranská Lomnica – Skalnaté Pleso sa odviezlo 2 080 cestujúcich. Obsluha lanovky neustále zápasila s technickými problémami. Nebola zabezpečená núdzová záchrana cestujúcich. Rovnaká situácia bola aj na úseku Skalnaté Pleso – Lomnický štít. Na tomto úseku mal, podľa objednávky, v prípade núdze pomôcť cestujúcim vozík na ručný pohon, do ktorého mali, v prípade núdze, cestujúci prestúpiť. Ak by však bola porucha na nosnom lane alebo na poháňacom zariadení, táto záchrana by bola neuskutočniteľná. Neskôr sa uvažovalo so záchranou cestujúcich tak, že sa jednoduchá záchranná kabína, zavesená na oceľovom lane priemeru 8 mm, mala spustiť z Lomnického štítu k uviaznutému vozu vlastnou hmotnosťou. Po pevnom spojení uviaznutej a záchrannej kabíny sa mala čelná stena uviaznutej kabíny vybrať a cestujúci mali po štyroch prestúpiť do záchrannej kabíny. Veľký previs lana však znemožňoval strojníkovi akékoľvek manévrovanie. Navyše nebolo k dispozícii nijaké spoľahlivé dorozumievacie zariadenie. Ani tento zámer nebol realizovaný. Našťastie, nikdy počas prevádzky visutej lanovky, cestujúci nepotrebovali pomoc.

Začiatkom marca 1940 došlo na prvom úseku k mimoriadnej udalosti. Námraza na ťažných lanách zapríčinila, že v budove na Skalnatom Plese vyskočilo z vodiaceho lanáča ťažné lano. Strojník pohotovo zareagoval, ale lano sa stihlo skĺznuť po oceľovej konštrukcii o 60 metrov nižšie a zlomilo sa 30 drôtov.

Dňom 30. mája 1941 začala visutá lanovka, okrem cestujúcich, prepravovať na Skalnaté Pleso materiál na stavbu hvezdárne, ktorú stavala firma Šašinka z Popradu. Do konca augusta 1941 vyviezla 711 ton materiálu. Observatórium otvorili 19.septembra 1943.

V nasledujúcich rokoch došlo k niekoľkým haváriám na ťažných a nosných lanách a na technických zariadeniach. Niektoré zariadenia potrebovali rekonštrukciu.[5] Na udalosti bol bohatý najmä rok 1944. Krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania nemecké vojenské jednotky sa zamerali aj na Vysoké Tatry. Na chatách hľadali partizánov, utečencov. Na rad prišli aj horné stanice visutej lanovky. Na rozkaz hautmanna Spindlera doviezli 27. januára 1945 do Tatranskej Lomnice delá, s ktorými mienili odstreľovať staničnú budovu na Skalnatom Plese. Zamestnanci lanovky však, vyjednávaním, pod rôznymi zámienkami, tomu zabránili. Veľmi pri tom pomohol spišský Nemec, zamestnanec lanovky strojník Ján Scholtz. Nemecké velenie chcelo mať istotu. Vojaci sa vyviezli na Skalnaté Pleso a na Lomnický štít prehľadali vnútorné priestory budov, ale nikoho nenašli. Zo štítu odviezli meteorologické prístroje, ktoré sa po vojne našli. Aj napriek tomu nemeckí vojaci tesne pred oslobodením Vysokých Tatier stihli poškodiť podperu č. 1 a dolnú stanicu lanovky v Tatranskej Lomnici.[4]

Po Druhej svetovej vojne Povereníctvo zdravotníctva, ktoré sa ujalo správy lanovky, zadalo vykonanie opravných prác, ktoré mali pomôcť uviesť budovy do pôvodného stavu. Lanovka v tom čase jazdila provizórne. Po nevyhnutných opravách a skúškach prevádzka na I. úseku bola obnovená 3. marca 1946. Nevie sa, kedy sa po roku 1945 obnovila prevádzka na druhom úseku. Dobový záznam uvádza, že v roku 1947 bola už v prevádzke.[5]

Dňa 6. septembra 1967 došlo na II.úseku k mimoriadnej udalosti. Službu konajúci strojník zablokoval (ako vždy) počas prevádzky elektromagnet prevádzkovej brzdy a vyradil tak z činnosti zabezpečovacie zariadenie kontrolujúce rýchlosť vjazdu voza vchádzajúceho do ochranného pásma budovy. Ako sa neskôr ukázalo bolo to pre dobro veci, lebo jazda z Lomnického štítu na Skalnaté Pleso, bez blokovania prevádzkovej brzdy, sa nedala vôbec vykonať a strojník nechcel odstaviť lanovku z prevádzky. Lenže potom na svoje opatrenia zabudol. Pri jazde vozňa smerom na Lomnický štít síce pred podperou č. 10 ešte znížil rýchlosť jazdy na 2 m/s., ale potom ju už neznižoval. Zabezpečovacie zariadenie účinkovať nemohlo, a tak voz touto rýchlosťou narazil na nárazník. Našťastie sa nikomu nič nestalo.

Najčernejší deň v dejinách visutej lanovky bol 15. september 1973. Do kabíny na Skalnatom Plese nastúpili cestujúci a pracovnici prevádzok. Po 120 až 140 metroch jazdy sa kabína lanovky odtrhla a spadla na zem. Zahynula jedna osoba a viacerí sa zranili. Zistilo sa, že na medzistanici Štart sa pretrhlo napínacie lano nosného lana č. 3, ktoré bolo v prevádzke od 24. apríla 1958, teda 15 rokov. Bolo hrdzavé. Prevádzku obnovili 15. februára 1975. Táto havária urýchlila mnohé veľmi potrebné rekonštrukčné práce na technickom zariadení lanovky.

Dňa 17.novembra 1979 zaznamenali na lanovke mimoriadnu udalosť. Na úseku Skalnaté Pleso – Lomnický štít sa na nosnom lane vytvorila námraza. Aby ju odstránili vypravili na trasu vozeň, ktorý sa musel pre veľmi silný vietor po 1 200-metrovej jazde vrátiť. V noci na lane pribudla ďalšia námraza a tá sa okolo štvrtej hodiny nad ránom zosunula po lane a narazila do stanice na Skalnatom Plese. Vážne poškodila kabínu lanovky a ďalšie technické zariadenia. Oprava bola veľmi náročná. Náhradným riešením bola núdzová kabína, ktorá zásobovala posádku na Lomnickom štíte potrebným materiálom a potravinami. Počas odstávky boli urobené generálne opravy technológie lanovky a zdemolovaná kabína bola nahradená inou, ktorá bola uložená v Železničných opravovniach a strojárňach vo Vrútkach. V priebehu roku 1981 boli urobené generálne opravy na technických zariadeniach na prvom úseku a generálky na oboch kabínach. Visutá lanovka mala pred sebou neistú budúcnosť. A tá sa naplnila v nasledujúcich rokoch.[5]

Údržba lanovky bola veľmi časovo i finančne náročná a kvôli nízkej prepravnej kapacite na 1. úseku nerentabilná. K nutnej rekonštrukcii v náväznosti na rekonštrukciu 2. úseku nedošlo, chýbali prostriedky na údržbu, nedochádzalo k nutnej výmene lán. Z dôvodu nedostatočnej technickej spôsobilosti v októbri 1999 Štátny dráhový úrad 1. úsek odstavili a vyradili z prevádzky. Zatiaľ poslednú jazdu – pravda už bez cestujúcich – uskutočnili zamestnanci lanovky 12. 4. 2005. Je zachytená na dokumentárnom filme Príbeh jednej lanovky.

Pre architektúru staníc je charakteristické:

• prekročenie utilitárno-technickej roviny
• uvážlivé využitie sporých výtvarných prostriedkov.

Technické a prevádzkové zákonitosti určujú základné tvary architektonických hmôt, ktoré sú proporčne citlivo vyvážené a zosúladené. Pri uchovaní zreteľnej funkčnej čitateľnosti častí má celok vnútornú kompozičnú dynamiku. Aj keď sa k staniciam pristavovalo bez súhlasu architekta, je na nich vidieť rukopis majstra.

Pri riešení funkčných aspektov stavby sa osvedčila suverénnosť v narábaní s formovým repertoárom funkcionalistickej moderny.

Sivé kamenné múry z nepravidelných kvádrov korešpondujú so skalnatým horským prostredím.

Kamenné múry sú oživené kontrastom červených keramických obkladačiek a strešnej krytiny.

Strohosť línií je mierne zmäkčená v miestach, kde sa stavba otvára bližšiemu kontaktu s človekom (napríklad vstupný portikus údolnej stanice v Tatranskej Lomnici).

Pri stúpaní smerom nahor, k čoraz drsnejším podmienkam horského vrcholu, strohosť postupne pribúda (návrh stanice na Lomnickom štíte sa vyznačuje čistotou línií evokujúcou ducha konštruktivizmu).

Pravdivá architektúra zodpovedá požiadavkám inžinierskym aj prevádzkovým.

„Dodržal som presne predom stanovený program, že stanice splnia svoju funkciu len ako výhradne technické, provozu určené objekty. V blízkosti k staniciam mali byť postavené samostatné objekty rázu chatového pre turistov a športovcov. Stavebný dozorca so stavebníkom pristavovali však a prilepovali reštauračné a obývacie miestnosti na jednotlivé už založené a rozostavané staničné budovy tak, že tam dnes stoja len karikatúry objektov, ktoré takpovediac v srdci Tatier mali by nás reprezentovať aj pred cudzinou.“

Výstavba sa začala 1. apríla 1936 a 22. decembra 1937, kedy bola otvorená prevádzka úseku Tatranská Lomnica–Skalnaté Pleso, bola už daná celá budova do prevádzky. V tom čase boli v budove okrem technologických priestorov aj prevádzková kancelária, čakáreň, pokladňa, úschovňa batožín, bufet, hygienické zariadenia, 4 izby pre personál a kotolňa.

V strede budovy sa nachádza lanovište, kde sú sú kotvy nosných lán a napínací kladkostroj príťažných lán.

Stavebné práce na medzistanici Štart v nadmorskej výške 1 165 m boli začaté 11. júna 1936 výkopom jám napínacej komory nosných lán a základov budov. Jej názov, z hľadiska lanovej dráhy dosť nelogický, bol odvodený od neďalekého štartu niekdajšej sánkarskej a bobovej dráhy.

Stavebné práce na budove medzistanice boli v roku 1937 v podstate ukončené, ale vnútorné práce sa podarilo ukončiť až v lete 1938. Budova železobetónovej rámovej konštrukcie na štvormetrovom betónovom podklade bola v hornej časti otvorená a prejazdná z oboch strán. Rozdelili ju na dve polovice s obojstrannými nástupišťami pre obidve kabínky lanovky, ktoré sa tu stretali. Primárnou funkciou stanice bolo napínanie nosných lán. V stanici boli až do roku 1976 aj dva služobné byty a pôvodne aj hotelová časť, reštaurácia a sklad bobov a saní, ktoré ale slúžili krátko.

Najväčšou a polyfunkčnou budovou visutej lanovky bola na Skalnatom plese. Výkop jám základov budovy a napínacej šachty nosného lana boli začaté 10. júla 1936. Počas výstavby staviteľ výrazne zmenil pôvodné projekty Dušana Jurkoviča v súvislosti s dodatočným rozhodnutím umiestniť v objekte rôzne prevádzky cestovného ruchu. Výstavba budovy prebiehala v ťažkých poveternostných podmienkach, ku ktorým na jar 1937 pribudli ešte aj víchrice, a preto niekoľkokrát došlo k poškodeniu zariadení staveniska. 22. decembra 1937 bola budova hotová, ale práce na reštauračnom poschodí, v podkroví (hotelové izby) a lanovišti (byt strojníka, služobné miestnosti, sklady, chladiareň piva) pokračovali ešte v roku 1938.

Roku 1976 dali do prevádzky kabínkovú lanovú dráhu z Tatranskej Lomnice k Skalnatému plesu s vlastnými staničnými budovami. Tam sa „presťahovalo“ aj reštauračné zariadenie z Enciánu. Nevyužitá ostala aj hotelová časť a v roku 2005 bola odstavená a neskôr demontovaná aj visutá lanovka na spodnom úseku z Tatranskej Lomnice. Encián po niekoľko desaťročí pustol. Tatranský okrášľovací spolok dokázal túto budovu vďaka dobrovoľníkom z celého Slovenska sprístupniť a už počas leta 2013 slúži ako Galéria Encián s expozíciami na rôzne témy. od roku 2014 funguje ako Dom hostí Tatranského okrášlovacieho spolku- skrátene Chata Encián Skalnaté pleso.

Dom hostí Tatranského okrášlovacieho spolku, alebo skrátene chata Encián vznikla v lete 2014 v priestoroch bývalého hotela Encián v budove architekta Dr. Jurkoviča. Bývalý hotel Encián bol pristavený nad technickú časť lanovky Wiesner bez projektovej dokumentácie v roku 1937 a poskytoval nocľah pre 20 turistov spolu s kuchyňou a denným barom.

Po troch náročných rokoch rekonštrukčných prác sa nám to podarilo a dnes v podkroví v pôvodných troch izbách vzniklo 20 lôžok pre hostí so spoločnou kúpeľňou a WC pre dámy a pánov. Každá izba je vybavená centrálnym kúrením a umývadlom pre osobnú hygienu.

Od roku 2018 prebieha intenzívna generálna rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky Encián pod vedením Patrika Mikuláša Kolesára z Vysokých Tatier, ktorý má v budove zároveň trvalý pobyt a prevádzkuje tam núdzové turistické ubytovanie.

V auguste 1936 začali práce na vrcholnej stanici lanovej dráhy na Lomnickom štíte. Táto šesťpodlažná budova v nadmorskej výške 2 621 m je najvyšším obývaným miestom na Slovensku. Dokončili ju v roku 1940 a už v máji sa uskutočnila prvá skúšobná jazda lanovky na vrchol. Výstavba bola veľmi náročná: ešte v auguste 1938 bol vrchol štítu zasnežený a mohli stavať len 29 dní. Kým nenatiahli definitívne lano^{[chýba zdroj]}, stavebný materiál museli vynášať horským terénom nosiči.

Podľa projektu Ladislava Beisetzera pristavali v rokoch 1954 – 1955 k vrcholovej stanici merací dom Ústavu experimentálnej fyziky a Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý opakuje architektonickú podobu Jurkovičovej stavby.

• výrobca GIRAK, Korneuburg
• výstavba 1994 – 1995
• uvedenie do prevádzky: 4. augusta 1995
• ťažná vetva: pravá
• umiestnenie pohonu: horná stanica
• systém napínania : hydraulický v dolnej stanici
• prepravná kapacita: zima 900 os/h
• prepravná kapacita: leto 900 os/h
• dolná stanica: 903 m n.m. (Tatranská Lomnica)
• horná stanica : 1172 m n.m. (Štart)
• vodorovná dĺžka: 1705,9 m (oba úseky spolu 3708 m)
• prevýšenie: 269 m (oba úseky spolu 868 m)
• max. dopr. rýchlosť: zima 0 – 5,00 m/s pohyblivá; v staniciach 1 m/s
• max. dopr. rýchlosť: leto 0 – 5,00 m/s pohyblivá; v staniciach 1 m/s
• prípustná rýchlosť vetra: 14 – 16 m/s
• neprípustná rýchlosť vetra: 18 m/s
• čas jazdy: 6,7 min.
• časový interval vozňov: zima 16 s
• časový interval vozňov: leto 16 s
• vzdialenosť vozňov: 80 m
• počet vozňov: 50 (oba úseky spolu 108)
• nosnosť osobného vozňa (kabíny): 320 kg (4 osoby)
• nosnosť montážneho vozňa: 350 kg
• počet podpier: 9 (oba úseky spolu 21)
• dopravné lano: 36 mm; pevnosť 1770 MPa
• rozchod dopravného lana na trati: 4200 mm
• hlavný pohon: 182/231 kW