Michal Guhr

MUDr. Michal Guhr (celkom vpravo). Fotografia je z 1. sv. vojny. Na snímke sú zranení vojaci, ktorí sa liečili v Tatranskej Polianke

Kým sa stal plnohodnotným lekárom nového liečebného ústavu bol na lekárskej praxi v Spišskej Sobote u MUDr. Arpáda Schönweisnera. Počas prípravy na svoje povolanie navštívil mnohé európske fyziatrické inštitúcie v Mníchove, Leydene a Berlíne. Zoznamoval sa s fyziatrickou liečbou v Štokholme, Londýne, Wiesbadene a v Amerike. Vedomosti, ktoré nadobudol rozhodol sa využiť v tatranskej liečebni. Michal Guhr využíval medzisezónu na študijné cesty. Navštívil Davos, kde študoval metódy a indikácie klimatickej liečby a absolvoval lyžiarsky výcvik. V roku 1907 zaviedol celoročnú liečbu pacientov. V kúpeľnom dome, prvom vyhrievanom teplovodným ústredným kúrením vo Vysokých Tatrách, poskytoval vodné kúry. Dňa 2. decembra 1907 bol daný do prevádzky prvý trakt Guhrovho sanatória, dvojposchodová budova, v ktorej bolo 55 izieb, kúpeľne, hala, jedáleň, hudobný salón, laboratória a ordinácia. V roku 1909 sa stal členom Spolku spišských lekárov a lekárnikov. V roku 1913 zakúpil röntgen. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol záložným lekárom posádkovej nemocnice vo Viedni. Pobudol tam len mesiac a vrátil sa domov. Uhorské ministerstvo vojny si totiž prenajalo v Tatranskej Polianke 64 lôžok pre zranených vojakov a dôstojníkov a vyhlásilo ústav za lazaret Červeného kríža. Guhra poverilo jeho vedením. Vyliečili sa tu mnohí vojaci, ktorí trpeli na následky zranení, mali kožné a pľúcne choroby. Okrem iných bývali tu v zimných mesiacoch roku 1916 vojenskí lyžiarski kurzisti. Po vojne sa Guhr pustil do rekonštrukcie liečebných objektov a orientoval na liečbu TBC. Liečili ju tu nepretržite od roku 1921. Pacienti boli izolovaní. Pri liečbe TBC, od roku 1922, zaviedol novú liečebnú metódu - pneumotorax. Tatranskú Polianku využívali na liečebný pobyt pacienti s chorobami štítnej žľazy, neurózami, málokrvnosťou, neinfekčnými chorobami pľúc a Basedowou chorobou. Okrem mnohých iných liečil sa tu český básnik Jiří Wolker (v roku 1923). V roku 1925 rozšíril lôžkovú časť a od roku 1929 sa venoval predovšetkým liečbe Basedowej choroby. O jej liečbe prednášal na mnohých lekárskych kongresoch v Európe a v USA. Výsledky svojej vedeckej práce publikoval v zahraničných i domácich odborných i turistických časopisoch.[2][3]

Michal Guhr pod Velickou próbou v masíve Gerlachu

Sánkári na ceste z Velickej doliny do Tatranskej Polianky

Michal Guhr veľkú časť svojho života venoval športovej činnosti, najmä lyžovaniu. Zo Švajčiarska si priniesol bohaté skúsenosti, ktoré uplatňoval počas svojho pôsobenia v Tatranskej Polianke. K lyžovaniu ho podnietil v roku 1903 Dr. Karol Jordán, ktorý na lyžiach vystupoval z Tatranskej Polianky do Velickej doliny. Poznal sa aj s inými lyžiarmi - tatranskými priekopníkmi napríklad Mikulášom Sontágom a jeho synom. V Tatranskej Polianke jeho pričinením v roku 1908 založili Uhorský lyžiarsky klub. Bol aj pri vzniku nemeckého Hlavného zväzu spolkov pre zimné športy (Hauptverband deutscher Wintersportvereine-HDW), bol členom jeho predsedníctva a zastupoval v ňom Spišský Karpatský spolok. Pod sanatóriom, na lúkach, usporadúval lyžiarske kurzy. Prvý verejný lyžiarsky kurz usporiadal v roku 1910. Pre hostí zriadil požičovňu lyžiarskeho výstroja. V zime cestu k Sliezskemu domu premenil na sánkarskú dráhu. Bola dlhá až štyri kilometre a každý rok sa na nej konali preteky. Organizoval lyžiarske kurzy nielen pre pacientov a návštevníkov liečebných kúpeľov, ale, počas prvej svetovej vojny, sa venoval aj horským oddielom uhorskej armády. Zorganizoval prvé verejné skokanské preteky. V meandre Červeného potoka nad Gerlachovom dal v roku 1910 postaviť prvý skokanský lyžiarsky mostík na Slovensku. Bol v nadmorskej výške 940 m n. m.. I keď nevyhovoval vtedajším lyžiarskym normám uskutočnili sa na ňom prvé medzinárodné preteky na území Slovenska. Víťaz Bruno Weiss skočil na lyžiach deväť a pol metra. Preteky boli v dňoch 4. – 5. februára 1911. Boli to súčasne prvé lyžiarske majstrovstvá Uhorska. Počas nich sa uskutočnili nielen skokanské súťaže na primitívnom z debien vystavenom mostíku, ale aj tzv. zjazdové behy z Velickej doliny do Tatranskej Polianky. V roku 1911 nespokojný s prvým mostíkom a inšpirovaný zahraničnými nad osadou v ústí Velickej doliny v nadmorskej výške 1 150 m n. m. postavil veľký skokanský mostík. Nájazdová veža bola z dreva, sklon doskočiska mal 27°. Uskutočnili sa na ňom mnohé domáce i medzinárodné preteky v rokoch 1912, 1913, 1914, 1918, 1919 – 1922. Neustále sa usiloval o zdokonaľovanie techniky skoku na lyžiach. Ako predseda Karpatského spolku v spolupráci s HDW a statkárom Tripolským v roku 1923 postavil pri Žltej stene neďaleko Tatranskej Polianky nový lyžiarsky mostík. Skákalo sa na ňom do roku 1932. V roku 1923 najdlhší skok - 37 metrov dosiahol Kurt Endler z nemeckého HDW. V roku 1930 na ňom poľský pretekár Stanislaw Marusarz skočil 53 m.

Lyžiar Michal Guhr

V Tatranskej Polianke sa pričinením Dr. Guhra uskutočnili aj mnohé medzinárodné lyžiarske preteky. Napríklad v roku 1912. Medzi významnými hosťami bol aj minister Imre Csík, jeden štátny tajomník, šesť grófov a dvaja baróni. Guhr bol veľkým propagátorom lyžiarskej turistiky, bol delegátom Zväzu lyžiarov Československa, ako prvý zo Slovenska, na Olympijských hrách v rokoch 1924 v Chamonix, potom na pretekoch FIS v Lahti (1926) a na III. zimných olympijských hrách v Lake Placide (1932), kde ho vyslal Karpatský spolok. Potom sa aktívne začal venovať pretekárskemu lyžovaniu. Do Tatranskej Polianky a na Štrbské Pleso na vlastné náklady pozval vybraných bežcov a skokanov. V povojnových rokoch 1918 – 1928 vyznačil vo Vysokých Tatrách 14 lyžiarskych bežeckých tratí aj s technickou dokumentáciou. V zime 1932 – 1933 vyrástlo v Tatranskej Polianke 2 000 m² klzisko.

Venoval sa turistike, horolezectvu a záchrannej službe. Švagor jeho otca Pavol Weszter sa v roku 1874 stal členom Uhorského karpatského spolku. Pod jeho vplyvom sa Michal Guhr zapojil do činnosti spolku. Podporil v roku 1910 založenie turistického časopisu Turistaság és Alpinizmus, pomohol pri vydaní maďarskej Príručky lyžovania od Dr. Serényiho a v roku 1914 bol pri vydaní jedinej trojzväzkovej encyklopédii Vysokých Tatier A Magás Tatra, do ktorej prispel kapitolou o klimatickej liečbe. V roku 1912 predseda Uhorského karpatského spolku Alexander Teleki inicioval na zasadnutí spolku v Tatranskej Polianke založenie profesionálnej horskej záchrannej služby. Gustáv Thirring, predseda Maďarského turistického spolku a univerzitný profesor, navrhol názov Dobrovoľný záchranný výbor pre Vysoké Tatry. Budovali ho dva roky. V roku 1913 bol založený a nazvali ho Tatranský dobrovoľný záchranný zbor (Tátrai Őnkéntes Mentő-Bizottság, TŐMB). Predsedom sa stal Michal Guhr. Po roku 1917 bol jeho podpredsedom až do úradného rozpustenia roku 1919. Bol zdatným horolezcom a turistom. O jeho vysokohorských aktivitách sa však vie veľmi málo. Okrem Vysokých Tatier navštevoval aj Nízke Tatry a spišské stredohorie. Keď po roku 1918 bola zastavená činnosť uhorských turistických spolkov a keď Spišským Nemcom nevyšli plány so založením samostatnej Spišskej republiky, sústredili sa na založenie samostatnej spišskej politickej strany - Zipser Deutsche Partei (1920). Tá začala aktivizovať založenie nového turistického spolku. Podnetom bolo zlúčenie Tatranského spolku turistického s Klubom československých turistov v roku 1920. Nemecká turistická menšina na Spiši, ktorej turisti boli aktívnymi členmi zaniknutého Uhorského karpatského spolku, sa rozhodla vytvoriť si svoj turistický spolok. V Poprade 4. decembra 1920 vznikol Karpatský spolok (Karpathenverein). Nespornú zásluhu na jeho vzniku mal Michal Guhr, ktorý bol po celý zostávajúci život jeho aktívnym členom. Zaslúžil sa o stavbu terajšej Bilíkovej chaty na Hrebienku. Chatu sprístupnili v roku 1934 po smrti Dr. Guhra a do roku 1948 niesla jeho meno..[3]