Nová Granada

Prvý Španieli sa na tomto území usadili roku 1514. Po založení miest Santa Marta (1525) a Cartagena (1533) bolo pobrežie pevne v španielskych rukách a začala kolonizácia vnútrozemia. Conquistador Gonzalo Jiménez de Quesada, ktorý pri ťaženiu k juhu kolonizoval rozľahlú oblasť pozdĺž rieky Magdalena, porazil mocný indiánsky kmeň Čibčov a roku 1538 založil mesto Bogota (Santa Fé de Bogotá), nazval celú oblasť El nuevo reino de Granada (Nové granadské kráľovstvo – podľa maurského granadského kráľovstva v južnom Španielsku, dobytého roku 1492).

V Bogote bola v rokoch 1548 – 1549 zriadená audiencia (súdny a poradný dvor) a od roku 1564 úrad guvernéra, podliehajúceho vicekráľovi v Lime. Pretože spojenie medzi obidvoma mestami bolo zdĺhavé, došlo roku 1717 k vyčleneniu nového vicekráľovstva Nová Granada z doterajšieho vicekráľovstva Peru. Vicekráľovstvo predstavovalo najvyššiu územnú jednotku španielskej správy v Amerike. Pôvodne boli len dve – Nové Španielsko so sídlom v Mexiku (Severná a Stredná Amerika a karibské ostrovy), Peru (Južná Amerika a Panama) so sídlom v Lime. Potom sa Nová Granada stala tretím a neskôr (1776) pribudlo ešte štvrté vicekráľovstvo La Plata so sídlom v Buenos Aires (Argentína, Uruguaj, Paraguaj a Čile).

Novo ustavené vicekráľovstvo zahrnovalo územie dnešnej Kolumbie, Panamy, Venezuely a Ekvádoru. Nešlo o jednotné územie – niektoré časti Novej Granady podliehali zvláštnej správe (generálny kapitanát v Caracas, prezidencia v Quitu). Tieto tradície potom po získaní nezávislosti v 20. rokoch 19. storočia napriek veľkému úsiliu Simóna Bolívara viedli k odtrhnutiu Venezuely a Ekvádoru. Názov Nová Granada (zahrnujúci dnešnú Kolumbiu a Panamu) bol oficiálne používaný ešte niekoľko desaťročí (Republika Nová Granada 1832 – 1858, Granadská konfederácia 1858 – 1863), potom došlo k premenovaniu na Kolumbiu. V konzervatívnych kruhoch však označenie Nová Granada prežívalo ešte dlho. I dnes sa niekedy v susedných krajinách hovorí o Kolumbijcoch ako o neogranadinos.