Izabela I. (Kastília)

Po smrti svojho otca Jána II. žila Izabela spolu s matkou Izabelou Portugalskou v Arevale, kam ich poslal nový kráľ, Izabelin nevlastný brat Henrich IV. V roku 1464 ju spolu s bratom Alfonzom povolal na dvor do Segovie, aby mal obidvoch súrodencov pod kontrolou.

Keď v roku 1468 zomrel Alfonz, ktorého šľachtická opozícia chcela presadiť ako dediča tónu, prinútila opozícia kráľa, aby uznal za dedičku trónu Izabelu, ktorá sa mal stať nástrojom ich politiky. 18. septembra 1468 zmluvou z Toros de Guisando vymenoval kráľ Izabelu za princeznú z Astúrie a vyradil z nasledovníctva svoju dcéru Janu „la Beltraneja“, o ktorej legitimite sa viedli spory (jej otcom mal byť dvoran Don Beltran de Cueva, od ktorého mena bol odvodený aj jej prívlastok).

Izabela, s ktorou kráľ počítal v rôznych sobášnych projektoch (uchádzať sa o ňu mal portugalský kráľ Alfonz V. alebo Pedro Girón, veľmajster rádu Calatrava), sa nakoniec 19. októbra 1469 vo Valladolide vydala za dediča aragónskeho trónu Ferdinanda. Tento sobáš spôsobil spor medzi ňou a Henrichom, ktorý následne vyhlásil jej menovanie za princeznú z Astúrie za neplatné a opäť uznal Janu „la Beltraneja“ za svoju dedičku. Vzniknutá situácia znamenala hrozbu občianskej vojny, ktorá však vypukla neskôr. Za Izabelu, ktorá sa stiahla do Medina de Rioseco, sa postavilo niekoľko mocných šľachtických rodín (najmä rodina Mendoza), čo posilnilo jej postavenie.

11. decembra 1474 nečakane zomrel Henrich IV., čo Izabela okamžite využila a 13. decembra sa nechala v Segovii vyhlásiť za kráľovnú Kastílie. To vyvolalo vojnu medzi Izabelou a časťou šľachty, podporovanú Portugalskom, ktorá chcela presadiť dedičský nárok pre Janu „la Beltraneja“.

Medzitým bola v 15. januára 1475 podpísaná „Concordia zo Segovie“ medzi Izabelou a jej manželom Ferdinandom, ktorou sa zabezpečilo rozdelenie právomocí medzi oboma vladármi. Izabela bola „kráľovnou a vlastníkom Kastílie“ a jej manžel dostal titul kráľa. Všetky dokumenty mali byť vystavované v mene oboch panovníkov.

Vo vojne o dedičstvo nakoniec Izabela zvíťazila. Po víťazstve manžela Ferdinanda nad Portugalcami v bitke pri Toro (1. marec 1476) ešte tri roky potláčala odpor v Extremadure a Andalúzii. Nakoniec bol 4. septembra 1479 v Alcacovas uzavretý mier, ktorým Portugalsko uznalo vládu Izabely a Ferdinanda v Kastílii.

V roku 1479 zomrel aragónsky kráľ Ján II. a na trón nastúpil Ferdinand, čím došlo k dynastickému zjednoteniu oboch kráľovstiev, ktoré si však zachovali právnu autonómiu.

Kapitulácia Granady. Boabdil pred Ferdinandom a Izabelou

Izabela sa už počas vojny snažila usporiadať pomery v Kastílii. Ustanovila Santa Hermamdad (1476), policajný a justičný systém, ktorý upevňoval kráľovskú moc a obmedzoval moc miestnej šľachty. Bola reorganizovaná kráľovská rada, došlo k reforme štátnej a cirkevnej správy. Bola zriadená inkvizícia na základe buly pápeža Sixta IV. „Exigit sinceras devotionis affectus“, ktorou bola panovníkom priznaná moc menovať dvoch alebo troch biskupov ako inkvizítorov. Roku 1481 bol za veľkého inkvizítora menovaný Tomáš Torquemada. V roku 1482 sa podriadili korune rytierske rády Alcantara, Calatrava a Santiago, čím došlo k posilneniu kráľovského vojska.

Medzi najvýznamnejšie roky jej vlády patrí rok 1492. Po jedenásťročnej vojne bola pádom Granady, posledného maurského kráľovstva na Iberskom polostrove, zavŕšená reconquista. Dňa 2. januára 1492 prijala Izabela spolu s manželom od posledného maurského vládcu Boabdila kľúče od mesta.
Okrem toho boli v tomto roku podmanené aj Kanárske ostrovy.

Krištof Kolumbus

Kolumbus pred kráľovnou Izabelou

Po dobytí Granady sa podpory panovníčky dočkal aj Krištof Kolumbus, ktorý 3. augusta 1492 vyrazil na výpravy do Indie, ktorá viedla k objaveniu Ameriky. Pápež Alexander VI. bulou „Inter Caetera“ z mája 1493 priznal španielskym panovníkom nadvládu nad objavenými územiami, čo viedlo neskôr k vytvoreniu španielskej ríše, nad ktorou Slnko nezapadlo.

Socha Izabely I. Katolíckej pred sídlom Organizácie amerických štátov vo Washingtone D.C.

Posledné roky vlády jej skalila smrť syna Jána († 1497), dcéry Izabely († 1498) s jej synom Miguelom († 1500), ktorý sa mal stať dedičom kastílskeho trónu. Následníctvo trónu tak malo pripadnúť dcéra Jane, u ktorej sa už dali rozpoznať príznaky šialenstva.

Izabela zomrela 26. novembra 1504 v Medino del Campo na vodnatieľku. Pochovaná bola v kráľovskej hrobke v Capilla Real v Granade.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Izabela I. (Kastília)

• Životopis Izabely Kastílskej (v anglickom jazyku)