Španielska vojna za nezávislosť
Španielska vojna za nezávislosť, známa v iných jazykoch tiež ako Polostrovná vojna alebo Vojna na Pyrenejskom polostrove, bola jedna z napoleonských vojen. Trvala medzi rokmi 1808-1814.
Josef Bonaparte, Napoleonov brat a neapolský kráľ, bol za prítomnosti španielskych a amerických predstaviteľov vyhlásený v Bayonne za kráľa Španielska a v júli 1808 vstúpil do Madridu.
Španielsky národ sa ale touto novou, z cudziny dosiahnutou vládou cítil byť ponížený a odmietol ju preto akceptovať. Už pred Jozefovým príchodom do krajiny vypukli proti Francúzom celonárodne povstania. Velenie vzbúrencov (ústredná junta) sa síce dopustilo niektorých chýb, keď často zasahovalo nanajvýš nezmyselným spôsobom do vojenských operácií alebo odvolávala schopných generálov, avšak jeho výzvou ku guerillovej vojne v decembri 1808 nastal v bojoch zásadný zvrat. Nepretržité útoky guerrilleros vyčerpávali francúzskych okupantov a znemožňovali im tak využiť ich víťazstvo na otvorenom poli.
K podpore povstalcov prispeli tiež občasné ťaženie Britov do Španielska vedených Arthurom Wellesleyem, neskorším vojvodom z Wellingtonu, hoci Briti boli vždy po niekoľkých menších úspechoch prinútení postupujúcimi Francúzi k ústupu späť do Portugalska. V januári 1810 vstúpili francúzske vojská do Andalúzie a po dobytí Almeidy vpadlo v auguste 80 000 Francúzov do Portugalska s cieľom vyhnať odtiaľto Britov. Porážka povstalcov sa zdala byť neodvratnou, zvlášť keď sa predovšetkým vyššie a majetnejšie vrstvy obyvateľstva začali pridávať na stranu bonapartistického kráľa. Do Cádizu, kam sa junta uchýlila, boli zvolané CORTESY, ktoré v roku 1812 vypracovali prvú modernú, liberálnu ústavu Španielska, neformálne nazývanú La Pepa. Ústava počítala so vznikom konštitučnej monarchie, v ktorej by zákonodarná právomoc patrila cortesom a okrem iného tiež požadovala zrušenie inštitúcie inkvizície. Tento dokument bol vo svojej dobe nadmieru pokrokový a stal sa základom neskoršieho španielskeho ústavného vývoja.
V Portugalsku sa zatiaľ Wellesley úspešne ubránil francúzskym útokom, ktorých dlhé zásobovacie línie boli súčasne napádané španielskymi povstalcami. Wellesley bol následne Cortes poverený velením všetkých španielskych vojenských síl. V januári 1812 Wellesley začal nové ťaženie do Španielska a potom, čo porazil Francúza u Salamanky, vtiahol v auguste 1812 do Madridu. Pod tlakom posilnených francúzskych vojsk bol síce znovu prinútený k ústupu za portugalskej hranice a Madrid tak bol naposledy obsadený Francúzmi, avšak katastrofa Napoleonovho vojska v Rusku mala zásadný vplyv aj na vývoj vojny na Pyrenejskom polostrove. V júni 1813 boli Francúzi definitívne porazení v bitke pri Vitorii a následne sa pred vytrvalo postupujúcim Wellesleyom stiahli späť za Pyreneje. Španielsko tak znovu nadobudlo svoju nezávislosť.
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Španělská válka za nezávislost na českej Wikipédii.