Inkská ríša
Inkská ríša (staršie Inská ríša) alebo Ríša Inkov bol štát v predkolumbovskej južnej Amerike v rokoch asi 1200 až 1533.
Ríša Inkov bola najväčším štátom predkolumbovskej Ameriky. Keď prví španielsky conquistatori prišli na andské územie, tiahla sa 4000 kilometrov pozdĺž tichomorského pobrežia a obývalo ju asi 10 miliónov ľudí. Siahala od juhu súčasnej Kolumbie až po juh Čile.
Podľa inkskej tradície vznikla inkská ríša zhruba okolo roku 1200 a založil ju legendárny Manco Capac (I.). Prvými vládcami Inkov boli náčelníci vládnuci malému územiu okolo Cuzca. Inkovia sa spojili s ďalšími etnickými skupinami a vytvorili konfederáciu Cuzco, kde boli pravdepodobne najdynamickejším prvkom. Keď sa im podarilo získať kontrolu nad touto konfederáciou, začali koncom 14. a začiatkom 15. storočia dobývať susedné údolia. Tento prechod od agresívnej, nájazdovej a plienivej politiky, ktorá sa bežne používala v centrálnych Andách, k politike čisto expanzívnej a dobyvačnej, sa pravdepodobne začal koncom panovania Inku Viracochu, okolo roku 1400.
Historické (t. j. už nie legendárne) obdobie Inkov sa začína vládou (tzv. deviateho inku) Pachacutiho (Paracuti; 1438 – 1471). Pri príležitosti pokusu o inváziu zo strany konfederácie Chankov – rivalskej mocnosti na severe, sústredil dezorganizované sily Inkov a zvíťazil. Krátko nato anektoval územia Chankov, zvrhol z trónu svojho otca a presadil sa ako vojenský organizátor odporu proti uchvatiteľom. Pachacuti sa pustil do série dobyvačných vojen. Zakrátko získal kontrolu nad veľkou časťou centrálnych Ánd vytvoriac ríšu štyroch štvrtí – Tawantinsuyu. Za jeho vlády bol zavedený kult boha slnka (Inti) a vznikli veľkorysé stavby a došlo k hospodárskemu rozmachu.
V druhej polovici svojho panovania odovzdal časť moci svojmu synovi, budúcemu Inkovi Tupacovi Yupanquimu, ktorý nastúpil na trón v r. 1470. Tupac Yupanqui pokračoval v začatom diele svojho otca. Posilnil nadvládu Inkov na dobytých územiach, potlačil niekoľko vzbúr – napríklad vzburu bývalých kráľovstiev na náhorných plošinách panvy Titicaca, a rozšíril svoju moc až takmer po hranice andskej oblasti.
Najväčšiu rozlohu ríša dosiahla za vlády jeho syna, jedenásteho inku Huayna Capaca (Wayna Capaca; 1493 – 1527) – na severe po rieku Ancasmayo, na juhu po rieku Maule. Ocitol sa na čele takej veľkej ríše, že musel založiť druhé hlavné mesto Tumibambe, na severe dnešného Ekvádoru, aby mohol riadiť podrobené ekvádorské pobrežia a severné oblasti. Huayna Capac sa už do prvého hlavného mesta ríše Cuzca nevrátil. Zomrel v r. 1527 v Quite následkom epidémie európskeho pôvodu, ktorá sa sem dostala pred príchodom španielskych dobyvateľov.
Po jeho smrti (1527) bojovali o moc jeho synovia: dvanásty inka Huascar (opieral sa o tradičnú elitu v Cuzcu) a Atahualpa (opieral sa o vojsko v severných provinciách). Vojna, ktorú viedli tieto dve strany, trvala 5 rokov. Atahualpa roku 1532 Huascara zosadil.
Španieli pod vedením F. Pizarra tu pristáli v roku 1531 a keďže práve prebiehala spomínaná občianska vojna, ríšu veľmi rýchlo dobyli a Atahualpu v Cajamarce na severe Peru zajali a v roku 1533 po Huascarovej smrti popravili. Španielmi dosadený inka Manco Capac II. po istom čase (1536) zorganizoval povstanie a v horskej oblasti Vilcabamba zorganizoval tieňové kráľovstvo. Toto zaniklo roku 1572, kedy bol zajatý a popravený jeho posledný vládca Tupac Amaru I.
