Indoeurópske jazyky
Indoeurópske jazyky (zastarano indogermánske jazyky) tvoria najrozšírenejšiu jazykovú rodinu na svete, ako materinskou rečou hovoria niektorým z nich asi 2,5 miliardy ľudí. Vyvíjali sa spoločne v rozsiahlych oblastiach Eurázie z predpokladaného indoeurópskeho prajazyka. Za ťažisko a oblasť vzniku prajazyka sa považujú stepi v dnešnom juhozápadnom Rusku a Ukrajine. Výskum indoeurópskych jazykov sa uskutočňuje v rámci indoeuropeistiky.
O vzniku indoeurópskych jazykov pozri indoeurópsky prajazyk.
Delenie
Indoeurópske jazyky sa delia na nasledujúce skupiny:
- indoiránske jazyky
- baltské jazyky
- slovanské jazyky
- germánske jazyky
- italické jazyky
- románske jazyky
- keltské jazyky
- anatólske jazyky
- grécke jazyky
- albánčina
- arménčina
- tocharčina
Ďalej sem veľmi pravdepodobne patria mnohé iné historické jazyky (tzv. reliktné jazyky), najmä:
- balkánsky areál:
- tráčtina
- dáčtina
- frýgičtina
- gréčtina - pozri hore
- pelasgičtina
- ilýrčina
- apeninský areál:
- na Sicílii:
- elymčina
- sikulčina
- protosicílčina
- v Itálii:
- sikánčina
- paleosardínčina
- severná a južná pikénčina
- sikulčina
- faliština
- venetčina
- mesapčina
- lepončina
- rétčina
- keltské jazyky - pozri hore
- na Sicílii:
- keltiberský areál:
- jazyky Keltov, ktorí sa zmiešali s Ibermi
- Malá Ázia (špeciálny areál nedoložený):
- mysijčina
- sidetčina
- pisidčina
- lykaónčina
- niektoré skýtske jazyky od Čierneho mora
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.