Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike

Cirkevná organizácia a jej usporiadanie v mnohých krajinách pochádza z čias jej kristianizácie a neraz pomohla zachovať i národné povedomie národa. Dôležitosť vlastnej cirkevnej štruktúry nezávislej od iného štátu pochopil už knieža Rastislav, vládca Veľkomoravskej ríše. Asi v roku 861 sa rozhodol, že definitívne skoncuje s východofranským vplyvom na Veľkej Morave. Obrátil sa preto na pápeža v Ríme s prosbou o zaslanie učiteľov, ktorí by mohli vychovať lokálnych kňazov, aby sa znížil východofranský vplyv v jeho ríši. Pápež nereagoval a tak sa Rastislav obrátil s rovnakou prosbou na byzantského cisára Michala III. Ten mu vyhovel a poslal na Veľkú Moravu vierozvestov Cyrila a Metoda. Metodovi sa podarilo dosiahnuť, že okolo roku 880 bolo v Nitre zriadené samostatné biskupstvo a zároveň pápež vyhlásil Veľkú Moravu za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že ríša bola postavená na roveň s Východofranskou ríšou.

Banskoštiavnická kalvária - príklad barokovej rímskokatolíckej architektúry na Slovensku a pamiatka UNESCO.

Cirkevná štruktúra z čias Veľkomoravskej ríše neprežila zánik ríše a vznik ranostredovekého Uhorska. Preto po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 Slovensko netvorilo samostatnú cirkevnú provinciu, pretože banskobystrická, nitrianska a trnavská administratúra patrili do ostrihomského arcibiskupstva. Spišské, rožňavské a košické biskupstvá patrili do jágerského arcibiskupstva. Obidve sídla boli mimo územia Slovenska. Pri vzniku Československa tak vznikli aj problémy týkajúce sa územnej celistvosti jednotlivých biskupstiev, ktorých teritóriom prechádzala nová štátna hranica.

Veľkým problémom na začiatku existencie ČSR bola aj pomaďarčenosť cirkvi na Slovensku. Vysoké cirkevné úrady na biskupských stolcoch, kanonici, dekani, pápežskí kapláni či seminárni predstavení boli poväčšine Maďari alebo pomaďarčení Slováci. Československá vláda v Prahe dôrazne likvidovala na Slovensku všetko uhorské, či šovinisticky maďarské a obeťou tejto politiky sa stali aj biskupi a niektorí vysokí cirkevní predstavitelia. Ďalší cirkevní predstavitelia odišli aj z vlastného rozhodnutia, lebo nesúhlasili s novým spoločenským poriadkom a poniektorí aj čoskoro zomreli, pretože mali vysoký vek. Tak postupne osireli všetky biskupstvá s výnimkou Košíc. Nitriansky biskup Viliam Batthyány bol vypovedaný, abdikoval a emigroval do Maďarska, kde zomrel 24. novembra 1923. Banskobystrický biskup Wolfgang Radnai bol po krátkom internovaní vypovedaný a zomrel 14. októbra 1935 v Maďarsku. Spišský biskup Alexander Párvy sa zdržiaval v Maďarsku, kde zomrel 24. marca 1919. Rožňavský biskup Ľudovít Balás zomrel v Rožňave 18. septembra 1920. Vláda uvažovala aj o vypovedaní košického biskupa Augustína Fischera-Colbrieho. Napokon však mohol zostať, pretože sa nenašiel žiadny vážny dôvod na jeho vyhostenie. Na dôvažok, kňazi i veriaci si tohto biskupa veľmi vážili. Colbrie sa totiž naučil po slovensky, aby rozumel všetkým svojim veriacim a mohol sa im prihovoriť v ich materinskej reči. On sám sa rozhodol zostať v novej republike.

Svätá stolica chápala túto situáciu a tak pápež Benedikt XV. v tajnom konzistóriu 13. novembra 1920 vymenoval prvých troch slovenských biskupov – Karola Kmeťka pre Nitrianske biskupstvo, Mariána Blahu pre Banskobystrické biskupstvo a Jána Vojtaššáka pre Spišské biskupstvo. Všetkých troch vysvätil 13. februára 1921 v Nitre pápežský nuncius v Prahe Clemente Micara.

Zároveň sa Svätá stolica snažila riešiť aj územné členenie cirkvi na Slovensku. Slovenská časť Ostrihomskej arcidiecézy sa 29. mája 1922 stala apoštolskou administratúrou. Za administrátora so sídlom v Trnave bol vymenovaný Pavol Jantausch, vysvätený za biskupa v roku 1925. Apoštolským administrátorom v Rožňave sa v roku 1925 na krátko stal biskup Jozef Čársky, ktorý bol ešte v tom roku preložený za apoštolského administrátora do Košíc. V roku 1928 bol do Rožňavy vymenovaný za apoštolského administrátora biskup Michal Bubnič. Apoštolskí administrátori v Trnave, Rožňave a Košiciach dostali práva sídelných biskupov a diecézni biskupi v Nitre, Banskej Bystrici a Spišskej Kapitule boli podriadení priamo Svätej Stolici. Tak de facto vznikla kvázi slovenská cirkevná provincia, ktorej biskupi vystupovali ako Biskupský zbor Slovenska, napriek tomu, že nebola oficiálne ustanovená.

Na zriadení oficiálnej samostatnej slovenskej cirkevnej provincie sa mohlo začať pracovať až po podpise dohody medzi Svätou stolicou a ČSR Modus vivendi 2. februára 1928. Podľa tejto dohody sa na Slovensku mala zo slovenských diecéz utvoriť slovenská provincia na čele s arcibiskupom. Na základe dohody vznikli štátna a cirkevná komisia, ktoré pracovali na úprave hraníc slovenských diecéz. Svoju prácu ukončili v roku 1933 a Svätej Stolici bol odoslaný delimitačný plán. Apoštolská konštitúcia pápeža Pia XI. Ad ecclesiastici regiminis incrementum z 2. septembra 1937 upravila ohraničenie diecéz v súlade s rakúskou a maďarskou hranicou a bola vykonaním úmyslov vyslovených v Modus vivendi. Z území rozdelených diecéz na slovenskej pôde sa stali územia priamo podriadené Svätej Stolici. Tak vznikli samostatné diecézy Košická a Rožňavská a apoštolská administratúra Trnavská. Diecézy na Slovensku boli vyňaté z cirkevných provincií v Maďarsku (Ostrihomskej a Jágerskej). Územie Košickej a Rožňavskej diecézy na maďarskom zvrchovanom území bolo od materských diecéz odpojené a oficiálne zmenené na dočasné apoštolské administratúry. Pápežská konštitúcia predpokladala ustanovenie samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie. Konštitúciu uviedol do života apoštolský nuncius Xaver Ritter 12. októbra 1937.

Ján Vojtaššák, spišský biskup v rokoch 1921 – 1965, dlhoročne väznený po politickom procese.

Prehľad slovenských diecéz a ich znakov od roku 1995 do 14. 2. 2008

Zriadenie samostatnej slovenskej provincie prekazila druhá svetová vojna. Onedlho po jej skončení prevzal moc v ČSR komunistický režim, ktorý tvrdo potláčal každú náboženskú aktivitu na svojom území. Najmä v priebehu rokov 1949 – 1951 podnikol režim niekoľko veľmi tvrdých zákrokov voči katolíckej cirkvi. V roku 1949 boli prijaté tzv. cirkevné zákony, prostredníctvom ktorých mohla štátna moc cirkev úplne kontrolovať a rozhodovať o tom, ktorí kňazi budú môcť pôsobiť vo farnostiach.[8] Počas tzv. Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 režim v Akcii K násilne zlikvidoval mužské rehoľné rády.[9] Rovnaký postup s likvidáciou ženských kláštorov sa opakoval 29. augusta 1950 pri Akcii R.[10] Okrem toho režim zorganizoval 28. apríla v Prešove zinscenovaný sobor, tzv. Prešovský lžisobor a v Akcii P pristúpil ku zrušeniu celej Gréckokatolíckej cirkvi. Snaha o likvidáciu katolíckej cirkvi v ČSR vyvrcholila v januári 1951, kedy boli pred súd vo vykonštruovanom politickom procese postavení traja katolícki biskupi – spišský biskup Ján Vojtaššák, prešovský gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič a trnavský pomocný biskup Michal Buzalka. 15. januára 1951 boli odsúdení na 24 rokov odňatia slobody, resp. na doživotie, za „velezradu a udavačstvo“, ako aj „nepriateľskú politiku voči ľudovodemokratickému režimu“.[11] Rovnako boli neskôr odsúdení v politickom procese aj biskupi Vasiľ Hopko a Štefan Barnáš za údajnú velezradu a vyzvedačstvo na 15 rokov väzenia.[8]

Situácia cirkvi sa zlepšila až po roku 1968, kedy nastalo dočasné uvoľnenie protináboženského útlaku. Napriek tomu aj v 70. a 80. rokoch režim stále zasahoval do možností jednotlivých kňazov pôsobiť v pastorácii.[8] Dohodu s režimom o zriadení samostatnej slovenskej provincie sa podarilo dosiahnuť až v roku 1977, a tak mohol pápež Pavol VI. dňa 30. decembra 1977 splniť dávnu túžbu slovenských katolíckych veriacich a zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu. Tým boli definitívne vyriešené vzťahy k územiam diecéz za hranicami ČSSR i diecéz spoza hraníc k farnostiam na slovenskom území. Komunistický režim si neprial posilnenie náboženského ducha obyvateľov v tom smere, aby sa sídlo novej cirkevnej provincie stanovilo v hlavnom meste SSR Bratislava, z toho dôvodu bola za metropolitné sídlo zvolená Trnava.[12] Apoštolská konštitúcia Praescriptionum sacrosancti oddelila územie Trnavskej administratúry od Ostrihomskej arcidiecézy a povýšila ju na Trnavskú arcidiecézu. Košická a Rožňavská diecéza boli odčlenené z Jágerskej cirkevnej provincie a podriadené novej, práve vzniknutej Trnavskej cirkevnej provincii. Boli tiež určené hranice slovenských biskupstiev. Apoštolská konštitúcia Qui divino ustanovila samotnú provinciu; na jej čele bola za metropolu ustanovená Trnavská arcidiecéza a do provincie patrili sufragánne tieto biskupstvá: Nitrianske, Banskobystrické, Spišské, ktoré boli dosiaľ priamo podriadené Svätej Stolici, a rovnako Rožňavské a Košické biskupstvo. Obe konštitúcie vyhlásil pražský arcibiskup František kardinál Tomášek 6. júla 1978 v trnavskej Katedrále sv. Jána Krstiteľa.

Ďalšia zmena týkajúca sa organizácie rímskokatolíckej cirkvi na území Slovenska sa udiala v roku 1995. Dňa 31. marca 1995 bola apoštolskou konštitúciou Pastorali quidem permoti založená Košická cirkevná provincia. Sufragánnymi biskupstvami sa stali Spišské a Rožňavské biskupstvo. Súčasne došlo k cirkevnoprávnym zmenám i na západnom Slovensku. Trnavská arcidiecéza bola premenovaná na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu a jej sufragánom zostalo Nitrianske a Banskobystrické biskupstvo.

20. januára 2003 bol zriadený Vojenský rímskokatolícky ordinariát na základe Zmluvy medzi SR a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky. Ordinariát je postavený na úroveň diecézy a má pôsobnosť pre celé Slovensko. Zatiaľ posledné zmeny sa udiali v roku 2008. Hranice biskupstiev patriacich do Západoslovenskej cirkevnej provincie sa upravili 14. februára 2008. Z Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy sa vyčlenila Bratislavská arcidiecéza, ktorej arcibiskup sa zároveň stal na úkor toho trnavského arcibiskupom metropolitom, prvým arcibiskupom sa stal Stanislav Zvolenský. Rovnako z území dovtedy náležiacich Nitrianskej a Banskobystrickej diecéze sa vyčlenila nová Žilinská diecéza s biskupom Tomášom Galisom.[13]

Rímskokatolícka cirkev na Slovensku, podľa sčítania v roku 2011.

• eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí: Katolícka detská a mládežnícka organizácia, člen siete Fimcap. V roku 2007 mala viac než 9 000 členov, čím sa zaraďovala medzi najpočetnejšie mládežnícke združenia na Slovensku. Medzi jej ťažiskové aktivity patrí kolednícka akcia Dobrá novina, ktorej sa zúčastňuje okolo 25 tisíc koledníkov. Predsedom eRKa je Juraj Králik, riaditeľom Dobrej noviny je Marián Čaučík.[33]

• Slovenská katolícka charita (SKCH): je samostatnou právnickou osobou, právnou formou „účelové zariadenie cirkvi a náboženskej spoločnosti“, zriadené Konferenciou biskupov Slovenska. V zmysle Kódexu kánonického práva je SKCH konfederáciou verejných združení, tvoria ju 4 arcidiecézne a 6 diecéznych/eparchiálnych charít.[34] Vznikla v roku 1927 z podnetu veriacich s cieľom zabezpečiť organizačne sociálno-charitatívnu pomoc Cirkvi chudobným, od 50. rokov 20. storočia do roku 1989 mala pozastavené fungovanie.[35] SKCH zamestnáva spolu približne 1 300 zamestnancov a 1 000 dobrovoľníkov, ročne poskytne pomoc viac než 23 tisícom ľuďom v núdzi.[35] Heslo Slovenskej katolíckej charity znie: Naším poslaním je byť blízko pri človeku. Pomáhame ľuďom v núdzi bez ohľadu na vierovyznanie, rasu či politické zmýšľanie.[36] Generálnym sekretárom SKCH je Erich Hulman.