Karol Kmeťko

Karol Kmeťko (* 12. december 1875, Dolné Držkovce – † 22. december 1948, Nitra) bol slovenský rímskokatolícky duchovný, diecézny biskup nitriansky, arcibiskup ad personam, autor náboženských publikácií a článkov.

Karol Kmeťko
nitriansky biskup arcibiskup ad personam
Funkcie a tituly
Biskup nitriansky
1920 – 1948
Viliam Batthyány Eduard Nécsey
Biografické údaje
Narodenie	12. december 1875 Dolné Držkovce
Úmrtie	22. december 1948 (73 rokov) Nitra
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	2. júl 1899 (23 rokov)
Biskup
Konsekrácia	13. február 1921 (45 rokov)
Svätiteľ	Clemente Micara pápežský nuncius v ČSR
Spolusvätitelia	Karel Kašpar pomocný biskup královohradecký Anton Podlaha pomocný biskup pražský
Odkazy
Karol Kmeťko na catholic-hierarchy.org angl. Karol Kmeťko
Biografický portál

Karol Kmeťko bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. V rokoch 1918 – 1920 bol členom Revolučného národného zhromaždenia, v roku 1920 sa stal poslancom Národného zhromaždenia za HSĽS. Na svoj mandát rezignoval v roku 1922 po zaujatí funkcie biskupa.[1]

Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku ČSR bolo treba urýchlene riešiť otázku biskupov na Slovensku. Nitriansky biskup Viliam Baťán (Batthyány) a banskobystrický biskup Wolfgang Radnai boli vypovedaní z územia ČSR. Rožňavský biskup Ľudovít Balás zomrel v Rožňave 18. septembra 1920. Vláda uvažovala aj o vypovedaní košického biskupa Augustína Fischera-Colbrieho. Väčšia časť ostrihomskej arcidiecézy sa stala súčasťou ČSR a arcibiskup Ján Černoch (Csernoch) zostal v Ostrihome, ktoré sa stalo súčasťou Maďarska.

V tejto situácii pápež Benedikt XV. v tajnom konzistóriu 13. novembra 1920 vymenoval prvých troch slovenských biskupov – Mariána Blahu pre Banskobystrické biskupstvo, Karola Kmeťka pre Nitrianske biskupstvo a Jána Vojtaššáka pre Spišské biskupstvo. Všetkých troch vysvätil 13. februára 1921 v Nitre pápežský nuncius v Prahe Clemente Micara, hlavnými spolusvätiteľmi boli neskorší pražský arcibiskup Karel Kasper a pražský pomocný biskup Anton Podlaha.[2]

11. mája 1944 ho pápež Pius XII. menoval za arcibiskupa ad personam.[2]

Dôležitosť vymenovania K. Kmeťka za arcibiskupa tkvela v tom, že na Slovensku sa ešte pred 2. svetovou vojnou vyzdvihla všeobecne uznávaná cirkevná autorita, o ktorú sa mohli katolíci oprieť po zmene politického režimu. Určitou nevýhodou bol jeho vysoký vek a horší zdravotný stav. Jeho autoritu nemohli spochybňovať ani odporcovia HSĽS, od ktorej sa Kmeťko odpútal ešte v medzivojnovom období. Veľa zavážil aj jeho postoj proti rasovému zákonodarstvu a neľudskostiam páchaným v spojitosti s riešením „židovskej otázky“ na Slovensku.

Ujímal sa prenasledovaných a väznených. V záujme týchto vykonal niekoľko sto intervencií, pričom nikdy nehľadel na ich náboženskú príslušnosť, ani na ich árijský alebo neárijský pôvod. Koncom septembra 1944 osobne vyhľadal veliteľa nemeckého Gestapa, aby zamedzil prenasledovanie obetí nacizmu, čo bolo pre neho nie malým uponížením.[3]